Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5C/245/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v súkromnoprávnom spore žalobcu: Pozemkové spoločenstvo občanov obce Stará Ľubovňa - starousadlíkov - pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou, so sídlom Zámoyského 13, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 37 939 262, zastúpený JUDr. Martou Konkoľovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému: Mesto Stará Ľubovňa, Obchodná 1, 064 01 Stará Ľubovňa, zastúpený Advokátska kancelária Mgr. Štefan Rybovič, s.r.o., so sídlom Budovateľská 36, 064 01 Stará Ľubovňa v konaní o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd ruší predbežné opatrenie nariadené Krajským súdom v Prešove uznesením č.k. 21Co/341/2015-277 zo dňa 30.11.2015.

III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že výšku trov konania určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 29.11.2013, doplnenou podaním doručeným dňa 5.5.2014 žiadal, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti katastrálneho územia T. B., evidovaných na LV č. XXXX a XXXX k.ú. T. B., ktoré pôvodne boli vedené v pozemnoknižnej vložke č. 2 pre k.ú. T. B..

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je spoločenstvo, ktoré združuje občanov, ktorí sú spoluvlastníkmi nehnuteľností v k.ú. T. B., ich aktívna legitimácia sa odvíja od spoločenstva Občanov obce T. B., ktoré existovalo začiatkom 20. storočia a ktorého vlastnícke právo bolo zapísané k nehnuteľnostiam na základe uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni z 30.11.1943, sp. zn. Čd. 1325/39. Žalobca bol zrušený v roku 1953 po právnickej dvojročníci, kedy bol vydaný po prvýkrát na našom území Občiansky zákonník a tým boli pozemkové spoločenstva, urbariáty a iné občianske združenia zrušené. Svoju činnosť žalobca obnovil v roku 1992 ako občianske združenie pod názvom Združenie Spoločenstva občanov starousadlíkov mesta T. B. a dňa 22.10.1992 požiadalo Mesto T. B. o vydanie nehnuteľnosti zapísaných v pozemkovej knihe záp. č. 2, č. 1650 a 1652 na ktorú mesto reagovalo negatívne. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn 1Cdo/14/01 z 18.12.2001, ktoré sa týkalo vlastníctva občanov mesta Stará Ľubovňa, rovnakej PKV vložky, ktoré nepriznalo vlastníctvo Mestu Stará Ľubovňa a potvrdilo originalitu a konštitutívny charakter nadobudnutého vlastníctva k pozemkom vedeným v PKV č. 2 pre k.ú. T. B. len a výlučne pre občanov obce T. B., t.j. cez transformácie tohto združenia až po terajšie Pozemkové spoločenstvo, ktorého legitimitu uznáva v uvedenom rozsudku aj NS SR. Ďalej uviedol dôvody, pre ktoré vlastnícke právo predmetných nehnuteľností neprináleží žalovanému. Naliehavý právny záujem odôvodnil tým, že je mu bránené ako vlastníkovi so svojím vlastníctvom

nakladať, držať ho a brať z neho úžitky a tieto práva má niekto iný, v opačnom prípade by právne postavenie žalobcu bolo neisté.

3. Žalobca na preukázanie svojich skutkových tvrdení doložil listinné dôkazy: rozhodnutie o registrácií žalobcu, Uznesenie Čd. 1325/39 z 30.11.1943, výpis z pozemkovej knihy vložka č. 2, k.ú. T. B., osvedčenie o právnych pomeroch vydanie nehnuteľnosti, oznámenie, rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 14/01 z 18.12.2001, námietku, zápisnica zo zasadania komisie ROEP, námietka - výzva. LV č. XXXX k.ú. T. B..

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 27.10.2014 (čl. 102 spisu) navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že žalobca je pozemkové spoločenstvo na ktoré sa vzťahuje právna úprava obsiahnutá v zákone č. 97/2013 Z.z. v zmysle ktorého pozemkové spoločenstvo ex lege nesmie byť vlastníkom nehnuteľností, resp. zákon expressis verbis vylučuje, aby pozemkové spoločenstvo bolo vlastníkom nehnuteľností. Žalobca nie je a ani nemôže byť nositeľom tvrdeného hmotného práva, t.j. nemá a ani nemôže mať aktívnu vecnú legitimáciu na podanej žalobe.

