Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 42/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou, Buzulucká 3, Zvolen, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2019 elektronicky doručená a 14. januára 2019 prostredníctvom poštovej prepravy doplnená

sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra

2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom

Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v procesnom

postavení žalovanej v prvom rade. Predmetom žaloby bol nárok žalobcov na zaplatenie

sumy 9 142,61 € s príslušenstvom uplatňovaný proti žalovaným v prvom a druhom rade ako

ručiteľom v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníčky a spoludlžníčky splatiť poskytnutý

úver zo stavebného sporenia dlžníčky.

3. Sťažovateľka v sťažnosti zrekapitulovala doterajší priebeh konania a v podstatnom

uviedla, že okresný súd žalobu rozsudkom z 5. septembra 2012 zamietol. Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. mája 2013 rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozsudkom z 3. júna

2014 žalobu opakovane zamietol, tentoraz z dôvodu vznesenej námietky premlčania

uplatneného nároku, keďže sa stotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľky o nutnosti

aplikácie právnej úpravy premlčania podľa . Krajský súd uznesením

z 28. apríla 2015 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd vyslovil vo svojom rozhodnutí okrem iného právny názor, že v ďalšom konaní

má súd prvej inštancie aplikovať premlčaciu dobu v súlade s ustanovením § 397

. Následne okresný súd, viazaný uvedeným právnym názorom

krajského súdu, rozsudkom z 15. decembra 2015 meritórne rozhodol o povinnosti

sťažovateľky a žalovaného v druhom rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu

8 800,02 €, 8,5 % úrok z omeškania ročne z dlžnej istiny od 28. februára 2005 do

zaplatenia, 5 % úrok ročne z dlžnej istiny od 1. januára 2013 do zaplatenia, ako aj nahradiť

trovy konania vo výške 7 539,56 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že

splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhému žalovanému.

Rozsudok okresného súdu bol krajským súdom v odvolacom konaní potvrdený. Následne

sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zamietol

a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Sťažovateľka uviedla, že v priebehu celého konania opakovane poukazovala na

nutnosť a potrebu aplikácie ustanovení o ochrane spotrebiteľa, ako aj na rozdielnosť

a nejednotnosť rozhodnutí najvyššieho súdu v otázke aplikácie ustanovení Občianskeho

zákonníka na zmluvy o úvere, ktorého jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

Sťažovateľka sa taktiež v konaní domáhala aplikácie ustanovení

o dĺžke premlčacej doby, ako aj počiatku jej plynutia. V tomto kontexte poukazovala na

duálnosť právnej úpravy a potrebu aplikácie tých ustanovení , ktoré

sú v prospech spotrebiteľa a sú pre neho priaznivejšie. Ďalším kardinálnym bodom obrany

sťažovateľky v konaní bolo posúdenie, či je prípustná aplikácia ustanovenia § 549

na uplatnený nárok žalobcu z úverového vzťahu.

5. Poukazujúc na rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. , ako aj

viaceré rozhodnutia všeobecných súdov najvyšší súd posúdil dôvodnosť dovolania tak, že

v otázke posúdenia premlčacej doby žalobcom uplatneného nároku nepovažoval dovolanie

za dôvodné. Najvyšší súd preto dovolenie zamietol.

6. Podľa právneho názoru sťažovateľky je zrejmé, že problematika spotrebiteľského

práva s prihliadnutím na duálnosť právnej úpravy sa v súdnej praxi Slovenskej republiky

nerieši jednotne, a teda rozhodnutia súdov nedávajú sporovým stranám právnu istotu, ako

bude ich vec právne posúdená a rozhodnutá. V otázke aplikácie ustanovenia § 549

najvyšší súd pripustil dovolanie sťažovateľky, keď vyslovil, že táto

otázka skutočne ešte v praxi dovolacieho súdu nebola riešená. Najvyšší súd zároveň

uviedol, že krajský súd pri aplikácii ustanovenia nepochybil,

keď hoci aj stručne jeho aplikáciu pripustil, avšak dôvodnosť vznesenej námietky

nevzhliadol.

7. Sťažovateľka uviedla, že nie je stotožnená s konštatovaním krajského súdu

a najvyššieho súdu, že tieto nezistili zavinenie žalobcu na neuspokojení pohľadávky.

V konaní sťažovateľka opakovane poukazovala na okolnosti preukazujúce, že žalobca

zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zrekapitulovala argumenty predostreté

v konaní pred všeobecnými súdmi a následne konštatovala, že skutočnosť, že krajský súd

a následne aj najvyšší súd tým, že bez náležitého, logického, relevantného

a preskúmateľného odôvodnenia nevyužili možnosť aplikácie ustanovení Občianskeho

zákonníka smerujúcich k ochrane spotrebiteľa, mali porušiť ňou označené práva. Daná

skutočnosť nemôže byť podľa názoru sťažovateľky chápaná inak ako nerešpektovanie ich

povinností vyplývajúcich im zo zákona v nadväznosti na .

9. Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade porušenie základného práva na

súdnu ochranu a spravodlivé prejednanie veci spôsobili krajský súd a najvyšší súd tým, že

súd prvej inštancie bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom krajského súdu

a následne najvyšší súd dovolanie zamietol a dovolaním napadnuté rozhodnutie súdu druhej

inštancie nezrušil a vec nevrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľky takto

spôsobenú ujmu sťažovateľky nemôže konvalidovať nič iné ako ústavná sťažnosť. Keďže

sťažovateľka má záujem domáhať sa ochrany svojich práv aj na Európskom súde pre ľudské

práva, musí z tohto dôvodu vyčerpať celý systém riadnych, ako aj mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré jej umožňuje domáca legislatíva.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

rozsudkom zo dňa 25.09.2018 porušil základné právo sťažovateľky

, na súdnu ochranu podľa , ako aj

právo sťažovateľky na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.09.2018 vo veci

vedenej pod sp. zn. sa zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

, trovy právneho zastúpenia v sume 526,89 € k rukám sťažovateľky a to do 2

mesiacov od doručenia nálezu.“

Sťažovateľka zároveň žiadala o odloženie vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia

a priznanie trov konania pred ústavným súdom.

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

14. Ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

15. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

K namietanému porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd potvrdil právny

názor okresného súdu a krajského súdu spočívajúci v tom, že podľa názoru sťažovateľky

súdy „nevyužili možnosť aplikácie ustanovení smerujúcich

k ochrane spotrebiteľa“ a aplikovali na prípad sťažovateľky ustanovenia Obchodného

zákonníka. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil ku skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

16. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia uviedol:

«... Základnou otázkou pre právne posúdenie veci podľa žalovanej 1/ bolo, vzhľadom

k vznesenej námietke premlčania jej práva, posúdiť, či v prejednávanom spore ide

o obchodnoprávny úverový vzťah (so 4 ročnou premlčacou dobou podľa Obchodného

zákonníka) alebo občianskoprávny vzťah (s 3 ročnou premlčacou dobou podľa

). Rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej otázke

žalovaná 1/ vyvodzovala z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré na jednej strane spočívali na

názore, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere,

účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného

zákonníka... a na druhej strane na názore, že túto otázku treba posudzovať podľa

ustanovení o premlčaní...

... V rozhodnutí zo dňa 28. apríla 2011 sp. zn. dospel najvyšší súd

k záveru, že záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu

účastníkov spravujú záväzkovou časťou . Najvyšší súd v rozhodnutí

zo dňa 27. marca 2013 sp. zn. uviedol, že zmluva o úvere upravená

ustanoveniami až je tzv. absolútnym obchodom, čo

znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje

V takomto prípade použitie ustanovení

neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna

úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve. Obdobne rozhodnutie najvyššieho

súdu zo dňa 21. marca 2015 sp. zn. spočíva na právnom názore, podľa

ktorého ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na otázku premlčania bolo

treba aplikovať ustanovenia .

... Na rozdiel od vyššie uvedeného, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa

21. apríla 2015 sp. zn. a tiež v rozhodnutí zo dňa 26. novembra 2015

sp. zn. , poukázal na ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1

, ďalej , a

a napokon o ochrane spotrebiteľa, a vyslovil, že súd ako

„orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na

premlčanie, ako aj by mal zohľadniť vetu tretiu , podľa

ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva.

... V rozhodnutí zo dňa 25. januára 2011 sp. zn. (R 36/2013).

najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňa všetky znaky typovej

zmluvy nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní

. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie

spotrebiteľa, lebo upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu,

s uplatnením je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.

... Daná (takmer identická) právna otázka v kontexte s navrhovanou potrebou

vyriešenia odklonu rozdielnych rozhodnutí najvyššieho súdu, bola podrobne rozobratá aj

v uznesení najvyššieho súdu zo dňa 14. septembra 2017 sp. zn. . Najvyšší súd

v nej uviedol, že „nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym

obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníku Zároveň je však potrebné

mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax

považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom

a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské)

vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu

činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické

občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany

spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov

súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby u jej plynutia)

aplikovaná právna úprava obsiahnutá v , a nie v Obchodnom

zákonníku Pre správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych

obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter, poukázal na rozhodnutie ústavného

súdu zo dňa 19. júna 2013 sp. zn. . V súvislosti s povahou úverovej zmluvy za

spotrebiteľskú vychádzal z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá

klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením

„spotrebiteľ“.

... V rozhodnutí sp. zn. dovolací súd pri aplikácii právnej úpravy

odstúpenia a premlčania podľa na úverovú zmluvu uzavretú

27. apríla 2005 poukázal tiež na ustanovenie o ochrane

spotrebiteľa účinné v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskými

zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj

všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Tento zákon má podľa v uvedenom rozhodnutí vysloveného názoru povahu lex specialis

vo vzťahu k všeobecnému predpisu lex generalis, ktorým je . Z tohto

dôvodu zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu aj keď nebola v

čase vzniku zmluvy v zaradená do zadefinovaných

spotrebiteľských zmlúv...

... Vo veci prejednávanej bola zmluva o úvere a ručiteľský záväzok uzavretá dňa

27.12.2002, kedy platilo ustanovenie o ochrane spotrebiteľa

v znení tak, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má

uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať:

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä:

1/ podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie

iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,

2/ podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby

požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý

s nim uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými

mravmi.

