Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 103/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Luticovou,

Hviezdoslavova 51, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo rozhodnutím Okresného

úradu Námestovo, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „okresný úrad“)

č. P/2013/00005-R-29/DK z 27. novembra 2013 (ďalej len „reštitučné rozhodnutie“)

priznané právo na náhradu pozemku v podiele . Sťažovateľka uviedla, že po nadobudnutí

právoplatnosti reštitučného rozhodnutia sa dozvedela nové skutočnosti, ktoré podľa

jej názoru mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku.

Sťažovateľka podala na okresnom úrade 15. júna 2015 návrh na povolenie obnovy

reštitučného konania (ďalej len „návrh na obnovu konania“). Sťažovateľka pripojila

k návrhu na obnovu konania «... Rozhodnutie Okresného národného výboru v

, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva č. 954/1974-1 Poľ...

o odňatí poľnohospodárskej pôdy v k. ú. a ... (ďalej len

„rozhodnutie o odňatí pôdy“), kde v zozname odňatých parciel je uvedená pkn.

parcela č. a ako vlastník podielu je uvedený (právny

predchodca sťažovateľky, pozn.).». Okresný úrad rozhodnutím č. OÚ-DK-PLO-

2016/000721-ok z 2. novembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí návrhu

na obnovu konania“) návrh na obnovu konania zamietol.

Proti rozhodnutiu okresného úradu o zamietnutí návrhu na obnovu konania podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov,

referát pôdohospodárstva (ďalej len „odvolací správny orgán“) rozhodol rozhodnutím

č. OU-ZA-OOP4-2017/006057/KUC z 11. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie“) tak, že

rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania potvrdil.

3. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiu

odvolacieho správneho orgánu na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu

o preskúmanie rozhodnutia v spojení s rozhodnutím okresného úradu o zmietnutí návrhu

na obnovu konania. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde kasačnú

sťažnosť „pre porušenie zákona, ktoré spočíva v nesprávnom posúdení prejednávanej

veci“, o ktorej najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť

zamietol.

4. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv v ústavnej sťažnosti odôvodnila

najmä týmto: „Krajský súd v Žiline Všeobecnú správnu žalobu žalobkyne zamietol

a to výlučne z dôvodu, že povolenie obnovy reštitučného konania nie je možné lebo

sťažovateľke bolo v pôvodnom konaní vyhovené v celom rozsahu. V následnej Kasačnej

sťažnosti sťažovateľka uviedla sťažnostné body, ktoré sa týkali tejto argumentácie

Krajského súdu v Žiline. Uvedeným sťažnostným bodom sa mal venovať Najvyšší súd SR

v rámci svojho rozhodovania, nakoľko podľa , len

týmito sťažnostnými bodmi je kasačný súd pri svojom rozhodovaní viazaný.

Tým, že Najvyšší súd SR, ako kasačný súd nepostupoval podľa § 453 ods. 3

a nerozhodoval o sťažnostných bodoch sťažovateľky porušil

jednak ustanovenia a zároveň aj ústavné právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces.

V rozhodnutí o kasačnej sťažnosti sa Najvyšší súd SR síce nevenoval sťažnostným

bodom sťažovateľky uvedeným v kasačnej sťažnosti, veľkú časť svojho odôvodnenia venoval

hodnoteniu dôkazov, ktoré mali odôvodniť potrebu obnovy reštitučného konania, pričom

súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepredložila také dôkazy, ktoré by v prípade obnovy

reštitučného konania mali podstatný vplyv na rozhodnutie správneho orgánu.“

5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka rozsiahlo opakovala argumentáciu,

podľa ktorej malo byť v rámci reštitučného konania, resp. obnoveného reštitučného konania

priznané právo na náhradu pozemku v podiele namiesto pôvodne uplatneného

a priznaného podielu .