5. Žalobca dňa 12.1.2018 (jeden pracovný deň) pred pojednávaním doručil súdu vyjadrenie a návrh na zmenu žaloby. Vo vyjadrení reagoval na procesnú obranu žalovaného, ktorým poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 131/02, ako aj na jeho námietku nedostatku aktívnej legitimácie tvrdiac, že žalobca je pozemkovým spoločenstvom, ktorého orgánom je výbor konajúci za členov spoločenstva, odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu a aj oprávnenie na podanie žaloby. Žalobca bol zakladaný tak, že na základe archívnych dokumentov, ako napr. Kniha prijatých mešťanov z roku 1879 - 1934 a Uznesenia Okresného súdu Stará Ľubovňa Čd. 254/48 zo dňa 13.5.1948 boli jednotliví občania, resp. ich právni nástupcovia vyzývaní, aby sa prihlásili. K tomuto vyjadreniu žalobca doložil listinné dôkazy z ktorých vyplýva, že žalobca nimi disponoval minimálne od roku 2015 s niektorými od roku 1992, 2003.

6. Návrhom na zmenu žaloby žalobca žiadal určiť, že jednotliví jeho členovia sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľností vedených na LV č. XXXX a LV č. XXXX k.ú. T. B. každý v podiele 1/92.

7. Na pojednávaní dňa 15.1.2018 súd nepripustil zmenu žaloby, podľa návrhu žalobcu zo dňa 12.1.2018, keďže výsledky doteraz vykonaného dokazovania nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom návrhu. Naviac žalobca žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu tak že jeho jednotliví členovia sú podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností každý v podiele 1/92, bez toho aby títo členovia žalobcu v spore vystupovali ako subjekt konania, v danom prípade ako žalobcovia. Podľa názoru súdu nemožno fyzickej osobe priznať spoluvlastnícke právo bez toho, aby táto fyzická osoba vystupovala ako subjekt civilného sporového konania, predsa súd nemôže priznať právo alebo uložiť povinnosť (rozhodovať o právach alebo povinnostiach) niekomu kto nie je subjektom súdneho konania.

8. Na pojednávaniach právna zástupkyňa žalobcu na podanej žalobe trvala, tvrdila, že žalobca disponuje aktívnou legitimáciou v spore, poukázala na rozhodnutie súdu Čd. 1325/39, ktorým bolo rozhodnuté, že vlastnícke právo ku nehnuteľnostiam zapísaných v záp. č. 2 k.ú. T. B. prináleží Občanom Obce T. B., nie Obci T. B., žalobca je právnym nástupcom Občanov Obce T. B.. Ďalej zdôraznila, že rozhodnutie NS týkajúce sa Mesta Levoča je v tomto spore neaplikovateľné. Zdôraznila, že vlastnícke právo sporných nehnuteľností nemôže patriť žalovanému, môže patriť len občanom, ktorí sa združili v pozemkovom spoločenstve, každému rovnakým podielom, pričom zdôraznila, že občania mesta sa združili za účelom získania nehnuteľností, ktoré sú predmetnom súdneho sporu. Taktiež poukázala na historické súvislosti.

9. Právny zástupca žalovaného so žalobou nesúhlasil, trval na tom, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože spoločenstvo ako právnická osoba nemôže byť vlastníkom spoločných nehnuteľností. Vlastníkmi spoločnej nehnuteľností môžu byť len fyzické osoby. Ďalej namietal splnenie podmienok ohľadom návrhu na zmenu zápisu spoločenstva v zmysle zákona č 97/2013 Z.z., doložil rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 131/02 z 26.3.2003, ktoré týkalo zápisu vlastníckeho práva na „Levočské starousadlé meštianstvo“

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov doložených stranami sporu a listinami, ktoré si zabezpečil z verejných registrov - identifikáciu parcely, výpis z pozemkovej knihy a listy vlastníctva na základe čoho ustálil tento skutkový stav:

11. Po nepripustení zmeny žaloby, predmetom konania ostal pôvodný návrh, teda určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV XXXX a XXXX k.ú. T. B., tak ako ich špecifikoval v doplnení návrhu doručenom súdu dňa 5.5.2014, ktoré boli vytvorené z pôvodnej pozemnoknižnej vložky zápisnica č. 2 k.ú. T. B., tvrdiac, že vlastnícke právo mu patrí ako právnemu nástupcovi „Občanov Obce T. B.“.

