Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 383/2018
PDF · 447.75 KB
No categories available
III. ÚS 383/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti , , ;
, ; ,
; , ; , ;
, ; , ; ,
; , ; ,
; , , ;
, ; , ;
, a , ,
zastúpených advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 258/1994 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
a trovy konania v sume 2 578,80 € (slovom
dvetisícpäťstosedemdesiatosem eur a osemdesiat centov) na účet ich právnej zástupkyne
JUDr. Ľubice Višňovskej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 383/2018-9 zo 16. októbra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , ,
; , ;
, ; , ;
, ; , ; ,
; , ; ,
; , , ,
; , ; ,
; , a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 (ďalej aj „namietané
konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom žaloby podanej
sťažovateľmi okresnému súdu ešte v roku 1994 je ich nárok na odstránenie stavby, resp.
zriadenie vecného bremena za odplatu. Konanie je vedené pod sp. zn. 15 C 258/1994 a aj
napriek skutočnosti, že k dnešnému dňu trvá už viac ako 23 rokov, dosiaľ nie je právoplatne
skončené. Sťažovatelia ozrejmujú, že ústavný súd už raz vyslovil porušenie ich práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v namietanom konaní, a to nálezom sp. zn.
I. ÚS 418/08 z 9. decembra 2009, ktorým prikázal okresnému súdu vo veci konať
bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie
každému v sume 3 320 €. Ani po uplynutí takmer 10 rokov od rozhodnutia ústavného súdu
však nedošlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia v ich veci. Z uvedeného dôvodu
sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní (podanie
zo 6. júna 2018). Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.
Spr 76/2018 z 24. augusta 2018 uviedol, že namietané konanie považuje za zložité
po právnej stránke, ako aj po stránke skutkovej. Na druhej strane k prieťahom v konaní
podľa jeho názoru prispelo aj správanie účastníkov konania, podávané procesné návrhy,
vyjadrenia vo veci samej, postupne predkladané dôkazy a návrhy na vykonanie
dokazovania. Samotnú dĺžku konania však uznal z hľadiska ústavnoprávneho
za neakceptovateľnú, a preto vyhodnotil ich sťažnosť ako dôvodnú s tým, že vec pravidelne
sleduje a vyhodnocuje efektívnosť a plynulosť vykonaných úkonov okresného súdu.
3. Na tomto základe sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zároveň sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie
každému vo výške po 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV 714/2018 zo 6. decembra 2018, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
12. decembra 2018. Predseda okresného súdu v ňom vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a predložil chronológiu dosiaľ
vykonaných úkonov okresného súdu. K samotnej ústavnej sťažnosti uviedol: „Pokiaľ ide o
kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, tak predmetné konanie je po právnej aj faktickej
stránke značne zložité. Vyžiadalo si rozhodovanie o zmene žalobného návrhu, o pristúpení
ďalších účastníkov do konania, vo veci bolo potrebné viackrát nariadiť znalecké
dokazovanie. Na okresnom súde sa vedie viac sporov s totožným predmetom konania, preto
z dôvodu hospodárnosti konania boli tieto spory za účelom nariadenia znaleckého
dokazovania spájané na spoločné konanie a následne vylučované na samostatné konania.
Správanie účastníkov konania neovplyvnilo podstatným spôsobom dĺžku doterajšieho
konania. Samotný postup súdu v konaní po 23 rokoch trvania sporu ťažko hodnotiť a
zdôvodňovať. Táto dĺžka konania je z hľadiska ústavnoprávneho neakceptovateľná.“
5. Už označené vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 12. decembra 2018
právnej zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní
od doručenia prípisu. Právna zástupkyňa sťažovateľov túto možnosť nevyužila.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 258/1994 ústavný súd zistil
rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd
(po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 418/08 z 9. decembra 2009, t. j.
po 27. januári 2010), preto ich považoval za preukázané. Na tomto mieste preto ústavný súd
uvádza iba úkony, ktoré považoval za podstatné pre účely konania a rozhodovania
o ústavnej sťažnosti sťažovateľov:
- 2. júna 2011 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.
