Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 219/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,

IČO 35 943 882, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci

namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 Charty základných práv

Európskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, IČO 35 943 882,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného

porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. apríla 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania

a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa ustanovení § 270 ods. 2 a ods. 4

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a tiež pre zločin marenia spravodlivosti podľa ustanovení

písm. a) a ods. 2 písm. a) citovaného zákona. V priebehu trestného konania, keďže sa

sťažovateľ v čase podania obžaloby nachádzal vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71

ods. 1 písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), nariadil predseda senátu Špecializovaného trestného súdu

k dátumu 1. apríl 2019 neverejné zasadnutie na účel rozhodovania o väzbe podľa ustanovení

a . Špecializovaný trestný súd uznesením

sp. zn. PK-1 z 1. apríla 2019 rozhodol podľa ustanovenia § 72 ods. 1 písm. e)

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a podľa ustanovení

písm. b) a a o nenahradení väzby sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka, a to s odôvodnením, že u sťažovateľa

naďalej trvajú dôvody väzby podľa ustanovení a .

O sťažnostiach, ktoré uplatnili tak prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), ako aj sťažovateľ, rozhodol

najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a)

napadnuté rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu zrušil

a rozhodol podľa ustanovení a a

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

, ako aj o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa ustanovení a ,

pričom sťažnosť sťažovateľa podľa ustanovenia

zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že predseda senátu Špecializovaného

trestného súdu na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2019 oboznámil prítomných s podaním

prokurátora, ktoré bolo doručené tesne pred konaním neverejného zasadnutia a v ktorom

prokurátor navrhol rozšírenie dôvodov väzby sťažovateľa o tzv. útekovú väzbu

podľa ustanovenia . Obhajcovia sťažovateľa

požiadali konajúci súd o odročenie neverejného zasadnutia na účel oboznámenia sa

s označeným podaním a súvisiacimi podkladmi. Tejto žiadosti nebolo podľa vyjadrenia

sťažovateľa zo strany konajúceho súdu vyhovené bez uvedenia dôvodov. Sťažovateľ ďalej

ústavný súd oboznamuje, že sa neverejného zasadnutia nezúčastnil, keďže ho s obsahom

spisového materiálu oboznámili jeho obhajcovia, ktorí pred vykonaním zasadnutia

realizovali nazretie do spisu, ktorého súčasťou však nebolo označené podanie prokurátora.

V ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že spisový materiál spolu so sťažnosťami prokurátora

a sťažovateľa, ktoré boli voči prvostupňovému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

uplatnené, bol najvyššiemu súdu predložený 8. apríla 2019, pričom v ten istý deň oznámil

svoju zaujatosť jeden z členov senátu najvyššieho súdu, ktorému bola vec sťažovateľa

pridelená. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, teda z dôvodu vylúčenia označeného člena

senátu, bol opatrením najvyššieho súdu zo 16. apríla 2019 určený za vylúčeného zákonného

sudcu náhradný člen senátu.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že namietaným uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, bolo porušené jeho

označené právo, keďže podľa jeho názoru „(i) napadnuté rozhodnutie bolo formálne, čo je

možné reálne odôvodniť najmä z toho, že náhradný sudca JUDr. Martin Bargel mohol

objektívne spis študovať maximálne 3 hodiny, (ii) napadnuté rozhodnutie bolo v príkrom

rozpore s judikatúrou ESĽP, a to najmä rozhodnutím týkajúcim sa odpočúvania

a monitorovania obhajcov, (iii) všeobecné súdy nezabezpečili vypočutie sťažovateľa

v konaní o väzbe“.

5. Argumentáciu o formálnosti namietaného uznesenia sťažovateľ opiera o tvrdenie,

že bola účasť tretieho člena senátu najvyššieho súdu (ktorý bol určený ako náhradný člen

za vylúčeného pôvodného člena senátu) „viacmenej formálna“, pretože podľa presvedčenia

sťažovateľa dotknutý člen senátu „na oboznámenie sa s vecou ako i s pripojeným spisom

mohol mať maximálne 3,5 hodiny“, keďže bol ustanovený až 16. apríla 2019, teda v deň

konania neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, na ktorom bolo prijaté namietané

uznesenie. Formálnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

sťažovateľ ďalej zdôvodňuje tvrdením, že sa najvyšší súd nevysporiadal s námietkami

sťažovateľa, v ktorom predostrel svoje podozrenie o tom, že sú jeho porady s obhajcami

(osobné stretnutia a telefonické hovory) v ústave, kde vykonáva svoju väzbu, nedovolene

monitorované.

