Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 446/2018
PDF · 273.82 KB
No categories available
III. ÚS 446/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene ktorej konajú
advokáti a konatelia Mgr. Peter Kubovič a JUDr. Rudolf Priečinský, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Em 5/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Em 5/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 600 €
(slovom šesťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov)
na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o., Križkova 9,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 446/2018-14 z 28. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Em 5/2011 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom je ako otec v tom čase ešte maloletého dieťaťa v procesnej pozícii
oprávneného, sa domáha výkonu rozhodnutia, ktorým bola matka maloletého povinná
poskytovať mu informácie o maloletom dieťati. Poukázal na to, že predmetné konanie
sa začalo na jeho návrh z 25. mája 2011, pričom ide o výkon rozhodnutia okresného súdu
č. k. 30 P 441/2009-20 z 29. marca 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 CoP 47/2010-36 z 10. júna 2010. Sťažovateľ okresnému súdu vytýka,
že napadnuté konanie trvá už sedem rokov a okresný súd doteraz neurobil žiadne účinné
opatrenie smerujúce k výkonu rozhodnutia.
3. Sťažovateľ poukázal na procesné úkony okresného súdu, ako aj účastníkov
napadnutého konania:
„... (25. mája 2011, pozn.) podal sťažovateľ návrh, ktorým žiadal Okresný súd
Trenčín, aby písomne vyzval matku dieťaťa, aby sa podrobila súdnemu rozhodnutiu
dobrovoľne a poučil ju o následkoch neplnenia súdneho rozhodnutia. Zároveň požiadal,
aby Okresný súd Trenčín požiadal príslušný orgán obce a orgán starostlivosti o deti,
aby viedli matku k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia bez toho, aby bolo treba
nariaďovať výkon rozhodnutia.
Dňa 07.06.2011 bolo doručené sťažovateľovi oznámenie, ktorým ho súd vyzval
na doplnenie návrhu o presné znenia SMS správ zo dňa 04.03.2011 a 02.05.2011 v lehote
10 dní. Sťažovateľ dňa 07.06.2011 doplnil návrh doložením fotokópie požadovaných správ
a od tohto dňa až do nedávna súd vo veci nekonal.
Dňa 27.05.2013 podal sťažovateľ opätovne návrh na výkon rozhodnutia v
predmetnej veci, ktorým sa snažil zabezpečiť aktívne konanie Okresného súdu Trenčín.
Dňa 31.01.2018 bola sťažovateľovi doručená žiadosť o vyjadrenie (po takmer
siedmych rokoch), či sťažovateľ naďalej trvá na podanom návrhu na výkon rozhodnutia
zo dňa 25.05.2011, alebo či tento návrh berie v celom rozsahu späť a žiada konanie
zastaviť. V prípade ak na svojom návrhu trvá, bola mu uložená povinnosť súdom vyjadriť
sa, či povinná - matka dieťaťa plní svoju povinnosť v tejto veci uloženú rozsudkom súdu č.
k. 30P/441/2009-20 zo dňa 29.03.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 4CoP/47/2010-36 zo dňa 10.06.2010.
