Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 446/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej konajú

advokáti a konatelia Mgr. Peter Kubovič a JUDr. Rudolf Priečinský, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 600 €

(slovom šesťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov)

na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o., Križkova 9,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 28. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným

súdom, v ktorom je ako otec v tom čase ešte maloletého dieťaťa v procesnej pozícii

oprávneného, sa domáha výkonu rozhodnutia, ktorým bola matka maloletého povinná

poskytovať mu informácie o maloletom dieťati. Poukázal na to, že predmetné konanie

sa začalo na jeho návrh z 25. mája 2011, pričom ide o výkon rozhodnutia okresného súdu

č. k. -20 z 29. marca 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -36 z 10. júna 2010. Sťažovateľ okresnému súdu vytýka,

že napadnuté konanie trvá už sedem rokov a okresný súd doteraz neurobil žiadne účinné

opatrenie smerujúce k výkonu rozhodnutia.

3. Sťažovateľ poukázal na procesné úkony okresného súdu, ako aj účastníkov

napadnutého konania:

„... (25. mája 2011, pozn.) podal sťažovateľ návrh, ktorým žiadal Okresný súd

Trenčín, aby písomne vyzval matku dieťaťa, aby sa podrobila súdnemu rozhodnutiu

dobrovoľne a poučil ju o následkoch neplnenia súdneho rozhodnutia. Zároveň požiadal,

aby Okresný súd Trenčín požiadal príslušný orgán obce a orgán starostlivosti o deti,

aby viedli matku k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia bez toho, aby bolo treba

nariaďovať výkon rozhodnutia.

Dňa 07.06.2011 bolo doručené sťažovateľovi oznámenie, ktorým ho súd vyzval

na doplnenie návrhu o presné znenia SMS správ zo dňa 04.03.2011 a 02.05.2011 v lehote

10 dní. Sťažovateľ dňa 07.06.2011 doplnil návrh doložením fotokópie požadovaných správ

a od tohto dňa až do nedávna súd vo veci nekonal.

Dňa 27.05.2013 podal sťažovateľ opätovne návrh na výkon rozhodnutia v

predmetnej veci, ktorým sa snažil zabezpečiť aktívne konanie Okresného súdu Trenčín.

Dňa 31.01.2018 bola sťažovateľovi doručená žiadosť o vyjadrenie (po takmer

siedmych rokoch), či sťažovateľ naďalej trvá na podanom návrhu na výkon rozhodnutia

zo dňa 25.05.2011, alebo či tento návrh berie v celom rozsahu späť a žiada konanie

zastaviť. V prípade ak na svojom návrhu trvá, bola mu uložená povinnosť súdom vyjadriť

sa, či povinná - matka dieťaťa plní svoju povinnosť v tejto veci uloženú rozsudkom súdu č.

k. -20 zo dňa 29.03.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.

k. -36 zo dňa 10.06.2010.

Sťažovateľ dňa 08.03.2018 doručil vyjadrenie k návrhu na nariadenie výkonu

rozhodnutia, ktorým oznámil súdu, že trvá na nariadení výkonu rozhodnutia. Povinná -

matka maloletého dieťaťa si povinnosť uloženú rozsudkom neplní. Do dnešného dňa nemá

sťažovateľ ani jednu písomnú informáciu o zdravotnom stave maloletého, jeho návštevách

psychológov a psychiatrov aj napriek tomu, že syn sťažovateľa navštevuje Centrum

pedagogicko - psychologického poradenstva. Sťažovateľ nemá presné informácie

o zdravotnom stave svojho syna k dispozícii. Taktiež uvádza, že povinná sťažovateľovi

nepodáva žiadne písomné informácie o jeho školských aktivitách a kontaktuje ho len

v prípade, ak potrebuje pre syna zakúpiť materiál a náradie na školské práce alebo uhradiť

náklady na lyžiarsky výcvik, či opravu bicykla. Táto situácia sťažovateľovi odobrala jeho

rodičovské práva, pričom rodičovské povinnosti mu ostali. Na žiadosti sťažovateľa povinná