12. Podľa výpisov z LV č. XXXX a č. XXXX k.ú. T. B. je vlastníkom tam evidovaných nehnuteľností žalovaný.

13. Z výpisu z pozemkovej knihy číslo vložky 2, k.ú. T. B. vyplýva, že vlastníkom A - majetkovej podstaty pod por. č. 1- 407, pod B 2/ sú Občania obce Stará Ľubovňa na základe uznesenia súdu z 30.11.1943, Čd. 1325/1939.

14. Z obsahu uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni sp. zn. Čd. 1325 z 30. 11. 1943 vyplýva, že týmto uznesením došlo k oprave v zmysle § 63 zák. čl. XXIX z roku 1886 vlastníckeho práva zapísaného na Obec T. B. v prospech Občanov obce T. B.. Došlo tak k vyhoveniu odporu, proti zápisu vlastníckeho práve prevedeného vložkárskou komisiou poverenou zakladaním pozemnoknižných vložiek v k.ú. T. B. a to okrem iného pod 1./ v pozemnoknižnej vložke číslo 2, kat. úz. T. B. na celok pod B 1 z nehnuteľností zapísanej pod A I. r.č.1- 393 v prospech Občanov obce Stará Ľubovňa. V odôvodnení citovaného rozhodnutia sa okrem iného uvádza, že zmena zápisu v prospech Občanov obce Stará Ľubovňa bola urobená preto, lebo ide o pôvodných pozemnoknižných majiteľov. Obec Stará Ľubovňa (O, Lubló város) nijaký majetok nemala, pretože všetok majetok prislúchal Občianstvu obce Stará Ľubovňa (O, Lubló város kózónsége). Z tohto uznesenia vyplýva aj, že podľa rozhodnutia Ministerstva orby v Budapešti zo dňa 28. marca 1898 číslo 11.942/1898 staroľubovnianski usadlíci dostávali, dostávajú a majú dostávať zdarma stavebné a palivové drevo. Podľa zák. čl. XXXI z roku 1870 spoločenstva majú sa organizovať a tento zák. čl. predpisuje formu a podmienky toho organizovania, ba núti tieto spoločenstvá, aby si do 5 rokov dali spraviť hospodársky plán, čo sa tak aj stalo, že občianstvo mesta Stará Ľubovňa zostavilo si hospodársky plán, ktorý bol schválený Ministerstvom orby v Budapešti 8. marca 1898 podľa §-u 18 zák. čl. XXXI z roku 1897. Politické obce v dnešnom zmyslu boli ustanovené a zriadené na základe zák. čl. XXIII z roku 1871 a poddanstvo bolo zrušené zák. čl. LX z roku 1848. Podľa občianskych štatútov obce Stará Ľubovňa, nároky zo spoločného lesa mali len tí ktorí menovitý majetok na katastrálnom území Stará Ľubovňa mali, stále tam bývali a mali domovské právo. Podľa zák. číslo 61/1919 Sb. boli zrušené rozdiely medzi poddanými a medzi občanmi bývalých Kráľovských miest a šľachticami. Avšak majetkové práva a oprávnenia týchto zrušené neboli a sú zachované podľa §-u 108 zák. čl. XVIII z roku 1881. Poddaní dostali majetky z ktorých sa utvorili urbárne majetky. Spoločenstevné majetky bývalých slobodných občanov Kráľovských miest nijakým zákonom neboli obmedzené a obec ktorá spravovala a spravuje tieto spoločné majetky právny raz tohto majetku meniť nemohla. Ináč obecenstvo bývalých slobodných Kráľovských miest až do roku 1871 sa zhodovalo úplne s politickou obcou, nakoľko obce v dnešnom slova zmyslu a v terajšej úprave len po vynesení zák. čl. XVIII z roku 1871 nastali. Podľa § 23 zák. čl. LIII z roku 1871, ako aj podľa nariadenia bývalého ministerstva právosúdia zo dňa 22.decembra 1889 číslo 45.041 do pozemkových kníh mali byť zapísané spoločné majetky pod názvom “Bývali urbarníci obce.., prípadne ako „Kompossesoratné spoločenstvo obce ..“ V obci Stará Ľubovňa k tomu nedošlo. V danom prípade nadriadené vrchnosti mali nariadiť, aby tento majetok bol spravovaný podľa zák. čl. XXII z roku 1879 a práve preto nadriadené vrchnosti mali sa postarať, že tento majetok nemá spravovať obec Stará Ľubovňa. Je síce pravda, že občania bývalého slobodného XVI. Kráľovského mesta spišského boli predtým organizovaní, avšak od roku 1871 nie sú organizovaní a vo všetkých právnych veciach voči tretím osobám, zastupoval ich starosta, ktorí takto v jednej osobe bol zástupcom tak politickej obce, ako aj občanov bývalých kráľovských slobodných občanov.

