Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 306/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k.

-189 zo 4. septembra 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-227 z 23. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -189 zo 4. septembra 2015 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -227 z 23. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti

žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 3 319,39 eur

s príslušenstvom. Sťažovateľ uzavrel so žalovanou 3. marca 1998 zmluvu o dielo podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), v zmysle ktorej žalovaná vykonávala pre sťažovateľa účtovníctvo,

sledovala jeho príjmy a výdavky, informovala ho o stave jeho účtovníctva. Sťažovateľ

sa v zmluve zaviazal poskytovať žalovanej okrem iného všetky doklady o príjmoch

a výdavkoch v hotovosti, bankové výpisy, všetky ďalšie podklady a žalovaná sa zaviazala

„podklady riadne spravovať“. Túto povinnosť si žalovaná podľa názoru sťažovateľa

nesplnila. Zo sťažovateľovho podnikateľského účtu boli od júla 2006 až do marca 2007

realizované výbery bankomatovou kartou, ktorá bola sťažovateľovi poskytnutá

k podnikateľskému účtu, avšak táto platobná karta bola sťažovateľovi odcudzená a zneužitá,

čo si sťažovateľ hneď nevšimol, keďže ju prakticky nepoužíval a mal ju len ako rezervnú

zálohu. Napriek tomu, že dovtedy týmto spôsobom disponované s podnikateľským účtom

sťažovateľa nebolo, žalovaná sťažovateľa na podozrivé výbery (aj vzhľadom na výšku

výberov) neupozornila. Pre nedostatok finančných prostriedkov na bežnom podnikateľskom

účte musel sťažovateľ finančné prostriedky dotovať z vlastných súkromných prostriedkov,

aby uhradil náklady prevádzky kancelárie, ako sú odvody, mzdy a podobne. Tieto

skutočnosti boli žalovanej známe. Sťažovateľ bol toho názoru, že u žalovanej došlo

k porušeniu zmluvného záväzku starať sa riadne o plnenie svojich záväzkov vyplývajúcich

zo zmluvy, a teda aj k vzniku zodpovednosti za škodu podľa .

3. Okresnému súdu, ktorý napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, sťažovateľ

vytýka, že jeho „závery... sú skreslené, v rozpore s vykonaným dokazovaním a so zákonom.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v danom prípade sa nejednalo o skutočné

výdavky na moju osobnú spotrebu, ale o odcudzené peňažné prostriedky, a že žalovaný

svojvoľne bez môjho vedomia zaúčtoval tieto odcudzené peňažné prostriedky, ako moje

osobné výbery na moju osobnú spotrebu.

V odvolacom konaní som namietal, že okresný súd v odôvodnení rozsudku síce

rozsiahle uviedol výpovede svedkýň, avšak v odôvodnení rozsudku opomenul uviesť

a pri rozhodovaní zohľadniť zásadné tvrdenia svedkýň, ktoré boli na ťarchu žalovaného.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný použil na plnenie svojich

povinností voči mne fyzickú osobu, ktorá sa nechala oslovovať akademickým titulom Ing.,

ktorý však nezískala a nemala ani dostatočnú odbornú spôsobilosť, keďže mala len

oprávnenie na výkon činnosti asistenta, pričom táto osoba svoju činnosť ani nekonzultovala

s odborne spôsobilou osobou, ktorá disponovala osvedčeniami...

V odvolacom konaní som trval na mojich námietkach, že žalovaný porušil svoje

povinnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá ust. § 556

Obch. zák., a to:

- opomenutím (omisívne) tým, že žalovaný ma neupozornil na zjavne neobvykle

denné výbery kartou vysokých čiastok peňažnej hotovosti z bankového účtu; tým, že

žalovaný ma neupozornil na nevhodnú povahu vecí, ktoré prevzal (§551 ods. 1 Obch. zák.);

tým, že osoba, ktorá disponovala odbornými oprávneniami za žalovaného, do mojich

dokladov ani len nenazerala, a teda žalovaný si riadne neplnil povinnosti;

- konaním (komisívne) tým, že žalovaný svojvoľne zaúčtoval neoprávnené výbery

z účtu bez konzultácie so mnou ako moje osobné výbery, čo malo vplyv na moju daňovú

povinnosť k dani z príjmov, a teda v rámci poradenstva, žalovaný postupoval v hrubom

rozpore so svojimi povinnosťami.

