Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 6/2019
PDF · 168.37 KB
No categories available
IV. ÚS 6/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík, s. r. o.,
Potočná 2835/1A, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav Stopka, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 159/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík, s. r. o.,
Potočná 2835/1A, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav Stopka, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 159/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou okresnému súdu 14. augusta 2014 domáhala proti
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zdôrazňuje, že okresný súd strany sporu
vyzval na vyjadrenie sa k žalobe až 19. augusta 2015.
Následne bol postup okresného súdu v napadnutom konaní podľa sťažovateľky
opätovne poznačený nečinnosťou, a preto podala 3. apríla 2018 sťažnosť na postup
okresného súdu, ktorou sa domáhala, aby „predsedníčka súdu konštatovala, či okresný súd
v danej veci koná resp. nekoná...“. Predsedníčka okresného súdu v reakcii na sťažnosť
v prípise sp. zn. 1 SprV 52/18, ktorý bol sťažovateľke doručený 17. mája 2018, konštatovala
existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Okresný súd však ani napriek
uvedenému do dnešného dňa nenariadil vo veci pojednávanie.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že „nie je možné, aby súdne konanie,
ktoré nevykazuje znaky vysokej miery náročnosti oproti iným na podobnom základe
založeným konaniam trvalo 4 roky bez vytýčenia jediného hlavného pojednávania, a aby
súd zreteľne na podložených skutočnostiach, ktoré sú uvedené vyššie spôsoboval zbytočné
prieťahy“.
Podľa sťažovateľky spočíva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
„v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu prakticky už od
podania návrhu na začatie konania (odo dňa 14. 8. 2014) až do dnešného dňa, keďže znova,
aj napriek neustálym prieťahom, do dnešného dňa nebol vo veci vytýčený termín
pojednávania“.
Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 300 €, ako aj úhradu trov konania
v sume 390,50 €.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka požaduje
s prihliadnutím na celkovú dĺžku „nekonania Okresného súdu Čadca“, pričom tvrdí, že
právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila nielen materiálnu, ale aj
nemateriálnu ujmu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha
vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa citovaného článku ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd poukazuje tiež na svoj už opakovane judikovaný právny názor, že
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj
vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či
v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy spôsobené postupom všeobecného
súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného základného práva môže dôjsť aj vtedy, ak
nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo, nemusí vždy ísť
o porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej dobe, ak konanie ako celok
zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie konania spravidla
očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach
Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne I. ÚS 418/2014,
tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach,
v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (pozri napr. IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd si na účel preskúmania skutočností uvádzaných v sťažnosti zapožičal
spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti o priebehu
konania o žalobe sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva:
1. Dňa 14. augusta 2014 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky
proti (spolu 48 žalovaných) o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v samotnom žalobnom návrhu.
2. Okresný súd vyzval sťažovateľku 8. septembra 2014 na zaplatenie súdneho
poplatku, ktorý bol následne zaplatený 3. februára 2015.
3. Dňa 21. mája 2015 bola sťažovateľka vyzvaná na odstránenie vád podania
a predloženie rovnopisov žalobného návrhu, ktoré okresnému súdu predložila 22. mája
2015.
4. Dňa 19. augusta 2015 okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie sa
k žalobnému návrhu.
5. Sťažovateľka podala 29. decembra 2015 návrh na rozšírenie okruhu žalovaných.
6. Dňa 20. januára 2016 sťažovateľka doručila okresnému súdu čiastočné späťvzatie
žalobného návrhu.
7. Dňa 15. augusta 2016 okresný súd požiadal o súčinnosť pri zisťovaní aktuálneho
trvalého pobytu žalovaných obec Oščadnica a mesto Ružomberok, ktorí na výzvu reagovali
podaniami doručenými okresnému súdu 22. augusta 2016 a 24. augusta 2016.
8. Dňa 28. novembra 2017 okresný súd požiadal o súčinnosť pri doručovaní súdnej
listovej zásielky žalovaným Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky
v Krásne nad Kysucou, ktoré okresný súd o doručení informovalo prípisom z 3. decembra
2017.
9. Uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 159/2014 zo 16. mája 2018 bolo konanie
proti žalovanému 3 zastavené a zároveň bolo rozhodnuté, že okresný súd bude pokračovať
v konaní s právnymi nástupcami po pôvodných žalovaných 8 a 10. Citovaným uznesením
okresného súdu nebol zároveň pripustený vstup do konania ako žalovanej
a konanie v časti o určenie, že sťažovateľka je vlastníčkou bližšie špecifikovanej
nehnuteľnosti, bolo zastavené.
10. Dňa 19. júla 2018 okresný súd vykonal na podklade registra obyvateľstva
lustrácie na účel odstránenia vád doručovania uznesenia okresného súdu sp. zn.
7 C 159/2014 zo 16. mája 2018.
11. Dňa 12. septembra 2018 okresný súd nariadil pojednávanie na 25. október 2018.
12. Okresnému súdu bola zo strany sťažovateľky 1. októbra 2018 doručená úprava
okruhu strán sporu, ktorou žiadala o zastavenie konania voči žalovanej 10 a pripustenie
vstupu ďalších osôb na strane žalovaných.
13. Dňa 25. októbra 2018 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 18. december 2018 z dôvodu pripojenia dedičského spisu vo veci žalovaného 5
a rozhodnutia o návrhu sťažovateľky. Okresný súd vykonal dopyt na Okresný úrad Čadca
na účel zistenia dôvodov vyznačenia plomby na liste vlastníctva. Okresný úrad Čadca
na výzvu reagoval podaním doručeným okresnému súdu 21. novembra 2018.
14. Dňa 6. novembra 2018 okresný súd vykonal dopyt týkajúci sa potvrdenia okruhu
dedičov na Notárskom úrade v Turzovke, ktorý odpovedal prípisom doručeným okresnému
súdu 7. novembra 2018.
15. Dňa 7. novembra 2018 okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 159/2014 rozhodol, že
v konaní bude pokračovať so žalovanými 5a a 5b a pripustil, aby do konania ako žalovaná
10 vstúpila . Zároveň okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie sa
k žalobnému návrhu.
16. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 18. decembra 2018, okresný súd návrhy
sťažovateľky na rozšírenie petitu zamietol. Zároveň okresný súd rozsudkom sp. zn.
7 C 159/2014 žalobu sťažovateľky zamietol.
Vychádzajúc z už uvedených právnych názorov tvoriacich ustálenú judikatúru
ústavného súdu, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh, ako aj obsahu vyžiadaného spisu
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že podľa jeho názoru v napadnutom konaní nedošlo
postupom okresného súdu k prieťahom takej ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Uvedený záver ústavný súd vyslovuje najmä s ohľadom na zjavnú skutkovú
náročnosť prejednávanej veci danej väčším okruhom účastníkov na strane žalovaných
(pôvodná žaloba sťažovateľky smerovala proti 48 žalovaným). Okrem uvedeného
k predĺženiu napadnutého konania vedeného okresným súdom prispela aj samotná
sťažovateľka, a to tým, že nezaplatila súdny poplatok v určenom čase (súdny poplatok bol
zaplatený až po 5 mesiacoch od výzvy okresného súdu), ako aj podávaním návrhov
na rozšírenie žalobného petitu a nepredložením potrebného počtu rovnopisov žaloby,
v dôsledku čoho okresný súd musel sťažovateľku vyzývať na odstránenie nedostatkov.
Podľa názoru ústavného súdu celková doba konania pred okresným súdom
po zohľadnení skutočnosti, že k predĺženiu napadnutého konania prispela existencia
väčšieho počtu strán sporu (celkovo takmer 50 žalovaných), ktorá bola spojená
so zvýšenými časovými nárokmi danými potrebou zisťovania adries trvalého pobytu
a s prihliadnutím na to, že samotná sťažovateľka prispela svojím správaním k predĺženiu
napadnutého konania (k tomu pozri odôvodnenie vyššie), nezakladá dostatočné dôvody
na to, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel, aj keď postup okresného súdu
poznačenými viacerými obdobiami nečinnosti sa nachádza na hranici ústavnej
tolerovateľnosti.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
III. ÚS 59/05). Ústavný súd konštatuje, že uvedený právny názor je aplikovateľný aj na vec
sťažovateľky, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019