Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 325/2018
PDF · 478.37 KB
No categories available
II. ÚS 325/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bezákom, PhD.,
advokátska kancelária, Klincová 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 23/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 804/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 23/2010
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 804/2014
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 23/2010
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Okresný súd
Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Bezáka, PhD.,
advokátska kancelária, Klincová 15, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 325/2018-21 z 20. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 23/2010
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 804/2014.
2. Zo sťažnosti najmä vyplynulo:
«... Priebeh konania pred všeobecnými súdmi
1. Dňa 29.12.2008 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava I žalobu, ktorou
sa spoločne s ďalšími šestnástimi žalobcami domáhal, aby súd určil, že odmeňovanie
žalobcov ako sudcov všeobecných súdov a odmeňovanie sudcov (v tom čase) Špeciálneho
súdu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a aby uložil žalovanej Slovenskej
republike a spol. povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov (v tom čase) 4.567.200,- Sk a
nahradiť im trovy konania, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
2. Na základe uvedenej žaloby sa pred Okresným súdom Bratislava I začalo konanie
sp. zn. 18C/225/2008.
3. Dňa 29.10.2009 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že sudcovia Okresného súdu
Bratislava I sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 18C/225/2009
a prikázal túto vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava II.
4. Dňa 15.02.2010 Okresný súd Bratislava I na základe vyššie uvedeného
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave postúpil vec na rozhodnutie Okresnému súdu
Bratislava II.
5. Dňa 18.03.2010 Okresný súd Bratislava II vyzval žalovanú Slovenskú republiku,
aby sa k veci vyjadrila. Na základe tejto výzvy podala žalovaná Slovenská republika,
konajúca Národnou radou Slovenskej republiky, dňa 25.03.2010 Okresnému súdu
Bratislava II vyjadrenie.
6. Okresný súd Bratislava II potom nariadil vo veci pojednávanie na deň 22.11.2010,
ktoré však následne bez uvedenia dôvodu zrušil.
7. Dňa 24.01.2011 Okresný súd Bratislava II, na základe návrhu žalobcov v 1. až
17. rade, zastavil konanie proti žalovanej Slovenskej republike, konajúcej Národnou radou
Slovenskej republiky.
8. Okresný súd Bratislava II potom nariadil vo veci pojednávanie na deň 30.06.2011,
ktoré však následne na základe žiadosti žalobcov odročil na neurčito, a to napriek tomu, že
žalobcovia žiadali pojednávanie odročiť iba o šesť mesiacov, keďže v tomto období mali už
ako sudcovia nariadené termíny pojednávaní, čo im znemožňovalo účasť na konaní.
Okresný súd Bratislava II odo dňa 30.06.2011, kedy odročil na tento deň nariadené
pojednávanie, už nikdy žiadne ďalšie pojednávanie v tejto veci nenariadil.
9. Dňa 22.07.2011, teda skoro tri roky po podaní žaloby v tejto právnej veci, vyzval
Okresný súd Bratislava II sťažovateľa a ostatných žalobcov, aby zaplatili súdny poplatok za
podanú žalobu vo výške 9.195,50 EUR, a to napriek tomu, že v čase, kedy sťažovateľ
a ostatní žalobcovia túto žalobu podávali, bolo konanie vo veciach antidiskriminačných
žalôb oslobodené od platenia súdnych poplatkov podľa ust. § 4 ods. 1 písm. j) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
10. Dňa 19.10.2011 Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 11 C/23/2010-183
zastavil konanie sp. zn. 11 C/23/2010 o žalobe sťažovateľa a ďalších pätnástich žalobcov,
čo odôvodnil veľmi stručne tým, že sťažovateľ a ostatní označení žalobcovia napriek výzve
súdu na zaplatenie súdneho poplatku a poučeniu o následkoch jeho nezaplatenia súdny
poplatok nezaplatili. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ a prevažná väčšina ostatných
žalobcov odvolanie, v ktorom, v stručnosti uvedené, namietali, že konanie vo veciach
antidiskriminačných žalôb bolo v čase podania ich žaloby oslobodené od platenia súdneho
poplatku, a preto ho súd nemôže spoplatňovať, a to ani dodatočne.
11. Odvolanie sťažovateľa a ďalších žalobcov predložil Okresný súd Bratislava II
Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie dňa 03.01.2012.
12. Dňa 31.05.2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5Co 1/2012-231 zrušil
vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.10.2011, č. k.
11 C/23/2010, o zastavení konania, a vrátil mu vec na ďalšie konanie, keď sa stotožnil
s názorom sťažovateľa a ostatných žalobcov, že ich Okresný súd Bratislava II nesprávne
vyzval na zaplatenie súdneho poplatku podľa novelizovaného znenia zákona o súdnych
poplatkoch, keďže podľa prechodných ustanovení tohto zákona (§ 18c ods. 8 zákona
o súdnych poplatkoch) sa poplatky, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie podľa tohto zákona,
a ktoré neboli vybraté do nadobudnutia tohto zákona, nevyberajú.
13. Predmetné zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave bolo Okresnému
súdu Bratislava II doručené dňa 14.06.2012.
14. Dňa 04.09.2012 Okresný súd Bratislava II opäť vyzval sťažovateľa, aby zaplatil
súdny poplatok za podanú žalobu, pričom túto svoju výzvu následne zopakoval dňa
20.02.2014, teda po viac ako roku a pol od vydania zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 31.05.2012, č. k. 5Co 1/2012-231 uvedeného v bode 12 tejto sťažnosti
vyššie.
15. Dňa 22.05.2014 následne Okresný súd Bratislava II uznesením č. k.
11 C/23/2010-274 opäť zastavil konanie o žalobe sťažovateľa a ďalších desiatich žalobcov,
čo znova odôvodnil nezaplatením súdneho poplatku, a to napriek tomu, že je notoricky
známe, že po uplynutí trojročnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku za podaný návrh
nemožno konanie zastaviť z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovateľ a ostatní
zostávajúci žalobcovia boli preto opakovane nútení podať odvolanie proti predmetnému
uzneseniu Okresného súdu Bratislava II o zastavení konania, ktoré odôvodnili práve vyššie
uvedenou právnou skutočnosťou.
16. Predmetné odvolanie sťažovateľa a ostatných žalobcov bolo Krajskému súdu
v Bratislave predložené na rozhodnutie dňa 19.11.2014. Od tohto dňa Krajský súd
v Bratislave neurobil vo veci jediný úkon, ktorý by bolo možné považovať za úkon efektívne
smerujúci k včasnému rozhodnutiu o podaných odvolaniach.