Zároveň som v odvolacom konaní namietal, že okresný súd odôvodnil rozhodnutie

svojimi domnienkami o údajnom skutkovom stave vo vzťahu k tretej osobe - banke (strana 8

odsek 7 rozsudku) tým, že poukazoval na obsah vyjadrenia banky (strana 7 odsek 2

rozsudku), avšak okresný súd v konaní nevykonal v tejto otázke riadne dokazovanie, a teda

mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Preto som namietal, že okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie okolnosťami,

ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť bolo možné zistiť len na základe riadne vykonaného

dokazovania v zmysle , , čo však v danom prípade nebolo

splnené.

Namietam, že okresný súd nerozhodol na základe skutkového stavu zisteného

riadnym a zákonným spôsobom vykonaným dokazovaním, okresný súd dospel k skutkovým

zisteniam nad rámec skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a teda okresný

súd postupoval v rozpore s ust. ..

... V konaní som namietal, že žalovaný porušil svoje základné povinnosti, vyplývajúce

mu voči mne zo zmluvného záväzkového vzťahu a zo zákona. Postup žalovaného, ktorý

nekonal s odbornou starostlivosťou, bol v rozpore s ust. § 556 Obch. zák., je nevyhnutné

kvalifikovať ako protiprávny úkon, ktorý zakladá vznik zodpovednosti žalovaného za škodu.

Namietam, že okresný súd vôbec neaplikoval ust. § 556 Obch. zák. ktoré ukladá

žalovanému ako zhotoviteľovi diela povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou..

Namietam, že okresný súd neprihliadal na nesporný vznik škody; okresný súd

sa nesprávne vysporiadal s existujúcou príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom

žalovaného a vznikom škody, okresný súd nesprávne posúdil vznik a existenciu objektívnej

zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ust. 373 .“.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa sa však krajský

súd v napadnutom rozhodnutí «nevysporiadal s mojimi podstatnými tvrdeniami

a námietkami uvedenými v odvolaní.

V danom prípade absentuje riadne zákonné odôvodnenie napadnutého súdneho

rozhodnutia, ktoré je predpokladom vylúčenia pochybností alebo domnienok o svojvôli

v súdnom rozhodovaní.

Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil, nebola

splnená základná zákonná podmienka presvedčivosti súdneho rozhodnutia.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné,

arbitrárne, čo je v rozpore s mojím základným právom na spravodlivý súdny proces...

... Namietam, že z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, sa vôbec nedá zistiť

konkrétny skutkový a právny záver odvolacieho súdu k mojej odvolacej námietke, že okresný

súd odôvodnil rozhodnutie svojimi nepreukázanými hypotézami v rozpore so skutkovým

stavom a vykonaným dokazovaním.

... Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v rozpore s ustanoveniami

upravujúcimi právny vzťah zmluvy o dielo a náhrady škody,

ustanoveniami zákona o účtovníctve, a povinnosťami účtovníka a daňového poradcu

vo vzťahu klientovi.

Z ustanovení Zmluvy o dielo, je zrejmé, že záver odvolacieho súdu, že žalovaný

údajne nemal povinnosť ma “upozorňovať “ ani “konzultovať “ so mnou predmetné výbery

hotovosti, je v rozpore s obsahom Zmluvy o dielo a v rozpore so zákonom o účtovníctve,

v ktorom je základnou podmienkou preukázateľnosť účtovných záznamov.

Namietam, že súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže súdy neposudzovali vec

z hľadiska dodržiavania zákonnej povinnosti žalovaného, ktorý má osobitné postavenie

osoby, ktorá spracováva účtovníctvo a vypracováva daňové priznanie pre klienta,

a má postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou.

Namietam, že súdy nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného riadnym

a zákonným spôsobom vykonaným dokazovaním, súdy dospeli k skutkovým zisteniam nad

rámec a v rozpore so skutkovým stavom zisteným vykonaným dokazovaním...».

