Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mesta

Stará Ľubovňa, Obchodná 1, Stará Ľubovňa, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava (pôvodne zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mgr. Štefan Rybovič, s. r. o., Budovateľská 36, Stará Ľubovňa), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 12. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Stará Ľubovňa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2016

doručená a 14. marca 2017 doplnená sťažnosť mesta Stará Ľubovňa, Obchodná 1, Stará

Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 12. júla 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v konaní

vedenom Okresným súdom Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa

(ďalej len „žalobca“) na základe žaloby z 29. októbra 2013 (doručenej

okresnému súdu 29. novembra 2013) a doplnenou 5. mája 2014 domáha určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. a liste

vlastníctva č. vedených pre katastrálne územie .

Žalobca sa v priebehu označeného súdneho konania návrhom z 28. júla 2015

doručeným okresnému súdu toho istého dňa domáhal nariadenia predbežného opatrenia,

ktorým by okresný súd zakázal sťažovateľovi (žalovanému) nakladať s nehnuteľnosťami

bližšie konkretizovanými v označenom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd o predmetnom návrhu žalobcu rozhodol uznesením sp. zn.

z 24. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 24. augusta 2015“) tak, že návrh

žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2015 podal žalobca odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 30. novembra 2015“) tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

z 24. augusta 2015 v časti zmenil a nariadil predbežné opatrenie ukladajúce sťažovateľovi

zákaz nakladania s nehnuteľnosťami konkretizovanými vo výroku tohto uznesenia

a v prevyšujúcej časti uznesenie okresného súdu z 24. augusta 2015 potvrdil.

Následne sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

podal 25. januára 2016 návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením

krajského súdu z 30. novembra 2015.

O predmetnom návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. z 13. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

z 13. apríla 2016) tak, že návrh na jeho zrušenie ako nedôvodný zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. júla 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 12. júla 2016“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“) potvrdil uznesenie okresného súdu z 13. apríla 2016.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ podľa sťažnosť,

v ktorej predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa tým, že „odmietol vykonať

svoju právomoc preskúmať, či sú dané všetky predpoklady pre nariadenie a existenciu

predbežného opatrenia, resp. neodkladného opatrenia. Konkrétne KS PO odmietol

preskúmať, či nárok žalobcu na určenie vlastníckeho práva, ktorý si uplatnil v konaní

pred OS SL sp. zn. , je dôvodný.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza, že už „v návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia namietol, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie žalovaného

nároku“, pričom tento svoj názor v konaní pred všeobecnými súdmi právne odôvodnil

s poukazom na „príslušné právne predpisy, z ktorých vyplýva, že pozemkové spoločenstvo

sa nestáva vlastníkom spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti“.

Napriek uvedenému krajský súd „nesprávne aplikoval procesné normy a dospel tak

k zjavne nesprávnym právnym záverom o tom, že dôvody nariadenia predbežného opatrenia

sú dané, resp. neodpadli“.

Sťažovateľ preto tvrdí, že „[i]nterpretácia procesných noriem o podmienkach

pre nariadenie a zrušenie predbežného opatrenia, resp. neodkladného opatrenia zo strany

KS PO je v extrémnom nesúlade so zákonným znením. Pokiaľ zákonné znenie a neskôr

výslovne vyžadovalo osvedčenie dôvodnosti nároku žalobcu, potom žiadnym rozumným

výkladom nemožno dospieť k záveru, že súd nemá oprávnenie (a zároveň povinnosť) skúmať

aktívnu legitimáciu žalobcu.“.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu

za „svojvoľné a arbitrárne, založené na zjavne nesprávnej interpretácii príslušných

právnych predpisov, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná a zasahuje do práva

sťažovateľa na súdnu ochranu“.

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľ uvádza:

„KS PO zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa práve tým, že nesprávne

interpretoval procesné normy, a tým vylúčil možnosť sťažovateľa domáhať sa ochrany

svojho vlastníckeho práva v konaní o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia. KS PO sa

vôbec nezaoberal námietkou o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu, čím odmietol

posudzovať, či je nárok žalobcu dôvodný. Napriek tomu dospel k záveru o tom, že dôvody

pre zákaz sťažovateľa nakladať s pozemkami naďalej trvajú.“

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1

, sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „[s]účasný stav ho obmedzuje, ba až mu

znemožňuje výkon podnikania alebo inej zárobkovej činnosti, výsledkom čoho môže byť

zablokovanie podnikateľských aktivít alebo iných činností“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základné právo sťažovateľa podnikať podľa

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 12. júla 2016 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 12. júla 2016

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Krajský súd v Prešove

povinný uhradiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa si ústavný

súd vyžiadal od okresného súdu súdny spis vedený pod sp. zn. .

