Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 49/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.

417 z 28. júna 2017, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 11. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

prostredníctvom poštovej prepravy 16. novembra 2018 doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III č. k. -417 z 28. júna 2017 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11. januára 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu uznaná

za vinnú zo spáchania zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v súbehu so zločinom skresľovania údajov

hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného

zákona.

3. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom tak, že sťažovateľku uznal vinnou zo spáchania

zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3 písm. a)

. Krajský súd v Bratislave sa tak nestotožnil s argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej najmä (i) výrok o vine, skutková veta a vykonané dokazovanie

nekorešpondujú so skutkovou podstatu trestného činu, (ii) výrok o vine je založený

na zmätočnom a logicky si odporujúcom odôvodnení vo vzťahu ku skutkovej podstate

trestného činu, (iii) rozsudok okresného súdu trpí nepreskúmateľnosťou vo vzťahu

k preukázaniu subjektívnej stránky trestného činu, (iv) výška škody nie je

objektivizovateľná a preskúmateľná, keďže vychádzala výlučne z tvrdení poškodeného.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. V dovolaní

sťažovateľka okrem iného uviedla: „V tejto súvislosti sťažovateľka v rámci dovolania

opätovne poukazovala na skutočnosť, že povinnosť opatrovať alebo spravovať majetok...

nebola vyslovene vymedzená ako v pracovnej zmluve, tak ani v jej dodatku.

Z hmotnoprávnej stránky, aj z gramatického výkladu ust. § 237 ods. 1 vyplýva, že

predmetného trestného činu sa dopustí ten, kto vo sfére záväzkového práva poruší

povinnosť zo zmluvy opatrovať alebo spravovať majetok, a teda aj racionálny a

predvídateľný výklad predmetného ustanovenia vyžaduje k naplneniu skutkovej podstaty

trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku predchádzajúce

uzatvorenie zmluvy, v ktorej je povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok bez

pochybnosti uvedená. Konštatovanie Krajského súdu v Bratislave, že predmetný záväzok

vyplýval z obsahu pracovnej zmluvy však vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty

trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku neobstojí. Čo sa týka

nakladania s majetkom sťažovateľka zdôrazňovala, že nakladanie s majetkom poškodeného

nie je totožné so zmluvne prevzatou hlavnou povinnosťou starostlivosti o zabezpečenie

záujmov poškodeného a zároveň nebolo vôbec preukázané, že by obžalovaná v zmysle jej

pracovného zaradenia bola poverená uzatváraním právnych úkonov vo vzťahu k majetku

poškodeného... Okresný ako aj Krajský súd v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho

súdu SR (R 28/1992 a R 3/1995) uznal obžalovanú vinnou zo spáchania trestného činu

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku napriek tomu, že v odôvodnení

rozsudku nie je nijako vysvetlené a dokazovaním nebolo ani preukázané, že by obžalovaná

na základe konkrétnej zmluvy prevzala vyčísliteľný majetok poškodeného (porov. R 3/1995)

ani vyslovene povinnosť starostlivosti o majetok a ani že by bola uzatvorená zmluva

s obžalovanou, podľa ktorej by bola obžalovanou prevzatá hlavná povinnosť starostlivosti

o majetok poškodeného (porov. R 28/1992).“

5. O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd svojím uznesením tak, že ho

odmietol.

6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Záverom požadujem, aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -417 zo dňa 28.06.2017,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 11.01.2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2018 boli

porušené základné práva a slobody a to podľa , , SR,

čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd

sťažovateľky , a následne zrušil rozsudok Okresného

súdu Bratislava III č.k -417 zo dňa 28.06.2017, rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 11.01.2018 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. zo dňa 26.09.2018 a prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby vec

znovu prejednal a rozhodol.

2. Zároveň navrhujem, aby po vyslovení porušenia práv(a) sťažovateľky Ústavný súd

SR priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000 eur.“

II.