6. Sťažovateľ nezákonnosť svojej väzby ďalej zdôvodňuje tvrdením o „monitorovaní

obhajoby“, a uvádza, že sú podľa jeho presvedčenia „nezákonne monitorované“ jeho

telefonické rozhovory s obhajcom, kde sťažovateľ Špecializovaný trestný súd rozhodujúci

o jeho väzbe požiadal o vykonanie dokazovania, dôkaznému návrhu však Špecializovaný

trestný súd nevyhovel. Sťažovateľ v tomto kontexte pokračuje a uvádza, že „existuje

dôvodné podozrenie“, že sú nezákonne monitorované aj jeho porady s obhajcami

v priestoroch ústavu, kde vykonáva svoju väzbu, keďže podľa jeho vyjadrenia „95 % porád

sa vždy vykonáva vo výsluchovej miestnosti č. 4 (so sklenenými dverami), a to na priamy

pokyn príslušníka ZVJS. Oproti ostatným obvineným sa jedná o zjavne neštandardný

postup.“. V tomto smere poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), v konkrétnosti na prípad Istratii a ďalší proti Moldavsku, rozsudok z 27. marca

2007, č. sťažnosti 8721/05 (ďalej len „prípad Istratii a ďalší proti Moldavsku“), ktorá

kvalifikuje nezákonné monitorovanie obhajoby s obvineným ako dôvod nezákonnosti

väzby.

7. Napokon k svojim tvrdeniam o „monitorovaní obhajoby“ sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že dôkazom o monitorovaní obhajcov je tá skutočnosť,

že zo samostného podnetu predloženého prokurátorom na neverejnom zasadnutí je

stanovisko policajného orgánu v inej trestnej veci, z ktorej vyplýva, že policajné orgány

disponujú prepismi komunikácie s obhajcom sťažovateľa Mgr. Marekom PAROM, Mgr.

Zuzanou TOMÁNKOVOU-MIKOVOU a JUDr. Michalom MANDZÁKOM (v podaní je

nesprávne uvedené Róbert Mandzák, avšak telefónne číslo patrí tomuto obhajcovi).

Na uvedené námietky reagoval v podstate len sťažnostný súd, ktorý ich vyhodnotil ako

nedôvodné z dôvodu, že sa nepreukázalo nezákonné monitorovanie a pokiaľ sa jedná

o nariadenie prítomnosti príslušníka ZVJS, tak toto sťažnostný súd nepovažoval

za monitorovanie ani odpočúvanie. Pokiaľ sa jedná o uschovanú komunikáciu s obhajcami

zo strany policajného orgánu, tak ani túto námietku sťažovateľa sťažnostný súd

nevyhodnotil za relevantnú, pretože podľa jeho názoru sa jednalo o komunikáciu ešte

z obdobia, kedy obhajcovia ešte neobhajovali sťažovateľa v tejto trestnej veci. Uvedené

rozhodnutie všeobecného súdu nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

V prvom rade je potrebné vytknúť všeobecným súdom to, že nezistili skutkový stav potrebný

pre rozhodnutie. Uvedené nakoniec spôsobilo i to, že všeobecné súdy vychádzali

z nesprávnych skutkových zistení, a to najmä keď tvrdili, že komunikácia obhajcov

sťažovateľa pochádza ešte z obdobia pred prevzatím obhajoby v nastolenej trestnej veci.

Uvedené však nie je pravdou, keďže sťažovateľ (už ako obvinený) komunikoval s obhajcami

od 23. 06. 2018 (od prepustenia zo zadržania) do 28. 06. 2018 (kedy bol vzatý do väzby),

a táto komunikácia sa jednoznačne týkala danej trestnej veci.“

8. K námietke absencie osobného vypočutia sťažovateľ dôvodí, že sa síce možnosti

výsluchu v konaní pred Špecializovaným trestným súdom vzdal, avšak na predmetnom

zasadnutí sa jeho obhajcovia dozvedeli o novej skutočnosti, a síce o podaní prokurátora,

v ktorom tento navrhol rozšírenie dôvodov jeho väzby o útekovú väzbu a pripojil dôkazy

opodstatňujúce požadovanú zmenu. Sťažovateľ v tomto kontexte zdôrazňuje, že žiadosti

jeho obhajcov, ktorí navrhli odročenie zasadnutia na účel oboznámenia sa s označeným

podaním prokurátora, nebolo zo strany Špecializovaného trestného súdu vyhovené, a teda

mu konajúci súd znemožnil sa k označeným novým skutočnostiam vyjadriť. Podľa názoru

sťažovateľa mohol najvyšší súd takýto postup prvostupňového súdu reparovať nariadením

osobného vypočutia sťažovateľa v druhom stupni, čo však neurobil.

