Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 26/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a a práv podľa ,

čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. z 12. októbra 2017 a uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 12. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2018 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. októbra 2017 a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. apríla 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. novembra

2011, uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 3 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a prečinu podvodu podľa a , za ktoré mu bol uložený podľa

ustanovení , a úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní ôsmich rokov a dvoch mesiacov. Následne rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 1. februára 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. februára 2013, bol

sťažovateľ uznaný vinným z trestných činov vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „

účinný do 31. júla 2001“), nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a)

účinného do 31. júla 2001 a porušovania domovej slobody podľa

ods. 1 a 2 citovaného zákona, za ktoré mu bol uložený podľa ustanovení § 219 ods. 2 a § 35

ods. 2 citovaného zákona úhrnno-súhrnný trest odňatia slobody v trvaní štrnástich rokov

a šiestich mesiacov. Predmetným rozsudkom krajského súdu bol zároveň podľa § 35 ods. 2

účinného do 31. júla 2001 zrušený výrok o treste uložený mu rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2011.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 30. marca 2016

okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorom poukazoval na nález ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 s tým, že ide o nový dôkaz, ktorý je

spôsobilý vyvolať zníženie trestu, ktorý mu bol okresným súdom uložený v konaní

vedenom pod sp. zn. , pretože v danom konaní bola pri ukladaní trestu použitá

tzv. asperačná zásada, označená uvedeným nálezom ústavného súdu za protiústavnú.

V návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ žiadal, aby po povolení obnovy konania

bol zrušený výrok o treste uložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. októbra 2011, ako aj výrok o treste uložený mu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 1. februára 2012, kde dôvodil, že výrok označeného rozsudku krajského súdu

priamo nadväzuje na výrok o treste uvedený v označenom rozsudku okresného súdu, a preto

v zmysle teórie plodov z otráveného stromu je tiež neústavný.

4. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že okresný súd ním podaný návrh na povolenie

obnovy konania uznesením sp. zn. z 12. októbra 2017 zamietol s poukazom

na v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). O sťažnosti podanej sťažovateľom proti

predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. apríla 2018, ktorým napadnuté uznesenie s odkazom na § 194 ods. 1 písm. a)

zrušil z dôvodu nepresnej formulácie výroku tohto uznesenia a podľa

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

odmietol.

5. Sťažovateľ označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol

jeho návrh na povolenie obnovy konania odmietnutý, hodnotí ako porušujúce označené

články a dohovoru.

6. Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , a dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. apríla 2018, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného

práva sťažovateľa podľa a a jeho práv podľa ,

čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. apríla 2018, ktorými bol

odmietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ vidí porušenie

svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného návrhu na povolenie obnovy

konania, a to v podstate z tých istých dôvodov, o ktoré opieral podaný návrh

pred konajúcimi súdmi.

9. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (). Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa označeného uznesenia

okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti

sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. zakotvujúci

inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení

konajúceho prvostupňového súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv

a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného

súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti prvostupňovému rozhodnutiu

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

11. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa

na jeho trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok obnovy

konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol,

že v slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi

trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s , a to,

ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

13. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

14. Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

15. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

16. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. októbra 2011 bol sťažovateľovi uložený podľa ustanovení § 222 ods. 3,

a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní ôsmich

rokov a dvoch mesiacov. Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie

tzv. asperačnej zásady v zmysle , a to v celom znení tohto

ustanovenia, ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj

za uplatnenia tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú

s . Následne rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. februára 2012 bol

sťažovateľ uznaný vinným z trestných činov vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h)

účinného do 31. júla 2001, nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovení

účinného do 31. júla 2001 a porušovania domovej

slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 citovaného zákona, za ktoré mu bol uložený podľa

ustanovení § 219 ods. 2 a § 35 ods. 2 citovaného zákona úhrnno-súhrnný trest odňatia

slobody v trvaní štrnástich rokov a šiestich mesiacov, pričom predmetným rozsudkom

krajského súdu bol zároveň podľa účinného do 31. júla 2001

zrušený výrok o treste uložený sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. októbra 2011.

17. Sťažovateľ podal 30. marca 2016 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy

konania v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorom

poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 s tým,

že ide o nový dôkaz, ktorý je spôsobilý vyvolať zníženie trestu, ktorý mu bol okresným

súdom uložený v konaní vedenom pod sp. zn. , pretože v danom konaní bola

pri ukladaní trestu použitá tzv. asperačná zásada, označená uvedeným nálezom ústavného

súdu za protiústavnú. V návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ žiadal, aby

po povolení obnovy konania bol zrušený výrok o treste uložený mu rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2011, ako aj výrok o treste uložený mu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. februára 2012, kde dôvodil, že výrok označeného

rozsudku krajského súdu priamo nadväzuje na výrok o treste uvedený v označenom

rozsudku okresného súdu, a preto v zmysle teórie plodov z otráveného stromu je tiež

neústavný. Okresný súd ním podaný návrh na povolenie obnovy konania uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2017 zamietol s poukazom na § 399 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 12. apríla 2018, ktorým napadnuté uznesenie

s odkazom na zrušil z dôvodu nepresnej

formulácie výroku tohto uznesenia a podľa návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol.

18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 12. apríla 2018, ktorý vo vzťahu k odmietnutiu návrhu sťažovateľa

na povolenie obnovy konania uviedol: «Správne konštatoval prvostupňový súd, že návrh

odsúdeného na obnovu konania jednoznačne smeruje proti výroku, ktorý už neexistuje t.j.

výrok o treste, nie výrok o vine, pretože bol právoplatne zrušený neskorším rozhodnutím

Krajského súdu v Trnave. Sťažnostný súd poukazuje na argumentáciu prvostupňového súdu

týkajúcu sa tej skutočnosti, že nie je možné rušiť už raz právoplatne zrušený výrok o treste,

keďže návrh odsúdeného smeruje proti výroku, ohľadne ktorého obnova konania nie je

prípustná, kým by predmetný výrok o treste „neobživol“ povolením obnovy konania

a zrušením výroku o treste v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn.

