Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 14/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Púchovským, Komenského 3, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49

„postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej

Bystrici“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“).

Sťažovateľ ako jeden z obžalovaných v trestnej veci pre skutok v obžalobe právne

kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písm. a) a ods. 5 „starý Tr.

Zák.“ v súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate

a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a 2 písm. a) „starý Tr. Zák.“ v spolupáchateľstve

podľa § 9 ods. 2 „starý Tr. zák.“ obsiahlo opísal skutkový stav danej trestnej veci.

Sťažovateľ uviedol, že obžaloba bola pôvodne podaná Krajskému súdu v Košiciach,

ktorý uvedenú trestnú vec vedenú pod sp. zn. najprv postúpil Špeciálnemu súdu

v Pezinku, neskôr po tom, ako mu bola Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) vec prikázaná na konanie, vo veci nariadil termín hlavného pojednávania,

ktorý následne z procesných dôvodov zrušil a opätovne vec postúpil Špeciálnemu súdu

v Pezinku. V dôsledku podanej sťažnosti mu vec opakovane prikázal na prejednanie

najvyšší súd. Trestná vec bola na Krajskom súde v Košiciach vedená pod novou sp. zn.

, ale po vznesenej námietke zaujatosti splnomocnenkyňou poškodenej strany voči

sudcom Krajského súdu v Košiciach najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. júla

2008 rozhodol, že túto trestnú vec podľa o trestnom

konaní súdnom () odníma Krajskému súdu v Košiciach a prikazuje na

konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

V dôsledku uvedeného zdĺhavého postupu pri riešení otázky príslušnosti

všeobecného súdu na konanie v danej trestnej veci a tiež aj v dôsledku následného prípisu

najvyššieho súdu sp. zn. z 5. februára 2009 vo veci konal krajský súd

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý uznesením sp. zn. z 5. decembra

2013 zastavil trestné stíhanie voči všetkým obžalovaným z dôvodu, že (i) ide o extrémny

prípad prieťahov v konaní a (ii) v danej veci sa uplatňuje princíp ultima ratio.

Po zrušení predmetného uznesenia krajského súdu najvyšším súdom uznesením

sp. zn. zo 4. marca 2014 krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 2. februára 2015 obžalovaných a uznal vinnými

zo spolupáchateľstva trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov v súbehu s trestným činom

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery formou

spolupáchateľstva podľa a

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ následne podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej žiadal vysloviť

porušenie ním označených práv a zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. marca 2014. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 12. novembra 2014

odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Súčasťou

uvedeného uznesenia bolo odlišné stanovisko sudcu spravodajcu, z ktorého vyplýva názor,

že ústavný súd mal sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Rozsudok krajského súdu z 2. februára 2015 bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. novembra 2016 zrušený v celom rozsahu a vec vrátená krajskému súdu

na konanie. Po vrátení veci krajský súd nariadil termín hlavného pojednávania na 13. apríl

2017, ktorý na základe podania obhajcu zrušil a určil nový termín hlavného pojednávania na

18. máj 2017. Hlavne pojednávanie 11. mája 2017 odročil na neurčito. Skoro až po uplynutí

jedného roka, teda 16. apríla 2018 krajský súd uskutočnil hlavné pojednávanie, na ktorom

procesné strany oznámili, že nenavrhujú vykonať žiadny dôkaz. Ďalšie hlavné pojednávanie

sa konalo 21. mája 2018, ktoré bolo odročené na 25. jún 2018, ktoré bolo zrušené aj

z dôvodu plánovanej operácie predsedu senátu a bol určený nový termín pojednávania na

