Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 440/2018
PDF · 188.16 KB
No categories available
I. ÚS 440/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 163/2018 z 15. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 163/2018 z 15. augusta 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že zmenil
uznesenie Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 78/2016
zo 6. decembra 2017 a sťažovateľovi ako žalovanému v konaní o zaplatenie sumy
3 542,80 € s prísl. nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania a súčasne nepriznal
žalobcom náhradu trov odvolacieho konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde prebiehalo konanie
o nároku žalobcov na náhradu škody, ktorý si uplatnili proti sťažovateľovi v súvislosti
s trestným konaním vedeným proti nemu pre prečin porušovania domovej slobody
v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa príslušných ustanovení
Trestného zákona. V tomto trestnom konaní bol zaviazaný sťažovateľ okresným súdom
povinnosťou zaplatiť žalobcom konkrétne sumy za spôsobenú škodu.
3. V priebehu pokračujúceho občianskoprávneho konania pred okresným súdom boli
žalobcovia zaviazaní povinnosťou uhradiť preddavok na znalecké dokazovanie v sume
2 400 €, avšak k znaleckému dokazovaniu napokon nedošlo, pretože svoj návrh vzali
25. augusta 2017 späť bez uvedenia akejkoľvek konkrétnej okolnosti, ktorá by bola
dôvodom takéhoto konania žalobcov. Sťažovateľ vyjadril súhlas so späťvzatím návrhu
a zároveň v podaní z 27. novembra 2017 si vyčíslil aj trovy konania (v sťažnosti neuviedol
ich výšku, pozn.).
4. Okresný súd následne konanie zastavil a priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % proti žalovaným a Slovenskej republike nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Proti výroku o náhrade trov konania podali odvolanie žalobcovia
a následne krajský súd zmenil výrok o náhrade trov konania a sťažovateľovi nepriznal trovy
konania (pozri aj bod 1).
5. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi uznesenia krajského súdu v bode 8.1, s ktorými
polemizuje a vyjadruje svoj vlastný názor na danú vec. Namieta, že výrok napadnutého
uznesenia o nepriznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odôvodnený
s poukazom na § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“) v prípade uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je
namieste, pretože majetkové pomery žalobcov neboli nijako preukazované a krajský súd mu
nevytvoril procesný priestor umožňujúci vyjadriť jeho stanovisko k prípadnému použitiu
ustanovenia § 257 CSP (v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 102/2017 a sp. zn. 5 Cdo 67/2010 z 31. júla 2017 a nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 153/2018 z 18. júla 2018 a tiež nálezy Ústavného súdu Českej
republiky).
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 15.08.2018. č. k. 17Co/163/2018-185, porušené boli.
... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.08.2018. č. k.
17Co/l63/2018-185 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa v sume 390,50,- Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Pavla
Gráčika.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
11. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
12. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval zo záverov krajského súdu
v napadnutom uznesení (pretože ich sťažovateľ dobre pozná, pozn.), je toho názoru, že
odôvodnenie je ústavne udržateľné (pozri body 7 až 11, s. 3 až 6) a námietky sťažovateľa
nemajú ústavnú relevanciu. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania
krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor o možnosti aplikácie § 257 CSP, do
ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne
závery. Na margo ústavný súd cituje iba z bodu 10, v ktorom je uvedený logický, jasný
a zrozumiteľný záver, ktorý má pre túto vec podstatný význam (so záverom zvýrazneným
v závere bodu tučne sa ústavný súd stotožňuje, pozn.):
,,... Súd prvej inštancie v prejednávanej veci meritórne nerozhodol, pretože
žalobcovia vzali žalobu späť. Žalovaného teda nie je možné považovať za úspešnú stranu
v spore, ani žalobcov za neúspešné strany v spore. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie v tom, že žalobcovia späťvzatím žaloby v priebehu konania procesné zavinili
zastavenie konania, ale na druhej strane je toho názoru, že dôvody, ktoré viedli žalobcov
k podaniu žaloby a späťvzatiu žaloby možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa
odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku a žalovanému
náhradu trov konania nepriznať. Okresný súd Zvolen ani Krajský súd v Banskej Bystrici
v trestnom konaní, v ktorom odsúdili žalovaného za prečin porušovania domovej slobody
a prečin ublíženia na zdraví vo vzťahu k žalobcom nespochybnili znalecký posudok
. Zo znaleckého posudku vychádzal odvolací súd
v trestnej veci len z dôvodu, že škoda na zdraví v rozsahu tohto posudku sporná nebola
a žalobcovia boli so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na občianske súdne
konanie len z dôvodu, že dokazovanie o výške škody v trestnom konaní účelné nebolo.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/5/2011 pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné prihliadnuť aj na stav pred začatím sporu
a okolnosti uplatnenia nároku. Práve s prihliadnutím na správanie sa žalovaného pred
začatím súdneho sporu, ktorý fyzicky napadol žalobcov a spôsobil im zranenia vyžadujúce
si lekárske ošetrenie a v priebehu trestného konania účelovo uhradil len časť škody a zvyšok
nároku žalobcov napriek vypracovanému znaleckému posudku popiera a žalobcovia nemali
dôvod pochybovať o správnosti znaleckého posudku vypracovaného
, preto podľa odkazu odvolacieho súdu v trestnom konaní podali žalobu
o náhradu zvyšku škody a žalobu vzali späť len z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov na úhradu ďalších trov dôkazu v civilnom konaní je odvolací súd toho názoru,
že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 C. s. p.. Bolo
by v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by poškodení žalobcovia museli hradiť trovy
konania žalovanému, ktorý im preukázateľne škodu na zdraví spôsobil.“
14. Ustanovenie § 257 CSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach
tohto zákonného ustanovenia nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému
inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré Civilný sporový poriadok neuvádza ani
exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri
skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné,
zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na
obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom
hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.
15. Ďalej ústavný súd zdôrazňuje, že ak Civilný sporový poriadok (predtým
Občiansky súdny poriadok, pozn.) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania, čo sa v tejto veci však
nepreukázalo.
16. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť
sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite (bod 6) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Bratislave 19. decembra 2018