9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 6 charty namietaným uznesením

najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Porušenie svojho označeného práva sťažovateľ vidí v podstate v troch

skutočnostiach. V prvom rade vo formálnosti rozhodovania najvyššieho súdu ako

sťažnostnej inštancie, keď sa podľa jeho presvedčenia jeden z členov senátu zúčastnil

na jeho rozhodovaní iba formálne, pretože podľa názoru sťažovateľa nedisponoval

dostatočným časom, ktorý by mu umožnil náležite sa oboznámiť s podkladmi týkajúcimi sa

právnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ považuje za druhý dôvod nezákonnosti jeho väzby

absenciu osobného výsluchu pri rozhodovaní o jeho väzbe a v neposlednom rade ako dôvod

nezákonnosti väzby prezentuje aj tvrdenie o nezodpovedaní jeho námietok, v ktorých

predostrel svoje presvedčenie o nedovolenom monitorovaní jeho kontaktov so zvolenými

obhajcami.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť

nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného

ustanovenia korešponduje právam vyplývajúcim z dohovoru (obdobne napr.

, , , , ,

).

16. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 3

dohovoru, treba povedať, že procesné garancie pri súdnej kontrole väzby, kde je predmetom

preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, tak ako je tomu v prípade sťažovateľa

(preskúmanie dôvodnosti väzby sťažovateľa po podaní obžaloby), poskytuje čl. 5 ods. 4

dohovoru, nie však čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium

rozhodovania o väzbe (primárne rozhodnutie o vzatí do väzby). Vzhľadom na uvedené

ústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako

zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri sp. zn. ).

18. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

19. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť

rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe alebo či mala alebo nemala byť väzba

sťažovateľa nahradená alternatívnymi opatreniami. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti a súčasne aj v ústavnej

sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či sú tak dôvody jeho rozhodnutia

ústavnoprávne akceptovateľné.

20. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa .

Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri

napr. , , ). Medzi ďalšie nosné procesné

záruky súdnej kontroly väzby patrí predovšetkým právo na vypočutie, zásada rovností

zbraní a kontradiktórnosti konania, právo nahliadať do spisu a právo na dôverný rozhovor

obvineného s obhajcom.

21. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 18 až 20 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

22. Ústavný súd sa na základe súčinnosti poskytnutej zo strany Špecializovaného

trestného súdu oboznámil s obsahom spisového materiálu týkajúceho sa právnej veci

sťažovateľa a tiež s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom

zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré zohľadnil pri posúdení ústavnej sťažnosti

sťažovateľa:

Z obsahu zápisnice o neverejnom zasadnutí Špecializovaného trestného súdu

z 1. apríla 2019, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,

vyplýva, že sa konalo v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý účasť na ňom odmietol. Po začatí

neverejného zasadnutia predseda senátu konajúceho súdu doručil prítomným obhajcom

podanie prokurátora z 28. marca 2019, ktorým tento navrhol rozšírenie dôvodov väzby

sťažovateľa o útekovú väzbu. Obhajoba po oboznámení sa s uvedeným podaním

formulovala toto vyjadrenie: „Preto dáva na zváženie, či nie je potrebné dnešné neverejné

zasadnutie odročiť, aby sme sa mohli s klientom poradiť a zaujať stanovisko, napr.

na zajtra.“ Špecializovaný trestný súd pokračoval v konaní zasadnutia a umožnil obhajobe

oboznámiť sa s podkladmi (dôkazným materiálom) k označenému podaniu prokurátora

nahliadnutím do spisu. V rámci neverejného zasadnutia Špecializovaný trestný súd prijal

prvostupňové rozhodnutie, ktorým nevyhovel návrhu prokurátora na rozšírenie dôvodov

väzby sťažovateľa o útekovú väzbu, pričom rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

z dôvodov podľa ustanovení a . Vo svojom

rozhodnutí Špecializovaný trestný súd sťažovateľovi zdôvodnil nevykonanie jeho

dôkazných návrhov týkajúcich sa námietok o „monitorovaní obhajoby“ v ústave, v ktorom

sťažovateľ vykonáva väzbu, a jasne mu vysvetlil, že sa s podnetom na porušovanie svojich

práv v mieste výkonu väzby musí obrátiť na kompetentné orgány verejnej moci. Obhajoba

priamo na neverejnom zasadnutí zahlásila proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť,

pričom sťažnosť uplatnil aj prokurátor.