reaguje pohŕdavo, alebo vôbec. Do dnešného dňa povinná neposkytla kópie všetkých

školských vysvedčení napriek tomu, že táto povinnosť jej bola uložená súdom. Vzhľadom

na súvislé protiprávne konanie povinnej a hlavne na skutočnosť, že syn medzičasom

dosiahol už vek 17 a pol roka, sťažovateľ uviedol, že trvá na výkone rozhodnutia a požiadal

súd o urýchlenie konania, nakoľko vzhľadom k veku maloletého táto vec už onedlho stratí

zmysel.“

4. Podľa názoru sťažovateľa predmetnú vec nemožno považovať za fakticky alebo

právne zložitú. Zároveň konštatoval, že „žiadnym úkonom neprispel k prieťahom alebo

k spomaleniu postupu súdu prvej inštancie svojou pasivitou. Vzhľadom na nečinnosť súdu,

sťažovateľ bol nútený opätovne podať návrh na výkon rozhodnutia dňa 29.05.2013, čím

sa dožadoval urýchlenia výkonu rozhodnutia a aktívneho konania Okresného súdu Trenčín.

Súdom bol vyzvaný dňa 07.06.2011 (doručené) na doplnenie dôkazov, ktoré obratom

Okresnému súdu Trenčín zabezpečil.“ K spôsobu, akým okresný súd v predmetnej veci

postupoval uviedol, že „nečinnosť a neefektívnu činnosť súdu (veľký časový odstup

od podania návrhu do právoplatného rozhodnutia vo veci, ku ktorému doposiaľ nedošlo)

nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ospravedlniť... V zmysle ustálenej súdnej praxe

by mali mať práve konania o výkone rozhodnutí o výchove maloletých detí zvýšenú prioritu

prejednávania a rozhodovania... Nedôsledným a prieťahmi sa vyznačujúcim postupom

v tomto type konania je priamo ohrozovaná vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva

oprávneného.“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48

ods. 2 a listiny a právo podľa dohovoru, aby prikázal

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a zaplatiť

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €, ako aj náhradu trov

konania.

6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním pod sp. zn. Spr 538/2018 z 23. júla 2018

doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2018 vyjadril k sťažnosti predseda okresného súdu,

v ktorom bol uvedený aj chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu.

7. Predseda okresného súdu poukázal na nasledujúce skutočnosti:

„Oprávnený návrhom doručeným súdu 25.5.2011 žiadal o výkon

rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. -20 zo dňa 29.3.2010, ktorým bola

matka maloletého zaviazaná písomne informovať otca dieťaťa - oprávneného o zdravotnom

stave maloletého dieťaťa, o jeho školských výsledkov, o jeho mimoškolských aktivitách

a priebežne mu podávať správy o aktuálnych mimoriadnych podstatných veciach týkajúcich

sa maloletého dieťaťa. Návrh na výkon rozhodnutia bol zaevidovaný pod sp. zn.

a bol pridelený na konanie do oddelenia vyššieho súdneho úradníka.

Prípisom zo dňa 30.5.2011 súd vyzval oprávneného k uvedeniu presného znenia

textových správ, na ktoré poukazoval vo svojom návrhu na výkon rozhodnutia. Oprávnený

svoje podanie doplnil 7.6.2011.

Uznesením č. k. -13 zo dňa 25.1.2014 súd pribral do konania mal.

a tomuto ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín

za kolízneho opatrovníka. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4.3.2014.

Pokynom predsedu súdu č. 7/2018 bol predmetný spis dňa 22.1.2018 z dôvodu zmeny

organizácie práce na súde Rozvrhom práce Okresného súdu Trenčín na rok 2018 pridelený

na konanie a rozhodovanie do oddelenia 31 Em sudkyne .