17. Krajský súd v Bratislave až dňa 09.05.2017, teda až po dva a pol roku od
predloženia veci Okresným súdom Bratislava II, vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní
vyjadril k tomu, či trvá na svojom odvolaní. Napriek tomu, že takýto úkon súdu nemá oporu
v žiadnom z ustanovení Civilného sporového poriadku, sťažovateľ dňa 05.06.2017 písomne
oznámil Krajskému súdu v Bratislave, že na podanom odvolaní trvá a požiadal tento súd,
aby o jeho odvolaní rozhodol bezodkladne. Sťažovateľ poukázal na to, že je neprípustné,
aby súdy o jeho žalobe rozhodovali viac ako osem rokov bez toho, aby vo veci samej
nariadili čo i len jedno pojednávanie. Nehovoriac o tom, že iba pred Krajským súdom
v Bratislave trvá odvolacie konanie už skoro tri roky, pričom súd v tomto konaní rieši
doslova triviálnu právnu otázku, či je možné zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho
poplatku po uplynutí zákonom ustanovenej trojročnej lehoty na jeho vyrubenie. Sťažovateľ
pritom vo svojom podaní poukázal na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už
v roku 2001 judikoval, že z tohto dôvodu konanie zastaviť nemožno (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2001, sp. zn. 5 Obo 342/2000, publikované pod
č. R 13/2002).
... Porušené základné práva sťažovateľa
18. Predmetom konania, ktorého sa táto ústavná sťažnosť týka je ochrana
sťažovateľa pred diskrimináciou zo strany štátu. Ide teda konanie, ktoré podľa Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) patrí do množiny privilegovaných konaní, akými
sú napríklad pracovnoprávne spory, veci osobného stavu alebo sociálneho zabezpečenia
(k tomu viď rozhodnutia ESĽP vo veciach Araguas proti Francúzsku, rozsudok
z 09.01.2007, č. 28685/02; Kniat proti Poľsku, rozsudok z 26.07.2005, č. 71731/01;
Salomonsson proti Švédsku, rozsudok z 12.11.2002, č. 38978/97; a.i.) Toto
antidiskriminačné konanie má preto pre sťažovateľa zvýšený význam, a preto mu mali
všeobecné súdy venovať osobitnú starostlivosť, čo sa však nestalo, ako je zrejmé. Práve
naopak, keďže predmetné antidiskriminačné konanie predstavuje spor sťažovateľa
so štátom, ktorý bol, ako je všeobecne známe, rozsiahlo medializovaný a politizovaný,
vďaka čomu vzbudzoval u verejnosti negatívne vášne, nazdáva sa sťažovateľ, že všeobecné
súdy vo veci účelovo nekonali, aby sa tak vyhli prípadnej kritike verejnosti a niektorých
politikov. Takáto rezignácia súdov na svoju úlohu poskytovať ochranu poškodeným právam
osôb je však v demokratickom a právnom štáte neprípustná.
19. Predmetné súdne konanie prebieha od 29.12.2008, teda viac ako osem rokov
(presne osem rokov, šesť mesiacov a dvadsaťosem dní), avšak za toto obdobie jeho trvania,
nielenže nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu súdu o sťažovateľovom nároku, ale vo veci
samej sa ani raz nepojednávalo, pričom vo veci konajúce súdy sa do dnešného obmedzili
iba na riešenie vo svojej podstate triviálnej otázky procesného charakteru, či je sťažovateľ
povinný zaplatiť za podanie žaloby v uvedenej veci súdny poplatok, teda otázky, ktorú je súd
povinný vyriešiť ihneď na začiatku konania.
20. Tento stav, kedy antidiskriminačné konanie nie je skoro deväť rokov ukončené
právoplatným rozhodnutím súdu, je zapríčinený jednak nečinnosťou Okresného súdu
Bratislava II, ktorý odo dňa 15.02.2010, kedy mu bola vec postúpená Okresným súdom
Bratislava I, do dňa 03.01.2012, kedy predložil vec Krajskému súdu v Bratislave
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení konania, a odo dňa
14.06.2012, kedy mu bola vec vrátená Krajským súdom v Bratislave do dňa 04.09.2012,
kedy opäť nedôvodne vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, teda viac ako dva
celé roky, konal preukázateľne neefektívne (bezdôvodne rušil nariadené pojednávania,
vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku až po roku a pol potom, ako mu bola vec
postúpená Okresným súdom Bratislava II a skoro tri roky od samotného začatia konania).
Následne, odo dňa 04.09.2012 do 20.02.2014, kedy opakovane vyzval sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku, teda celého jeden a pol roka, nekonal Okresný súd
Bratislava II vôbec. Ani konanie tohto súdu odo dňa 20.02.2014 do dňa 19.11.2014, kedy
Krajskému súdu v Bratislave predložil svoje, v poradí druhé, uznesenie o zastavení konania
sťažovateľa pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za efektívne, a to
jednoducho preto, že v prípade, ak by Okresný súd Bratislava II aplikoval prosté
podústavné právo správne, musel by vo veci samej konať, a nie opätovne vyzývať
sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v konaní, ktoré je od platenia súdnych
poplatkov oslobodené a následne znova pre nezaplatenie súdneho poplatku toto konanie
zastaviť. Možno preto konštatovať, že Okresný súd Bratislava II spôsobil svojim
neefektívnym postupom, prípadne svojou úplnou nečinnosťou, vo veci zbytočné prieťahy
v trvaní štyroch rokov a troch mesiacov.
21. Rovnako Krajský súd v Bratislave je odo dňa 19.11.2014, kedy mu Okresný súd
Bratislava II predložil na rozhodnutie odvolanie sťažovateľa proti svojmu, v poradí
druhému, uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, až do
dnešného dňa úplne nečinný, čím spôsobil vo veci zbytočne prieťahy v trvaní dvoch rokov
a ôsmych mesiacov. Na uvedenom nič nemení ani to, že Krajský súd v Bratislave dňa
09.05.2017 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či na podanom odvolaní trvá. Takýto
formálny úkon súdu, ktorý naviac nemá žiadnu oporu v Civilnom sporovom poriadku,
nemožno považovať za činnosť súdu, ktorá by efektívne viedla k rozhodnutiu vo veci samej.
Práve naopak. Krajský súd v Bratislave sa týmto úkonom iba snažil navodiť zdanie, že nie
je vo veci sťažovateľa počas skoro troch rokov úplne nečinný.
22. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave tak v sťažovateľovej veci
spôsobili zbytočné prieťahy v trvaní celkovo šesť rokov a jedenásť mesiacov. Vzhľadom
na celkovú dobu konania všeobecných súdov v sťažovateľovej veci, ktorá predstavuje osem
rokov a sedem mesiacov, počas ktorých je sťažovateľ v stave pretrvávajúcej právnej
neistoty, nemožno takéto zbytočné prieťahy ničím ospravedlniť.
23. Ďalším dôvodom neukončenia antidiskriminačného konania sťažovateľa pred
všeobecnými súdmi počas uvedenej doby je omyl Okresného súdu Bratislava II pri aplikácii
práva, konkrétne pri posudzovaní otázky, či súd môže zastaviť konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku po uplynutí zákonom ustanovenej trojročnej lehoty na vyrubenie súdneho
poplatku za návrh na začatie konania (žalobu). Okresný súd Bratislava II nielenže ustálil
túto otázku v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
už v roku 2001 judikoval, že, citujem: „Po uplynutí zákonom ustanovenej trojročnej lehoty
na vyrubenie súdneho poplatku za podaný návrh konanie nemožno zastaviť z dôvodu jeho
nezaplatenia.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2001, sp. zn.