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa , a .

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa prvej vety každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav,

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

V súvislosti s namietaným porušením označeného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 tento vo svojej sťažnosti v podstate tvrdí, že nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu bol daný od začatia súdneho konania a tento hmotnoprávny nedostatok

bol prima facie rozpoznateľný už v tomto momente, čo zároveň vylučovalo zákonnosť

nariadenia predbežného opatrenia zo strany krajského súdu, pričom nezákonnosť jeho

nariadenia odôvodňovala jeho revíziu a následné zrušenie na základe jeho návrhu.

Sťažovateľ tiež namieta, že dôvodom zrušenia predbežného opatrenia je skutočnosť,

že v príčinnej súvislosti s nariadením predbežného opatrenia mu hrozí vznik škody, ktorý si

pre tvrdenú nemajetnosť žalobcu nebude môcť úspešne vymôcť. Sťažovateľ zastáva názor,

že keďže všeobecné súdy v prebiehajúcom konaní jeho návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia nevyhoveli, popreli tým zároveň aj jeho právo na súdnu ochranu.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na príslušnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý s poukazom na správnosť

záverov uznesenia okresného súdu konštatoval, že sťažovateľ „[v] odvolacom konaní

neuviedol žiadne podstatné tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť rozdielne rozhodnutie

vo veci, resp. také, s ktorými by sa už nebol vysporiadal súd prvej inštancie“.

Vzhľadom na už uvedenú skutočnosť krajský súd s poukazom na

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že „zo spisu nebol zistený

zánik dôvodov, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. Takouto skutočnosťou by

bola zmena pomerov ako na strane žalobcu, tak aj na strane žalovaného, pričom

skutočnosti, na ktoré poukazoval žalovaný, vzhľadom na rozsah nariadeného predbežného

opatrenia nemožno považovať za takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zrušenie

nariadeného predbežného opatrenia.“.

Pokiaľ ide o otázku namietaného rozsahu škody, ktorá sťažovateľovi v dôsledku

nariadeného predbežného opatrenia môže vzniknúť, krajský súd uviedol, že z „ ...

vyplýva povinnosť po splnení zákonných podmienok nahradiť prípadnú škodu, no v tomto

štádiu konania to nemôže byť dôvodom pre zrušenie nariadeného predbežného opatrenia“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 12. júla 2016

v nadväznosti na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené

rozhodnutie krajského súdu ústavne akceptovateľným zodpovedalo všetky relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto ho nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že jedným z dôvodov, ktorý

viedol k procesnému neúspechu sťažovateľa, bola skutočnosť, že všeobecné

súdy rozhodujúce o návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia krajského súdu

z 30. novembra 2015 nezistili takú zmenu pomerov v porovnaní so stavom, ktorý tu bol

v čase nariadenia predbežného opatrenia, ktorá by odôvodňovala zrušenie nariadeného

predbežného opatrenia.

V súvislosti s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu ako dôvodu na zrušenie predbežného opatrenia je potrebné z hľadiska

chronológie priebehu jednotlivých procesných úkonov vykonaných v priebehu označeného

súdneho konania uviesť, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

sp. zn. nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by otázku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu v doterajšom priebehu konania dávali do iného svetla než na začiatku

súdneho konania. Ďalej je tiež potrebné uviesť, že z obsahu označeného súdneho spisu

vyplýva, že argumentácia sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

bola už súčasťou jeho vyjadrenia z 24. októbra 2014 (doručeného okresnému súdu

27. októbra 2014), ktorým reagoval na skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu uvedenú

v jeho žalobe, pričom táto skutočnosť časovo predchádzala rozhodovaniu všeobecných

súdov o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia.

Rovnako z argumentácie sťažovateľa uvedenej v návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia, ako aj z obsahu jeho odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 13. apríla 2016

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by jeho argumentáciu o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu po skutkovej a právnej stránke posúvali do inej roviny než tej, ktorá

bola rozhodujúcou už v čase vydania uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2015,

ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu z 24. augusta 2015 tak, že nariadil

žalobcom požadované predbežné opatrenie.

