Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 103/2019
PDF · 214.21 KB
No categories available
II. ÚS 103/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Luticovou,
Hviezdoslavova 51, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžrk 18/2018 zo 4. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžrk 18/2018
zo 4. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo rozhodnutím Okresného
úradu Námestovo, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „okresný úrad“)
č. P/2013/00005-R-29/DK z 27. novembra 2013 (ďalej len „reštitučné rozhodnutie“)
priznané právo na náhradu pozemku v podiele . Sťažovateľka uviedla, že po nadobudnutí
právoplatnosti reštitučného rozhodnutia sa dozvedela nové skutočnosti, ktoré podľa
jej názoru mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku.
Sťažovateľka podala na okresnom úrade 15. júna 2015 návrh na povolenie obnovy
reštitučného konania (ďalej len „návrh na obnovu konania“). Sťažovateľka pripojila
k návrhu na obnovu konania «... Rozhodnutie Okresného národného výboru v
, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva č. 954/1974-1 Poľ...
o odňatí poľnohospodárskej pôdy v k. ú. a ... (ďalej len
„rozhodnutie o odňatí pôdy“), kde v zozname odňatých parciel je uvedená pkn.
parcela č. a ako vlastník podielu je uvedený (právny
predchodca sťažovateľky, pozn.).». Okresný úrad rozhodnutím č. OÚ-DK-PLO-
2016/000721-ok z 2. novembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na obnovu konania“) návrh na obnovu konania zamietol.
Proti rozhodnutiu okresného úradu o zamietnutí návrhu na obnovu konania podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov,
referát pôdohospodárstva (ďalej len „odvolací správny orgán“) rozhodol rozhodnutím
č. OU-ZA-OOP4-2017/006057/KUC z 11. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie“) tak, že
rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania potvrdil.
3. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiu
odvolacieho správneho orgánu na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu
o preskúmanie rozhodnutia v spojení s rozhodnutím okresného úradu o zmietnutí návrhu
na obnovu konania. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 31 S 48/2017 z 30. mája 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde kasačnú
sťažnosť „pre porušenie zákona, ktoré spočíva v nesprávnom posúdení prejednávanej
veci“, o ktorej najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť
zamietol.
4. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv v ústavnej sťažnosti odôvodnila
najmä týmto: „Krajský súd v Žiline Všeobecnú správnu žalobu žalobkyne zamietol
a to výlučne z dôvodu, že povolenie obnovy reštitučného konania nie je možné lebo
sťažovateľke bolo v pôvodnom konaní vyhovené v celom rozsahu. V následnej Kasačnej
sťažnosti sťažovateľka uviedla sťažnostné body, ktoré sa týkali tejto argumentácie
Krajského súdu v Žiline. Uvedeným sťažnostným bodom sa mal venovať Najvyšší súd SR
v rámci svojho rozhodovania, nakoľko podľa § 453 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, len
týmito sťažnostnými bodmi je kasačný súd pri svojom rozhodovaní viazaný.
Tým, že Najvyšší súd SR, ako kasačný súd nepostupoval podľa § 453 ods. 3
Správneho súdneho poriadku a nerozhodoval o sťažnostných bodoch sťažovateľky porušil
jednak ustanovenia Správneho súdneho poriadku a zároveň aj ústavné právo sťažovateľky
na spravodlivý súdny proces.
V rozhodnutí o kasačnej sťažnosti sa Najvyšší súd SR síce nevenoval sťažnostným
bodom sťažovateľky uvedeným v kasačnej sťažnosti, veľkú časť svojho odôvodnenia venoval
hodnoteniu dôkazov, ktoré mali odôvodniť potrebu obnovy reštitučného konania, pričom
súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepredložila také dôkazy, ktoré by v prípade obnovy
reštitučného konania mali podstatný vplyv na rozhodnutie správneho orgánu.“
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka rozsiahlo opakovala argumentáciu,
podľa ktorej malo byť v rámci reštitučného konania, resp. obnoveného reštitučného konania
priznané právo na náhradu pozemku v podiele namiesto pôvodne uplatneného
a priznaného podielu .