2 Co 12/2009-346 rozsudok okresného súdu z 11. augusta 2008 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (vec sa nachádzala na krajskom súde 2 roky a 5 mesiacov, pozn.),
- 4. decembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 15 C 258/94-394 prerušil konanie
do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
35 C 164/2012, predmetom ktorého bolo konanie o povolenie obnovy konania,
- 26. februára 2015 okresný súd vydal uznesenie č. k. 15 C 258/1994-444, ktorým
rozhodol o pokračovaní v namietanom konaní, keďže odpadla prekážka, pre ktorú bolo
prerušené,
- 16. novembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci samej, na ktorom bola vec
riadne prejednaná, pojednávanie bolo odročené na neurčito na účel doplnenia dokazovania,
- 26. apríla 2016 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie na účel vyhotovenia
identifikácie novovytvorených parciel nachádzajúcich sa na bývalých pozemnoknižných
parcelách,
- 15. októbra 2016 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok a následne bol
doručovaný stranám sporu na vyjadrenie,
- 21. apríla 2017 bolo nariadené pojednávanie zrušené z dôvodu nedoručenia
predvolania na pojednávanie všetkým stranám sporu, okresný súd pristúpil k zisťovaniu
adries a právnych nástupcov po zomrelých účastníkoch,
- 6. decembra 2017 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účel
ďalšieho dokazovania na 26. január 2018, takto nariadené pojednávanie bolo zrušené
pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne, ďalší termín pojednávania bol nariadený
na 21. marec 2018,
- 20. februára 2018 bol okresnému súdu doručený návrh žalobcu na pripustenie
ďalších žalovaných do konania, nariadený termín pojednávania bol zrušený z dôvodu
potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu,
- 28. marca 2018 okresný súd rozhodol uznesením č. k. 15 C 258/1994-895
o pripustení žalovaného v 4. rade až v 6. rade do konania,
- 26. októbra 2018 bolo nariadené pojednávanie zrušené, nový termín pojednávania
bol určený na 30. november 2018,
- 30. novembra 2018 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 18. január 2019 na účel doručenia uznesenia, ktorým okresný súd pripustil zmenu žaloby.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Porušenie tohto práva vidia v postupe okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 v čase po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 418/08 z 9. decembra 2009 (právoplatný 27. januára 2010),
ktoré ani po uplynutí ďalších 10 rokov nie je právoplatne skončené.
10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označeného práva
ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
12. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i
bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je povinnosť súdu a sudcu konať
bez prieťahov expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy tohto
poriadku.
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr.
I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
postupoval aj v danom prípade.
14. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že napadnuté konanie, ktorého predmetom je nárok sťažovateľov na zriadenie vecného
bremena za odplatu, vykazuje právnu aj istú faktickú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom
vyjadrení k sťažnosti i predseda okresného súdu (bod 4). Faktická zložitosť veci súvisela
s potrebou vykonania znaleckého dokazovania a kontrolného znaleckého dokazovania, ako
aj s potrebou upresňovania okruhu žalobcov a žalovaných. Za okolnosť priamo
ovplyvňujúcu faktickú zložitosť veci možno pokladať aj skutočnosť, že napadnuté konanie
priamo súvisí s viacerými ďalšími konaniami vedenými okresným súdom s totožným
predmetom konania. Ako uviedol predseda okresného súdu, tieto konania boli z dôvodu
hospodárnosti spájané na spoločné konanie na účel vykonania znaleckého dokazovania
a následne boli vylučované na samostatné konania. V tejto súvislosti však ústavný súd
konštatuje, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy
v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce alebo inými nedostatkami v činnosti
súdu vrátane jeho nečinnosti (mutatis mutandis I.ÚS 47/96).
15. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako strany sporu v procesnom
postavení žalobcov. Ústavný súd z obsahu zapožičaného spisu okresného súdu nezistil
žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľov v súvislosti
s doterajšou dĺžkou napadnutého konania alebo spomalením jeho priebehu. Ani predseda
okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti na takéto skutočnosti nepoukázal.
16. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v priebehu napadnutého konania. Vzhľadom na jeho doterajšiu dĺžku
(24 rokov) pritom nepovažoval za potrebné podrobne skúmať postup okresného súdu,
pretože aj skutkovo či právne náročná občianskoprávna vec nesmie trvať takú dlhú dobu.
Po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 418/08 z 9. decembra 2009 sa
spis okresného súdu týkajúci sa namietaného konania nachádzal na krajskom súde na účel
rozhodovania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 11. augusta 2008. Krajský súd
o uplatnenom opravnom prostriedku rozhodol uznesením č. k. 2 Co 12/2009-346 z 2. júna
2011, pričom rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tejto
súvislosti možno sumarizovať, že vec sa po právoplatnosti citovaného nálezu ústavného
súdu (27. január 2010) nachádzala na krajskom súde jeden rok a šesť mesiacov. Ďalšou
prekážkou, ktorá bránila okresnému súdu v postupe vo veci po dobu 2 rokoch a 2 mesiacov,
bolo prerušenie namietaného konania do právoplatného skončenia konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 35 C 164/2012 (konanie o povolenie obnovy konania, pozn.).
Napriek skutočnosti, že uznesenie č. k. 35 C 164/2012-126, ktorým bol zamietnutý návrh
na povolenie obnovy konania, bolo vydané 13. februára 2014, o pokračovaní v namietanom
konaní rozhodol okresný súd až takmer o rok neskôr, 26. februára 2015 (uznesenie č. k.
