Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 96/2019
PDF · 172.94 KB
No categories available
II. ÚS 96/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU VAĽO & PARTNERS s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Dominik Vaľo, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 13/2018 z 23. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 13/2018 z 23. apríla
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný
súd“). Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Cpr 3/2012
zo 16. decembra 2013 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka nespokojná s rozsudkom súdu
prvej inštancie podala proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 CoPr 3/2014 zo 17. februára 2015 tak, že
rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 1189/2015
z 28. septembra 2016 tak, že zrušil dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského
súdu. Z odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
dovolaním napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu, že došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti v odvolacom konaní spočívajúcej v tom, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo
zaslané protistrane. Krajský súd po vrátení veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.
5 CoPr 5/2016 z 25. apríla 2017, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny. Sťažovateľka proti označenému, v poradí druhému rozsudku odvolacieho súdu
podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho
odmietol.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu podrobne opisuje skutkové
okolnosti prípadu a všetky svoje námietky vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvej
inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, ktoré uviedla aj v dovolaní, a tvrdí, že krajský súd
po vrátení veci nerešpektoval skoršie rozhodnutie o dovolaní, a tiež, že najvyšší súd sa
nevysporiadal so všetkými jej námietkami uvedenými v dovolaní. V tomto smere
sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu PLz. ÚS 1/2018 o tzv. prípustnosti
kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a §421 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sťažovateľka v závere
svojej argumentácie dospieva k presvedčeniu, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k odmietnutiu prístupu k súdu a tým aj k porušeniu jej označených práv.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 13/2018, porušené bolo.
2. Uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 13/2018 zo dňa
23. 04. 2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,00 €
(slovom: tridsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd povinný vyplatiť sťažovateľke v lehote
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 390,50 €...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrh, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych
predpisov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
13. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
14. Porušenie označeného základného práva sťažovateľka vidí v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorými bolo jej
dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné. Tvrdí, že krajský súd po vrátení veci
najvyšším súdom nerešpektoval záväzné právne závery dovolacieho súdu, ktoré bližšie
nešpecifikovala. Najvyššiemu súdu vyčíta aj to, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, pretože najvyšší súd sa podľa jej názoru
nevysporiadal so všetkými jej námietkami uvedenými v dovolaní.
15. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že dôvody, ktoré
sťažovateľku viedli k záveru o porušení svojich označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, sú neopodstatnené. Ako to vyplýva z odôvodnenia (bod 3 odôvodnenia
napadnutého uznesenia, pozn.) napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, prípustnosť
dovolania bola založená len na dôvode podľa § 420 písm. f) CSP (sťažovateľke boli odňaté
procesné práva v takej miere, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, pozn.). Túto
skutočnosť ústavný súd overil aj z kópie dovolania sťažovateľky, ktorá tvorila jednu
z príloh sťažnosti. Sťažovateľka ho v dovolaní navyše nesprávne označila ako dôvod
podľa „§ 421 písm. f) OSP“. Označený dôvod prípustnosti dovolania odôvodnila tým, že
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu sú nedostatočne odôvodnené,
nepresvedčivé a zmätočné, ďalej tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
a tiež tým že súd prvej inštancie nevykonal výsluch ňou navrhnutej svedkyne, v dôsledku
čoho rozhodol nesprávne. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia sťažovateľke vysvetlil povahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku (body
6 až 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Následne posúdil sťažovateľkou namietaný
dôvod prípustnosti v kontexte jej námietok a dospel k záveru, že námietky sťažovateľky
nezakladajú označený dôvod prípustnosti dovolania, pričom sa nestotožnil s názorom
sťažovateľky, že dovolaním napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený v takej miere,
že by založil označený dôvod prípustnosti dovolania [§ 420 písm. f) CSP], teda že by
neobsahoval zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie (bod 16.1
odôvodnenia napadnutého uznesenia). Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že krajský súd
nenariadil pojednávanie, najvyšší súd s poukazom na § 385 ods. 1 CSP konštatoval, že
v okolnostiach veci nebolo povinnosťou krajského súdu nariadiť pojednávanie (19.1, 19.2,
19.3 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Ústavný súd sa presvedčil o tom, že najvyšší
súd ústavne konformným spôsobom reagoval a vysporiadal sa so všetkými relevantnými
námietkami sťažovateľky v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia a dostatočne
artikuloval dôvody, prečo v okolnostiach danej veci neboli splnené podmienky prípustnosti
dovolania z dôvodov uvedených v dovolaní.
16. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014)
ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré
majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý
je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
18. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že najvyšší súd primeraným spôsobom
aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil
svoje napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
označeným základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Pokiaľ ide o vecné a skutkové výhrady sťažovateľky proti odôvodneniu rozsudku
krajského súdu sp. zn. 5 CoPr 5/2016 z 25. apríla 2017, ústavný súd len dodáva, že podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa zachovania lehoty na podanie sťažnosti
smerujúcej proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu po procesnom rozhodnutí
dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011) sťažovateľke nič
nebránilo podať sťažnosť smerujúcu aj proti označenému rozsudku krajského súdu, keďže
najvyšší súd rozhodol procesne, t. j. odmietol dovolanie. Keďže tak sťažovateľka neurobila,
sama sa pripravila o možnosť vecného preskúmania jej námietok vo vzťahu k označenému
rozsudku krajského súdu, ktoré samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú.
20. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal.
21. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a
v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného
súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019