5. Dovolanie sťažovateľa podľa najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol, pretože dovolacie dôvody sťažovateľa neboli vymedzené spôsobom,

ktorý predpokladá a . Sťažovateľ považuje rozhodnutie

dovolacieho súdu vzhľadom na vytýkané závažné porušenia zákona v konaní

pred okresným súdom a krajským súdom za formálne, arbitrárne a došlo ním k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu.

6. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ vytýka všeobecným súdom,

že rozhodli v rozpore so skutkovým stavom zisteným vykonaným dokazovaním, hmotným

právom, judikatúrou všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatúrou ústavného

súdu.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie, rozhodol o dočasnom opatrení, odložil vykonateľnosť napadnutých

rozhodnutí a rozhodol týmto nálezom:

«Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. , právo na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. zák.

č. , rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. septembra 2015 č. k.:

-189, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. mája 2017 č. k.:

-227 v časti výroku: „Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu

Bratislava I č. k. -189 zo dňa 4.9.2015 vo výroku, ktorým návrh žalobcu

zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania potvrdzuje.“, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2018 sp. zn.: ,

porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. septembra 2015 č. k.:

-189, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. mája 2017 č. k.:

-227 v časti výroku: „Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu

Bratislava I č. k. -189 zo dňa 4.9.2015 vo výroku, ktorým návrh žalobcu

zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania potvrdzuje.“, a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2018 sp. zn.: ,

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Bratislava I, Krajskému súdu v Bratislave a Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov a nákladov konania, ktoré

je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

13. Sťažovateľ je presvedčený, že v žalobe ním uplatnený nárok na náhradu škody je

právne opodstatnený a napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov o jeho žalobe

sú „neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

16. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

17. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej

judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ). K takému záveru však

vo veci sťažovateľa nedospel.

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov [v tom čase už účinného a Obchodného

zákonníka] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ).

20. Tomuto postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť. Okrem

toho sa zaoberal i námietkami sťažovateľa (obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje

i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Námietky sťažovateľa

o svojvoľnosti a arbitrárnosti jeho rozhodnutia preto neobstoja.

21. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa vzťahujúce sa

na rozsudok krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

22. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke, že najvyšší súd postupoval formálne, arbitrárne

a v rozpore s jeho právom na spravodlivý proces.

23. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

24. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod

prípustnosti jeho dovolania podľa a , a teda že

nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré na rozdiel

od sťažovateľa ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené.

Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa,

keď v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (body 17 až 21) uviedol:

„Dovolací dôvod je vymedzený v súlade s ustanovením iba v tom

prípade, ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, akým konkrétne špecifikovaným

procesným postupom, ktorý považuje dovolateľ za nesprávny, mu odvolací súd (prípadne aj

súd prvej inštancie) znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ

špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva mu odvolací súd (prípadne aj súd

prvej inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať. Až

v prípade, ak je dovolací dôvod vymedzený uvedeným spôsobom, môže dovolací súd

pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a dôvodnosti) podaného dovolania. Úlohou dovolacieho

súdu je tak z dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu iba posúdenie, či došlo

zo strany konajúceho súdu nižšej inštancie k ním tvrdenému nezákonného zásahu

do konkrétneho jemu patriaceho procesného práva predstavujúceho v okolnostiach

rozhodovanej veci porušenie práva na spravodlivý proces (viď aj uznesenie sp. zn.

z 27. apríla 2018).