Ako už bolo uvedené, jednou zo zákonných podmienok zrušenia predbežného

opatrenia, ako aj neodkladného opatrenia je odpadnutie dôvodov, pre ktoré bolo nariadené

[ a ]. Zákonným dôvodom zrušenia predbežného opatrenia

(vrátane neodkladného opatrenia) je zmena tých pomerov, ktoré oproti stavu

rozhodujúcemu v čase jeho nariadenia boli relevantné pre jeho nariadenie. Z uvedeného

potom a contrario vyplýva, že existencia/trvanie týchto dôvodov vytvára zároveň zákonnú

prekážku, aby sa strana domáhajúca jeho zrušenia mohla dôvodne tohto návrhu aj domôcť.

Táto konštrukcia je v podstate reflexiou požiadavky, že aj v prípade právoplatných

nemeritórnych rozhodnutí je potrebné chrániť stav nimi vytvorený a zamedziť jeho

následným revíziám, čo znamená, že o otázkach, o ktorých už súd právoplatne rozhodol,

nebude možné v prebiehajúcom konaní na tom istom skutkovom a právnom základe vydať

obsahovo iné (protikladné) rozhodnutie (porovnaj napr. stanovisko občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2011).

Vychádzajúc z už uvedeného potom súd v rámci rozhodovania o zrušení uznesenia

o nariadení predbežného opatrenia nemôže preskúmavať správnosť pôvodného uznesenia

o predbežnom opatrení, ako to požadoval sťažovateľ, ale musí sa zaoberať iba otázkou,

či strana domáhajúca sa zrušenia predbežného opatrenia vo svojom návrhu tvrdí také

skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení uznesenia o predbežnom opatrení a ktoré zároveň

znamenajú aj zmenu skutkových okolností/pomerov (vrátane situácie, keď v priebehu

konania nastane kvalitatívny posun v otázke miery preukázania rozhodujúcich skutočností,

napr. keď z pôvodne osvedčenej skutočnosti po vykonaní príslušného dokazovania

je preukázané, že táto nie je splnená), pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. Len iný

názor dotknutej strany sporu bez relevantnej zmeny skutkových okolností na hodnotenie

otázok rozhodujúcich pre nariadenie predbežného opatrenia preto nevytvára dostatočný

predpoklad na rozhodovanie všeobecného súdu o zrušení predbežného opatrenia.

Vychádzajúc z už uvedeného možno uzavrieť, že iba takéto chápanie právnej úpravy

regulujúcej inštitút predbežného opatrenia, resp. neodkladného opatrenia nepredstavuje

neprípustný zásah do právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia a je zároveň aj ústavne

udržateľné.

Keďže sťažovateľ v podstate od všeobecných súdov požadoval vydanie rozhodnutia,

ktoré je bez zmeny skutkového stavu obsahovo nezlučiteľné s právnym následkom,

koncentrovane vyjadreným vo výroku právoplatného uznesenia krajského súdu

z 30. novembra 2015, a krajský súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel, nemožno potom

prijať záver o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Nad rámec už uvedeného je potrebné uviesť, že ak sťažovateľ považoval uznesenie

krajského súdu z 30. novembra 2015 za neprijateľné z hľadiska ústavnoprávnych

požiadaviek vyplývajúcich z , mohol a mal v lehote určenej zákonom

o ústavnom súde podať proti nemu ústavnú sťažnosť a v nadväzujúcom konaní sa domáhať

jeho ústavnoprávneho prieskumu.

Ústavný súd neakceptoval ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej nariadeným

predbežným opatrením hrozí na jeho strane vznik škody, ktorú podľa jeho názoru nebude

možné vymôcť od žalobcu, a to pre jeho údajnú nemajetnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v ktorom krajský súd

poskytol na túto námietku sťažovateľovi primeranú odpoveď. Ústavný súd v tejto súvislosti

považuje za potrebné uviesť, že argumentácia sťažovateľa hrozbou vzniku škody na jeho

strane v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia a jeho následnej obavy

z jej nevymoženia (postupom predpokladaným ) pre nemajetnosť žalobcu

ako dôvodu na zrušenie, prípadne zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

by vo svojich dôsledkoch viedla k neudržateľnému záveru, podľa ktorého by strane sporu

nemohla byť poskytnutá právna ochrana, ak by sa na jej strane ukázala obava z možného

ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia vydaného na základe .

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval právne závery krajského súdu a následne ich podroboval

ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným

v napadnutom uznesení krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 20 ods. 1

a ) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc

ústavnoprocesné princípy garantujúce základné právo strán sporu na súdnu ochranu,

v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané porušenie

základných práv sťažovateľa podľa a , ktorý porušenie

týchto práv vnímal ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa . Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia

základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva podnikať

podľa nebol postup krajského súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho

rozhodnutie je aj z pohľadu poskytnutej ochrany týmto právam ústavne udržateľné.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017