15. Z rozhodnutia NS SR sp. zn.1 Cdo 14/01 z 18.12.2001 , v ktorom bola taktiež riešená otázka zápisu na základe uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 30. novembra 1943, sp. zn. Čd. 1325/39 vyplýva, že zápis vykonaný na základe uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni z 30.11.1943 pod sp. zn. Čd. 1325/39, podľa ktorého bol opravený zápis vlastníckeho práva v prospech občanov obce Stará Ľubovňa, bol vykonaný v súlade s ustanovením § 63 zák. čl.XXIX/1886. Podľa tohto zápisu tam

uvedené nehnuteľností tvorili vždy vlastníctvo občanov obce Stará Ľubovňa a nie vlastníctvo Mesta Stará Ľubovňa. Tieto dva subjekty nemožno stotožňovať, zatiaľ čo pod „ občanmi Starej Ľubovne “ treba rozumieť fyzické osoby, pod Mestom Stará Ľubovňa treba rozumieť právnickú osobu. Keďže zápisy v pozemkovej knihe uskutočnené do roku 1950 mali konštitutívny charakter, nemožno zápis vlastníckeho práva bez ďalšieho spochybňovať, bol totiž urobený v súlade s právnou úpravou platnou na Slovensku v čase jeho uskutočnenia. Touto právnou úpravou bol zákonný článok č. XXIX/1886 o zakladaní knihových vložiek, ktorý na území Slovenska platil až do 1. apríla 1964, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. V rozhodnutí NS SR sa zdôrazňuje, že v konaní ničím nebolo preukázané, že by niektorí z účastníkov konania uznesenie Okresného súdu v Starej Ľubovni z 30.11.1943 sp. zn. Čd. 1325/39 bol napadol opravným prostriedkom.

16. Tak v žalobe ako aj na pojednávaní žalobca rozvádzal dôvody, pre ktoré vlastníkom sporných nehnuteľností nemôže by žalovaný.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

17. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

19. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p. strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

21. Podľa § 153 ods. 2 C.s.p. na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

22. Podľa § 153 ods. 3 C.s.p. ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

23. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

25. Podľa § 133 ods. 2 Obč. zák. ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 134 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Právne posúdenie vecí:

27. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe podľa Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016.

28. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Tento záujem bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie navrhovateľa bez takéhoto určenia bolo neisté.

29. Žalobca ako pán sporu (dominus litis) príslušnou žalobou zároveň určili medze, v rámci ktorých súd mal poskytnúť ochranu jeho právam a právam chráneným záujmom. Súd má za to, že pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľností, tento spor musí rozhodnúť súd v civilnom sporovom konaní, pretože až na základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľností zmenený, preto podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je tak jediným možným postupom ako dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Teda žalobca má naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe aj podľa ustanovení C.s.p. .

30. Po preukázaní existencie naliehavého právneho záujmu sa súd zaoberal otázkou existencie vecnej legitimácie strán sporu.

31. Vecnou legitimáciou na rozdiel od procesnej legitimácie (oprávnenie byť stranou sporového konania) sa rozumieme z hmotného práva prameniaci stav určujúci, kto je nositeľom predmetného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Len ten, kto je nositeľom určitých práv a povinností priznaných hmotným právom, je teda vecne legitimovaný na ich uplatňovanie alebo obranu v súdnom procese. Týmto prenosom hmotného práva do procesu je práve vecná legitimácia, ktorá v tom ktorom prípade vyplýva z faktu napr. ako v danom prípade z listu vlastníctva a výpisu z pozemkovej knihy.

32. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatnené právo (nárok) respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. Zn. 2Cdo 205/2009). Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. V opačnom prípade súd návrh zamietne so záverom o nedostatku aktívne legitimácie žalobcu.

33. Osvedčenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je conditio sine qua non pre osvedčenie dôvodnosti nároku na určení vlastníckeho práva, ktorého sa žalobca v konaní domáha.

34. Žalobca v konaní tvrdí a listinnými dôkazmi preukazuje, že je vlastníkom pozemkov ktoré v minulosti vlastnícky patrili „Občanom obce Stará Ľubovňa“ , teda, že je právnym nástupcom „ Občanov obce Stará Ľubovňa“. Z uvedeného už na prvý pohľad je zrejmé že žalobca nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby, že nemôže byť právnym nástupcom „Občanov obce Stará Ľubovňa“ ako v konaní tvrdí. Žalobca žiada určiť vlastnícke právo sám pre seba ako právnickú osobu, nie v prospech „Občanov obce Stará Ľubovňa“, teda pre fyzické osoby.

35. Žalobca je pozemkovým spoločenstvom založeným podľa zákona č. 181/1995 Z.z., podľa ktorého pozemkové spoločenstvo iba spravuje a obhospodaruje spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je však naďalej vo vlastníctve (spoluvlastníctve) jednotlivých jeho členov. Žalobca ako pozemkové spoločenstvo združujúce spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľností, hoci aj má právnu subjektivitu, nemá žiadne oprávnene v otázke vlastníckych vzťahov k spoločnej nehnuteľností.

36. Pre objasnenie problematiky je nevyhnutné poukázať a zohľadniť aj historické aspekty. V minulosti sa šľachtická pôda rozdeľovala na dva druhy, a to na pôdu pánsku (dominikál), ktorú obhospodaroval vo vlastnej réžii sám zemepán, a na pôdu urbársku (rustikál), ktorá síce patrila zemepánovi, ale bola prenechaná do užívania poddaným označovaným ako urbárnici, pretože povinnosti poddaných voči zemepánovi boli upravené v Urbáre. Cisár František Jozef I. vydal 2. marca 1853 tzv. Urbársky patent,

ktorým bol úplne zrušený dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, niekdajší urbárnici sa stali aj právnymi vlastníkmi poddanej pôdy.

37. Pokiaľ ide o Starú Ľubovňu, tá v roku 1364 dostala od uhorského kráľa Ľudovíta I., privilégium, povýšil ju na slobodné kráľovské mesto, po roku 1412 bola zaradená medzi 16 spišských miest daných do zálohu poľskej korune. V období rokov 1778 až 1876 patrila do Provincie 16 spišských miest, z uvedeného vyplýva, že išlo o právny režim mesta, teda nešlo pôvodne o poddaných a počas regulácií v období Márie Terézie a Jozefa II. nezaviedol sa v Starej Ľubovni právny režim ani urbariátu, ani komposesorátu, čiže v Starej Ľubovni nemožno uplatniť režim urbárskeho práva (čo vyplýva aj z uznesenia Čd. 1325/1939). Zastupovanie „Občanov Obce Stará Ľubovňa“ patrilo od počiatku samotnému mestu, resp. túto úlohu vykonával starosta. Pôvod tohto majetku vysvetľuje Štefan Luby: „Meštiansky majetok vyvinul sa v kráľovských mestách z mestskej pôdy ktorú pôvodne dostalo mesto, ktorú najskôr prenechalo mešťanom ale do dočasného alebo dedičského užívania, povaha a obsah práva mešťanov k tejto pôde boli partikulárne rozličné, ale časom sa zjednocovali a rozširovali až na mieru úžitkového vlastníctva“ . Inými slovami usporiadanie vlastníckych pomerov v prípade Starej Ľubovni spočívalo na definovaní niektorých práv a povinností, určovali sa oprávnenia a nároky. Občania obce sami o sebe nemajú právnu subjektivitu. Napriek zákonnému príkazu (zákonný článok XXII z roku 1879) občania neakceptovali predpis a nevytvorili si samostatný právny subjekt. Bolo by išlo o analógiu urbárskeho (spolčovacieho) práva a o vytvorenie príslušných orgánov a samozrejme o vymedzenie spoluvlastníckych podielov. Z uznesenie Čd. 1325/1939 vyplýva, že od roku 1871 nie sú organizovaní a vo všetkých právnych veciach voči tretím osobám, zastupoval ich starosta, ktorí takto v jednej osobe bol zástupcom tak politickej obce, ako aj občanov bývalých kráľovských slobodných občanov.