Dovolací súd dospel k záveru, že žalobca nevymedzil ním tvrdený dovolací dôvod

podľa v spojení s vyššie uvedeným spôsobom (viď body

17 a 18). Dovolateľ síce v podanom dovolaní tvrdí, že sa odvolací súd nezaoberal

v potrebnej miere s jeho podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, resp. rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, avšak neuviedol z čoho konkrétne vyvodzuje tieto

svoje námietky a ani aké konkrétne procesné právo (práva) žalobcu malo (mali) byť

rozhodnutím odvolacieho súdu porušené. Zároveň žalobca v dovolaní uviedol, že súdy mali

postupovať v rozpore s platnou právnou úpravou, avšak v čom konkrétne spočíva

nesprávnosť procesného postupu odvolacieho súdu v dovolaní taktiež neuviedol. Súdy tiež

mali podľa dovolateľa dospieť k skutkovým zisteniam nad rámec a v rozpore so skutkovým

stavom zisteným vykonaným dokazovaním, avšak ani v tomto prípade žalobca nevymedzil

k akým konkrétnym zisteniam nad rámec a v rozpore s akým stavom zisteným vykonaným

dokazovaním mali súdy dospieť a ani aké procesné právo mu tým malo byť porušené.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobca z hľadiska nevymedzil dôvody

dovolania spôsobom upraveným v a , čo je dôvod na odmietnutie

dovolania podľa

Dovolateľ odvodzoval prípustnosť podaného dovolania aj od ustanovenia § 421

ods. 1 Pre dovolanie prípustné podľa platí, že ho možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod

sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Pokiaľ dovolateľ

nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie

dovolania podľa ustanovenia V zmysle ustanovenia C.

s. p. dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími

dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §

435.

Zároveň platí, že dovolací súd je v prípade dovolaní podaných za účinnosti

povinný pracovať s takým dovolaním, aké podala strana a nie je možné vyzývať dovolateľa

na odstránenie vád dovolania. Tento prístup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného

princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu svojich

práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho

prostredníctvom (mimoriadnych) opravných prostriedkov je výlučne v dispozícii strán

sporu. Povinnosť podávať kvalifikované, jednoznačné a úplné dovolania, v ktorých sú

dovolacie dôvody vymedzené v súlade s ustanovením , má zabezpečiť povinné

právne zastúpenie dovolateľa, resp. povinnosť zastúpenia osobou s vysokoškolským

právnickým vzdelaním druhého stupňa (, )...

Argumentácia a formulácie obsiahnuté v dovolaní nedávajú ani pri posudzovaní

dovolania podľa jeho obsahu ( ) - možnosť posúdiť, od vyriešenia akej

právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorej nesprávne vyriešenie žalobca

namieta. Dovolateľ teda neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a ani v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Žalobca totiž netvrdí,

že odvolací súd sa svojím riešením určitej právnej otázky odklonil od zaužívanej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo že táto otázka ešte nebola dovolacím súdom

vyriešená alebo je riešená odlišne. Tvrdí (len) to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne

nesprávne. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom

posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ,

resp. (pozri napr. uznesenie sp. zn. z 31. mája 2017).“

25. Ďalšia zo sťažnostných námietok sťažovateľa vyústila do konštatovania,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s aktuálnou judikatúrou,

keď „dovolací súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil odkazom na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn.: , ktoré však v čase vydania touto

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, bolo spochybnené rozhodnutím Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2018 sp. zn.: , a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca sp. zn.: “.

Po oboznámení sa s citovaným odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a poukazujúc na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu, ústavný súd

konštatuje, že dovolací súd v predmetnej veci rozhodol v súlade s konštantnou judikatúrou

či už najvyššieho súdu alebo ústavného súdu. Právnou vetou, ktorú citoval najvyšší súd

vo svojom odôvodnení a ktorou pre porovnanie poukázal na svoje uznesenie sp. zn.

z 19. apríla 2017, zdôraznil spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov, ktorý

predpokladá zákon a nedodržanie ktorých by mohlo viesť k odmietnutiu dovolania.

Rozhodnutím najvyššieho súdu z 21. marca 2018 vedeným pod sp. zn. bola

prelomená záväznosť právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017, podľa ktorého

kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

a to konštatovaním o jej prípustnosti. Uvedené sa na sťažovateľa nevzťahovalo, keďže

v jeho prípade najvyšší súd odmietol dovolanie z dôvodu nedostatočného vymedzenia

dovolacích dôvodov, a nie z dôvodu neprípustnosti ich kumulácie.

26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania (, ), sťažnosť sťažovateľa

aj v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré považoval za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019