Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 13/2019
PDF · 317.07 KB
No categories available
IV. ÚS 13/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , správkyne konkurznej podstaty úpadcu
, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou,
Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006 v spojení
s opravným uznesením č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008 a uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 a vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská
Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 105/04 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správkyne konkurznej podstaty úpadcu
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. októbra 2018 doručená sťažnosť , ,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Komorovskou, Kuzmányho 57,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006 v spojení s opravným uznesením
č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008 a uznesením krajského
súdu sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 a vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 105/04.
2. Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľkou a jej príloh vyplýva: «Rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 19.12.2006, sp. zn. 1Cb 105/04-154, v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 10.10.2007, sp. zn.
1Cb 105/04-190, bola zamietnutá žaloba , správkyne konkurznej
podstaty úpadcu , zast. JUDr. Zuzanou Komorovskou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, proti , zast.
, advokátom so sídlom , o vydanie veci.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008. sp. zn.
43 Cob 380/2007, bolo odvolanie žalobkyne proti citovanému rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota, odmietnuté pre oneskorené podanie, a Uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 43 Cob 381/2007, bolo potvrdené citované
opravné uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota.
Sťažovateľka, ako správca konkurznej podstaty úpadcu
, podala na Ústavný súd SR, dňa 2.9.2009, ústavnú sťažnosť, zo dňa 27.8.2009, ktorej
predmetom bolo porušenie jej základných práv v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl.6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Dôvod porušenia uvedeného práva spočíval v súdnom konaní na Okresnom súde
Rimavská Sobota, sp. zn. 1Cb/105/04, žalobcu , správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu , proti
, o vydanie vecí, event. zaplatenie 5 580 052,- Sk, t. j. 185 223,79 €,
ktoré konanie sa vykonalo bez prítomnosti žalovaného, na mieste ktorého vystupovala
a pred súdom konala cudzia tretia osoba, (bez žiadneho právneho
vzťahu k osobe žalovaného), ktorá do konania splnomocnila advokáta .
Túto osobu za žalovaného, v zjavnom rozpore s údajom podľa obchodného registra SR
(pripojeného aj v súdnom spise), pripustil konajúci súd ako štatutárneho zástupcu, ktorému
ním splnomocnenému advokátovi bol potom doručený aj rozsudok vo veci samej, zo dňa
19.10.2006, sp. zn. 1Cb 105/2004. Namietanie porušenia práva sa pred ústavným súdom
odvolávalo na tú skutočnosť, že do dňa podania ústavnej sťažnosti nebol (skutočne)
žalovanému doručený označený rozsudok vo veci, napriek čomu tento podľa úradnej
pečiatky na rozhodnutí, učinenej dňa 25.10.2007, vykazoval právoplatnosť ku dňu
13.2.2007.
Skutočnosť, že (skutočne) žalovanému nebol doručený rozsudok vo veci samej,
potvrdzovalo aj stanovisko Krajského prokurátora Banská Bystrica, zo dňa 7.2.2008, sp. zn.
Kc 23/08, ktorý v rámci podnetu sťažovateľky, o učinenie mimoriadneho dovolania,
nemohol podnetu procesne vyhovieť z dôvodu absencie podmienky právoplatnosti rozsudku,
nakoľko vzhliadol úpadcom namietanú okolnosť jeho nedoručenia žalovanému, ale
advokátovi, zvolenému touto právne nekompetentnou osobou za žalovaného.
Uznesením Ústavného súdu SR, zo dňa 20.5.2010, sp. zn. IV. ÚS 201/2010-15 bolo
rozhodnuté tak, že súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene. S poukazom na § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde konštatoval, že predmetom sťažnosti je iný zásah, ktoré
právo na ochranu je možné uplatniť v lehote dvoch mesiacov od právoplatného
rozhodnutia, oznámenia opatrenia, alebo upovedomenia o inom zásahu. Keďže
sťažovateľka sa o zásahu dozvedela najneskôr dňa 25.10.2007, a sťažnosť podala dňa
2.9.2009, jej podanie bolo oneskorené...