V písomnom odôvodnení sťažnosti z 8. apríla 2019 a 15. apríla 2019 sťažovateľ

okrem iného predostrel argumentáciu vo vzťahu k podaniu prokurátora obsahujúceho návrh

na rozšírenie dôvodov väzby sťažovateľa o tzv. útekovú väzbu, ako aj k sťažnosti

prokurátora, ktorú tento uplatnil proti prvostupňovému rozhodnutiu o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe. V rámci tejto argumentácie sťažovateľ uviedol:

„V neposlednom rade sa žiada vyjadriť i k podnetu prokurátora, ktorou sa dožadoval

i konštatovania väzobného dôvodu podľa . Na tomto

mieste žiada v prvom rade poznamenať, že existencia ustálených väzobných dôvodov

zo strany ŠTS by mala byť zohľadnená nielen v odôvodnení, ale i vo výroku napadnutého

uznesenia. Obvinený sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom ŠTS (prednesenom v rámci

ústneho odôvodnenia), že prokurátorom predložený podnet na konštatovanie dôvodu väzby

podľa nie je dôvodný. Zvýrazňujeme najmä tú

okolnosť, že ani priložená komunikácia prostredníctvom rôznych aplikácií nepreukazuje, že

obvinený by utiekol v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Pre ustálenie tohto väzobného

dôvodu by z predloženej komunikácie musela vyplynúť konkrétna obava (vyplývajúca

napríklad zo zakúpeného palubného lístka), že obvinený utečie. Rovnako je potrebné

poukázať i na čas predloženej komunikácie, ktorý rozhodne nie je v príčinnej súvislosti

s týmto väzobným dôvodom.“ Sťažovateľ v uplatnenej sťažnosti o vykonanie osobného

výsluchu v druhostupňovom konaní pred najvyšším súdom nepožiadal.

Najvyšší súd v namietanom uznesení vo vzťahu k sťažovateľom predostretej

námietke o „monitorovaní obhajoby“ konštatoval, že z predloženého stanoviska riaditeľa

príslušného ústavu, v ktorom sťažovateľ vykonáva väzbu, zistenia v uvedenom smere

nevyplývajú, a teda sťažnostný súd zásah do práva sťažovateľa na obhajobu nezistil.

23. K otázke absencie osobného vypočutia sťažovateľa v konaní o jeho väzbe

(rozhodovanie o ponechaní vo väzbe), ktorú sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera,

ústavný súd poukazuje na zásadnú okolnosť predmetnej situácie, a to na skutočnosť, že sa

sťažovateľ v dotknutom konaní o väzbe vopred výslovne vzdal osobného vypočutia, čo

potvrdzuje aj v samotnej ústavnej sťažnosti, v ktorej uvádza, že za postačujúcu považoval

účasť svojich obhajcov, ktorí ho po vykonanom nazretí do spisu informovali o jeho obsahu.

V nadväznosti na uvedené je takisto ďalšou podstatnou okolnosťou to, že po predložení

„nového“ podania prokurátora, ktoré nebolo súčasťou spisového materiálu v čase, keď

obhajoba realizovala nazretie do spisu, obhajoba na neverejnom zasadnutí v konaní

pred Špecializovaným trestným súdom nežiadala z toho dôvodu o osobné vypočutie

sťažovateľa, ale požiadala iba o odročenie neverejného zasadnutia, aby mohla svojho

klienta oboznámiť s označeným podaním prokurátora. Z obsahu písomného odôvodnenia

sťažnosti, ktorú sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu uplatnil, tak ako to je

uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto uznesenia, jasne vyplýva, že

sťažovateľ po tom, čo bol po prijatí prvostupňového rozhodnutia o ponechaní vo väzbe

obhajobou oboznámený s obsahom dotknutého podania prokurátora a predostrel k nemu

svoje písomné stanovisko, svoj na začiatku konania jasne prezentovaný prejav vôle, aby sa

konalo v jeho neprítomnosti, nijako nezmenil. Sťažovateľ teda osobné vypočutie v

dotknutom konaní o väzbe sám odmietol a nijakým spôsobom konajúcim súdom neavizoval,

že by tento svoj postoj zmenil. Za takýchto okolností sa námietka sťažovateľa, že mu bolo

konajúcimi súdmi upreté právo na osobné vypočutie, javí ústavnému súdu ako zjavne

neopodstatnená.