38. Z rozhodnutia NS SR sp. zn.1 Cdo 14/01 z 18.12.2001 , v ktorom bola taktiež riešená otázka zápisu na základe uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 30. novembra 1943, sp. zn. Čd. 1325/39 jednoznačne vyplýva, že podľa tohto zápisu tam uvedené nehnuteľností tvorili vždy vlastníctvo občanov obce Stará Ľubovňa a nie vlastníctvo Mesta Stará Ľubovňa. Tieto dva subjekty nemožno stotožňovať, zatiaľ čo pod „ občanmi Starej Ľubovne “ treba rozumieť fyzické osoby, pod Mestom Stará Ľubovňa treba rozumieť právnickú osobu.

39. K tvrdeniu žalobcu v žalobe, že žalobca ako pozemkové spoločenstvo bol v roku 1953 (po právnicej dvojročníci) zrušený súd uvádza, že túto skutočnosť, aby žalobca ako spoločenstvo existoval do roku 1953 nijakým spôsobom nepreukázal. Tu musí súd poukázať na skutočnosť uvádzanú v rozhodnutí Čd. 1325/1939 z 30.11.1943 v ktorom sa uvádza, že „Občania obce Stará Ľubovňa“ nie sú organizovaní od roku 1871 dovtedy sa občianstvo slobodných Kráľovských miest úplne zhodovalo s politickou obcou. Teda od roku 1871 „Občania obce Stará Ľubovňa“ neboli organizovaní, neboli zastrešení žiadny spoločenstvom, tak ako sa snaží podsúvať žalobca.

40. K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu v žalobe, že rozhodnutím NS SR sp. zn. 1Cdo/14/2001 z 18.12.2001 sa uznáva legitimácia pozemkového spoločenstva, cez transformáciu občianskeho združenia ako „Občanov obce Stará Ľubovňa“ súd poznamenáva, že v citovanom rozsudku sa konštatuje, že „Občania obce Stará Ľubovňa“ a Mesto Stará Ľubovňa sú dva subjekty, ktoré nemožno stotožňovať, zatiaľ čo pod „Občanmi obce Stará Ľubovňa“ treba rozumieť fyzické osoby, pod Mestom Stará Ľubovňa právnickú osobu. Z takejto konštatácie, však nevyplýva legitimácia pozemkového spoločenstva ako právneho nástupcu „Občanov obce Stará Ľubovňa“ , tak ako sa to snaží žalobca prezentovať.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností žalobca Pozemkové spoločenstvo občanov obce Stará Ľubovňa - starousadlíkov nemá aktívnu vecnú legitimáciu na predmetnej žalobe. Ak aj v minulosti došlo k porušeniu vlastníckych práv „Občanov obce Stará Ľubovňa“ (čo by bolo predmetom posudzovania v konaní vo veci samej), tak ochrany vlastníckych práv sa môžu domáha len tie osoby, ktorých práva mali byť porušené. Ochrany sa nemôže domáhať každý, a teda ani žalobca.

42. Poukazujúc na citované rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 14/01 z 18.12.2001, ako aj Uznesenia Čd. 1325/39 z 30.11.1943, potom aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby patrí výlučne občanom

- fyzickým osobám - bývalého slobodného XVI. Kráľovského mesta spišského, ktorí mali nehnuteľný majetok na katastrálnom území Stará Ľubovňa, stále tam bývajú a mali domovské právo (len tí mali

nároky zo spoločného lesa). Pričom toto právo patrí všetkým občanom Starej Ľubovni spĺňajúcim uvedené kritéria nielen tým, ktorí sa prihlásia a sú členmi žalobcu.