Po citovanom rozhodnutí Ústavného súdu SR došlo k nasledovným právnym úkonom:
- Podaním úpadcu, zo dňa 31.10.2014, sa v označenom konaní na Okresnom súde
Rimavská Sobota namieta nezákonnosť konania a žiada sa odstránenie prieťahov
a pokračovania v konaní. Konkrétne sa poukazuje na to, že za žalovaného vystupuje
nekompetentný subjekt, jednak v osobe advokáta , splnomocneného
nekompetentnou osobou , a teda v prvom rade sa poukazuje
na nekompetentnosť menovanej osoby . Súčasne sa poukazuje
na nezákonnosť vyznačenia právoplatnosti na rozsudku doručenom právne nekompetentnej
osobe advokáta (ktoré tieto skutočnosti potvrdil Krajský prokurátor
v Banskej Bystrici, vo svojom stanovisku zo dňa 7.2.2008, sp. zn. Kc 23/08).
- Na základe viacerých podaní sťažovateľky, ako správkyne konkurznej podstaty
úpadcu, adresovaných Krajskému súdu v Košiciach, ako konkurznému súdu vo veci úpadcu,
vedenej pod sp. zn. 7K 79/2005, o poskytnutie súčinnosti na odstránenie prieťahov
v predmetnom konaní na Okresnom súde Rimavská Sobota, na poslednú jej žiadosť, zo dňa
22.3.2018, bola jej dňa 23.7.2018 doručená odpoveď, s prílohou listu Okresného súdu
Rimavská Sobota, zo dňa 23.5.2018, označeného ako „Oznámenie právoplatnosti“. V liste
sa uvádza, že rozsudok vo veci samej bol právoplatný dňa 16.2.2007, a opravné uznesenie
na tento rozsudok z čl. 190 z 10.10.2007 bolo právoplatné dňa 16.2.2015.
- Na základe obsahu označeného listu Okresného súdu Rimavská Sobota, a v ňom
pre sťažovateľku uvedených nových informácií, nahliadla dňa 22.8.2018 a 12.9.2018 do
predmetného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota, kde zistila nasledovné:...
Zo skutočností pod bodom 1/, 2/ a 3/ vyplýva, že rozsudok, ako aj opravné uznesenie
k nemu, boli prvýkrát (riadne) doručované a doručené žalovanému, a to dňa 31.1.2015,
na základe čoho rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.2.2015. O týchto skutočnostiach
nemala sťažovateľka, ako žalobca, vedomosť, napriek tomu, že listom, zo dňa 31.10.2014 sa
dožadovala odstránenia nezákonnosti, a to aj poukazom na právne irelevantné doručovanie
rozsudku . O doručovaní opravného uznesenia priamo žalovanému
sa dozvedela až dňa 23.7.2018, po poskytnutej súčinnosti konkurzným súdom, konkrétne
z listu konajúceho Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 23.5.2018, označeného ako
„Oznámenie právoplatnosti“. O skutočnom stave veci sa však dozvedela až po nahliadnutí
do spisu, dňa 22.8.2018, kde zistila jeho odlišnosť od informácie uvedenej v tomto liste
Okresného súdu Rimavská Sobota, označeného ako „Oznámenie právoplatnosti“.
Z označeného listu Okresného súdu Rimavská Sobota sa sťažovateľka dozvedela, že
rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 19.12.2006, sp. zn. 1Cb/105/04-154 bol
právoplatný dňa 16.2.2007 a Opravné uznesenie k nemu, zo dňa 10.10.2007, sp. zn.
1 Cb/105/04-190, bolo právoplatné dňa 16.2.2015, pričom po nahliadnutí do spisu, dňa
22.8.2018 zistila, že právoplatnosť citovaného rozsudku nastala dňa 16.2.2015 po tom, kedy
ho konajúci súd spolu s citovaným opravným uznesením doručil (už priamo) žalovanému...