5 Obo 342/2000, publikované pod č. R 13/2002), ale naviac rozhodol o zastavení
sťažovateľovho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku opakovane aj potom, ako
Krajský súd v Bratislave už raz takéto jeho rozhodnutie zrušil pre jeho vecnú nesprávnosť.
24. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Bock proti
Nemecku zo dňa 31.3.1989, v ktorom ESĽP vyslovil záver, že omyl súdu, ktorý vedie
k predĺženiu konania zapríčineného potrebou viesť odvolacie konanie za účelom nápravy
omylu, je potrebné vziať do úvahy pri hodnotení primeranosti relevantného obdobia podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. Napriek tomu, že vec sťažovateľa nie je po skutkovej ani právnej stránke vecou
náročnou, je sťažovateľ už skoro deväť rokov vystavený právnej neistote, pričom
perspektíva právoplatného a teda definitívneho ukončenia jeho antidiskriminačného
konania je v nedohľadne, keďže vo veci konajúce súdy počas uvedeného obdobia neboli
spôsobilé vyriešiť ani tak triviálnu procesnú otázku, akou je otázka platenia súdneho
poplatku.
26. Sťažovateľ svojim správaním v predmetnom konaní žiadnym spôsobom neprispel
k jeho predlžovaniu; to neplatí v prípade, kedy spolu s ostatnými žalobcami požiadali
o odročenie pojednávania nariadeného na deň 30.06.2016 o šesť mesiacov, keďže v tomto
období sa na konaní nemohli z pracovných dôvodov zúčastňovať. Túto dobu však sťažovateľ
nezapočítal do trvania prieťahov, ktoré možno pričítať všeobecným súdom konajúcim v jeho
veci.
27. Na základe vyššie uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že v danej
veci je jeho ústavná sťažnosť oprávnená, pretože došlo k zbytočným prieťahom v súdnom
konaní v rozsahu šesť rokov a jedenásť mesiacov, a to najmä zo strany Okresného súdu
Bratislava II, a tiež Krajského súdu v Bratislave, a tým k porušeniu práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa tak pre uvedené
zbytočné prieťahy nevie domôcť súdnej ochrany po dobu skoro deviatich rokov, pričom
vzhľadom na spôsob, akým všeobecné súdy v jeho veci konali, možno dôvodne očakávať, že
tejto ochrany sa v dohľadnej dobe ani nedomôže.
... Vyčerpanie účinných prostriedkov nápravy sťažovateľom
28. Sťažovateľ nemá k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy už existujúcich
prieťahov v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 11 C/23/2010
a v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5Co/804/2014.
29. V podmienkach Slovenskej republiky nie je k dispozícii žiaden účinný prostriedok
nápravy porušených základných práv sťažovateľa okrem tejto ústavnej sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy. Za takýto účinný prostriedok nápravy pritom nemožno v okolnostiach tejto
veci považovať ani sťažnosť predsedovi Okresného súdu Bratislava II alebo predsedovi
Krajského súdu v Bratislave. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia ESĽP,
a to rozsudok Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike zo dňa 12.06.2012, ako aj
na rozsudok Komanický proti Slovenskej republike z 12.06.2012. V oboch prípadoch ESĽP
konštatoval, že sťažnosť adresovaná predsedovi súdu nepatrí medzi efektívne vnútroštátne
prostriedky nápravy, ktorých vyčerpanie je podmienkou dostupnosti práva pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.
... Primerané finančné zadosťučinenie
30. Sťažovateľ má za to, že vyššie opísaná nečinnosť súdov v jeho veci je takej
excesívnej povahy, že nepostačuje, aby Ústavný súd tento stav reštituoval prostým
konštatovaním porušenia jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Sťažovateľ považuje za spravodlivé a primerané, aby mu Ústavný súd poskytol
za každý jeden rok trvania konania pred všeobecnými súdmi finančné zadosťučinenie
vo výške 1.500 eur. Keďže konanie pred všeobecnými súdmi trvá už 8 rokov a sedem
mesiacov, všeobecné súdy by mali poskytnúť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 12.875 eur. K takto určenej výške finančného zadosťučinenia je
potrebné pripočítať ďalších 2.000 eur, o ktoré sa navyšuje primerané finančné
zadosťučinenie sťažovateľa z dôvodu, že k porušeniu jeho ústavou a dohovorom chránených
práv došlo v konaní, ktorého predmet je pre sťažovateľa významný.
32. Sťažovateľ sa preto domáha, aby mu Ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v celkovej výške 14.875 eur (štrnásťtisícosemstosedemdesiatpäť eur).
33. Sťažovateľ pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
vychádzal so záverov, ktoré ESĽP prijal vo veci Apicella proti Taliansku, rozsudok
č. 64890/01, § 26, citujem: „Pokiaľ ide o spravodlivé určenie morálnej ujmy utrpenej
v dôsledku dĺžky konania, súd má za to, že čiastka pohybujúca sa medzi 1.000 a 1.500 eur
za rok trvania konania (nie za rok prieťahov) je východiskovým základom výpočtu. Výsledok
konania (teda či sa skončilo úspechom alebo neúspechom sťažovateľa alebo zmiernym
urovnaním) nemá ako taký vplyv na morálnu ujmu spôsobenú dĺžkou konania. Celková
čiastka bude zvýšená o 2.000 eur, ak predmet konania je pre sťažovateľa významný, najmä
pokiaľ ide o spory pracovnoprávne, týkajúce sa osobného stavu, sociálnych dávok alebo
zvlášť závažných sporov vzťahujúcich sa k zdraviu a životu osôb.“
34. Sťažovateľ pritom poukazuje na skutočnosť, že výška takto stanoveného
finančného zadosťučinenia je primeraná aj vzhľadom na skutočnosť, že medzičasom bol ako
sudca prezidentom odvolaný zo svojej funkcie z dôvodu veku, a preto sa už nikdy nedočká
odstránenia diskriminácie vo svojom povolaní, ktorého sa v základnom konaní pred
všeobecnými súdmi domáha už skoro deväť rokov.
... Trovy konania
35. Sťažovateľ taktiež žiada Ústavný súd o priznanie náhrady trov konania vo výške
374,81 eur z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom...
... Návrh vo veci samej
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
takto rozhodol
1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa a prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/23/2010 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/804/2014 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava II sa v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/23/2010
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/804/2014
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 14.875 eur,
ktoré sú Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinní zaplatiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 312,34 eur, ktoré sú
povinní Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave zaplatiť spoločne
a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.»
2.1 Dňa 14. decembra 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky,
z ktorého vyplynulo:
«... ako sťažovateľ v tomto konaní (ďalej len
„sťažovateľ“), týmto berie sťažnosť späť v časti, v ktorej sa domáha, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prikázal Krajskému súdu v Bratislave konať
v konaní sp. zn. 5Co/804/2014 bez zbytočných prieťahov (výrok č. 3 petitu sťažnosti).