Sťažovateľ dňa 08.03.2018 doručil vyjadrenie k návrhu na nariadenie výkonu
rozhodnutia, ktorým oznámil súdu, že trvá na nariadení výkonu rozhodnutia. Povinná -
matka maloletého dieťaťa si povinnosť uloženú rozsudkom neplní. Do dnešného dňa nemá
sťažovateľ ani jednu písomnú informáciu o zdravotnom stave maloletého, jeho návštevách
psychológov a psychiatrov aj napriek tomu, že syn sťažovateľa navštevuje Centrum
pedagogicko - psychologického poradenstva. Sťažovateľ nemá presné informácie
o zdravotnom stave svojho syna k dispozícii. Taktiež uvádza, že povinná sťažovateľovi
nepodáva žiadne písomné informácie o jeho školských aktivitách a kontaktuje ho len
v prípade, ak potrebuje pre syna zakúpiť materiál a náradie na školské práce alebo uhradiť
náklady na lyžiarsky výcvik, či opravu bicykla. Táto situácia sťažovateľovi odobrala jeho
rodičovské práva, pričom rodičovské povinnosti mu ostali. Na žiadosti sťažovateľa povinná
reaguje pohŕdavo, alebo vôbec. Do dnešného dňa povinná neposkytla kópie všetkých
školských vysvedčení napriek tomu, že táto povinnosť jej bola uložená súdom. Vzhľadom
na súvislé protiprávne konanie povinnej a hlavne na skutočnosť, že syn medzičasom
dosiahol už vek 17 a pol roka, sťažovateľ uviedol, že trvá na výkone rozhodnutia a požiadal
súd o urýchlenie konania, nakoľko vzhľadom k veku maloletého táto vec už onedlho stratí
zmysel.“
4. Podľa názoru sťažovateľa predmetnú vec nemožno považovať za fakticky alebo
právne zložitú. Zároveň konštatoval, že „žiadnym úkonom neprispel k prieťahom alebo
k spomaleniu postupu súdu prvej inštancie svojou pasivitou. Vzhľadom na nečinnosť súdu,
sťažovateľ bol nútený opätovne podať návrh na výkon rozhodnutia dňa 29.05.2013, čím
sa dožadoval urýchlenia výkonu rozhodnutia a aktívneho konania Okresného súdu Trenčín.
Súdom bol vyzvaný dňa 07.06.2011 (doručené) na doplnenie dôkazov, ktoré obratom
Okresnému súdu Trenčín zabezpečil.“ K spôsobu, akým okresný súd v predmetnej veci
postupoval uviedol, že „nečinnosť a neefektívnu činnosť súdu (veľký časový odstup
od podania návrhu do právoplatného rozhodnutia vo veci, ku ktorému doposiaľ nedošlo)
nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ospravedlniť... V zmysle ustálenej súdnej praxe
by mali mať práve konania o výkone rozhodnutí o výchove maloletých detí zvýšenú prioritu
prejednávania a rozhodovania... Nedôsledným a prieťahmi sa vyznačujúcim postupom
v tomto type konania je priamo ohrozovaná vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva
oprávneného.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a zaplatiť
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €, ako aj náhradu trov
konania.
6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním pod sp. zn. Spr 538/2018 z 23. júla 2018
doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2018 vyjadril k sťažnosti predseda okresného súdu,
v ktorom bol uvedený aj chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu.
7. Predseda okresného súdu poukázal na nasledujúce skutočnosti:
„Oprávnený návrhom doručeným súdu 25.5.2011 žiadal o výkon
rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/441/2009-20 zo dňa 29.3.2010, ktorým bola
matka maloletého zaviazaná písomne informovať otca dieťaťa - oprávneného o zdravotnom
stave maloletého dieťaťa, o jeho školských výsledkov, o jeho mimoškolských aktivitách
a priebežne mu podávať správy o aktuálnych mimoriadnych podstatných veciach týkajúcich
sa maloletého dieťaťa. Návrh na výkon rozhodnutia bol zaevidovaný pod sp. zn.
49Em/5/2011 a bol pridelený na konanie do oddelenia vyššieho súdneho úradníka.
Prípisom zo dňa 30.5.2011 súd vyzval oprávneného k uvedeniu presného znenia
textových správ, na ktoré poukazoval vo svojom návrhu na výkon rozhodnutia. Oprávnený
svoje podanie doplnil 7.6.2011.
Uznesením č. k. 49Em/5/2011-13 zo dňa 25.1.2014 súd pribral do konania mal.
a tomuto ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín
za kolízneho opatrovníka. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4.3.2014.
Pokynom predsedu súdu č. 7/2018 bol predmetný spis dňa 22.1.2018 z dôvodu zmeny
organizácie práce na súde Rozvrhom práce Okresného súdu Trenčín na rok 2018 pridelený
na konanie a rozhodovanie do oddelenia 31 Em sudkyne .