24. Pokiaľ ide o námietku formálnej účasti náhradného člena senátu najvyššieho

súdu, v rámci ktorej sa sťažovateľ pokúša paušálne spochybniť schopnosť sudcu

najvyššieho súdu náležite si preštudovať v priebehu 3,5 hodín spisový materiál týkajúci sa

väzobnej veci v sťažnostnej etape konania, ústavný súd takéto tvrdenie ako na prvý pohľad

neopodstatnené odmieta, a to bez toho, aby sa zaoberal súvisiacou otázkou, akým spôsobom

sa sťažovateľovi podarilo s určitosťou ustáliť toto časové rozpätie, ktoré mal mať

podľa jeho názoru dotknutý člen senátu k dispozícii na štúdium spisu. Ústavný súd iba

v stručnosti konštatuje, a to na základe vlastnej skúsenosti, keď sa na účel náležitého

posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa sám oboznamoval so súvisiacimi podkladmi

(pozri bod 22 odôvodnenia tohto uznesenia), že sťažovateľom označený časový rámec je

síce užší, nemožno ho však rozhodne považovať za nedostatočný z hľadiska reálnej

možnosti sudcu najvyššieho súdu (nepochybne disponujúceho odbornými vedomosťami

a skúsenosťami) náležite si preštudovať relevantné podklady.

25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostretú námietku nezákonnosti jeho väzby

spôsobenej zásahom do jeho práva na dôverný rozhovor s obhajcom podporuje odkazom

na príslušnú judikatúru ESĽP, podľa ktorej nedovolený zásah do práva osoby pozbavenej

osobnej slobody na obhajobu nemusí mať nevyhnutne podobu skutočného odpočúvania, ale

už prítomnosť podozrenia z odpočúvania, ktoré je založené na rozumných dôvodoch, vedie

fakticky k potlačeniu slobodnej debaty medzi obhajcom a klientom, čo predstavuje

obmedzenie práva dotknutej osoby účinne spochybňovať zákonnosť svojej väzby. Ústavný

súd považuje na tomto mieste za potrebné poukázať v prvom rade na to, že daný konkrétny

prípad, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva a v ktorom ESĽP uvedený postulát formuloval, mal

oproti sťažovateľom predostretej situácii neporovnateľne intenzívnejší skutkový kontext.

V spomenutom prípade Istratii a ďalší proti Moldavsku bola totiž opodstatnenosť obáv

viacerých sťažovateľov z narušenia dôvernosti ich komunikácie s obhajcami podporená

niekoľkými veľmi závažnými signálmi, a síce: išlo o podozrenie, ktoré bolo všeobecne

zdieľané medzi moldavskými advokátmi a viedlo až k štrajku advokátskej komory; toto

podozrenie vyplývalo zo skutočnosti, že sa návštevy advokátov s klientami mohli

uskutočňovať iba v miestnostiach, v ktorých boli väznené osoby oddelené od návštevy,

a teda i od advokátov sklenou priečkou, ktorá jednak znemožňovala výmenu písomných

materiálov počas porád, a takisto nekvalitná akustika nútila aktérov návštev medzi sebou

kričať, čo zvyšovalo riziko, že si obsah rozhovorov vypočujú prítomní dozorcovia, pričom

pre použitie týchto priečok neexistoval rozumný dôvod, pretože sťažovatelia neboli stíhaní

za násilnú trestnú činnosť a súčasne boli dosiaľ netrestaní. Navyše, namietané podozrenia

z inštalácie odpočúvacích zariadení v predmetných sklenených priečkach odmietli

kompetentné orgány preveriť.

26. Sťažovateľ za rozumné dôvody opodstatňujúce jeho podozrenie o monitorovaní

porád s obhajcami považuje skutočnosť, že sa predmetné porady na základe pokynov

príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže v príslušnom ústave, kde vykonáva väzbu,

uskutočňujú stále v tej istej miestnosti, a síce v miestnosti č. 4 so sklenenými dverami.