Skutočnosti uvedené pod bodom 4/, 5/, 6/ a 7/ svedčia o tom, že žalovaný nebol ani
raz (riadne) predvolaný na žiadne pojednávanie, na ktoré bol namiesto neho predvolávaný
a zúčastňoval sa ho , bez riadneho splnomocnenia, a ako svedok bol
predvolaný , ktorého súd vypočul ako štatutárneho zástupcu, aj keď
ide o osobu postavenú mimo žalovaného - obchodnej spoločnosti
, o čom mal súd vedomosť z priloženého výpisu z obchodného registra SR,
a súčasne, súd je povinný pri každom úkone a na každom pojednávaní zistiť, či sú splnené
podmienky konania. Tieto neboli splnené v tom, že osoba, postavená mimo obchodnej
spoločnosti žalovaného, , splnomocnil advokáta
na zastupovanie v prejednávanej veci, čím menovaný advokát nemal riadne plnomocenstvo,
a všetky jeho úkony - a to od prvého písomného, ako aj účasti na pojednávaniach, vrátane
preberania písomností, boli učinené a súdom akceptované v rozpore so zákonom. Súčasne,
v hrubom rozpore so zákonom bola aj tá skutočnosť, že konajúci súd vypočul ako
štatutárneho zástupcu menovanú osobu , o ktorej vedel (musel
vedieť), že nie je štatutárom žalovanej spoločnosti. Všetky tieto skutočnosti bol povinný aj
bez návrhu preveriť odvolací súd, aj keď odvolanie odmietol pre zmeškanie, čo však
odvolací súd neurobil.»
3. Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej označených základných práv došlo
v dôsledku toho, že «zo strany konajúcich súdov ide o viacnásobné porušovanie zákona,
ktoré spôsobilo atypickú situáciu, z ktorej je poškodený sťažovateľ, a nachádza sa
v postavení, že svojho práva na spravodlivé súdne konanie a bez prieťahov, sa nemôže
dovolať ani po 14 rokoch od začatia konania na súde prvého stupňa, ktorý (až na základe
„urgencie“ žalobcu) porušenie zákona napráva, avšak „čiastkovými“ krokmi, pričom
súčasne spôsobuje ďalšie porušenie zákona, keď sťažovateľa (žalobcu) neinformoval
o novej právoplatnosti rozsudku.
Keďže od podania žaloby úpadcu, dňa 1.7.2004, doposiaľ nebolo vykonané
pojednávanie, na ktoré by bol predvolaný, a vypočutý žalovaný, event. jeho (relevantný)
právny zástupca, konanie vykazuje nezákonné prieťahy, ako aj porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie, spočívajúce vo vydaní a správoplatnení meritórneho
rozhodnutia bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky...
Podstatou porušenia namietaného práva ohľadne prieťahov v konaní nie je ani
zložitosť veci, ani zaťaženosť súdu, ani správanie sa účastníkov (aj keď osoby vydávajúce sa
za účastníka a „obhajcu“ konali v rozpore so zákonom), ale podstatou prieťahu je tu
svojvoľné nezákonné konanie Okresného súdu Rimavská Sobota, ako aj Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktoré v rozpore s Civilným súdnym poriadkom, predtým Občianskym
súdnym poriadkom, a tiež v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, vedome a v rozpore
so zákonom rozhodli o veci bez účastníka konania, namiesto čoho vedome a v rozpore
so zákonom konali s osobou bez spôsobilosti byť účastníkom konania, a bez splnomocnenia
byť právnym zástupcom žalovaného.».
4. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Rimavská Sobota, v konaní sp. zn.
1Cb/105/04, porušené bolo.
Ústavné právo sťažovateľky, zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom Okresného súdu Rimavská
Sobota, zo dňa 19.12.2006, sp. zn. 1Cb/105/04-154, v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 10.10.2007, sp. zn. 1Cb/105/04-190, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 43Cob 380/07,
v spojení s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008, sp. zn.