Následne oprávnený - otec maloletého bol prípisom zo dňa 31.1.2018 vyzvaný k oznámeniu,

či na podanom návrhu na výkon rozhodnutia naďalej trvá, alebo tento berie v celom

rozsahu späť a žiada konanie zastaviť. Oprávnený túto výzvu prevzal 5.3.2018 a 8.3.2018

tunajšiemu súdu oznámil, že povinná - matka maloletého dieťaťa si povinnosť uloženú

rozsudkom Okresného súdu Trenčín i naďalej neplní, a preto na podanom návrhu na výkon

rozhodnutia trvá.

Okresný súd Trenčín prípisom zo dňa 5.6.2018 vyzval povinnú - matku maloletého

dieťaťa na dobrovoľné plnenie právoplatného a vykonateľného rozsudku v zmysle § 379

ods. 2 . Zároveň ju vyzval k oznámeniu, či na jej strane existujú ospravedlniteľné

dôvody, pre ktoré sa ako povinná nemôže uvedenému rozhodnutiu podrobiť. Matka

maloletého túto výzvu prevzala 19.6.2018.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín bol požiadaný o súčinnosť pri

zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o preverenie týchto

dôvodov.“

8. Podaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. Spr 538/2018 z 19. decembra

2018 doručeným ústavnému súdu 2. januára 2019 predseda okresného súdu oznámil,

že napadnuté konanie bolo uznesením okresného súdu č. k. 49 Em 5/2011–32 z 8. novembra

2018 zastavené, pretože maloleté dieťa, ktorého sa výkon rozhodnutia týkal, nadobudlo

7. septembra 2018 plnoletosť.

9. V oznámení predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením

od pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

10. K vyjadreniam okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu

stanovisko aj právny zástupca sťažovateľa. Vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

22. januára 2019 uviedol, že podľa jeho názoru porušovateľ základného práva, okresný súd,

svojimi vyjadreniami fakticky potvrdil, že jeho nečinnosťou došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Porušovateľ základného práva

vo vyjadreniach neuviedol takú skutočnosť (resp. argument), ktorou by bolo možné jeho

nečinnosť ospravedlniť. Je evidentné, že „sťažovateľ sa domáhal súdnej ochrany jeho

rodičovských práv prakticky od roku 2009, resp. minimálne od mája 2011. V tom čase mal

maloletý 9 rokov. Porušovateľ však nebol schopný o veci rozhodnúť po dobu viac než

8 rokov, až pokým maloletý nedosiahol vek 18 rokov a stal sa plnoletým, v čoho

dôsledku už konanie stratilo svoj význam a bolo (muselo byť) zastavené. Porušovateľ

tak svojím nezákonným postupom (prieťahmi) prispel vo výraznej miere k tomu,

že sťažovateľ po dobu takmer 10 rokov nemohol účinne vykonávať jeho rodičovské práva

k synovi , a to napriek skutočnosti, že rodičovské povinnosti si riadne plnil

v maximálnej možnej miere. Porušovateľ pritom disponoval dostatočne účinnými inštitútmi

na to, aby mohol zjednať nápravu a nastoliť pre sťažovateľa stav právnej istoty vo vzťahu

k výkonu jeho rodičovských práv, avšak v dôsledku neospravedlniteľnej nečinnosti

porušovateľa k náprave do času dosiahnutia plnoletosti syna nedošlo.“.

11. V závere stanoviska právny zástupca sťažovateľa upravil petit sťažnosti,

v ktorom už nežiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom

konaní bez zbytočných prieťahov.

12. Právny zástupca sťažovateľa tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa a listiny, podľa ktorých má každý právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného

súdu v napadnutom konaní.

16. Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v a tiež listiny

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

, ).

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so svojou žiadosťou.

19. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Civilný

mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania

a iných osôb, ďalej z , podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti

s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná

a rozhodnutá [obdobne predtým a Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)].

20. Predmetom napadnutého konania okresného súdu je zabezpečenie výkonu

rozhodnutia o výchove maloletého, a to realizácia práva sťažovateľa na pravidelné

informovanie o maloletom dieťati. Tento inštitút bol do 30. júna 2016 právne upravený

ustanoveniami ( a nasl.), ktorý bol s účinnosťou

od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je výkon rozhodnutia vo veciach maloletých

upravený v štvrtej časti .