Na ostatných častiach sťažnosti (výroky č. 1, 2, 4 a 5 petitu sťažnosti) sťažovateľ v plnom
rozsahu zotrváva.
Odôvodnenie:
1. Dňa 27.06.2017 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietal
porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ku ktorému došlo postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. I1C/23/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 5Co/804/2014.
2. Ako sťažovateľ uviedol v bodoch 16, 17 a 21 sťažnosti, Krajský súd v Bratislave
spôsobil v konaní vednom pod sp. zn. 5Co/804/2014 zbytočné prieťahy tým, že nerozhodol
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22.05.2014,
č. k. 11 C/23/2010-274 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ani po
dvoch rokoch a ôsmych mesiacoch od jeho predloženia, pričom počas tejto doby zostal
úplne nečinný.
3. Následne, dňa 17.08.2017, teda potom ako sťažovateľ podal v tejto veci ústavnému
súdu sťažnosť, doručil Krajský súd v Bratislave sťažovateľovi uznesenie č. k. 5Co/804/2014-
311 vydané dňa 15.06.2017, ktorým zrušil sťažovateľom napadnuté uznesenie Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 22.05.2014, č. k. 11C/23/2010-274 o zastavení konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd
v Bratislave predmetné uznesenie odôvodnil tým, že: citujem: „Po oboznámení sa
s obsahom súdneho spisu súdu prvej inštancie odvolací súd má za preukázané, že...
poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca
kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Súd prvej inštancie žalobkyni 11
(sťažovateľovi, pozn. sťažovateľa) do uplynutia tejto lehoty (31.12.2011) nevyrubil súdny
poplatok. Pokiaľ uplynula lehota na vyrubenie súdneho poplatku... nemal súd prvej
inštancie vyrubovať takýto súdny poplatok a teda nemohol ani následne zastaviť súdne
konanie v dôsledku jeho nezaplatenia. Pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane (sťažovateľovi, pozn. sťažovateľa), aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces, odvolací súd napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa žalobkyne 11. (sťažovateľa,
pozn. sťažovateľa) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie... zachovávajúc
podmienku dvojinštančnosti konania.“ (body 21 a 22 odôvodnenia predmetného uznesenia
Krajského súdu v Bratislave).
4. Krajský súd v Bratislave tak v plnom rozsahu prisvedčil argumentácii sťažovateľa
o tom, že Okresný súd Bratislava II závažným spôsobom porušil právo sťažovateľa
na spravodlivý proces, keď na základe mylnej aplikácie prostého podústavného práva
dvakrát po sebe zastavil konanie sťažovateľa vedené pred všeobecnými súdmi pre
nezaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd Bratislava II pritom takýmto zjavne
neústavným postupom spôsobil iba v prvoinštančnom konaní zbytočné prieťahy v trvaní
štyroch rokov a troch mesiacov, nehovoriac o tom, že počas tejto doby vo veci samej ani raz
nekonal (k tomu bližšie bod 20 sťažnosti).
5. Keďže Krajský súd v Bratislave vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn.
5Co/804/2014 už medzičasom rozhodol, stala sa sťažovateľova sťažnosť v časti, v ktorej sa
domáha, aby ústavný súd prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby v tejto veci konal bez
zbytočných prieťahov bezpredmetnou, a preto sa sťažovateľ rozhodol v tejto časti zobrať
svoju sťažnosť späť.
6. Uvedená skutočnosť však nemá žiaden vplyv na zostávajúce časti sťažnosti
podanej sťažovateľom. Je nepochybné, že Krajský súd v Bratislave nekonal bez zbytočných
prieťahov, keď o odvolaní sťažovateľa proti jednoduchému procesnému uzneseniu
Okresného súdu Bratislava II rozhodol až po dvoch rokoch a ôsmich mesiacoch od jeho
predloženia, a preto spoločne s Okresným súdom Bratislava II zodpovedá za to, že
antidiskriminačné konanie sťažovateľa trvá ku dnešnému dňu už skoro deväť rokov
(sťažovateľ podal žalobu dňa 29.12.2008), a to bez toho, aby súdy vo veci samej čo i len raz
konali (pojednávali alebo vydali meritórne rozhodnutie). Nemožno preto za žiadnych
okolností uzavrieť, že by Krajsky súd v Bratislave vydaním svojho ostatného zrušujúceho
uznesenia nastolil v právnej veci sťažovateľa stav právnej istoty, alebo že by týmto
uznesením akokoľvek reštituoval právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote, ktoré svojou nečinnosťou porušil.
7. Sťažovateľ preto zotrváva na všetkých ostatných častiach svojej sťažnosti
a navrhuje, aby ústavný súd konštatoval porušenie ním označených práv aj zo strany
Krajského súdu v Bratislave a uložil tomuto súdu spoločne a nerozdielne s Okresným súdom
Bratislava II zaplatiť (nahradiť) mu v sťažnosti vyčíslené finančné zadosťučinenie a trovy
konania.»
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 88/2018 z 25. júla 2018,
predseda krajského súdu listom sp. zn. 1 SprV 350/2018 z 18. júla 2018 a právny zástupca
sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu z 23. augusta
2018.
3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov
vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„... Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že žaloba bola podaná
na Okresný súd Bratislava I dňa 29.12.2008 a na tunajší súd postúpená dňa 15.02.2010
na základe rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave.
Vo veci sa jedná o nárok žalobcov v 1.-17. rade z dôvodu zjavnej diskriminácie
v odmeňovaní sudcov v SR, teda o pomerne skutkovo i právne zložitú vec.
Tunajší súd vo veci konal najprv v období od doručenia žaloby plynule
do 03.01.2012, kedy vec prvý krát predložil Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie
na základe podaného odvolania proti uzneseniu. Spis bol z odvolacieho súdu vrátený
tunajšiemu súdu dňa 14.06.2012.
Spis bol od 22.01.2013 do 10.02.2014 zapožičaný na Ústavný súd SR.
Po vrátení spisu tunajší súd opätovne konal, dňa 19.11.2014 však musel byť
opätovne predložený Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu odvolania žalobkyne v 8. a 11.
rade.
Spis bol z Krajského súdu v Bratislave vrátený dňa 27.07.2017. Od uvedeného dňa
tunajší súd vo veci plynule konal.
Je pravdou, že od podania žaloby uplynulo už 8 rokov, avšak celkovú dĺžku konania
na tunajšom súde (15.02.2010 - 22.01.2013, 10.02.2014 - 19.11.2014, 27.07.2017 -
doposiaľ), ovplyvnili okrem uvedených skutočností aj zmeny v obsadení senátu v dôsledku
zmien v rozvrhu práce.
Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím
s jeho upustením.
V prílohe Vám zároveň zasielam chronologický prehľad úkonov vo veci...
Chronologický prehľad procesných úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/23/2010,
vo veci žalobcov a spol. proti žalobcovi SR - zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR a spol.
