Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 42/2019
PDF · 238.33 KB
No categories available
I. ÚS 42/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou, Buzulucká 3, Zvolen, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obdo 36/2017 z 25. septembra 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2019 elektronicky doručená a 14. januára 2019 prostredníctvom poštovej prepravy doplnená
sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 36/2017 z 25. septembra
2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom
Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 Cb 59/2008 v procesnom
postavení žalovanej v prvom rade. Predmetom žaloby bol nárok žalobcov na zaplatenie
sumy 9 142,61 € s príslušenstvom uplatňovaný proti žalovaným v prvom a druhom rade ako
ručiteľom v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníčky a spoludlžníčky splatiť poskytnutý
úver zo stavebného sporenia dlžníčky.
3. Sťažovateľka v sťažnosti zrekapitulovala doterajší priebeh konania a v podstatnom
uviedla, že okresný súd žalobu rozsudkom z 5. septembra 2012 zamietol. Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. mája 2013 rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozsudkom z 3. júna
2014 žalobu opakovane zamietol, tentoraz z dôvodu vznesenej námietky premlčania
uplatneného nároku, keďže sa stotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľky o nutnosti
aplikácie právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Krajský súd uznesením
z 28. apríla 2015 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd vyslovil vo svojom rozhodnutí okrem iného právny názor, že v ďalšom konaní
má súd prvej inštancie aplikovať premlčaciu dobu v súlade s ustanovením § 397
Obchodného zákonníka. Následne okresný súd, viazaný uvedeným právnym názorom
krajského súdu, rozsudkom z 15. decembra 2015 meritórne rozhodol o povinnosti
sťažovateľky a žalovaného v druhom rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
8 800,02 €, 8,5 % úrok z omeškania ročne z dlžnej istiny od 28. februára 2005 do
zaplatenia, 5 % úrok ročne z dlžnej istiny od 1. januára 2013 do zaplatenia, ako aj nahradiť
trovy konania vo výške 7 539,56 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že
splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhému žalovanému.
Rozsudok okresného súdu bol krajským súdom v odvolacom konaní potvrdený. Následne
sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zamietol
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľka uviedla, že v priebehu celého konania opakovane poukazovala na
nutnosť a potrebu aplikácie ustanovení o ochrane spotrebiteľa, ako aj na rozdielnosť
a nejednotnosť rozhodnutí najvyššieho súdu v otázke aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka na zmluvy o úvere, ktorého jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Sťažovateľka sa taktiež v konaní domáhala aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka
o dĺžke premlčacej doby, ako aj počiatku jej plynutia. V tomto kontexte poukazovala na
duálnosť právnej úpravy a potrebu aplikácie tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré
sú v prospech spotrebiteľa a sú pre neho priaznivejšie. Ďalším kardinálnym bodom obrany
sťažovateľky v konaní bolo posúdenie, či je prípustná aplikácia ustanovenia § 549
Občianskeho zákonníka na uplatnený nárok žalobcu z úverového vzťahu.
5. Poukazujúc na rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ako aj
viaceré rozhodnutia všeobecných súdov najvyšší súd posúdil dôvodnosť dovolania tak, že
v otázke posúdenia premlčacej doby žalobcom uplatneného nároku nepovažoval dovolanie
za dôvodné. Najvyšší súd preto dovolenie zamietol.
6. Podľa právneho názoru sťažovateľky je zrejmé, že problematika spotrebiteľského
práva s prihliadnutím na duálnosť právnej úpravy sa v súdnej praxi Slovenskej republiky
nerieši jednotne, a teda rozhodnutia súdov nedávajú sporovým stranám právnu istotu, ako
bude ich vec právne posúdená a rozhodnutá. V otázke aplikácie ustanovenia § 549
Občianskeho zákonníka najvyšší súd pripustil dovolanie sťažovateľky, keď vyslovil, že táto
otázka skutočne ešte v praxi dovolacieho súdu nebola riešená. Najvyšší súd zároveň
uviedol, že krajský súd pri aplikácii ustanovenia § 549 Občianskeho zákonníka nepochybil,
keď hoci aj stručne jeho aplikáciu pripustil, avšak dôvodnosť vznesenej námietky
nevzhliadol.
7. Sťažovateľka uviedla, že nie je stotožnená s konštatovaním krajského súdu
a najvyššieho súdu, že tieto nezistili zavinenie žalobcu na neuspokojení pohľadávky.
V konaní sťažovateľka opakovane poukazovala na okolnosti preukazujúce, že žalobca
zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.
8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zrekapitulovala argumenty predostreté
v konaní pred všeobecnými súdmi a následne konštatovala, že skutočnosť, že krajský súd
a následne aj najvyšší súd tým, že bez náležitého, logického, relevantného
a preskúmateľného odôvodnenia nevyužili možnosť aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka smerujúcich k ochrane spotrebiteľa, mali porušiť ňou označené práva. Daná
skutočnosť nemôže byť podľa názoru sťažovateľky chápaná inak ako nerešpektovanie ich
povinností vyplývajúcich im zo zákona v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 ústavy.
9. Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade porušenie základného práva na
súdnu ochranu a spravodlivé prejednanie veci spôsobili krajský súd a najvyšší súd tým, že
súd prvej inštancie bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom krajského súdu
a následne najvyšší súd dovolanie zamietol a dovolaním napadnuté rozhodnutie súdu druhej
inštancie nezrušil a vec nevrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľky takto
spôsobenú ujmu sťažovateľky nemôže konvalidovať nič iné ako ústavná sťažnosť. Keďže
sťažovateľka má záujem domáhať sa ochrany svojich práv aj na Európskom súde pre ľudské
práva, musí z tohto dôvodu vyčerpať celý systém riadnych, ako aj mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré jej umožňuje domáca legislatíva.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Obdo/36/2017
rozsudkom zo dňa 25.09.2018 porušil základné právo sťažovateľky
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
právo sťažovateľky na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.09.2018 vo veci
vedenej pod sp. zn. 50bdo/36/2017 sa zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
, trovy právneho zastúpenia v sume 526,89 € k rukám sťažovateľky a to do 2
mesiacov od doručenia nálezu.“
Sťažovateľka zároveň žiadala o odloženie vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia
a priznanie trov konania pred ústavným súdom.
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
14. Ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
15. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
K namietanému porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd potvrdil právny
názor okresného súdu a krajského súdu spočívajúci v tom, že podľa názoru sťažovateľky
súdy „nevyužili možnosť aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka smerujúcich
k ochrane spotrebiteľa“ a aplikovali na prípad sťažovateľky ustanovenia Obchodného
zákonníka. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil ku skúmaniu, či právny názor
vyslovený v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska udržateľný
a akceptovateľný.
16. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia uviedol:
«... Základnou otázkou pre právne posúdenie veci podľa žalovanej 1/ bolo, vzhľadom
k vznesenej námietke premlčania jej práva, posúdiť, či v prejednávanom spore ide
o obchodnoprávny úverový vzťah (so 4 ročnou premlčacou dobou podľa Obchodného
zákonníka) alebo občianskoprávny vzťah (s 3 ročnou premlčacou dobou podľa
Občianskeho zákonníka). Rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej otázke
žalovaná 1/ vyvodzovala z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré na jednej strane spočívali na
názore, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere,
účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka... a na druhej strane na názore, že túto otázku treba posudzovať podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní...
... V rozhodnutí zo dňa 28. apríla 2011 sp. zn. 2MCdo/3/2011 dospel najvyšší súd
k záveru, že záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu
účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Najvyšší súd v rozhodnutí
zo dňa 27. marca 2013 sp. zn. 6MCdo/4/2012 uviedol, že zmluva o úvere upravená
ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo
znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje
Obchodným zákonníkom V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka
neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna
úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve. Obdobne rozhodnutie najvyššieho
súdu zo dňa 21. marca 2015 sp. zn. 7MCdo/9/2014 spočíva na právnom názore, podľa
ktorého ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na otázku premlčania bolo
treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
... Na rozdiel od vyššie uvedeného, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa
21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014 a tiež v rozhodnutí zo dňa 26. novembra 2015
sp. zn. 4MCdo/17/2014, poukázal na ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1
Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka
a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a vyslovil, že súd ako
„orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na
premlčanie, ako aj by mal zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.
... V rozhodnutí zo dňa 25. januára 2011 sp. zn. 5MCdo 20 2009 (R 36/2013).
najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňa všetky znaky typovej
zmluvy nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní
Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie
spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu,
s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.
... Daná (takmer identická) právna otázka v kontexte s navrhovanou potrebou
vyriešenia odklonu rozdielnych rozhodnutí najvyššieho súdu, bola podrobne rozobratá aj
v uznesení najvyššieho súdu zo dňa 14. septembra 2017 sp. zn. 3 Cdo/87/2017. Najvyšší súd
v nej uviedol, že „nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym
obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníku Zároveň je však potrebné
mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax
považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom
a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské)
vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu
činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické
občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany
spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby u jej plynutia)
aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom
zákonníku Pre správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych
obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter, poukázal na rozhodnutie ústavného
súdu zo dňa 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013. V súvislosti s povahou úverovej zmluvy za
spotrebiteľskú vychádzal z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá
klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením
„spotrebiteľ“.
... V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/119/2017 dovolací súd pri aplikácii právnej úpravy
odstúpenia a premlčania podľa občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu uzavretú
27. apríla 2005 poukázal tiež na ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa účinné v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj
všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Tento zákon má podľa v uvedenom rozhodnutí vysloveného názoru povahu lex specialis
vo vzťahu k všeobecnému predpisu lex generalis, ktorým je Občiansky zákonník. Z tohto
dôvodu zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu aj keď nebola v
čase vzniku zmluvy v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do zadefinovaných
spotrebiteľských zmlúv...
... Vo veci prejednávanej bola zmluva o úvere a ručiteľský záväzok uzavretá dňa
27.12.2002, kedy platilo ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení tak, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má
uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať:
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä:
1/ podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie
iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,
2/ podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý
s nim uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi.
