Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 205/2019
PDF · 229.59 KB
No categories available
II. ÚS 205/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4,
čl. 16, čl. 19 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2,
čl. 3, písm. a), b), d), e), f), čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3 a 4, čl. 5 ods. 2 a 3,
čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15 a čl. 28 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 S 4/2018 a jeho uzneseniami z 2. augusta 2018 a 10. októbra 2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16, čl. 19
ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 47 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3,
čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a práv podľa čl. 2, čl. 3, písm. a), b), d), e), f), čl. 4 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a ods. 2, 3
a 4, čl. 5 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 3, 4 a 5, čl. 13, čl. 15 a čl. 28 ods. 1 a 2 písm. b) a c)
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 S 4/2018 a jeho uzneseniami
z 2. augusta 2018 a 10. októbra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na krajskom súde pod sp. zn. 31 S 4/2018 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal zrušenia
rozhodnutia Centra právnej pomoci – Kancelárie Trenčín ako žalovaného
č. KaTN/16107/2017 z 20. decembra 2017 a vrátenia veci žalovanému na nové
prerokovanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. KaTN/16107/2017 z 20. decembra 2017
žalovaný rozhodol o nepriznaní nároku sťažovateľovi ako žalobcovi na poskytovanie
právnej pomoci.
3. Krajský súd uznesením z 2. augusta 2018 vydaným vyšším súdnym úradníkom
návrh (žalobcu) sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Proti tomuto
uzneseniu sťažovateľ podal v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením z 10. októbra 2018 tak, že ju zamietol.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na svoje nepriaznivé majetkové
a sociálne pomery a žiada, aby ústavný súd prikázal „Centru Žilina poskytnúť mu právnu
pomoc aj v tomto konaní“.
5. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „pri svojom konaní a rozhodovaní,
ignoroval taktiež aj Nálezy a rozhodnutia, či už Ústavného súdu, alebo Najvyššieho súdu SR
- 3 Sžo 43/2011, 3 Sžo 9/2013, 7 Sžo 57/2016, dokonca aj rozhodnutia samotných krajských
súdov, ktorými bol sťažovateľ za takých istých sociálnych, majetkových a zdravotných
podmienok od súdnych poplatkov oslobodený a boli rušené aj odmietavé rozhodnutia
centier a ktorými je súd tiež viazaný... To znamená, že sa jedná o nerovnaké zaobchádzanie
a diskrimináciu sťažovateľa, čo je neprípustné...“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ základné právo , zastavením konania a odmietnutím sťažnosti
s nerešpektovaním jeho ťažkého zdravotného postihnutia v zmysle čl. 12
ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 1, čl. 7 ods. 2 ods. 5, čl. 16. čl. 19 ods. 1, čl. 39
ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 13,
čl. 14, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k tomuto Dohovoru a čl. 2, čl. 3 ods. a, b, d, e, f,
čl. 4 ods. 1 písm. a, b, c, d, e, ods. 2 až ods. 4, čl. 5, ods. 2, ods. 3, čl. 12 ods. 3 až 5, čl. 13,
čl. 15, čl. 28 ods. 1 ods. 2 písm. b, písm. c, medzinárodného dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom Krajského súdu Žilina vo veci vedenej
pod sp. zn. 31 S 4/2018 zo dňa 02. 08. 2018, porušené bolo.
2/ základné právo , zastavením konania a odmietnutím sťažnosti
s nerešpektovaním jeho ťažkého zdravotného postihnutia v zmysle čl. 12
ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 1, čl. 7 ods. 2 ods. 5, čl. 16, čl. 19 ods. 1, čl. 39
ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, Ústavy SR, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 13,
čl. 14. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 1 ods. 1, ods. 2. Protokolu č. 12 k tomuto Dohovoru a čl. 2, čl. 3 ods. a, b, d, e, f,
čl. 4 ods. 1 písm. a, b, c, d, e, ods. 2 až ods. 4, čl. 5, ods. 2, ods. 3, čl. 12 ods. 3 až 5, čl. 13,
čl. 15, čl. 28 ods. 1 ods. 2 písm. b, písm. c, medzinárodného dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím, postupom Krajského súdu Žilina vo veci vedenej
pod sp. zn. 31 S 4/2018 zo dňa 10. 10. 2018, porušené bolo.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenia Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 31 S 4/2018 zo dňa 02. 08. 2018 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenia Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 31 S 4/2018 zo dňa 10. 10. 2018 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
5/ Sťažovateľovi , priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 500
Eur (slovom tisíc päťsto Eur), ktoré je Krajský súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6/ priznáva náhradu trov spojených s týmto konaním v sume
20 eur.“
7. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi
Oroszovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.
Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3
rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana
Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy,
dohovoru, dodatkového protokolu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 S 4/2018
a jeho uznesením z 2. augusta 2018
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
15. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti uzneseniu
krajského súdu z 2. augusta 2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom mohol sťažovateľ
podať sťažnosť, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 2. augusta 2018
bola sťažovateľom podaná sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením
z 10. októbra 2018. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti
smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu z 2. augusta 2018 odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
a práv podľa ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 S 4/2018 a jeho uznesením z 10. októbra 2018
16. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
17. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať,
či v konaní bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými
súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy),
a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť jeho ustálenej
judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil ústavnú sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta, že krajský súd „pri svojom konaní a rozhodovaní, ignoroval
taktiež aj Nálezy a rozhodnutia, či už Ústavného súdu, alebo Najvyššieho súdu SR -
3 Sžo 43/2011, 3 Sžo 9/2013, 7 Sžo 57/2016, dokonca aj rozhodnutia samotných krajských
súdov, ktorými bol sťažovateľ za takých istých sociálnych, majetkových a zdravotných
podmienok od súdnych poplatkov oslobodený a boli rušené aj odmietavé rozhodnutia
centier a ktorými je súd tiež viazaný... To znamená, že sa jedná o nerovnaké zaobchádzanie
a diskrimináciu sťažovateľa, čo je neprípustné...“.
20. Sťažovateľ námietku, že v konaniach pred všeobecnými súdmi a dokonca
i v konaní pred ústavným súdom bol oslobodený od súdnych poplatkov,
resp. mu bol bezplatne ustanovený právny zástupca z dôvodu jeho nepriaznivých osobných,
majetkových a zárobkových pomerov, uviedol už v sťažnosti proti uzneseniu
sp. zn. 31 S 4/2018 z 2. augusta 2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom.
21. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd
sa predmetnou námietkou sťažovateľa zaoberal a okrem iného uviedol:
„... krajský súd poukazuje na to že majetkové, sociálne a osobné pomery žalobcu
posudzované pre účely rozhodnutia o jeho žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov
boli preverované vo vzťahu k rôznym aj skorším časovým obdobiam. Taktiež je potrebné
prihliadnuť k odlišnosti predmetov konaní... Podmienky na oslobodenie od súdnych
poplatkov je preto nutné skúmať a posudzovať vždy vo vzťahu k aktuálne prebiehajúcemu
konaniu, ku ktorému sa oslobodenie od súdnych poplatkov má vzťahovať, pričom treba
vychádzať z časovo aktuálnych pomerov žiadateľa. V súvislosti s námietkou
žalobcu, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vedeným
pod sp. zn. III. ÚS 121/2010 bol žalobcovi ustanovený advokát, súd aj vzhľadom na vyššie
uvedené opätovne uvádza, že vo veci, ktorá je predmetom tohto konania bol žalobca
povinný preukázať majetkové, sociálne a osobne pomery ku dňu podania žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, teda k mesiacu október 2017; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorým bol žalobcovi ustanovený advokát bolo vydané
23. marca 2010. Navyše konanie vedené pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. III. ÚS 121/2010 bolo skončené vydaním nálezu z 27. júla 2011,
v ktorom ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval porušenie základného právu žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru u ochrane ľudských práv u základných slobôd postupom okresného súdu,
za čo (okrem iného) bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- eur.
... Krajský sud preto dospel k záveru, že u žalobcu v tomto konkrétnom konaní
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov splnene neboli, súdny poplatok vo výške
35,- eur ako jednorazový výdavok vzhľadom na osobné a majetkové pomery žalobcu
nie je tak vysoký, aby ho nebol žalobca schopný zaplatiť bez toho, aby bola ohrozená jeho
výživa, respektíve chod domácnosti. Vychádzajúc z uvedeného krajsky súd, konajúc
o sťažnosti žalobcu, dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, preto ju v zmysle ustanovenia
22. Z argumentácie krajského súdu v napadnutom uznesení z 10. októbra 2018
dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti
uzneseniu krajského súdu z 2. augusta 2018 o zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie
od súdnych poplatkov. Krajský súd skúmal aktuálne pomery sťažovateľa,
ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, skúmal
výšku súdneho poplatku a sťažovateľovu spôsobilosť tento súdny poplatok zaplatiť
a tiež sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že v iných konaniach bol od súdnych
poplatkov oslobodený, prípadne mu bol priznaný nárok na právnu pomoc. Uvedené právne
závery krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,
preto sú ústavne udržateľné.
23. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je takto dostatočné
a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce
jeho vec – v konaní o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto právne
závery krajského súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,
naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom
rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné
a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
24. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa primárne vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a dospel k záveru,
že medzi napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a označeným základným
právom sťažovateľa podľa ústavy, ako aj právom podľa dohovoru, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich porušení. Vo vzťahu k namietanému
porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy, článkov ústavy,
práv podľa dohovoru a článkov dohovoru, dodatkového protokolu a Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali
ich porušenie napadnutým uznesením krajského súdu z 10. októbra 2018. Je tiež relevantné,
že v tomto smere v ústavnej sťažnosti absentuje adekvátna argumentácia,
ktorou by sťažovateľ odôvodňoval ich porušenie.
25. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
26. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd
môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa
a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
27. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
28. V súvislosti so zisťovaním predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom ústavný súd vyzval sťažovateľa 21. júna 2019,
aby preukázal svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery. Sťažovateľ reagoval na výzvu
podaním z 1. júla 2019 a predložil potvrdenie o svojich osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch spolu s prílohami.
29. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne
neopodstatnená. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia
zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie
a/alebo je zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.
30. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa jednak
preto, lebo nemá právomoc na jej prerokovanie (stať II.1), a jednak z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (stať II.2), je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
31. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
napriek zdokladovaným osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd
nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími uplatnenými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019