29.12.2008 - žaloba podaná na OS BA I
15.02.2010 - postúpenie spisu na OS BA II (sp. zn. 11C/23/2010), v zmysle
rozhodnutia KS BA zo dňa 29.10.2009
15.03.2010 - výzva žalovaných na vyjadrenie k návrhu
25.03.2010 – vyjadrenie
23.04.2010 - čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne v VIII. rade
21.07.2010 - stanovený termín na 22.11.2010
30.09.2010 - oznámenie o zrušení termínu pojednávania pre žalobcov (okrem
žalobcov v I. - V. rade)
12.11.2010 - žiadosť o ospravedlnenie neúčasti a odročenie pojednávania žalobkyne
v I. rade
18.11.2010 - späťvzatie návrhu žalobcov v I. - V. rade voči žalovanému v II. rade
19.11.2010 - zrušenie termínu aj pre žalobcov v I. - V. rade
22.11.2010 - odročenie pojednávania na neurčito
24.01.2011 - uznesenie, ktorým bolo konanie proti žalovanému v II. rade zastavené
19.01.2011 - vyjadrenie žalovaného (MS SR) k žalobe
25.01.2011 - výzva žalovanému v I. rade na doručenie potrebného počtu rovnopisov
vyjadrení
28.02.2011 - doručovanie vyjadrenia žalobcom na vedomie
marec 2011 - závady v doručovaní, opätovné doručovanie zásielok žalobcom
31.05.2011 - stanovený termín 30.06.2011
27.06.2011 - žiadosť o ospravedlnenie a odročenie pojednávania žalobkyne v I. rade
z dôvodu PN a pracovnej zaneprázdnenosti
30.06.2011 - odročené na neurčito za účelom predvolania účastníkov
21.07.2011 - výzva žalobcom na úhradu SP za návrh
18.08.2011 - späťvzatie žaloby žalobkyňou v 17. rade
19.08.2011 - uznesenie, ktorým súd konanie o nároku žalobkyne v 17. rade zastavil
19.09.2011 - odvolanie žalobkyne v VIII. rade voči výzve na úhradu SP
19.10.2011 - uznesenie, ktorým súd konanie o žalobe žalobcov v 1. - 16. rade zastavil
03.11.2011 - odvolanie žalobcov v 6., 9., 10. a 13. rade voči zastaveniu konania
07.11.2011 - odvolanie žalobcov v 1., 2., 4., a 11. rade voči zastaveniu konania
10.11.2011 - opravné uznesenie - oprava druhého odseku v odôvodnení uznesenia
zo dňa 19.10.2011
14.11.2011 - zaslanie odvolania ostatným účastníkom
14.11.2011 - odvolanie žalobkyne v VIII. rade voči uzneseniu o zastavení konania
18.11.2011 - odvolanie žalobkyne v 14. rade proti zastaveniu konania
22.11.2011 - doručovanie odvolaní
23.11.2011 - odvolanie žal. v 12. rade
28.11.2011 - odvolanie žal. v 3. rade
28.11.2011 - odvolanie žal. v 16. rade
30.11.2011 - doručovanie odvolaní
03.01.2012 - predloženie spisu odvolaciemu súdu
31.05.2012 - uznesenie KS BA, ktorým zrušil uznesenie zo dňa 19.10.2011 a vec
vrátil na ďalšie konanie
14.06.2012 - spis doručený na OS BA II
20.06.2012 - doručovanie uznesenia účastníkom
04.09.2012 - výzvy žalobcom na úhradu SP za návrh
18.09.2012 - žiadosť žalobkyne v 12. rade na oslobodenie od SP
23.11.2012 - výzva žalobkyni v 12. a 16. rade na predloženie potvrdenia
o zárobkových, majetkových pomeroch
22.01.2013 - 10.02.2014 - spis zapožičaný na Ústavnom súde SR
13.02.2014 - výzvy žalobcom na úhradu SP za podaný návrh
15.05.2014 - uznesenie, ktorým súd žalobkyni v 12. rade nepriznal oslobodenie
15.05.2014 - uznesenie, ktorým súd žalobkyni v 12. rade nepriznal oslobodenie
22.05.2014 - uznesenie, ktorým súd konanie o návrhu žalobkyne v 1. - 4., 6., 8. -
11. rade, 13. a 14. rade zastavil
27.06.2014 - odvolanie žalobkyne v 8. rade voči zastaveniu konania
01.07.2014 - odvolanie žalobkyne v 11. rade voči zastaveniu konania
04.09.2014 - uznesenie, ktorým súd konanie o návrhu žalobkyne v 16. rade zastavil
04.09.2014 - uznesenie, ktorým súd konanie o návrhu žalobkyne v 16. rade zastavil
04.09.2014 - odvolania žal. v 8. a 11. rade doručované žalovaným
19.11.2014 - predloženie spisu odvolaciemu súdu
15.06.2017 - uznesenie KS BA, ktorým odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby
žalobkyňou v 8. rade a konanie zastavil; v ďalšom odvolací súd napadnuté uznesenie v časti
týkajúcej sa žalobkyne v 11. rade zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
14.08.2015 - zmena zákonného sudcu na OS BA II (z dôvodu odchodu zákonnej
sudkyne do starobného dôchodku)
27.07.2017 - spis doručený na OS BA II
01.08.2017 - doručovanie rozhodnutia účastníkom
06.09.2017 - z dôvodu závad v doručovaní opätovné zaslanie zásielok žalobcom;
reklamácia doručenia zásielky cez poštu
08.09.2017 - na základe zistenej reklamácie súd opätovne doručoval žalobkyni
v 11. a 15. rade uznesenie KS BA
04.10.2017 - reklamácia doručenia zásielky žalobkyni v 9. rade
26.10.2017 - na základe lustrácie a novej adresy opätovné zaslanie zásielky
žalobkyni v 9. rade
16.11.2017 - spis predložený VSÚ na skutkový a právny rozbor
03.01.2018 - spis predložený sudkyni
09.01.2018 - zástupcom žalobkyne v 1. a 11. rade doručovaná výzva na vyjadrenie
k stanovisku žalovaného
12.02.2018 - vyjadrenie zástupcu žalobkýň
16.02.2018 - výzva žalovanému na vyjadrenie k stanovisku žalobkyne
05.03.2018 - vyjadrenie žalovaného
13.03.2018 - predvolanie na predbežné prejednanie sporu 12.04.2018
22.03.2018 - uznesenie o pripustení rozšírenia žaloby
11.04.2018 - vyjadrenie žalovaného v II. rade
11.04.2018 - vyjadrenie zaslané na vedomie žalobcom a žalovanému v I. rade
12.04.2018 - otvorenie pojednávania, výsluch zástupcu žalobkýň, zástupcov
žalovaných, odročené na termín 19.06.2018
14.06.2018 - žiadosť zástupcu žalobkýň o odročenie pojednávania z dôvodu PN
žalobkyne
15.06.2018 - oznámenie o zrušení termínu, oznámenie o novom termíne
pojednávania dňa 06.09.2018
19.06.2018 - odročenie termínu na 06.09.2018.“
3.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení taktiež opísal chronológiu úkonov
vykonaných v napadnutom konaní a dodal tieto podstatné skutočnosti:
„... Vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 11 C/23/2010 bola predložená
Krajskému súdu v Bratislave na konanie a rozhodnutie dňa 19.11.2014 a bola jej pridelená
spisová značka 5Co/804/2014.