... Keďže v celom ostatnom texte predpisu sa však už na pojem typová zmluva

neodkazuje, je zjavné, že účelom tejto normy v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej

zmluvy v prejednávanej veci, bolo akceptovať charakter úverovej zmluvy ako absolútneho

obchodu s obmedzeniami upravenými v citovanom ustanovení pre prípady, kedy spotrebiteľ

sám aktívne do zmluvy nezasahuje, a to obmedzeniami vo vzťahu k zmluvným podmienkam.

Ustanovenia zákona samotného však za zmluvné podmienky považovať nemožno, a teda

právna úvaha konajúcich súdov, vedúca k záveru o potrebe aplikácie Obchodného

zákonníka ako základného právneho predpisu na daný právny vzťah bola správna.

... V súvislosti s dovolateľkou tvrdeným opomenutím aplikácie § 5b Zákona o

ochrane spotrebiteľa súdmi nižšej inštancie dovolací súd konštatuje, že táto je v súčasnosti

bezpredmetná a nemožno k nej prijať žiadne závery, keďže Ústavný súd Slovenskej

republiky na verejnom zasadnutí pléna dňa 07. 02. 2018 nálezom Ústavného súdu SR

zo 07.02. 2018, sp. zn. -60 rozhodol o návrhu Okresného súdu Košice 11

o súlade Zákona o ochrane spotrebiteľa s SR tak, že ustanovenie Zákona

o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s v spojení s

Slovenskej republiky, a teda je protiústavné. Ústavný súd tu výslovne konštatoval, že

aktuálna právna úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu,

pretože všetkých dodávateľov (veriteľov) stavia akoby na stranu tých „zlých“

a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“ a na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú

miernejšie prostriedky zvlášť formou právnej pomoci, a preto daná právna úprava nie je

nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa.

... Ďalej, odkaz na neznamená absolútne vylúčenie aplikácie

. Predmetné ustanovenia ako celok, bez vytrhnutia len poslednej

vety predmetného odseku, znie „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,

ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania

alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva.“ Teda aplikácia noriem súvisí s posúdením

prospechu spotrebiteľa z takejto aplikácie právnej normy, teda pokiaľ, hoci aj kogentná.

norma obchodnoprávna znamená zhoršenie postavenia spotrebiteľa, bude aplikovaná

norma občianskeho práva.

... Dovolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom dovolateľky ohľadom aplikácie

počiatku doby premlčania tak, ako dovodzuje z občianskoprávnej úpravy dovolateľka.

V tejto otázke konajúce súdy nepochybili, a vyhodnotili ju správne, teda dovolanie nemožno

v otázke aplikácie správnej právnej normy na počiatok plynutia premlčania považovať za

dôvodné.

... Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v prejednávanom prípade opomína, že

rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie premlčania vo veci nebola dĺžka aplikovanej

doby premlčania, ale moment, od ktorého túto treba počítať. V prejednávanej veci sa

žalovaná 1/ domáha potreby aplikácie stým, že po prvý krát bolo

možné vykonať právo, a teda počítať premlčaciu dobu. momentom prvého omeškania

dlžníka s prvou splátkou, kedy už veriteľ mohol po prvý krát pristúpiť k zosplatneniu úveru.

Takáto úvaha opäť opomína skutočnosť, že veriteľ nemá povinnosť, ale právo pristúpiť

k zosplatneniu úveru...

... Dovolací súd, vzhľadom na dovolateľkou naliehavo formulovanú potrebu

aplikácie na prejednávanú vec, ktorá by jej mala dovodiť priaznivejší stav, musí

konštatovať, že dokonca ani pri aplikácii nemožno dosiahnuť pre dovolateľku odlišný

spôsob počítania počiatku premlčacej doby. Aj pre plynutie počiatku premlčacej doby

podľa platí, že splatnou sa jeho povinnosť stáva až po výzve veriteľa dlžníkovi a tento

svoj dlh nesplní. V spojení s ust. § 101 potom veriteľ po prvý krát môže uplatniť právo voči

ručiteľovi na súde (actio nata) až keď splní svoju povinnosť vyzvať ho, a to za predpokladu,

že táto výzva je učinená až po tom, čo dlžník dobrovoľne dlh nesplní. Oba zákonné režimy

teda vychádzajú Z rovnakej konštrukcie počiatku plynutia premlčacej doby voči

ručiteľovi...»

17. Nadväzne na už uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom

rozsudku, opierajúc sa o skutkové zistenia krajského súdu, zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver

spočívajúci v tom, prečo pre prípad sťažovateľky nemožno aplikovať ustanovenia

(keďže predmetná zmluva o úvere vykazuje znaky „absolútneho

obchodu“), ale je nevyhnutné aplikovať ustanovenia , čím poskytol

dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľky. Namietané rozhodnutie nevykazuje

znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje

dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov.

Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov všeobecného súdu. Odôvodnenie namietaného rozsudku tak zodpovedá

požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia

namietaného rozsudku ako súladnú s obsahom .

18. Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v napadnutom

rozhodnutí boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Poukazujúc na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2019