Nová právna úprava vyplývajúca z týkajúca sa

výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých v spojení s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti

výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, precizuje postup súdu v rámci vykonávacieho

konania a zdôrazňuje ochranu maloletého dieťaťa pred ujmou, ktorá by mohla vzniknúť

núteným výkonom rozhodnutia, ukladá súdu povinnosť zohľadňovať nielen správanie

sa povinného pri plnení povinností, ale aj správanie sa oprávneného pri realizácii práv

vyplývajúcich z rozhodnutia, ako aj správanie sa a názor maloletého, umožňuje súdu

i v rámci vykonávacieho konania nariadiť neodkladné opatrenie, a to formou sociálneho,

psychologického alebo iného odborného poradenstva. Aj naďalej je povinnosťou súdu

zistiť, či pre neplnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutia existujú ospravedlniteľné

dôvody. Novokoncipované ustanovenia štvrtej časti

dôsledne sledujú dve fázy tohto konania, kde v prvej fáze súd rozhoduje o nariadení výkonu

rozhodnutia a v druhej fáze uskutočňuje výkon rozhodnutia, pričom medzi týmito dvoma

fázami prebieha zmierovacia (mediačná) fáza, ktorá dosiaľ (podľa Občianskeho súdneho

poriadku) prebiehala ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia. Ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj upravujú jednotlivé právne

nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému splneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu

sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania ( ),

uloženie pokuty ( ), rozhodnutie o zastavení výplaty príslušných dávok (

). Zákon teda neupravuje vyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež

všetky nástroje, prípadne iné formy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu

rozhodnutia o výchove maloletých detí.

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť

sťažovateľa.

22. Ústavný súd ďalej pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým

pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s ESĽP (napr. H. v. United Kingdom z 8. 7. 1987)

prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa

a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou

starostlivosťou (m. m. , ). Povaha tohto konania preto podmieňovala

prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo

nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom (m. m. ).

23. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania

je rozhodovanie súdu o zabezpečení realizácie právoplatného a vykonateľného súdneho

rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa (poskytovať informácie o maloletom dieťati),

a to z dôvodu, že povinná – matka, ako tvrdí sťažovateľ, odmieta plniť súdom stanovenú

povinnosť. Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy

aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu, ako aj právnu povahu

(charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o výkon rozhodnutia

o povinnosti matky poskytovať informácie o maloletom dieťati jeho otcovi, nemožno

hodnotiť ako konanie po skutkovej alebo právnej stránke zložité (m. m. ).

24. Napadnuté konanie má priamo vplyv na kvalitu života v tom čase ešte maloletého

(v čase rozhodovania ústavného súdu už plnoletého), preto ústavný súd je toho názoru,

že špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí

korešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípade

pružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej

vynútenie plnenia povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých

detí a o úprave styku s nimi.

25. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho

konania. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ od začatia výkonu

rozhodnutia, t. j. od 25. mája 2011 okrem podania z 27. mája 2013 do podania ústavnej

sťažnosti bol absolútne nečinný. V tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad

práva „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu

svojich práv, vyžadujúc, aby aj navrhovateľ (t. j. sťažovateľ) sledoval svoje subjektívne

práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,

ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jeho práv. Keďže sťažovateľ viac ako 4 roky nevyvíjal žiadnu aktivitu

na ochranu svojich práv, nepodal ani sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi

okresného súdu, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jeho ťarchu a zohľadnil ju ďalej

pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

26. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že v období od 7. júna 2011,

keď sťažovateľ na základe predchádzajúcej výzvy súdu doplnil návrh na výkon rozhodnutia

o požadované SMS správy, do 29. mája 2013, keď sťažovateľ opätovne žiadal súd o výkon

rozhodnutia, dôvodiac, že matka neplnila povinnosť uloženú jej súdom, teda dlhom skoro

2 roky, okresný súd vôbec nekonal. Od 29. mája 2013 do 28. januára 2014, teda po uplynutí