Dňa 09.05.2017 bola tunajším súdom žalobkyni v 8. rade a právnemu zástupcovi
sťažovateľky zasielaná výzva na vyjadrenie, či trvajú na podanom odvolaní.
Predmetná vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/804/2014 bola odvolacím
súdom rozhodnutá dňa 15.06.2017 uznesením č. k. 5Co/804/2014-311 a základný súdny spis
sp. zn. 11 C/23/2010 bol uvedenému súdu prvého stupňa vrátený dňa 26.07.2017.
Prípisom zo dňa 29.06.2018 som požiadal JUDr. Milana Chalúpku, predsedu senátu
a referujúceho sudcu vo veci 5Co/804/2014, o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, toto
vyjadrenie zo dňa 17.07.2018 mi bolo predložené dňa 17.07.2018.
JUDr. Milan Chalúpka uviedol, že Krajský súd v Bratislave rozhodol predmetnú vec
sp. zn. 5Co/804/2014 v časovom horizonte, ktorý umožňovala situácia spôsobená
zaťaženosťou sudcov v senáte 5 Co z objektívnych dôvodov.
K podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa ďalej uvádzam, že tunajší súd vo veci
sp. zn. 5Co/804/2014 neeviduje sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v súdnom konaní podľa
ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení, a teda počas
celej doby trvania odvolacieho konania nenamietala prieťahy v konaní, aby zamedzila stavu
právnej neistoty.
V súčasnosti, ako aj v dobe podania ústavnej sťažnosti sťažovateľky zo dňa
26.06.2017, však stav právnej neistoty u sťažovateľky už nepretrváva, keďže odvolací súd
v uvedenej veci dňa 15.06.2017 rozhodol.
... Súčasne Vám oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30
ods. 2 zákona o organizácii ÚS SR, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.“
3.3 Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na uvedené vyjadrenia
súdov reagovala takto:
„... 1. Okresný súd Bratislava II, ani Krajský súd v Bratislave, vo svojich
vyjadreniach neuviedli jedinú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala to,
že ani po takmer desiatich rokoch neboli tieto súdy spôsobilé rozhodnúť právnu vec
sťažovateľa a nastoliť tak v jeho právnych vzťahoch stav právnej istoty. Uvedené všeobecné
súdy sa pritom vo svojich podaniach vôbec nevyjadrili k tomu, prečo prevažnú väčšinu
predmetného takmer desaťročného obdobia boli buď úplné nečinné, alebo vykonávali iba
také úkony, ktoré nemohli viesť, a ani neviedli, k efektívnemu právoplatnému skončeniu
sporu sťažovateľa...
2. Predseda Okresného súdu Bratislava II uviedol, že celkovú osemročnú dĺžku
konania vo veci sťažovateľa pred týmto súdom ovplyvnila skutková a právna náročnosť
veci, ďalej podanie odvolania zo strany žalobcov a taktiež zmeny v osobe zákonného sudcu
(v obsadení senátu).
3. Sťažovateľka už vo... svojej sťažnosti poukázala na to, že táto vec nie je náročnou
ani po skutkovej, ani po právnej stránke. Okresný súd Bratislava II nemusel (ani nemusí)
v tejto veci po skutkovej stránke vykonávať rozsiahle dokazovanie. Ani jeden z pôvodných
žalobcov (v súčasnosti vystupuje v spore na strane žalobcu už iba sťažovateľ), ani žalovaní
nenavrhovali v konaní vypočuť svedkov, pribrať do konania znalca alebo využiť iné dôkazné
prostriedky, ktorých zabezpečenie, vykonanie alebo hodnotenie by si vyžiadalo dlhšie
časové obdobie. Ustálenie skutkového stavu v tejto veci závisí výlučne na vykonaní
niekoľkých listinných dôkazov navrhnutých sťažovateľom a na výsluchu strán sporu.
4. Obdobne to platí aj o právnej stránke veci sťažovateľa. Okrem Občianskeho
zákonníka a zákonov upravujúcich status sudcov, ktorých podrobná znalosť sa u každého
sudcu predpokladá, musí Okresný súd Bratislava II posúdiť vec sťažovateľa podľa jediného
osobitného zákona, ktorým je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon). Za žiadnych okolností preto nemožno hovoriť o takej právnej
náročnosti sťažovateľovej veci, ktorá by ospravedlňovala osemročnú nečinnosť (prípadne
neefektívnu činnosť) Okresného súdu Bratislava II, ktorá mala za následok, že ani viac ako
desať rokov po tom ako sťažovateľ v tejto veci podal žalobu o nej nie je právoplatne
rozhodnuté.
5. Na zbytočné prieťahy, ktoré Okresný súd Bratislava II vo veci sťažovateľa
spôsobil, pritom nemala žiaden vplyv skutočnosť, že žalobcovia v tejto veci podávali
opravné prostriedky, ako sa to snaží vo svojom vyjadrení naznačiť predseda Okresného
súdu Bratislava II. Je notoricky známou skutočnosťou, ktorú konštantne judikuje aj Ústavný
súd Slovenskej republiky, že využitie opravného prostriedku, ktorý účastníkovi konania
(strane sporu) poskytuje zákon na nápravu vád rozhodnutí súdov, nemôže byť takejto osobe
pričítané k tiaži pri hodnotení prieťahov v konaní spôsobených všeobecným súdom.
Nehovoriac o tom, že všetky opravné prostriedky, ktoré v tejto veci sťažovateľ podal, boli
úspešné, keď Krajský súd v Bratislave v dôsledku ich podania zrušil obidve rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II o zastavení konania sťažovateľa z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku. Netreba pritom opomenúť, že keď Okresný súd Bratislava II
po druhýkrát rozhodoval o zastavení konania sťažovateľa, robil tak v rozpore so záväzným
právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého je konanie sťažovateľa oslobodené
od platenia súdnych poplatkov, a preto ho súd nemôže zastaviť pre nezaplatenie súdneho
poplatku. Z uvedeného je zrejmé, že zbytočné prieťahy, ktorými konanie vedené vo veci
sťažovateľa pred Okresným súdom Bratislava II trpí, nebolo spôsobené tým, že sťažovateľ,
prípadne ďalší žalobcovia, využili svoje zákonné právo podať opravný prostriedok proti
vadnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ale jedine a výlučne omylom Okresného súdu
Bratislava II pri aplikácii prostého podústavného práva a nerešpektovaním záväzného
právneho názoru nadriadeného súdu.