Následne oprávnený - otec maloletého bol prípisom zo dňa 31.1.2018 vyzvaný k oznámeniu,
či na podanom návrhu na výkon rozhodnutia naďalej trvá, alebo tento berie v celom
rozsahu späť a žiada konanie zastaviť. Oprávnený túto výzvu prevzal 5.3.2018 a 8.3.2018
tunajšiemu súdu oznámil, že povinná - matka maloletého dieťaťa si povinnosť uloženú
rozsudkom Okresného súdu Trenčín i naďalej neplní, a preto na podanom návrhu na výkon
rozhodnutia trvá.
Okresný súd Trenčín prípisom zo dňa 5.6.2018 vyzval povinnú - matku maloletého
dieťaťa na dobrovoľné plnenie právoplatného a vykonateľného rozsudku v zmysle § 379
ods. 2 CMP. Zároveň ju vyzval k oznámeniu, či na jej strane existujú ospravedlniteľné
dôvody, pre ktoré sa ako povinná nemôže uvedenému rozhodnutiu podrobiť. Matka
maloletého túto výzvu prevzala 19.6.2018.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín bol požiadaný o súčinnosť pri
zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o preverenie týchto
dôvodov.“
8. Podaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. Spr 538/2018 z 19. decembra
2018 doručeným ústavnému súdu 2. januára 2019 predseda okresného súdu oznámil,
že napadnuté konanie bolo uznesením okresného súdu č. k. 49 Em 5/2011–32 z 8. novembra
2018 zastavené, pretože maloleté dieťa, ktorého sa výkon rozhodnutia týkal, nadobudlo
7. septembra 2018 plnoletosť.
9. V oznámení predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením
od pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. K vyjadreniam okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právny zástupca sťažovateľa. Vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
22. januára 2019 uviedol, že podľa jeho názoru porušovateľ základného práva, okresný súd,
svojimi vyjadreniami fakticky potvrdil, že jeho nečinnosťou došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Porušovateľ základného práva
vo vyjadreniach neuviedol takú skutočnosť (resp. argument), ktorou by bolo možné jeho
nečinnosť ospravedlniť. Je evidentné, že „sťažovateľ sa domáhal súdnej ochrany jeho
rodičovských práv prakticky od roku 2009, resp. minimálne od mája 2011. V tom čase mal
maloletý 9 rokov. Porušovateľ však nebol schopný o veci rozhodnúť po dobu viac než
8 rokov, až pokým maloletý nedosiahol vek 18 rokov a stal sa plnoletým, v čoho
dôsledku už konanie stratilo svoj význam a bolo (muselo byť) zastavené. Porušovateľ
tak svojím nezákonným postupom (prieťahmi) prispel vo výraznej miere k tomu,
že sťažovateľ po dobu takmer 10 rokov nemohol účinne vykonávať jeho rodičovské práva
k synovi , a to napriek skutočnosti, že rodičovské povinnosti si riadne plnil
v maximálnej možnej miere. Porušovateľ pritom disponoval dostatočne účinnými inštitútmi
na to, aby mohol zjednať nápravu a nastoliť pre sťažovateľa stav právnej istoty vo vzťahu
k výkonu jeho rodičovských práv, avšak v dôsledku neospravedlniteľnej nečinnosti
porušovateľa k náprave do času dosiahnutia plnoletosti syna nedošlo.“.
11. V závere stanoviska právny zástupca sťažovateľa upravil petit sťažnosti,
v ktorom už nežiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom
konaní bez zbytočných prieťahov.
12. Právny zástupca sťažovateľa tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých má každý právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného
súdu v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež čl. 38 ods. 2 listiny
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so svojou žiadosťou.
19. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 12 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania
a iných osôb, ďalej z § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti
s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná
a rozhodnutá [obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)].
20. Predmetom napadnutého konania okresného súdu je zabezpečenie výkonu
rozhodnutia o výchove maloletého, a to realizácia práva sťažovateľa na pravidelné
informovanie o maloletom dieťati. Tento inštitút bol do 30. júna 2016 právne upravený
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (§ 272 a nasl.), ktorý bol s účinnosťou
od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je výkon rozhodnutia vo veciach maloletých
upravený v štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku.