15 C 258/1994-444, pozn.) a pojednávanie nariadil s odstupom ďalších 9 mesiacov,
na 16. november 2015. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito na účel predloženia
listinných dôkazov. Po tom, čo bol okresnému súdu doručený znalecký posudok (5. október
2016), okresný súd reálne vec prejednal až na pojednávaní uskutočnenom 6. decembra
2017, čo je ďalších 14 mesiacov neefektivity okresného súdu. V rámci tohto obdobia sa
okresný súd obmedzil na vydanie uznesenia o vylúčení veci na samostatné konania
a zisťovanie adries strán sporu a právnych nástupcov po zomrelých účastníkoch. Následne
sa síce okresný súd pokúšal nariadiť termíny pojednávania, tieto však neustále preročoval.
Naposledy sa uskutočnilo pojednávanie 30. novembra 2018 (po uplynutí takmer 1 roka
od posledného pojednávania), aj toto pojednávanie však bolo odročené na 18. január 2019.
Namietané konanie tak nebolo ani v čase rozhodovania ústavného súdu o podanej sťažnosti
právoplatne skončené.
17. Na základe uvedeného možno konštatovať, že s výnimkou obdobia troch rokov
a ôsmich mesiacov, keď okresný súd nekonal z dôvodu, že mu v tom bránili zákonné
dôvody (prerušenie konania, rozhodovanie krajského súdu o odvolaní), bol postup
okresného súdu v zostávajúcom posudzovanom období poznačený nielen neodôvodnenou
nečinnosťou, ale aj neefektívnosťou zvolených procesných úkonov. V tejto súvislosti sa
žiada poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj
nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07). Uvedené možno konštatovať aj vo veci sťažovateľov.
18. Doterajšia dĺžka napadnutého konania presahujúca 24 rokov je v zmysle ustálenej
judikatúry ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a sama osebe je
spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva účastníka, resp. strany
takého konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010). Uvedené platí o to viac, že
o porušení základného práva sťažovateľov už raz ústavný súd nálezom rozhodol, napriek
tomu v rámci ďalšieho takmer 10-ročného obdobia v priebehu tohto konania nedošlo k jeho
zefektívneniu natoľko, aby smerovalo k právoplatnému skončeniu.
19. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu
v namietanom konaní, ktorého doterajšia celková dĺžka je z ústavného hľadiska celkom
zjavne neakceptovateľná, ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
došlo, a preto vyslovil, že označené právo sťažovateľov bolo porušené (bod 1 výroku tohto
nálezu).
IV.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
21. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj zo skutočnosti, že posudzované
konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, bolo potrebné
prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/1994 konať
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). O prikázaní konať rozhodol ústavný súd
opätovne a bol toho názoru, že tento príkaz vyslovený už nálezom sp. zn. I. ÚS 418/08
z 9. decembra 2009 sa pre pretrvávajúcu nečinnosť okresného súdu minul účinku
a pre značný časový odstup je potrebné vysloviť ho znova. Zároveň ústavný súd dáva
do pozornosti okresnému súdu, že v namietanom konaní je naďalej povinný postupovať
striktne podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 470 ods. 1) vrátane
využitia prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany podľa § 149 až § 151 CSP
a sudcovskej koncentrácie podľa § 153 CSP s ohľadom na § 470 ods. 2 druhú vetu CSP.
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
23. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
24. Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia každému vo výške
po 3 000 €, túto sumu však nijakým spôsobom nezdôvodnili.
25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
26. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom (viac
ako 24 rokov) a v rámci nej na aktuálne posudzované obdobie vymedzené právoplatnosťou
nálezu ústavného súdu z 9. decembra 2009, v ktorom bola zistená pretrvávajúca nečinnosť
okresného súdu, ale aj neefektivita a jeho nesústredenosť, berúc pritom do úvahy predmet
konania, správanie sťažovateľov, no i fakt, že rozsah požadovaného finančného
zadosťučinenia žiadnym spôsobom neodôvodnili, ústavný súd považoval priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške každému po 2 000 € za primerané konkrétnym
okolnostiam danej veci (bod 3 výroku nálezu).
27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
28. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania ústavný súd vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti, ktoré ústavnému súdu vyplynuli zo spisu. Odmena za jeden úkon
právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) znížená o 50 %
tarifnej odmeny (§ 13 ods. 2 vyhlášky) pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov
predstavuje sumu 76,75 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 85,96 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018.
Odmena advokáta za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje
celkovú sumu 171,92 € za jedného sťažovateľa, t. j. za pätnástich sťažovateľov 2 578,80 €
(bod 3 výroku nálezu).
29. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019