. Na tomto mieste sťažnostný súd pripomína, že obnova konania je mimoriadnym

opravným prostriedkom, prostredníctvom, ktorého nie je možné revidovať skutkové alebo

právne závery, vyslovené súdmi pri rozhodovaní o vine obžalovaného, iba na základe iného

hodnotenia už skôr vykonaných dôkazov. K sťažnostným námietkam odsúdeného, krajský

súd uvádza, že nie je možné povoliť obnovu konania vo veci kde výrok o treste už bol

právoplatne zrušený a nahradený súhrnným trestom v inom konaní. Krajský súd poukazuje,

že odsúdený si nesprávne vyložil aplikáciu judikátu R 31/1989, pretože predmetné

rozhodnutie sa týka toho, že ak je povolená obnova konania a zruší sa výrok o vine musí

prísť automaticky k zrušeniu výroku o treste, ktorý má svoj podklad aj vtedy ak ide o trest

ktorý bol ako súhrnný uložený v inom trestnom konaní. Použite uvedeného rozhodnutia

v danom prípade nie je možné, pretože odsúdený nežiada zrušiť výrok o vine, ale žiada

pri povolení obnovy konania zrušiť iba výrok o treste, ktorý mu bol už zrušený uložením

súhrnného trestu rozhodnutím Krajského súdu v Trnave. V konaní okresného súdu teda

neboli zistené nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali pozitívne rozhodnutie

o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Preto prvostupňový súd vecne správne

rozhodol o zamietnutí žiadosti odsúdeného o povolenie obnovy konania.»

19. Ústavný súd sa tiež oboznámil s časťou odôvodnenia prvostupňového uznesenia

okresného súdu, na ktoré krajský súd ako na vecne správne vo svojom rozhodnutí poukázal,

a to časťou odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, kde tento nad rámec uviedol:

„Nad rámec potrebného vo vzťahu k výroku tohto rozhodnutia súd považuje za potrebné

dodať, že z oboznamovaného rozhodnutia Krajského súdu v Trnave je zrejmé, že

pri ukladaní trestu asperačná zásada aplikovaná nebola, keďže trest sa ukladal podľa

zákonnej úpravy, ktorá tzv. zostrujúcu zásadu ešte nepoznala. Krajský súd ukladal úhrnno

súhrnný trest odňatia slobody podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahovalo na trestný

čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúcej sa trestnej činnosti a to trestný čin vraždy podľa

§ 219 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.07.2001. Trestná sadzba za uvedený trestný čin bola

v rozmedzí 12 — 15 rokov alebo výnimočný trest, pričom menovanému ( bol

uložený trest odňatia slobody 14 a pol roka. Z odôvodnenia predmetného rozsudku pritom

vyplýva, že pri úvahách o uloženom treste sa krajský súd riadil zásadami uvedenými v § 23

ods. 1, § 31 ods. 1 a § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, pričom trest

uložený rozsudkom tunajšieho súdu, voči ktorému návrh na obnovu konania smeroval,

nemal v zmysle § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.07.2001 explicitný vplyv na výšku

neskôr uloženého trestu odňatia slobody.“

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ).

21. Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie

obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne

konformný výklad v spojení s Trestného

poriadku.

22. Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania

vo veci skončenej právoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti

predpokladané , je splnenie podmienok obnovy

konštatované už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných

podmienok uvedených v , ale obnovu konania povolí podľa

z dôvodu uvedeného v ustanovení zákona

o ústavnom súde. Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou

ochranou základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho

aplikovateľnosť v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

23. Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového

rozhodnutia okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

zamietol, odôvodnil konštatovaním, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

smeruje proti výroku o treste, ktorý už neexistuje, keďže bol zrušený neskorším rozsudkom

krajského súdu, ktorý ukladal sťažovateľovi úhrnno-súhrnný trest odňatia slobody. Okresný

súd rozhodujúci o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania nad rámec svojho

odôvodnenia ešte zdôraznil, že krajský súd, ktorý rozhodoval o uložení predmetného

úhrnno-súhrnného trestu odňatia slobody, asperačnú zásadu ani neaplikoval, pretože sa

sťažovateľovi trest ukladal podľa právnej úpravy, ktorá tzv. zostrujúcu zásadu ešte

neobsahovala.

24. Ústavný súd opätovne poukazuje na znenie

a potrebu jeho ústavne konformného výkladu v spojení s .

25. Ústavný súd je toho názoru, že výklad dotknutého ustanovenia zákona

o ústavnom súde v spojení s , ktorý konajúce súdy

rozhodujúce o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania zvolili, spĺňa podmienku

ústavnej konformnosti, a to z toho zásadného dôvodu, že prvotná aplikácia asperačnej

zásady prenesená do výroku o treste obsiahnutého v rozsudku okresného súdu bola fakticky

pohltená následným rozsudkom krajského súdu, ktorý predmetný výrok rozsudku okresného

súdu zrušil a pri ukladaní nového úhrnno-súhrnného trestu asperačnú zásadu vôbec

neaplikoval, keďže ju relevantná, krajským súdom aplikovaná právna úprava neobsahovala.

26. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

a z tohto dôvodu sa nezaoberal ani ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako napr. jeho žiadosťou

o ustanovenie advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019