9 mesiacov, okresný súd pribral do napadnutého konania maloletého a ustanovil

mu kolízneho opatrovníka. Následne neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony

a až žiadosťou z 31. januára 2018 doručenou sťažovateľovi 5. marca 2018 vyzval okresný

súd sťažovateľa na vyjadrenie sa, či trvá na podanom návrhu a či a ako si povinná – matka

plní svoju povinnosť uloženú jej rozhodnutím. Sťažovateľ sa k výzve vyjadril podaním

z 8. marca 2018 doručeným okresnému súdu osobne v ten istý deň. Následne okresný súd

výzvou z 5. júna 2018 vyzval povinnú – matku na dobrovoľné plnenie a zároveň výzvou

z toho istého dňa vyzval kolízneho opatrovníka na poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní

informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a tiež o poskytnutie súčinnosti

pri preverení týchto dôvodov. Oznámením z 5. januára 2018 okresný súd oznámil

sťažovateľovi, že povinná – matka bola súdom poučená a vyzvaná na riadne plnenie

rozhodnutia. Povinná sa k výzve okresného súdu vyjadrila podaním doručeným súdu

21. júna 2018 a sťažovateľ sa k oznámeniu vyjadril podaním doručeným 19. júla 2018.

Z uvedených skutočností vyplýva nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť okresného súdu

v napadnutom konaní.

27. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená

a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie (dohovorom)

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho

činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. ).

28. Konanie s takýmto predmetom si vyžaduje promptný postup okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie sa formálne začalo

25. mája 2011, teda pred viac ako siedmimi rokmi, vykonali sa v ňom administratívne

úkony, avšak až do jeho zastavenia uznesením okresného súdu z 8. novembra 2018 nebol

nariadený výkon rozhodnutia.

Okresný súd v tejto súvislosti nepochybne porušil svoje zákonné povinnosti dané mu

právnymi predpismi. Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok neprimeranou

dĺžkou konania, neefektívnosťou a nesústredenosťou. Z vykonaných úkonov okresného

súdu vyplýva, že vo veci sťažovateľa nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov.

Neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje napadnuté konanie ako celok, preto

ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.

29. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Ústavný súd na základe zistenia, že napadnuté konanie na okresnom súde bolo

v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne zastavené, okresnému súdu neprikázal,

aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

III.

31. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

32. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

33. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil tým, že „nečinnosťou porušovateľa základného práva

vznikla sťažovateľovi ujma spôsobená nezabezpečením výkonu rozhodnutia, čím nedošlo

v priebehu siedmych rokov k riadnemu písomnému informovaniu sťažovateľa, otca

maloletého dieťaťa. Sťažovateľovi sa nečinnosťou súdu zasiahlo do výkonu rodičovských

práv sťažovateľa, a vzhľadom na to, že maloletý medzičasom dospel a tento rok dosiahne

vek 18 rokov, je možné, že sa rodičovské práva nebudú môcť napraviť (resp. obnoviť)

a samotný výkon rozhodnutia stratí svoj zmysel.“.

35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

36. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

37. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho

neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť, berúc do úvahy predmet konania

na okresnom súde, správanie sťažovateľa, ako aj všetky okolnosti daného prípadu, ústavný

súd považoval priznanie sumy 600 € pre sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie

podľa . Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil,

že sťažovateľ nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom

konaní, a ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti

sťažnosti podľa došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa

si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 390,50 €.

39. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátskou kanceláriou pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby

1/6 z výpočtového základu.

40. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie

a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie sťažnosti na súd)

po 153,50 €, režijného paušálu po 9,21 € za dva úkony, vrátane DPH.

41. Sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú

ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v požadovanej sume.

42. Právny zástupca sťažovateľa si v stanovisku k vyjadreniu predsedu okresného

súdu doručenom ústavnému súdu 22. januára 2019 uplatnil trovy konania aj za tento úkon

právnej služby. Ústavný súd náhradu trov konania za uvedený úkon nepriznal, keďže

v stanovisku sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení

s v znení neskorších

predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2019