43. Zjavný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu znamená, že ďalej už nie je potrebné zaoberať sa dôvodnosťou nároku samotného.

44. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa dôvodov, pre ktoré žalovaný nemôže byť vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho sporu sú pre toto konanie právne irelevantné. Svoj význam by tieto argumenty mali, ak by predmetom konania bolo určenie, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, avšak predmetom tohto súdneho konania (predmet podanou žalobou vyšpecifikoval sám žalobca) je určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností.

45. Pokiaľ ide o návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal, žalobca jeden pracovný deň pred pojednávaní doložil súdu listinné dôkazy a navrhol odročenie pojednávania za účelom poskytnutia lehoty s tým, že predloží zoznamu občanov obce, ktorí žili v obci prinajmenšom v roku 1871, pričom nepredloženie týchto listinných dôkazov súdu už skôr žalobca odôvodnil tým, že predpokladal, že to čo je v spise je postačujúce, keďže ide o všeobecne známe ĺubovnianske priezviská. Súd má za to, že žalobca všetky listinné dôkazy mal k dispozícií dávno pred pojednávaním, niektoré v čase podania žaloby, teda v roku 2013, niektorými listinnými dôkazmi disponoval od roku 2015, ak ich mal v dispozícií, nič mu nebránilo aby ich predložil v dostatočnom časovom predstihu.

46. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vykonanie ďalších dôkazov a z tohto dôvodu o odročenie pojednávania, súd poukazuje na ustanovenie § 153 C.s.p. v zmysle ktorého, sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

47. Žalobca podal žalobu na súd v roku 2013, teda za účinnosti Občianskeho súdneho konania (konanie prebieha už viac ako 4 roky), avšak Civilný sporový poriadok je účinný od 1.7.2016 ( už jeden a pol roka) žalobca predložil listinné dôkazy na ktoré súd neprihliadol už za účinnosti C.s.p. (12.1.2018). Podľa názoru súdu žalobcovi nič nebránilo, pokiaľ by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, aby listinné dôkazy, ktoré mal k dispozícií prinajmenšom už od roku 2015 predložil súdu skôr, už po nadobudnutí účinností C.s.p. mal na to časové obdobie viac ako jeden a pol roka, nie jeden pracovný deň pred pojednávaním (12.1.2018). Súd poukazuje na ústavné právo každej strany sporu, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov. Predloženie listinných dôkazov deň pred pojednávaním, resp. na pojednávaní požiadať o jeho odročenie za účelom poskytnutia ďalšej lehoty na predloženie listinného dôkazu, ktoré mal žalobca k dispozícií už v čase podania žaloby, resp. dva roky pred pojednávaním je konaním, ktoré možno charakterizovať ako umele predlžovanie súdneho sporu. Na listinné dôkazy doručené súdu dňa 12.1.2018 súd neprihliadol a k vykonaniu ďalších dôkazov navrhovaných žalobcom na pojednávaní súd nepristúpil aj s ohľadom na predmet sporu - žalobný návrh na ktorom žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Vykonanie už predložených listinných dôkazov ako aj navrhovaného listinného dôkazu, nemôže mať žiaden vplyv na tom, že na strane žalobcu nie je aktívna vecná legitimácia, teda také jeho hmotnoprávne postavenie, z ktorého mu vyplýva ním uplatnený nárok, preto súd na listinné dôkazy doručené súdu dňa 12.1.2018 neprihliadol a vykonanie ďalších dôkazov zamietol.

Predbežné opatrenie

48. Podľa § 335 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje.

49. Druhým výrokom súd aj bez návrhu zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 21Co/341/2015-277 zo dňa 30.11.2015, ktorým bolo zakázané žalovanému nakladať s pozemkami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území Stará Ľubovňa zapísaných na LV č. 4542, tam špecifikovanými parcelami a v katastrálnom území Stará Ľubovňa zapísaných na LV č. 3696, tam špecifikovanými parcelami, pretože žaloba bola zamietnutá.

Trovy konania.

50. Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

51. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

54. Žalovaný mal plný úspech vo vecí, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % od neúspešného žalobcu s tým, že výšku trov konania určí vyšší súdny úradník tunajšieho súdu po právoplatnosti veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa § 77.V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360 ods. 1, 2 C.s.p.).

Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 361 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.