Ústavná sťažnosť obsahuje aj „Osobné vyjadrenie sťažovateľky“, v ktorom
sťažovateľka žiadala podrobiť napadnutý rozsudok kontrole ústavnosti a nastoliť rovnováhu
medzi princípom právnej istoty a „trvaním doby, v ktorej si sťažovateľ má šancu uvedomiť,
že jeho základné právo alebo sloboda boli porušené“. Ďalej v osobnom vyjadrení
sťažovateľka tiež uviedla: «Vynaložila som veľké úsilie v snahe dosiahnuť zlepšenie
starostlivosti o zdedenú poľnohospodársku pôdu obnovením pôvodných vlastníckych
vzťahov k pôde navštívila som štátne archívy SR všetkých stupňov, aby som preukázala
vlastníctvo svojich právnych predchodcov a právnej nástupkyne, mojej starej mamy.
Trvám na svojich tvrdeniach, na nezákonnosť rozhodnutia a postupu správnych
orgánov, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Som ukrátená na svojich právach a oprávnených
záujmoch. Na moju ťarchu pripísali komplikácie technického a organizačného charakteru
správnych orgánov, a to pre oslabenie jeho verejnoprávnej evidencie. Mám zato, že bolo
predložených z mojej stránky postačujúci počet dôkazov, na obnovenie konania
a vlastníckeho práva. Predmetné vydané rozhodnutie je zo zákona nepreskúmateľné,
pretože mne účastníkovi konania, sťažovateľke nie sú známe relevantné dôvody
odmietnutia. Správny orgán mal poskytnúť informácie opierajúce sa o zistený skutkový stav.
V dôsledku tohto vzniklo „fiktívne rozhodnutie“, je zo zákona nezákonné, a to aj za
predpokladu, že je vecne správne. Bolo povinnosťou súdu zaoberať sa nulitou správneho
rozhodnutia z úradnej povinnosti. Vydané rozhodnutie trpí ťažkými vadami môže založiť
zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody spôsobenej oprávnenej osobe podľa § 420 a
nasl. Občianskeho zákonníka.»
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018, sp. zn.
4Sžrk/18/2018 porušené bolo.
2. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018, sp. zn.
4Sžrk/18/2018 a s ním súvisiaci Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 31S/48/2017
zo dňa 30.05.2018.
3. Sťažovateľka má voči Najvyššiemu súdu SR nárok na finančné zadosťučinenie
vo výške 3333,-Eur.
4. Najvyšší súd SR je povinný ... nahradiť trovy konania...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
14. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu
ochranu, ako aj základné právo vlastniť majetok, pokiaľ „napriek riadne predloženým
dôkazom, ktoré dostatočne preukazovali uplatnený nárok sťažovateľky, nezrušil,
resp. nezmenil“ rozsudok krajského súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
15. Pokiaľ ide o námietky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ústavnú
sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014, III. ÚS 45/2019).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00, III. ÚS 45/2019).
18. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku uviedol: «Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie splnenia podmienok
pre povolenie obnovy konania ustanovených v správnom poriadku.
Na povolenie obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku nestačí,
aby skutočnosti a dôkazy uvádzané v návrhu boli len nové, ale musia byť takej kvality, že
keby sa uplatnili v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť názor správneho orgánu
na rozhodnutie vo veci... Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená, je, že skutočnosti
alebo dôkazy sa nemohli v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania.
„Obnova konania je inštitút, ktorým sa odstraňujú skutkové omyly, nedostatky
v skutkovom stave pre nevykonanie dôkazov. Jej účelom je okrem uvedeného odstránenia
skutkových nedostatkov aj vydanie nového meritórneho rozhodnutia. V konaní o povolenie
obnovy sa nepreskúmava zákonnosť právoplatného rozhodnutia. Inštitútom na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia sú riadne opravné prostriedky a po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, jeho zákonnosť možno preskúmať len na základe preskúmania mimo
odvolacieho konania ako mimoriadneho opravného prostriedku“ (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Sžo/29/2014 zo dňa 29.04.2015).