Ústavná sťažnosť obsahuje aj „Osobné vyjadrenie sťažovateľky“, v ktorom

sťažovateľka žiadala podrobiť napadnutý rozsudok kontrole ústavnosti a nastoliť rovnováhu

medzi princípom právnej istoty a „trvaním doby, v ktorej si sťažovateľ má šancu uvedomiť,

že jeho základné právo alebo sloboda boli porušené“. Ďalej v osobnom vyjadrení

sťažovateľka tiež uviedla: «Vynaložila som veľké úsilie v snahe dosiahnuť zlepšenie

starostlivosti o zdedenú poľnohospodársku pôdu obnovením pôvodných vlastníckych

vzťahov k pôde navštívila som štátne archívy SR všetkých stupňov, aby som preukázala

vlastníctvo svojich právnych predchodcov a právnej nástupkyne, mojej starej mamy.

Trvám na svojich tvrdeniach, na nezákonnosť rozhodnutia a postupu správnych

orgánov, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Som ukrátená na svojich právach a oprávnených

záujmoch. Na moju ťarchu pripísali komplikácie technického a organizačného charakteru

správnych orgánov, a to pre oslabenie jeho verejnoprávnej evidencie. Mám zato, že bolo

predložených z mojej stránky postačujúci počet dôkazov, na obnovenie konania

a vlastníckeho práva. Predmetné vydané rozhodnutie je zo zákona nepreskúmateľné,

pretože mne účastníkovi konania, sťažovateľke nie sú známe relevantné dôvody

odmietnutia. Správny orgán mal poskytnúť informácie opierajúce sa o zistený skutkový stav.

V dôsledku tohto vzniklo „fiktívne rozhodnutie“, je zo zákona nezákonné, a to aj za

predpokladu, že je vecne správne. Bolo povinnosťou súdu zaoberať sa nulitou správneho

rozhodnutia z úradnej povinnosti. Vydané rozhodnutie trpí ťažkými vadami môže založiť

zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody spôsobenej oprávnenej osobe podľa § 420 a

nasl. .»

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR

a SR Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018, sp. zn.

porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018, sp. zn.

a s ním súvisiaci Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

zo dňa 30.05.2018.

3. Sťažovateľka má voči Najvyššiemu súdu SR nárok na finančné zadosťučinenie

vo výške 3333,-Eur.

4. Najvyšší súd SR je povinný ... nahradiť trovy konania...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu

ochranu, ako aj základné právo vlastniť majetok, pokiaľ „napriek riadne predloženým

dôkazom, ktoré dostatočne preukazovali uplatnený nárok sťažovateľky, nezrušil,

resp. nezmenil“ rozsudok krajského súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

15. Pokiaľ ide o námietky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ústavnú

sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

17. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , , ).

18. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku uviedol: «Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie splnenia podmienok

pre povolenie obnovy konania ustanovených v správnom poriadku.

Na povolenie obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku nestačí,

aby skutočnosti a dôkazy uvádzané v návrhu boli len nové, ale musia byť takej kvality, že

keby sa uplatnili v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť názor správneho orgánu

na rozhodnutie vo veci... Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená, je, že skutočnosti

alebo dôkazy sa nemohli v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania.

„Obnova konania je inštitút, ktorým sa odstraňujú skutkové omyly, nedostatky

v skutkovom stave pre nevykonanie dôkazov. Jej účelom je okrem uvedeného odstránenia

skutkových nedostatkov aj vydanie nového meritórneho rozhodnutia. V konaní o povolenie

obnovy sa nepreskúmava zákonnosť právoplatného rozhodnutia. Inštitútom na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia sú riadne opravné prostriedky a po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia, jeho zákonnosť možno preskúmať len na základe preskúmania mimo

odvolacieho konania ako mimoriadneho opravného prostriedku“ (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2015).

S poukazom na citovaný rozsudok... sa kasačný súd nemohol zaoberať námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa nedostatočného zistenia skutkového stavu Okresným úradom...

a nevykonaním dokazovania. Kasačnému súdu preskúmavajúcemu rozhodnutia

o nepovolení obnovy konania neprináleží preskúmavať zákonnosť právoplatného

rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní.

