Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Máriou Čechovou,

Lipová 18/C, Viničné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. zo 7. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 14. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 5. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Právna vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019, v zmysle

ktorého nad rámec uvedeného rozsahu možno prideliť aj naliehavé veci, rozhodnutie

o ktorých neznesie odklad, pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu, členovi

druhého senátu.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 4. júla 2018 na okresnom

súde návrh na určenie styku k maloletej dcére vrátane návrhu na vydanie neodkladného

opatrenia.

4. Okresný súd napadnutým uznesením o návrhu sťažovateľa rozhodol tak,

že konanie zastavil, pretože nemá právomoc v jeho veci konať vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľova maloletá dcéra má obvyklý pobyt v Maďarsku.

5. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu odvolanie, v ktorom namietal, že

okresný súd nesprávne určil obvyklý pobyt maloletej a nezohľadnil to, že v danej veci ide

o neodkladnú potrebu dočasne upraviť jej pomery, keďže je ohrozené duševné zdravie

maloletej.

6. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením tak,

že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

7. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti podrobne rekapituluje priebeh konania

pred všeobecnými súdmi a tvrdí, že v jeho veci boli splnené podmienky na vydanie

neodkladného opatrenia. Tvrdí, že pred súdmi bolo preukázané, že v prípade, ak jeho

maloletá dcéra ostane u svojej matky, je ohrozené jej duševné zdravie. Sťažovateľ tiež

namieta, že súdy dospeli k nesprávnemu záveru, že v danej veci nejde o výnimočný prípad.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce

z SR Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V.

a Krajského súdu -58 porušené bolo [správne má byť uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. septembra 2018 a uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 14. novembra 2018, pozn.].

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava a Krajského súdu

-58 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.000,-

eur...

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

415,51 eur...“

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). V zmysle

a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára

2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu

ochranu podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany

svojich práv na súde (, ). Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

14. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument,

ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(, ).

II. A K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu

15. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti odkazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého má sťažovateľ právo

domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd.

16. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať

sťažnosťami, len za predpokladu, že sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

17. Keďže sťažovateľ mal možnosť domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia

svojho práva podľa na krajskom súde v rámci odvolacieho konania,

ktorý sa mohol a mal zaoberať všetkými ním prezentovanými námietkami, ústavný súd

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa napadnutým uznesením

okresného súdu nemá právomoc na takéto preskúmanie (, ,

).

18. Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

19. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu tvrdí, že v jeho

právnej veci boli splnené podmienky na vydanie neodkladného opatrenia. Tvrdí, že pred

súdmi bolo preukázané, že v prípade, ak maloletá dcéra ostane u svojej matky, je ohrozené

jej duševné zdravie. Sťažovateľ taktiež namieta, že všeobecné súdy dospeli k nesprávnemu

záveru, že v danej veci nejde o výnimočný prípad.

20. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, ústavný súd s ohľadom na sťažovateľom prednesenú argumentáciu v prvom

rade konštatuje, že v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je súdom vyššej inštancie, ktorý

by rozhodoval o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ).

21. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti po rekapitulácii priebehu konania

pred okresným súdom a krajským súdom obmedzuje svoju ústavnoprávnu argumentáciu

na konštatovanie, že v jeho veci boli splnené podmienky na vydanie neodkladného

opatrenia, pričom odkazuje na dôkazy predložené okresnému súdu (vyjadrenia a znalecký

posudok). Tvrdí, že záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že v danej veci nie je

ohrozené duševné zdravie maloletej, je svojvoľný, pričom všeobecné súdy mohli vydať

neodkladné opatrenie (aj) s odkazom na čl. 20 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“).

22. Podľa čl. 20 ods. 1 nariadenia v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia

tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných

opatrení s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva

tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci

samej súd iného členského štátu.

Podľa čl. 20 ods. 2 nariadenia platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len

čo súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci

samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za primerané.