43 Cob 381/2007, porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota,
zo dňa 19.12.2006, sp. zn. 1Cb/105/04-154, v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Rimavská Sobota, zo dňa 10.10.2007, sp. zn. 1Cb/105/04-190, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 43Cob 380/07, v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 43 Cob 381/2007.
Okresnému súdu Rimavská Sobota, v konaní sp. zn. 1Cb/105/04 sa prikazuje konať
bez zbytočných prieťahov.
Okresnému súdu Rimavská Sobota, v konaní sp. zn. 1Cb/105/04 a Krajskému súdu
v Banskej Bystrici sa zakazuje porušovať základné práva sťažovateľky.
Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €.
Okresný súd Rimavská Sobota a Krajský súd v Banskej Bystrici sú spoločne
a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 324 € na účet právnej
zástupkyne JUDr. Zuzany Komorovskej, za 2 úkony právnej pomoci, podľa ust. § 11 ods. 3,
a § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006
v spojení s opravným uznesením č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007
12. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 1 Cb 105/04-154
z 19. decembra 2006 v spojení s opravným uznesením č. k. 1 Cb 105/04-190
z 10. októbra 2007, preskúmaniu ústavnosti týchto rozhodnutí ústavným súdom bráni
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
(III. ÚS 5/05).
13. Takýmto súdom bol krajský súd. Krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008, ktorým odvolanie sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006 odmietol, a uznesením
sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008, ktorým opravné uznesenie č. k. 1 Cb 105/04-190
z 10. októbra 2007 potvrdil.
14. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006 v spojení
s opravným uznesením č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007, ústavný súd sťažnosť
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nesprávne označila napadnuté
rozhodnutie. Sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že napáda rozsudok krajského súdu
sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008. Z príloh doručených ústavnému súdu spolu
so sťažnosťou vyplýva, že ide o uznesenie.
16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008, podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
skúmal, či v danom prípade nejde o neprípustnosť.
17. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
18. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vyčerpanie
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke
na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
oprávnená podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných
práv a slobôd pred ústavným súdom (I. ÚS 224/08, III. ÚS 5/05).
19. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 380/07 z 13. februára 2008
včasným podaním odvolania. Práve včasným využitím tohto opravného prostriedku mohla
sťažovateľka docieliť nápravu ňou uplatnených námietok.
21. Keďže sťažovateľka takýto opravný prostriedok na ochranu svojho základného
práva využila až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, s poukazom na § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol aj pre jej neprípustnosť.
II.C K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade krajského súdu ako súdu odvolacieho)
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
23. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
24. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
25. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
27. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
28. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť
svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
29. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
31. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 nezaoberal všetkými jej
námietkami uvedenými v odvolaní proti opravnému uzneseniu okresného súdu
č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol
arbitrárne a jeho závery nemajú oporu v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo
dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
32. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 43 Cob 381/07
z 13. februára 2008 krajský súd uviedol:
„... Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v písomnom
vyhotovení v rozsudku v tejto veci zo dňa 19.12.2006 č. k. 1 Cb 105/04-154 v záhlaví
nesprávne označil žalovaného, keď ho označil ako , pričom
obchodné meno žalovaného je , taktiež v záhlaví neuviedol
právneho zástupcu žalovaného. V písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvého stupňa,
konkrétne v jeho záhlaví, sa teda skutočne vyskytli chyby, súd prvého stupňa preto
postupoval správne a v súlade s § 164 OSP, keď tieto chyby opravil a o ich oprave vydal
opravné uznesenie.