Za nový dôkaz, ktorý mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohol sa

v konaní uplatniť bez zavinenia sťažovateľky z dôvodu, že k nemu nemala dlhodobo prístup,

označila predovšetkým fotokópiu rozhodnutia... o odňatí poľnohospodárskej pôdy... kde je

v zozname odňatých parciel aj parcela č. bez uvedenia katastrálneho územia a ako

vlastník podielu je uvedený . Za ďalší dôkaz považovala sťažovateľka

protokol č. katastrálneho územia ... kde bol zapísaný pozemok parc. č. , ktorý

podľa nej preukazoval spoluvlastnícky podiel jej právneho predchodcu

, ktorého manželkou bola , rod. .»

19. V súvislosti s týmito dôkazmi najvyšší súd poukázal na list Okresného úradu

Dolný Kubín, katastrálneho odboru z 18. októbra 2016, podľa ktorého po zápise registra

obnovenej evidencie pozemkov bola parcela č. zapísaná na na pôvodného

vlastníka v podiele tak, ako to bolo uvedené v PKV č. . Okresný

úrad Dolný Kubín, katastrálny odbor v liste ďalej uviedol, že spracovateľ geometrického

plánu, ktorý tvoril podklad k vydaniu rozhodnutia o odňatí pôdy, nerozpísal vlastníkov

pozemkov ako v podiele a v podiele ,

ale nesprávne uviedol iba v súčte oboch podielov.

20. Najvyšší súd sa zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku aj ďalšími

dôkazmi navrhnutými sťažovateľkou a uviedol: „... rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín

sp. zn. T145/1951 z 25.10.1951, sp. zn. Rt 249/91 zo dňa 17.05.1991 a rozsudok Krajského

súdu v Žiline sp. zn. v trestnom konaní vedenom proti

neodôvodňujú povolenie obnovy konania. Nemožno súhlasiť s jej tvrdením, že podiel

patriaci ... ktorý prepadol v trestnom konaní v prospech štátu, by mal z toho

dôvodu patriť jeho otcovi ...

Vzhľadom na to, že sťažovateľke bol priznaný celý ňou uplatnený nárok... aj z tohto

dôvodu nemohli jej návrhu na povolenie obnovy konania vyhovieť. Krajský správne

konštatoval, že obnova konania by bola možná iba v prípade, ak by správny orgán zamietol

návrh sťažovateľky vo výške , čo sa však nestalo. Inak by totiž prišlo k obídeniu márneho

uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie reštitučného nároku.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku odkázal aj na judikatúru ústavného súdu,

prostredníctvom ktorej vysvetlil svoj postoj k zmyslu reštitučných zákonov. V závere

najvyšší súd uviedol: „... ak sa sťažovateľka naďalej domnieva, že jej právnemu

predchodcovi... patril predmetný pozemok v podiele , nič jej nebráni obrátiť

sa so svojimi nárokmi na civilný súd.“

21. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené riadne

a presvedčivo, napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani

arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Z pohľadu ústavného súdu sú významné v okolnostiach danej veci skutočnosti,

že lehota na uplatnenie reštitučného nároku má prekluzívny charakter, sťažovateľka sama

tvrdí, že si uplatnila reštitučný nárok v konkrétnom podiele , ako aj to, že sporný

podiel (ktorého vlastníkom bol ) prepadol ako súčasť trestu v rámci

trestného konania v prospech štátu a túto okolnosť v tom čase nikto nespochybňoval.

22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

23. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa odvíja

zrejme od porušenia základného práva podľa a práva podľa

dohovoru („... došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu a tým k poškodeniu

na jej vlastníckych právach.“).

Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) odmietol, konštatuje, že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva podľa , a preto aj v tejto

časti bolo treba ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti

(zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2019