... Keďže v celom ostatnom texte predpisu sa však už na pojem typová zmluva
neodkazuje, je zjavné, že účelom tejto normy v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy v prejednávanej veci, bolo akceptovať charakter úverovej zmluvy ako absolútneho
obchodu s obmedzeniami upravenými v citovanom ustanovení pre prípady, kedy spotrebiteľ
sám aktívne do zmluvy nezasahuje, a to obmedzeniami vo vzťahu k zmluvným podmienkam.
Ustanovenia zákona samotného však za zmluvné podmienky považovať nemožno, a teda
právna úvaha konajúcich súdov, vedúca k záveru o potrebe aplikácie Obchodného
zákonníka ako základného právneho predpisu na daný právny vzťah bola správna.
... V súvislosti s dovolateľkou tvrdeným opomenutím aplikácie § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa súdmi nižšej inštancie dovolací súd konštatuje, že táto je v súčasnosti
bezpredmetná a nemožno k nej prijať žiadne závery, keďže Ústavný súd Slovenskej
republiky na verejnom zasadnutí pléna dňa 07. 02. 2018 nálezom Ústavného súdu SR
zo 07.02. 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60 rozhodol o návrhu Okresného súdu Košice 11
o súlade § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR tak, že ustanovenie § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a teda je protiústavné. Ústavný súd tu výslovne konštatoval, že
aktuálna právna úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu,
pretože všetkých dodávateľov (veriteľov) stavia akoby na stranu tých „zlých“
a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“ a na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú
miernejšie prostriedky zvlášť formou právnej pomoci, a preto daná právna úprava nie je
nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa.
... Ďalej, odkaz na § 52 ods. 2 OZ neznamená absolútne vylúčenie aplikácie
Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenia ako celok, bez vytrhnutia len poslednej
vety predmetného odseku, znie „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania
alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.“ Teda aplikácia noriem Občianskeho zákonníka súvisí s posúdením
prospechu spotrebiteľa z takejto aplikácie právnej normy, teda pokiaľ, hoci aj kogentná.
norma obchodnoprávna znamená zhoršenie postavenia spotrebiteľa, bude aplikovaná
norma občianskeho práva.
... Dovolací súd preto nemôže súhlasiť s názorom dovolateľky ohľadom aplikácie
počiatku doby premlčania tak, ako dovodzuje z občianskoprávnej úpravy dovolateľka.
V tejto otázke konajúce súdy nepochybili, a vyhodnotili ju správne, teda dovolanie nemožno
v otázke aplikácie správnej právnej normy na počiatok plynutia premlčania považovať za
dôvodné.
... Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v prejednávanom prípade opomína, že
rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie premlčania vo veci nebola dĺžka aplikovanej
doby premlčania, ale moment, od ktorého túto treba počítať. V prejednávanej veci sa
žalovaná 1/ domáha potreby aplikácie Občianskeho zákonníka stým, že po prvý krát bolo
možné vykonať právo, a teda počítať premlčaciu dobu. momentom prvého omeškania
dlžníka s prvou splátkou, kedy už veriteľ mohol po prvý krát pristúpiť k zosplatneniu úveru.
Takáto úvaha opäť opomína skutočnosť, že veriteľ nemá povinnosť, ale právo pristúpiť
k zosplatneniu úveru...
... Dovolací súd, vzhľadom na dovolateľkou naliehavo formulovanú potrebu
aplikácie OZ na prejednávanú vec, ktorá by jej mala dovodiť priaznivejší stav, musí
konštatovať, že dokonca ani pri aplikácii OZ nemožno dosiahnuť pre dovolateľku odlišný
spôsob počítania počiatku premlčacej doby. Aj pre plynutie počiatku premlčacej doby
podľa OZ platí, že splatnou sa jeho povinnosť stáva až po výzve veriteľa dlžníkovi a tento
svoj dlh nesplní. V spojení s ust. § 101 potom veriteľ po prvý krát môže uplatniť právo voči
ručiteľovi na súde (actio nata) až keď splní svoju povinnosť vyzvať ho, a to za predpokladu,
že táto výzva je učinená až po tom, čo dlžník dobrovoľne dlh nesplní. Oba zákonné režimy
teda vychádzajú Z rovnakej konštrukcie počiatku plynutia premlčacej doby voči
ručiteľovi...»
17. Nadväzne na už uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom
rozsudku, opierajúc sa o skutkové zistenia krajského súdu, zrozumiteľne a bez zjavných
logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver
spočívajúci v tom, prečo pre prípad sťažovateľky nemožno aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka (keďže predmetná zmluva o úvere vykazuje znaky „absolútneho
obchodu“), ale je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čím poskytol
dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľky. Namietané rozhodnutie nevykazuje
znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje
dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov.
Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov všeobecného súdu. Odôvodnenie namietaného rozsudku tak zodpovedá
požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia
namietaného rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.
18. Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v napadnutom
rozhodnutí boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Poukazujúc na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2019