Rozsudok súdu prvého stupňa v tomto prípade je potrebné posudzovať v znení jeho
opravného uznesenia, s ktorým tvorí jedno rozhodnutie, preto sú právne irelevantné
námietky žalobcu, že v opravnom uznesení nie je uvedené meno sudcu. Označenie
obchodno-právna vec je len podrobnejšou špecifikáciou označenia právna vec. Podľa
odvolacieho súdu je z výroku rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, že žalobca je povinný
zaplatiť trovy konania žalovanému, pričom uvedenie mena advokáta vrátane čísla účtu je
označenie platobného miesta (§ 149 ods. 1 OSP). Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu, sú
to námietky, ktoré mohli byť uplatnené v odvolaní vo veci samej, nie však v rámci
odvolacieho konania ohľadne odvolania proti opravnému uzneseniu...“
33. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s odvolaním sťažovateľky proti opravnému uzneseniu okresného súdu
č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007, ktoré potvrdil. Napadnuté uznesenie krajského
súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za
arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 a základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 381/07 z 13. februára 2008 podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.D K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 105/04
35. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Cb 105/04, ktoré spočívali v nedoručení
rozhodnutia vo veci žalovanému, ale len jeho právnemu zástupcovi, ktorý podľa názoru
sťažovateľky nemal platne udelené splnomocnenie na právne zastúpenie.
36. Z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný v súlade s § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde, je ďalej zrejmé, že sťažovateľka neuplatňovala porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v konaniach vedených pred krajským súdom pod sp. zn. 43 Cob 380/07 a sp. zn.
43 Cob 381/07, ale zbytočné prieťahy boli sťažovateľkou namietané len v konaní vedenom
pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Cb 105/04.
37. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka už v minulosti v predmetnej veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 Cb 105/04 namietala zbytočné prieťahy sťažnosťou
podanou na ústavnom súde. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 201/2010-15
z 20. mája 2010 bolo v tejto veci rozhodnuté tak, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
odmietol ako podanú oneskorene. Vzhľadom na to, že ide o procesné rozhodnutie ústavného
súdu, nejde o prekážku res iudicata, ak sťažovateľka v tej istej veci opätovne namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy novou sťažnosťou.
38. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento
účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
39. Zo sťažnosti a z príloh k nej ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 1 Cb 105/04 bolo právoplatne skončené. Rozsudok okresného súdu
č. k. 1 Cb 105/04-154 z 19. decembra 2006 v spojení s opravným uznesením
č. k. 1 Cb 105/04-190 z 10. októbra 2007 nadobudli právoplatnosť 16. februára 2015.
40. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky, rozsudku okresného súdu v spojení
s opravným uznesením okresného súdu, na ktorých je vyznačená doložka právoplatnosti,
a oznámenia okresného súdu z 23. mája 2018, doručeného sťažovateľke 23. júla 2018,
dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
41. Zjavná neopodstatnenosť predmetnej sťažnosti spočíva v tom, že stav
právnej neistoty sťažovateľky bol v súdnom konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 1 Cb 105/04 odstránený tým, že konanie bolo právoplatne skončené
16. februára 2015. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2018, teda po
právoplatnom skončení predmetného súdneho konania. Po právoplatnom skončení súdneho
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 Cb 105/04 nie je možné sa domáhať
vyslovenia zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže stav právnej neistoty
sťažovateľky bol právoplatným rozhodnutím vo veci samej odstránený. Vzhľadom na
viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti sa ústavný súd nemohol zaoberať prípadnými
prieťahmi v konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. 43 Cob 380/07
a sp. zn. 43 Cob 381/07.
42.1 Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa
o právoplatnosti rozsudku v merite veci a právoplatnosti opravného uznesenia k tomuto
rozsudku dozvedela z „Oznámenia o právoplatnosti“ 23. júla 2018 (keď jej podľa obsahu
sťažnosti bolo uvedené „Oznámenie“ doručené). Sťažovateľka svoju sťažnosť ústavnému
súdu doručila až 11. októbra 2018, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
42.2 V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03), preto bolo možné sťažnosť odmietnuť bez
bližšieho prieskumu aj ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých
uznesení a vrátenie veci na ďalšie konanie, zákaz porušovať základné práva sťažovateľky,
prikázanie konať bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania).
44. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019