Nová právna úprava vyplývajúca z Civilného mimosporového poriadku týkajúca sa
výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých v spojení s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti
výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, precizuje postup súdu v rámci vykonávacieho
konania a zdôrazňuje ochranu maloletého dieťaťa pred ujmou, ktorá by mohla vzniknúť
núteným výkonom rozhodnutia, ukladá súdu povinnosť zohľadňovať nielen správanie
sa povinného pri plnení povinností, ale aj správanie sa oprávneného pri realizácii práv
vyplývajúcich z rozhodnutia, ako aj správanie sa a názor maloletého, umožňuje súdu
i v rámci vykonávacieho konania nariadiť neodkladné opatrenie, a to formou sociálneho,
psychologického alebo iného odborného poradenstva. Aj naďalej je povinnosťou súdu
zistiť, či pre neplnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutia existujú ospravedlniteľné
dôvody. Novokoncipované ustanovenia štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku
dôsledne sledujú dve fázy tohto konania, kde v prvej fáze súd rozhoduje o nariadení výkonu
rozhodnutia a v druhej fáze uskutočňuje výkon rozhodnutia, pričom medzi týmito dvoma
fázami prebieha zmierovacia (mediačná) fáza, ktorá dosiaľ (podľa Občianskeho súdneho
poriadku) prebiehala ešte pred nariadením výkonu rozhodnutia. Ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj Civilného mimosporového poriadku upravujú jednotlivé právne
nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému splneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu
sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania (§ 379 CMP),
uloženie pokuty (§ 382 CMP), rozhodnutie o zastavení výplaty príslušných dávok (§ 383
CMP). Zákon teda neupravuje vyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež
všetky nástroje, prípadne iné formy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu
rozhodnutia o výchove maloletých detí.
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľa.
22. Ústavný súd ďalej pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým
pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s ESĽP (napr. H. v. United Kingdom z 8. 7. 1987)
prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa
a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou
starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto konania preto podmieňovala
prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo
nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom (m. m. I. ÚS 419/2015).
23. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania
je rozhodovanie súdu o zabezpečení realizácie právoplatného a vykonateľného súdneho
rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa (poskytovať informácie o maloletom dieťati),
a to z dôvodu, že povinná – matka, ako tvrdí sťažovateľ, odmieta plniť súdom stanovenú
povinnosť. Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy
aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu, ako aj právnu povahu
(charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o výkon rozhodnutia
o povinnosti matky poskytovať informácie o maloletom dieťati jeho otcovi, nemožno
hodnotiť ako konanie po skutkovej alebo právnej stránke zložité (m. m. III. ÚS 188/05).
24. Napadnuté konanie má priamo vplyv na kvalitu života v tom čase ešte maloletého
(v čase rozhodovania ústavného súdu už plnoletého), preto ústavný súd je toho názoru,
že špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí
korešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípade
pružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej
vynútenie plnenia povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých
detí a o úprave styku s nimi.
25. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ od začatia výkonu
rozhodnutia, t. j. od 25. mája 2011 okrem podania z 27. mája 2013 do podania ústavnej
sťažnosti bol absolútne nečinný. V tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad
práva „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu
svojich práv, vyžadujúc, aby aj navrhovateľ (t. j. sťažovateľ) sledoval svoje subjektívne
práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu
a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,
ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo
k porušeniu jeho práv. Keďže sťažovateľ viac ako 4 roky nevyvíjal žiadnu aktivitu
na ochranu svojich práv, nepodal ani sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi
okresného súdu, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jeho ťarchu a zohľadnil ju ďalej
pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.
26. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že v období od 7. júna 2011,
keď sťažovateľ na základe predchádzajúcej výzvy súdu doplnil návrh na výkon rozhodnutia
o požadované SMS správy, do 29. mája 2013, keď sťažovateľ opätovne žiadal súd o výkon
rozhodnutia, dôvodiac, že matka neplnila povinnosť uloženú jej súdom, teda dlhom skoro
2 roky, okresný súd vôbec nekonal. Od 29. mája 2013 do 28. januára 2014, teda po uplynutí
9 mesiacov, okresný súd pribral do napadnutého konania maloletého a ustanovil
mu kolízneho opatrovníka. Následne neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony
a až žiadosťou z 31. januára 2018 doručenou sťažovateľovi 5. marca 2018 vyzval okresný
súd sťažovateľa na vyjadrenie sa, či trvá na podanom návrhu a či a ako si povinná – matka
plní svoju povinnosť uloženú jej rozhodnutím. Sťažovateľ sa k výzve vyjadril podaním
z 8. marca 2018 doručeným okresnému súdu osobne v ten istý deň. Následne okresný súd
výzvou z 5. júna 2018 vyzval povinnú – matku na dobrovoľné plnenie a zároveň výzvou
z toho istého dňa vyzval kolízneho opatrovníka na poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní
informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a tiež o poskytnutie súčinnosti
pri preverení týchto dôvodov. Oznámením z 5. januára 2018 okresný súd oznámil
sťažovateľovi, že povinná – matka bola súdom poučená a vyzvaná na riadne plnenie
rozhodnutia. Povinná sa k výzve okresného súdu vyjadrila podaním doručeným súdu
21. júna 2018 a sťažovateľ sa k oznámeniu vyjadril podaním doručeným 19. júla 2018.
Z uvedených skutočností vyplýva nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť okresného súdu
v napadnutom konaní.
27. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená
a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom)
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho
činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
28. Konanie s takýmto predmetom si vyžaduje promptný postup okresného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie sa formálne začalo
25. mája 2011, teda pred viac ako siedmimi rokmi, vykonali sa v ňom administratívne
úkony, avšak až do jeho zastavenia uznesením okresného súdu z 8. novembra 2018 nebol
nariadený výkon rozhodnutia.
Okresný súd v tejto súvislosti nepochybne porušil svoje zákonné povinnosti dané mu
právnymi predpismi. Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok neprimeranou
dĺžkou konania, neefektívnosťou a nesústredenosťou. Z vykonaných úkonov okresného
súdu vyplýva, že vo veci sťažovateľa nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov.
Neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje napadnuté konanie ako celok, preto
ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.
29. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Em 5/2011 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Ústavný súd na základe zistenia, že napadnuté konanie na okresnom súde bolo
v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne zastavené, okresnému súdu neprikázal,
aby v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Em 5/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
III.
31. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
32. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
33. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
34. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil tým, že „nečinnosťou porušovateľa základného práva
vznikla sťažovateľovi ujma spôsobená nezabezpečením výkonu rozhodnutia, čím nedošlo
v priebehu siedmych rokov k riadnemu písomnému informovaniu sťažovateľa, otca
maloletého dieťaťa. Sťažovateľovi sa nečinnosťou súdu zasiahlo do výkonu rodičovských
práv sťažovateľa, a vzhľadom na to, že maloletý medzičasom dospel a tento rok dosiahne
vek 18 rokov, je možné, že sa rodičovské práva nebudú môcť napraviť (resp. obnoviť)
a samotný výkon rozhodnutia stratí svoj zmysel.“.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
36. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
37. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, správanie sťažovateľa, ako aj všetky okolnosti daného prípadu, ústavný
súd považoval priznanie sumy 600 € pre sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil,
že sťažovateľ nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom
konaní, a ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa
si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 390,50 €.
39. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátskou kanceláriou pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
1/6 z výpočtového základu.
40. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie sťažnosti na súd)
po 153,50 €, režijného paušálu po 9,21 € za dva úkony, vrátane DPH.
41. Sťažovateľom uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú
ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v požadovanej sume.
42. Právny zástupca sťažovateľa si v stanovisku k vyjadreniu predsedu okresného
súdu doručenom ústavnému súdu 22. januára 2019 uplatnil trovy konania aj za tento úkon
právnej služby. Ústavný súd náhradu trov konania za uvedený úkon nepriznal, keďže
v stanovisku sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadne nové
skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný
úsudok ústavného súdu o predmete konania.
43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2019