S poukazom na citovaný rozsudok... sa kasačný súd nemohol zaoberať námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa nedostatočného zistenia skutkového stavu Okresným úradom...
a nevykonaním dokazovania. Kasačnému súdu preskúmavajúcemu rozhodnutia
o nepovolení obnovy konania neprináleží preskúmavať zákonnosť právoplatného
rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní.
Za nový dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohol sa
v konaní uplatniť bez zavinenia sťažovateľky z dôvodu, že k nemu nemala dlhodobo prístup,
označila predovšetkým fotokópiu rozhodnutia... o odňatí poľnohospodárskej pôdy... kde je
v zozname odňatých parciel aj parcela č. bez uvedenia katastrálneho územia a ako
vlastník podielu je uvedený . Za ďalší dôkaz považovala sťažovateľka
protokol č. katastrálneho územia ... kde bol zapísaný pozemok parc. č. , ktorý
podľa nej preukazoval spoluvlastnícky podiel jej právneho predchodcu
, ktorého manželkou bola , rod. .»
19. V súvislosti s týmito dôkazmi najvyšší súd poukázal na list Okresného úradu
Dolný Kubín, katastrálneho odboru z 18. októbra 2016, podľa ktorého po zápise registra
obnovenej evidencie pozemkov bola parcela č. zapísaná na na pôvodného
vlastníka v podiele tak, ako to bolo uvedené v PKV č. . Okresný
úrad Dolný Kubín, katastrálny odbor v liste ďalej uviedol, že spracovateľ geometrického
plánu, ktorý tvoril podklad k vydaniu rozhodnutia o odňatí pôdy, nerozpísal vlastníkov
pozemkov ako v podiele a v podiele ,
ale nesprávne uviedol iba v súčte oboch podielov.
20. Najvyšší súd sa zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku aj ďalšími
dôkazmi navrhnutými sťažovateľkou a uviedol: „... rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. T145/1951 z 25.10.1951, sp. zn. Rt 249/91 zo dňa 17.05.1991 a rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 2Tk 66/52 v trestnom konaní vedenom proti
neodôvodňujú povolenie obnovy konania. Nemožno súhlasiť s jej tvrdením, že podiel
patriaci ... ktorý prepadol v trestnom konaní v prospech štátu, by mal z toho
dôvodu patriť jeho otcovi ...
Vzhľadom na to, že sťažovateľke bol priznaný celý ňou uplatnený nárok... aj z tohto
dôvodu nemohli jej návrhu na povolenie obnovy konania vyhovieť. Krajský správne
konštatoval, že obnova konania by bola možná iba v prípade, ak by správny orgán zamietol
návrh sťažovateľky vo výške , čo sa však nestalo. Inak by totiž prišlo k obídeniu márneho
uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie reštitučného nároku.“
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku odkázal aj na judikatúru ústavného súdu,
prostredníctvom ktorej vysvetlil svoj postoj k zmyslu reštitučných zákonov. V závere
najvyšší súd uviedol: „... ak sa sťažovateľka naďalej domnieva, že jej právnemu
predchodcovi... patril predmetný pozemok v podiele , nič jej nebráni obrátiť
sa so svojimi nárokmi na civilný súd.“
21. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené riadne
a presvedčivo, napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani
arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Z pohľadu ústavného súdu sú významné v okolnostiach danej veci skutočnosti,
že lehota na uplatnenie reštitučného nároku má prekluzívny charakter, sťažovateľka sama
tvrdí, že si uplatnila reštitučný nárok v konkrétnom podiele , ako aj to, že sporný
podiel (ktorého vlastníkom bol ) prepadol ako súčasť trestu v rámci
trestného konania v prospech štátu a túto okolnosť v tom čase nikto nespochybňoval.
22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
23. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odvíja
zrejme od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru („... došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu a tým k poškodeniu
na jej vlastníckych právach.“).
Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) odmietol, konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto aj v tejto
časti bolo treba ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti
(zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2019