Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 96/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU VAĽO & PARTNERS s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Dominik Vaľo, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný

súd“). Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. decembra 2013 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka nespokojná s rozsudkom súdu

prvej inštancie podala proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2015 tak, že

rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2016 tak, že zrušil dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského

súdu. Z odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

dovolaním napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu, že došlo k porušeniu zásady

kontradiktórnosti v odvolacom konaní spočívajúcej v tom, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo

zaslané protistrane. Krajský súd po vrátení veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 2017, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny. Sťažovateľka proti označenému, v poradí druhému rozsudku odvolacieho súdu

podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho

odmietol.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu podrobne opisuje skutkové

okolnosti prípadu a všetky svoje námietky vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvej

inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, ktoré uviedla aj v dovolaní, a tvrdí, že krajský súd

po vrátení veci nerešpektoval skoršie rozhodnutie o dovolaní, a tiež, že najvyšší súd sa

nevysporiadal so všetkými jej námietkami uvedenými v dovolaní. V tomto smere

sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu PLz. o tzv. prípustnosti

kumulácie dovolacích dôvodov podľa a Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sťažovateľka v závere

svojej argumentácie dospieva k presvedčeniu, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k odmietnutiu prístupu k súdu a tým aj k porušeniu jej označených práv.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23. 04. 2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,00 €

(slovom: tridsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd povinný vyplatiť sťažovateľke v lehote

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 390,50 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrh, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

12. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych

predpisov s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

14. Porušenie označeného základného práva sťažovateľka vidí v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorými bolo jej

dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné. Tvrdí, že krajský súd po vrátení veci

najvyšším súdom nerešpektoval záväzné právne závery dovolacieho súdu, ktoré bližšie

nešpecifikovala. Najvyššiemu súdu vyčíta aj to, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, pretože najvyšší súd sa podľa jej názoru

nevysporiadal so všetkými jej námietkami uvedenými v dovolaní.

15. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že dôvody, ktoré

sťažovateľku viedli k záveru o porušení svojich označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, sú neopodstatnené. Ako to vyplýva z odôvodnenia (bod 3 odôvodnenia

napadnutého uznesenia, pozn.) napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, prípustnosť

dovolania bola založená len na dôvode podľa (sťažovateľke boli odňaté

procesné práva v takej miere, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, pozn.). Túto

skutočnosť ústavný súd overil aj z kópie dovolania sťažovateľky, ktorá tvorila jednu

z príloh sťažnosti. Sťažovateľka ho v dovolaní navyše nesprávne označila ako dôvod

podľa „ “. Označený dôvod prípustnosti dovolania odôvodnila tým, že

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu sú nedostatočne odôvodnené,

nepresvedčivé a zmätočné, ďalej tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

a tiež tým že súd prvej inštancie nevykonal výsluch ňou navrhnutej svedkyne, v dôsledku

čoho rozhodol nesprávne. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia sťažovateľke vysvetlil povahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku (body

6 až 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Následne posúdil sťažovateľkou namietaný

dôvod prípustnosti v kontexte jej námietok a dospel k záveru, že námietky sťažovateľky

nezakladajú označený dôvod prípustnosti dovolania, pričom sa nestotožnil s názorom

sťažovateľky, že dovolaním napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený v takej miere,

že by založil označený dôvod prípustnosti dovolania [ ], teda že by

neobsahoval zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie (bod 16.1

odôvodnenia napadnutého uznesenia). Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že krajský súd

nenariadil pojednávanie, najvyšší súd s poukazom na konštatoval, že

v okolnostiach veci nebolo povinnosťou krajského súdu nariadiť pojednávanie (19.1, 19.2,

19.3 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Ústavný súd sa presvedčil o tom, že najvyšší

súd ústavne konformným spôsobom reagoval a vysporiadal sa so všetkými relevantnými

námietkami sťažovateľky v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia a dostatočne

artikuloval dôvody, prečo v okolnostiach danej veci neboli splnené podmienky prípustnosti

dovolania z dôvodov uvedených v dovolaní.

16. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré

majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument, ktorý

je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

().

18. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že najvyšší súd primeraným spôsobom

aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil

svoje napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

označeným základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

19. Pokiaľ ide o vecné a skutkové výhrady sťažovateľky proti odôvodneniu rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. apríla 2017, ústavný súd len dodáva, že podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa zachovania lehoty na podanie sťažnosti

smerujúcej proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu po procesnom rozhodnutí

dovolacieho súdu (napr. , , ) sťažovateľke nič

nebránilo podať sťažnosť smerujúcu aj proti označenému rozsudku krajského súdu, keďže

najvyšší súd rozhodol procesne, t. j. odmietol dovolanie. Keďže tak sťažovateľka neurobila,

sama sa pripravila o možnosť vecného preskúmania jej námietok vo vzťahu k označenému

rozsudku krajského súdu, ktoré samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú.

20. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal.

21. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a

v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného

súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2019