6. Na zbytočné prieťahy v konaní nemôže mať vplyv ani to, že v dôsledku zmien
v rozvrhu práce došlo k prideleniu veci sťažovateľa na prejednanie a rozhodnutie inému
sudcovi Okresného súdu Bratislava II. Je výlučne vecou všeobecného súdu, aby organizoval
svoju činnosť tak, aby v konaniach, na prejednanie ktorých je príslušný, nedochádzalo
k zbytočným prieťahom a k porušovaniu ústavou zaručených práv sťažovateľa. Nehovoriac
o tom, že podľa vedomostí sťažovateľa jeho vec na Okresnom súde Bratislava II
prejednávali počas celého osemročného obdobia iba dvaja sudcovia (JUDr. Zlata Mrázová
a JUDr. Hana Posluchová).
7. Predseda Okresného súdu Bratislava II vo svojom vyjadrení taktiež naznačuje, že
na zbytočné prieťahy vo veci sťažovateľa mohla mať vplyv aj skutočnosť, že ide o vec,
v ktorej na strane žalobcov pôvodne vystupovalo celkovo sedemnásť osôb. Táto skutočnosť
však taktiež nemá žiaden vplyv na efektivitu konania Okresného súdu Bratislava II. Pokiaľ
sa zákonný sudca, ktorý v mene Okresného súdu Bratislava II vo veci sťažovateľa konal,
domnieval, že rýchlemu a efektívnemu meritórnemu rozhodnutiu tejto veci bráni mnohosť
žalobcov, mohol žaloby jednotlivých žalobcov vylúčiť na samostatné konania postupom
podľa ustanovenia § 166 ods. 2 C.s.p. Odhliadnuc od uvedeného je však zrejmé, že tento
argument predsedu Okresného súdu Bratislava II nie je dôvodný najmä preto, že zbytočné
prieťahy vo veci sťažovateľa spôsobila buď úplná nečinnosť Okresného súdu Bratislava II
alebo jeho neefektívna činnosť, ktorú sťažovateľ opísal vo svojej sťažnosti, a na ktorú
poukazuje aj v tomto vyjadrení vyššie. Absolútna neefektívnosť úkonov, ktoré v tejto veci
Okresný súd Bratislava II vykonal, je pritom zjavná aj zo zoznamu týchto úkonov, ktoré
ku svojmu vyjadreniu pripojil predseda Okresného súdu Bratislava II.
8. Predseda Okresného súdu Bratislava II nakoniec oznamuje Ústavnému súdu
Slovenskej republiky, že mu v súčasnej dobe nemôže zaslať spis, ktorý vedie vo veci
sťažovateľa, pretože Okresný súd Bratislava II v tejto veci nariadil na deň 06.09.2018
pojednávanie. Sťažovateľ považuje takýto postup predsedu Okresného súdu Bratislava II za
neakceptovateľný, ktorého jediným cieľom je oddialiť predloženie predmetného spisu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky do doby, kedy Okresný súd Bratislava II vo veci
sťažovateľa na pojednávaní dňa 06.09.2018 meritórne rozhodne (ak sa tak vôbec stane).
Sťažovateľ samozrejme uvíta, ak Okresný súd Bratislava II konečne po takmer desiatich
rokoch od podania žaloby vydá v jeho veci meritórne rozhodnutie, avšak prekáža mu to, že
predseda Okresného súdu Bratislava II chce zjavne touto skutočnosťou následne pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky argumentovať, aby tak prekryl zbytočné prieťahy,
ktoré v tejto veci Okresný súd Bratislava II v minulosti spôsobil, aj keď tieto prieťahy
nemôžu byť dodatočne zhojené prípadným neskorším efektívnym postupom všeobecného
súdu. Predsedovi Okresného súdu Bratislava II je pritom nepochybne známe ustanovenie
§ 197 ods. 4 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy. Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, podľa ktorého v
prípade, kedy nemožno súdny spis v právoplatne neskončenej veci z objektívnych dôvodov
požičať, vyhotoví súd o ktorého súdny spis ide, kópiu celého súdneho spisu alebo jeho časti,
ktorú požičia namiesto originálu súdneho spisu. Sťažovateľovi pritom nie je zrejmé z akého
dôvodu predseda Okresného súdu Bratislava II v tejto veci predmetné ustanovenie úplne
odignoroval...
9. Predseda Krajského súdu v Bratislave vo svojom vyjadrení uviedol, že Krajský súd
v Bratislave rozhodol vec sťažovateľa v časovom horizonte, ktorý mu umožňovala situácia
spôsobená objektívnou zaťaženosťou sudcov v senáte 5 Co, ktorému bolo odvolanie
sťažovateľa pridelené na rozhodnutie. Ďalší dôvod, ktorým predseda Krajského súdu
v Bratislave ospravedlňoval takmer trojročnú úplnú nečinnosť Krajského súdu v Bratislave
vo veci sťažovateľa, bol ten, že sťažovateľ sa sám nesnažil zamedziť stavu právnej neistoty,
keďže počas celej doby trvania odvolacieho konania nenamietal túto nečinnosť postupom
podľa ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.
10. Ani jedna z uvedených okolností však nemá žiaden vplyv na zodpovednosť
Krajského súdu v Bratislave za takmer trojročné zbytočné prieťahy, ktoré vo veci
sťažovateľa spôsobil. Čo sa týka objektívnej zaťaženosti Krajského súdu v Bratislave,
je výlučne vecou tohto súdu a jeho predsedu, aby vykonal také opatrenia, ktoré umožnia
jeho sudcom rozhodovať veci riadne a včas. Obdobne to platí aj o argumente predsedu
Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého si sťažovateľ vlastne spôsobil zbytočné prieťahy
vo svojej veci sám, keď nečinnosť Krajského súdu v Bratislave nenamietal postupom podľa
ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. Odhliadnuc od toho, že sťažnosť
predsedovi všeobecného súdu podľa predmetných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z.
nepredstavuje podľa ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva
účinný prostriedok nápravy zbytočných prieťahov zapríčinených súdmi, považuje sťažovateľ
za potrebné zdôrazniť, že nie je povinný upozorňovať všeobecný súd na to, že vo veci, ktorá
mu bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie nekoná efektívne, prípadne, že nekoná
vôbec. Je prvoradou povinnosťou všeobecného súdu, aby z vlastnej iniciatívy využil všetky
dostupné prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje na to, aby čo najskôr svojím rozhodnutím
odstránil stav právnej neistoty osôb, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje, čo sa
v tomto konkrétnom prípade zjavne nestalo. Ospravedlňovať takmer trojročnú úplnú
nečinnosť súdu tým, že o nej nevedel jeho predseda považuje sťažovateľ za úplne absurdné.
Podľa ustanovenia § 42 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. je jednou zo základných povinností
predsedu súdu dohliadať na dodržiavanie povinností ustanovených sudcom týmto zákonom
a osobitnými zákonmi a v prípade dôvodného podozrenia z ich porušovania je povinný
vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie skutkového stavu a odstránenie zistených
nedostatkov. Podľa článku 17 C.s.p. súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Z
uvedených ustanovení vyplýva, že predseda súdu je povinný sám z úradnej povinnosti
zisťovať nedostatky v činnosti súdu, ktorému predsedá, ako aj v činnosti sudcov tohto súdu,
a vykonať všetky opatrenia nevyhnutné na ich odstránenie. Sťažovateľovi pritom nie je
zrejmé, prečo si predseda Krajského súdu v Bratislave túto svoju povinnosť v jeho veci
vôbec nesplnil, čím taktiež prispel k zbytočným prieťahom, ktoré Krajský súd v Bratislave
v tejto veci spôsobil...
11. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ naďalej zotrváva
na svojej sťažnosti v znení jej neskorších zmien.
12. Sťažovateľ týmto zároveň podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1992 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov, oznamuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že súhlasí s tým, aby Ústavný súd
túto vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu a krajského súdu v napadnutých
konaniach, ktorá je uvedená v bode I/3.1 a I/3.2 tohto nálezu, možno konštatovať, že tieto
skutkové okolnosti sa spornými nestali, keďže ani sťažovateľka vo svojej replike nemala
námietky proti takto opísanému skutkovému stavu. Rovnaké relevantné skutočnosti zistil aj
ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu, preto pri posudzovaní napadnutých konaní z týchto
vychádzal, avšak opomenul duplicitné opísanie týchto úkonov.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o určenie, že odmeňovanie navrhovateliek je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania, a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vedenom pod sp. zn.
11 C 23/2010 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 804/2014 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky („ako žalobkyne
v 1. rade zo sedemnástich žalobcov“) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
10. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
10.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania pred okresným súdom nebola a ani nemohla byť závislá
od skutkovej zložitosti veci, pretože zisťovanie skutkového stavu si v danom prípade
nevyžadovalo v podstate žiadne dokazovanie; napokon ani z vyjadrenia predsedníčky
okresného súdu vôbec nevyplýva, v čom by mala spočívať skutková zložitosť veci.
Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu
bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
10.2 Pokiaľ ide tiež o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
odvolacieho konania vedeného pred krajským súdom podľa názoru ústavného súdu nebola
závislá od zložitosti veci. Napokon skutočnosť, že by napadnutá vec bola fakticky alebo
právne zložitá, netvrdil ani predseda krajského súdu.
11.1 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavaných konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Pokiaľ sťažovateľka podala procesné
návrhy (napr. návrh na rozšírenie žalobného petitu, čiastočné späťvzatie žalobného návrhu,
odvolanie), ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie
možností daných navrhovateľom procesnými predpismi (napr. podľa v tom čase platného
a účinného Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie ich práva
v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho
však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
Zbytočné prieťahy v napadnutom konaní teda neboli vyvolané správaním sťažovateľky.
11.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 5 Co 804/2014,
ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom odvolacom konaní
k zbytočným prieťahom.
12.1 V ďalšom sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom
konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 23/2010 a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie
napadnutého konania od podania žaloby (29. decembra 2008), resp. od postúpenia veci
okresnému súdu 15. februára 2010, teda takmer deväť rokov je už samo osebe neprimerané,
aj keď sa predmetný spis približne tri roky nachádzal na krajskom súde a toto obdobie
nemožno pričítať na vrub okresnému súdu. Okresný súd však bol bez akýchkoľvek dôvodov
dlhodobo nečinný od 23. novembra 2012 do 13. februára 2014 (jeden rok a dva mesiace).
Okrem uvedeného okresný súd v danej veci meritórne za takmer deväť rokov ani raz
nerozhodol a bol opakovane dlhodobo nečinný alebo dlhodobo nekonal vo veci efektívne.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Za nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu treba označiť minimálne
obdobie dvoch rokov v súvislosti s odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 11 C 23/2010-274 z 22. mája 2014, ktorým bolo napadnuté konanie vo vzťahu
k sťažovateľke zastavené. Sťažovateľka podala opravný prostriedok a odvolací súd
vo svojom uznesení č. k. 5 Co 804/2014-311 z 15. júna 2017 okrem iného konštatoval:
„Súd prvej inštancie žalobkyni 11. (teda sťažovateľke, pozn.) do uplynutia... lehoty
(31.12.2011) nevyrubil súdny poplatok. Pokiaľ uplynula lehota na vyrubenie súdneho
poplatku podľa § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., nemal súd prvej inštancie vyrubovať
takýto súdny poplatok a teda nemohol ani následne zastaviť súdne konanie v dôsledku jeho
nezaplatenia.“ V dôsledku neefektívneho procesného postupu okresného súdu došlo
k zastaveniu konania na viac rokov, čo je z ústavnoprávneho pohľadu zjavne
neakceptovateľné. Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako troch rokov okresný súd nevykonával
vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka
ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným
účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej
nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani
správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na nutnosť zmeny zákonných sudcov
a zvýšený nápad počtu vecí, na ktoré v danej veci poukázala predsedníčka súdu, nebolo
možné ani v tomto prípade prihliadať a akceptovať ich. Ústavný súd už v podobných
súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. sp. zn. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú
predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len
dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa pre tento účel prijali
včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda
vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje
na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či
konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity
príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane
zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec.
Pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti preto nemožno prihliadnuť na skutočnosti
označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).
12.2 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom
konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 804/2014 a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie
napadnutého konania do vyhlásenia odvolacieho rozhodnutia (dva roky a sedem mesiacov)
by samo osebe mohlo byť tolerovateľné, avšak vzhľadom na povahu veci a celkové trvanie
konania (v čase predloženia spisu odvolaciemu súdu takmer päť rokov) ho treba považovať
za neprimerané.
Ústavný súd pritom konštatuje, že krajský súd bol v predmetnej veci bez
akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nečinný minimálne po dobu dvoch rokov.
Krajský súd teda dlhodobo vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka počas napadnutého súdneho
konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy
(pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani
správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu krajského súdu.
Vzhľadom na povahu veci (tzv. diskriminačná žaloba) v okolnostiach danej veci
nebolo možné súhlasiť s názorom predsedu krajského súdu, podľa ktorého „objektívne
okolnosti“, teda množstvo „nevybavených vecí“, bránili postupu krajského súdu. Ústavný
súd, ako to už bolo uvedené, už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil, že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa pre tento účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných
prieťahov.
12.3 Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
13. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať od všeobecných súdov spoločne a nerozdielne
finančné zadosťučinenie v sume 14 875 €, „keďže konanie pred všeobecnými súdmi trvá už
8 rokov a sedem mesiacov“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru nie je
dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené
priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného
porušenia práv sťažovateľky, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo vzťahu
k okresnému súdu vo výške 2 000 € a vo vzťahu ku krajskému súdu vo výške 500 €.
Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je
zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03).
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3 a 4.
15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 19. júna 2017,
podanie sťažnosti z 26. júna 2017 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
a krajského súdu z 23. augusta 2018). Za dva úkony vykonané v roku 2017 patrí odmena
v sume dvakrát po 147,33 € a režijný paušál v sume dvakrát po 8,84 € a za jeden úkon
vykonaný v roku 2018 patrí odmena v sume 153,50 € a režijný paušál v sume 9,21 €
(v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku
predstavujú celkove sumu 475,05 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019