8. august 2018. Toto pojednávanie bolo zrušené z dôvodu návrhu člena konajúceho senátu

o jeho vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v danej

trestnej veci, pretože v prípravnom konaní ešte v roku 1999 ako prokurátor Krajskej

prokuratúry v Banskej Bystrici zamietol sťažnosť všetkých troch obvinených, teda aj

sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podával návrh na vzatie všetkých troch

obvinených do väzby a osobne sa zúčastnil pri rozhodovaní súdu o jeho návrhu na vzatie do

väzby. Z uvedeného dôvodu krajský súd predložil trestný spis najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o vylúčení, ktorý ho následne vrátil na ďalšie konanie bez rozhodnutia

z dôvodu, že v danom prípade ide o vylúčenie daného sudcu z rozhodovania priamo

zo zákona. Naposledy nariadené hlavné pojednávanie na 17. a 18. december 2018 krajský

súd zrušil a odročil na neurčito.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nerešpektuje zrušujúce uznesenie odvolacieho

súdu z 24. novembra 2016 a v konaní sa dopustil viacerých procesných pochybení

poškodzujúcich sťažovateľa. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie nezastavil

trestné konanie pre extrémny prípad, čo sa týka prieťahov v konaní alebo z dôvodu ultima

ratio, hoci už tak predtým sám urobil.

Sťažovateľ tiež uviedol, že prieťahy v konaní zavinené políciou, prokuratúrou

a Krajským súdom v Košiciach v danej trestnej veci trvali minimálne 13 rokov, teda dvakrát

dlhšie ako vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uznal za primeranú

lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi (šesť rokov). Ďalšie viac ako dvojročné

prieťahy v tomto už aj tak extrémne dlhom trestnom konaní boli zapríčinené postupom

konajúceho krajského súdu, keďže už v roku 2016 po zrušení a vrátení veci najvyšším

súdom bol novým členom senátu krajského súdu , z dôvodu

odchodu doterajšieho člena senátu do dôchodku, ktorý až 6. augusta 2018

predložil návrh na svoje vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Podľa názoru

sťažovateľa v súvislosti s uvedenou zmenou v zložení senátu sa s vysokou

pravdepodobnosťou minimálne jeden z obžalovaných bude domáhať dodržania ustanovenia

(starý ), v zmysle ktorého ak sa zmenilo

zostavenie senátu alebo ak to treba z iného dôvodu, musí byť hlavné pojednávanie

vykonané znovu, a teda bude trvať na tom, aby sa dôkazy znovu vykonali.

S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú procesnými stranami podané riadne

a mimoriadne opravné prostriedky, ako aj ústavné sťažnosti, ktoré spolu s doterajšími

prieťahmi budú viacnásobne prevyšovať dĺžku konania uznanú vo výnimočných prípadoch

Európskym súdom pre ľudské práva za primeranú.

Sťažovateľ zdôraznil, že je nepochybné, že tu ide o extrémny prípad prieťahov

v konaní, pretože konanie v danej trestnej veci prebieha v súčasnej dobe už viac ako 19

rokov od vznesenia obvinenia a viac ako 20 rokov od spáchania skutku, pričom prieťahy

v konaní neboli spôsobené sťažovateľom, teda došlo k hrubému porušeniu práv sťažovateľa

garantovaných a dohovorom.

Trvanie konania v trestných veciach sa podľa sťažovateľa posudzuje prísnejšie ako

v občianskych veciach so zreteľom na dôsledky, ktoré má takéto konanie na postavenie

obvineného, jeho povesť a profesionálnu činnosť. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného

konania môžu jeho dôsledky nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio

iustitiae), čo vážne porušuje právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namietal, že žiadna faktická zložitosť konania nemôže ospravedlniť taký stav,

keď sa vo veci právoplatne nerozhodne ani po uplynutí viac ako 19 rokov od vznesenia

obvinenia.