7. Podľa , ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd zároveň vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

9. V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa

všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

K porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu

17. Z je zrejmé, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Subsidiarita

právomoci ústavného súdu znamená, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Na základe už

uvedeného je zrejmé, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody (). Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje

právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

Krajský súd v Bratislave, a dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom bol

oprávnený rozhodovať najvyšší súd. Z toho vyplýva, že sťažovateľka využila účinné právne

prostriedky na ochranu svojich základných práv, a teda právomoc ústavného súdu je v tomto

prípade vylúčená, a preto sťažnosť proti rozsudku okresného súdu a proti rozsudku

krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

K porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením najvyššieho súdu

18. Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie svojich práv aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej

dovolanie proti rozsudku krajského súdu, pretože dovolací súd podľa § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zistil, že sťažovateľkou uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c),

g) a a) neboli splnené.

19. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať postup najvyššieho súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. Na tomto

základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi uznesením

najvyššieho súdu, resp. jeho postupom a obsahom sťažovateľkou označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

20. Ústavný súd poukazuje na pomerne komplexné a vyčerpávajúce odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd skúmal najskôr naplnenie

dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení , t. j.

či zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu... Obvinená v podanom dovolaní

namietala, že jej nebolo doručené vyjadrenie poškodeného k odvolaniu obvinenej a túto

skutočnosť sa obvinená dozvedela až na verejnom zasadnutí... Nedoručenie vyjadrenia

poškodeného obvinenej je možné považovať za chybu, nemožno ju však považovať za chybu

podstatnú. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenie procesnej

strany k odvolaniam druhej procesnej strany by malo byť predložené odvolateľovi vtedy,

pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie. Iný pohľad na realizáciu

práva účastníka oboznámiť sa s vyjadreniami procesnej protistrany by mohol v praxi

znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa. Takýto

pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu. Samotné nedoručenie

takéhoto vyjadrenia akokoľvek súvisiaceho s dôkazom, ku ktorému sa má možnosť obvinená

následne vyjadriť a vniesť voči nemu všetky (akékoľvek výhrady), nemožno považovať za

právne významnú udalosť z pohľadu ústavnej ochrany základného práva na obhajobu. V

posudzovanej veci síce zo strany Okresného súdu Bratislava III došlo k chybe, keď

vyjadrenie poškodeného nedoručil procesným stranám, ale na verejnom zasadnutí

krajského súdu, konaného 11. januára 2018 boli procesné strany, a to obvinená, jej

obhajkyňa, prokurátor, splnomocnená zástupkyňa poškodeného prítomní. Predseda senátu

na základe spisov podal správu o stave veci. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí nevyplýva,

že by niektorá zo strán túto skutočnosť namietala. V rámci konečných návrhov obhajkyňa

obvinenej poukázala iba na nenaplnenie objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu a

žiadala pre obvinenú oslobodenie spod obžaloby.“

21. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku najvyšší súd podotkol, že sťažovateľka v dovolaní nezákonné vykonanie dôkazov

nijako bližšie nešpecifikovala ani neoznačila.

22. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd uviedol: „... nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne

hodnotenie dôkazov. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok

alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené tzn., či boli správne

kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva... Najvyšší súd dospel

k záveru, že okresný a krajský súd konali vo veci obvinenej

v medziach svojej právomoci a príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretovali a aplikovali správne. Ich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.“

23. V závere ústavný súd poukazuje aj na to, že najvyšší súd skúmal, či došlo

k naplneniu formálnych a materiálnych znakov skutkovej podstaty zločinu porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa a ,

pričom konštatoval: „Nemožno prehliadnuť, že čin spáchaný obvinenou tak, ako ho súd

prvého a druhého stupňa zistil, sa jednoznačne nepohyboval len v rovine civilných vzťahov,

ale dostal sa už do oblasti trestnoprávnej regulácie. Podstatné je, že obvinená konala

spôsobom a za podmienok stanovených tak, aby skutok ktorý spáchala,

mohol byť posúdený ako trestný čin, za ktorý možno uložiť trest. Najvyšší súd konštatuje, že

v posudzovanej veci skutková veta, tak ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky

trestného činu, z ktorého bola obvinená právoplatne uznaná za

vinnú a jej konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami

hmotného práva.“

24. Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu nemožno považovať

za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu

aplikovaných právnych noriem. Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom

sťažovateľky vyjadreným v dovolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sťažovateľka

nesúhlasí, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným už ani preto, lebo

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, právny názor najvyššieho súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. ). Vo vzťahu k najvyššiemu súdu preto odmietol sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2019