Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 76/2019
PDF · 164.64 KB
No categories available
IV. ÚS 76/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Zahradnikova.SK s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Jarmila Zahradníková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 Co 183/2016 z 19. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2019 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 183/2016
z 19. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) bolo pod sp. zn. 8 C 106/2003 vedené konanie o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi žalobkyňou ,
(ďalej len „žalobkyňa“), a sťažovateľom ako žalovaným.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 106/2003 z 2. februára 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) prvým výrokom rozhodol tak, že do výlučného vlastníctva sťažovateľa
prikázal hnuteľné a nehnuteľné veci bližšie špecifikované v tomto výroku a do výlučného
vlastníctva žalobkyne prikázal hnuteľné veci bližšie špecifikované v tomto výroku. Druhým
výrokom zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov na vyporiadanom
majetku sumu vo výške 191 484 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Tretím
výrokom rozhodol, že sťažovateľ a žalobkyňa sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len
„BSM“) vo výške 11 489,04 € do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku
a zároveň určil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej. V napadnutej časti týkajúcej sa poplatkovej
povinnosti strán sporu za vyporiadanie BSM rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň rozhodol, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ s poukázaním na existujúcu judikatúru vo veciach vyporiadania BSM
uvádza, „... ako Občiansky zákonník, tak aj ustálená početná judikatúra dovolacích súdov
definuje veci slúžiace výkonu povolania iba jedného z manželov (t. j. podnik tohto manžela)
ako veci, ktoré sú vylúčené z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda ako veci
patriace do oddeleného majetku tohto manžela.“
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza: „Z odôvodnenia rozsudku prvej
inštancie, vyplýva, že súd mal za preukázané, že podnik resp. veci, ktoré ho tvoria
sú oddeleným majetkom sťažovateľa. Je to zrejmé jednak z dikcie súdu, ktorý opakovane
označuje podnik za podnik žalovaného a aj z toho, že súd uložil sťažovateľovi povinnosť
nahradiť do BSM hodnotu zodpovedajúcu hodnote podniku. Z výroku súdu prvej inštancie
však vyplýva, že súd mal za preukázané, že podnik tvorí masu BSM, keďže súd prikázal
z BSM tento podnik do výlučného vlastníctva žalovaného. Tieto dva výroky si vzájomne
odporujú, a teda nemôžu byť oba súčasne platné. Z takto vyhláseného a odôvodneného
rozhodnutia nie je zrejmé, či súd aplikoval pri rozhodnutí ohľadom vzťahu podniku
sťažovateľa a masy BSM právnu úpravu § 143 a § 150 OZ tak, že podnik sťažovateľa tvorí
masu BSM a teda je nutné pri vyporiadaní aplikovať zásadu § 150 OZ prvá veta, alebo súd
určil, že podnik sťažovateľa tvorí oddelený majetok sťažovateľa a teda je nutné
pri vyporiadaní aplikovať zásadu § 150 OZ druhá veta. Ľubovoľné zamieňanie zásad
definovaných pre vyporiadanie BSM v § 150 prvá a druhá veta nie je podľa platného práva
možné. Zo znenia Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že zásada definovaná
v § 150 prvá veta sa aplikuje pri vyporiadavaní majetku tvoriaceho masu BSM a zásada
podľa § 150 OZ druhá veta sa aplikuje výlučne v prípade vyporiadavania hodnoty
oddeleného majetku manžela.
Porušovateľ potvrdil rozsudok ako vecne správny...
... Z argumentácie porušovateľa tak vyplýva, že porušovateľ má za to,
že podnikateľský majetok sťažovateľa tvoril masu BSM. Porušovateľ ďalej
v bode 38. odôvodnenia (str. 14) hodnotí, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav
veci. Porušovateľ sa ale vôbec nevyjadril k nesprávnej aplikácii zásad určených
pre vyporiadanie BSM v § 150 OZ prvoinštančným súdom, resp. z rozsudku porušovateľa
je zrejmé, že porušovateľa tento nezákonný postup súdu prvej inštancie označil za správny
aj vo vecnej rovine a v rovine právneho posúdenia. Takýmto rozhodnutím porušovateľ
porušil vyššie vymenované základné práva ľudské práva sťažovateľa...
... Porušovateľ prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa vec (podnik), ktorý
v danom čase bol vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa a súčasne de facto podmienil ďalšie
pokračovanie nerušeného výkonu práva vlastniť majetok sťažovateľa tým, že 1/2 hodnoty
svojho majetku musí uhradiť inej osobe bez toho, aby na to existoval akýkoľvek zákonný
dôvod (keď sťažovateľovi uložil povinnosť vyplatiť žalobkyni súdom určenú 1/2 hodnoty
podniku sťažovateľa). Takýto postup súdu je jednoznačne nezákonným zásahom
do a) základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a do b) základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd.“
Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku nedáva odpoveď
na základnú otázku a to, či považoval za preukázané, že podnik sťažovateľa je alebo nie je
súčasťou „masy BSM“, resp. či podnik sťažovateľa tvorí alebo netvorí oddelený majetok
sťažovateľa. Na základe uvedeného sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za arbitrárny, ktorý závažným spôsobom zasahuje do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo nar.: , trvale bytom:
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom a ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 19. 9. 2018, spis. zn.: 4Co/183/2016-1103 porušené bolo...
... Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 9. 2018,
spis. zn.: 4Co/183/2016-1103 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie...
... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť
nar.: , trvale bytom: trovy konania do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal 18. januára 2019 dovolanie
smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Následne ústavný súd zistil,
že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 8 C 106/2003
na rozhodnutie o podanom dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky do času
predbežného prerokovania sťažnosti ešte nepredložil.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť
už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd),
čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
ako neprípustnej.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, jeho body 51, 53
a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2019