23. Krajský súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti odôvodenia (s. 6, bod 22

a nasl.) uviedol, že označené ustanovenie nariadenia sleduje účel nevyhnutnej a neodkladnej

potreby a nutnosti vykonať určité konkrétne účinné opatrenia pri bezprostrednom

a priamom ohrození dieťaťa alebo jeho majetku, a to len za predpokladu, ak by neodkladne

nemohol zasiahnuť súd, ktorému by právomoc konať vo veci daného maloletého dieťaťa

prináležala. Krajský súd ďalej uviedol, že označené ustanovenie sa vzťahuje na prípady,

keď by sa dieťa ocitlo celkom zjavne bez akejkoľvek starostlivosti alebo výchovy

a bez neodkladného a okamžitého zásahu nepríslušného súdu členského štátu by dochádzalo

k priamemu ohrozeniu dieťaťa na živote či zdraví, prípadne by bol ohrozený zásadným

spôsobom majetok dieťaťa. Krajský súd priamo k okolnostiam veci sťažovateľa uviedol, že

tento svoju maloletú dcéru premiestnil bez súhlasu jej matky na územie Slovenskej

republiky. Označený článok nariadenia nemožno vykladať tak, že by slúžil ako nástroj

pre rodiča, ktorý protiprávne premiestnil dieťa, na to, aby predĺžil trvanie skutkovej situácie,

ktorá vznikla jeho protiprávnym konaním. V prípade sťažovateľa nebola podľa názoru

krajského súdu splnená podmienka naliehavosti, keďže jeho maloletá dcéra je momentálne

v jeho starostlivosti. Krajský súd k odvolacej námietke sťažovateľa na záver doplnil, že

samotná skutočnosť, že došlo k premiestneniu maloletej z miesta jej obvyklého pobytu

bez súhlasu matky, pričom otec maloletej žiada o jej zverenie do svojej osobnej

starostlivosti, nemôže byť dôvodom na nariadenie neodkladného opatrenia, pretože daná

situácia má medzinárodný aspekt a je potrebné ju posudzovať z hľadiska medzinárodných

zmlúv (okrem iného Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone

a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku

1996), a to až v situácii, že matka maloletej sa bude domáhať jej návratu. Ak teda otec

v tomto štádiu konania žiada o úpravu práv a povinností k maloletej, má podať návrh

na príslušnom súde v mieste obvyklého pobytu maloletej v Maďarsku.

24. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa a napadnutého

uznesenia krajského súdu konštatuje, že sťažovateľ uvedené právne závery krajského súdu

vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom nespochybnil.

S ohľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa tak nemožno napadnuté uznesenie

krajského súdu považovať za svojvoľné či arbitrárne.

25. Podporne je potrebné poukázať i na ustálenú súdnu prax pri zisťovaní miestnej

príslušnosti súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Bydliskom na účely určenia

miestnej príslušnosti súdu sa rozumie miesto, na ktorom sa osoba zdržiava s úmyslom trvalo

sa tam zdržiavať bez ohľadu na miesto hlásenia pobytu alebo prechodného pobytu. Miesto

pobytu dieťaťa je domácnosť, kde je dieťa trvale a fakticky členom spoločenstva. Podľa

zákonných kritérií bydlisko dieťaťa je určené dohodou rodičov (právny úkon, ktorý v praxi

sa realizuje zväčša konkludentne) alebo iným zákonným spôsobom (pri súdnom zverení

dieťaťa do starostlivosti). Nie je preto správne, aby súd sa považoval za príslušný už len

preto, že sa do jeho obvodu presťahoval maloletý bez dohody rodičov.

26. Ústavný súd poukazuje aj na zákonnú fikciu výnimočnosti nariadenia

neodkladného opatrenia vo veciach ochrany maloletého, ktoré je viazané na poskytnutie

neodkladnej ochrany maloletého, ktorý sa ocitne v bezprostrednom, vážnom ohrození alebo

narušení života, zdravia, priaznivého vývoja alebo bez akejkoľvek starostlivosti, ktoré

zákonné kritériá nepochybne v súdenom prípade neboli.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd dal sťažovateľovi jasnú a podrobnú

odpoveď na otázku možnosti vydania neodkladného opatrenia v jeho veci, keď uviedol, že

v jeho veci nejde o nevyhnutnú a neodkladnú potrebu vykonať určité opatrenie

pri bezprostrednom a priamom ohrození dieťaťa, a to navyše v situácii, keď je potrebné

prihliadať aj na medzinárodný aspekt celého prípadu, ako aj na skutočnosť, že

sťažovateľova maloletá dcéra sa momentálne nachádza v jeho starostlivosti.

28. Vzhľadom na uvedené nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať

za svojvoľné, teda také, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo viesť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .

29. Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími v nej uvedenými

nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019