V danej súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorý v rozsudku vo veci ku „Kudla“ formuloval niekoľko základných princípov

interpretácie čl. 13 dohovoru v spojení s právom na prejednanie veci v primeranej lehote,

z ktorých najdôležitejší je ten, podľa ktorého prostriedky, ktoré majú byť vo vnútroštátnom

práve k dispozícii, musia byť spôsobilé buď zamedziť vzniku alebo pokračovaniu tvrdeného

porušenia alebo poskytnúť osobe za každé už načaté porušenie vhodnú nápravu. Európsky

súd pre ľudské práva teda dáva v zásade štátom na výber, či zvolia preventívne prostriedky

nápravy alebo kompenzačné prostriedky nápravy porušenia práva na prejednanie veci

v primeranej lehote (Mifsúd proti Francúzsku, rozhodnutie z 11. 9. 2002 č. 57220/00, § 17).

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že «v záujme poskytnutia účinnej ochrany

základných práv a slobôd sťažovateľa ide o prípad hodný odlišného prístupu ústavného

súdu k sťažnosti než doteraz, ktorý pripúšťa možnosť preskúmavať rozhodnutia a postup

všeobecných súdov, aj keď nejde o „konečné“ rozhodnutie, resp. konanie nie je ukončené,

ak ním tento súd porušil základné práva sťažovateľa. Absolútnym odmietnutím

preskúmavania postupu všeobecných súdov a prípadným napravením jeho pochybenia je

sťažovateľ vystavený porušovanie základných právach a slobôd v konaní nasledujúcom po

takomto protiústavnom postupe, a to až do doby konečného rozhodnutia vo veci samej, čo je

stav v právnom štáte určite neúnosný (porov. , ,

).

Možnosti preskúmať aj rozhodnutia prípadne postup všeobecných súdov vychádzajú

z účelu samotného konania o sťažnostiach podľa článku 127 , ktorým je ochrana

základných práv a slobôd jednotlivca, z ktorého rámca nesmie byť len z formálnych,

formalistických dôvodov vylúčená žiadna časť konania pred všeobecným súdom, teda ani tá

ktorá prebieha pred súdom a ešte bude prípadne prebiehať až do vydania meritórneho

rozhodnutia.

Prípadným odmietnutím sťažností sťažovateľa ústavný súd by porušil okrem iných

článkov najmä článok 13 Dohovoru.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:

„1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s princípmi právneho štátu garantovanými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12

ods. 1, a postupom a rozhodnutiami

Krajského súdu v Banskej Bystrici, porušené bolo.

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 70.000

EUR (slovom sedemdesiattisíc EUR), ktorý je povinný Krajský súdu v Banskej Bystrici

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 357,70 EUR na účet jeho advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a subjektu, proti ktorému

sťažnosť smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a

), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre

rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (, , ).

Ústavný súd vychádzajúc z citovaného návrhu sťažovateľa na rozhodnutie o jeho

sťažnosti konštatuje, že petit sťažnosti trpí viacerými nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho

neurčitosť, ako aj z časti jeho nevykonateľnosť. Sťažovateľ v petite predovšetkým neoznačil

porušenie svojich práv ich slovným pomenovaním, uviedol len články , resp.

dohovoru, ale nešpecifikoval konkrétne práva, ktoré mali byť podľa petitu sťažnosti

porušené, hoci ide o články obsahujúce viacero práv. Ďalším podstatným nedostatkom

petitu sťažnosti je absencia presného a určitého označenia konania a rozhodnutí, proti

ktorým sťažnosť smeruje, keďže sťažovateľ neuviedol žiadne spisové značky napadnutého

konania ani rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv. Z obsahu

sťažnosti je síce možné vydedukovať, že sťažovateľ namieta najmä porušenie svojho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ale súčasne

nenavrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu v konkrétnom konaní konať bez

zbytočných prieťahov. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že bolo porušené jeho právo zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru bližšie nešpecifikovanými rozhodnutiami krajského súdu, avšak

žiadne z nich nenavrhuje zrušiť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti jeho petitu pôsobí

nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom)

v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. ,

, ).

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho judikatúra v otázke posudzovania náležitostí

podaných sťažností sa postupne sprísňuje, a to najmä ak ide o kvalifikovane zastúpeného

sťažovateľa.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ). Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa

považoval už nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod na

odmietnutie sťažnosti. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019