Podľa názoru ústavného súdu platí, že takéto podozrenie sťažovateľa o nedovolenom

monitorovaní jeho porád by mohlo mať rozumný základ iba vtedy, ak by pre takýto postup

(eliminovanie miesta porád sťažovateľa s obhajcami na jedinú konkrétnu miestnosť)

neexistovali žiadne racionálne dôvody. Ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa

nemožno existenciu rozumných dôvodov pre takéto opatrenie celkom vylúčiť, môžu nimi

byť napr. dôvody smerujúce k naplneniu účelu väzby (vizuálna kontrola cez presklené

dvere). Z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa aktuálnej

trestnej veci sťažovateľa (viď sp. zn. ) sú totiž ústavnému súdu známe

okolnosti, ktoré v rámci väzobného rozhodovania týkajúceho sa osoby sťažovateľa viedli

konajúce súdy k rozšíreniu väzobných dôvodov o tzv. kolúznu väzbu, kde sa relevantným

východiskovým podkladom stali zistenia o kolúznych aktivitách realizovaných

sťažovateľom priamo z väzby.

27. V nadväznosti na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd

považuje za nevyhnutné pripomenúť svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej rámec

povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú právnu

ochranu (v danom konkrétnom prípade právo na osobnú slobodu), upravuje čl. 2 ods. 2

, zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť verejnej moci právom, podľa

ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na ustanovenie

o výkone väzby v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon väzby vykonáva prokurátor

podľa osobitného predpisu, ktorým je o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátorský dozor sa v zmysle

uvedenej právnej úpravy vykonáva prostredníctvom oprávnenia prokurátora vstupovať

do miest, kde sa vykonáva väzba v akomkoľvek čase s tým, že prokurátor musí mať prístup

do všetkých priestorov. Navyše, má právo nazerať do dokladov, ktoré súvisia s výkonom

väzby. S obvinenými môže hovoriť aj bez prítomnosti tretích osôb. Môže preverovať

rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu zariadení ústavu a priestorov

ústavu zodpovedajúcu zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Má oprávnenie požadovať od zamestnancov vykonávajúcich správu miest ústavu a ich

priestorov potrebné vysvetlenia, predloženie spisov a rozhodnutí týkajúcich sa pozbavenia

alebo obmedzenia osobnej slobody obvinených vo väzbe.

28. Z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto rozhodnutia jasne vyplýva, že

orgánom verejnej moci, ktorý je v zmysle relevantnej právnej úpravy primárne kompetentný

(a zároveň spôsobilý vzhľadom na jeho oprávnenia) zaoberať sa tvrdeniami sťažovateľa

o „monitorovaní obhajoby“ a preveriť ich opodstatnenosť, je príslušný prokurátor v zmysle

zákona o prokuratúre. Sťažovateľ nemôže pod zámienkou dokazovania prenášať výkon

právomoci, ktoré sú zákonom zverené iným orgánom verejnej moci na súdy rozhodujúce

o jeho väzbe. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí postup súdov konajúcich o väzbe

sťažovateľa, ktoré nevyhoveli predloženým špecifikovaným návrhom sťažovateľa

na vykonanie dokazovania, čo sa týka tvrdení sťažovateľa o „monitorovaní obhajoby“, ako

nevybočujúci z limitov sťažovateľom namietaných práv.

29. Pokiaľ ide o časť argumentácie sťažovateľa, v ktorej poukazuje na analýzu

tzv. SMS komunikácie pochádzajúcej z mobilného telefónu sťažovateľa zaisteného

v odlišnom trestnom konaní vedenom proti osobe sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin

úkladnej vraždy podľa ustanovení a a

a prečin porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 194 ods. 1 citovaného zákona,

ktorá má zahŕňať aj SMS komunikáciu sťažovateľa s obhajcami, ktorí ho zastupujú

v dotknutom väzobnom trestnom konaní, ústavný súd poukazuje na zásadnú logickú

skutočnosť, a síce na to, že zo spomínanej SMS komunikácie, ktorá bola získaná v odlišnom

trestnom konaní vedenom proti osobe sťažovateľa, bola pre účely dotknutého väzobného

konania použitá iba jej časť, konkrétne časť dotýkajúca sa komunikácie sťažovateľa

s dvoma špecifikovanými osobami (pozri s. 9, štvrtý odsek prvostupňového rozhodnutia

Špecializovaného trestného súdu), pričom nejde o komunikáciu medzi sťažovateľom a jeho

obhajcami, ktorí ho zastupujú v posudzovanej väzobnej veci. V kontexte uvedeného

vyznievajú tvrdenia sťažovateľa, že prostredníctvom označenej analýzy SMS správ

dochádza k nedovolenému „monitorovaniu obhajoby“, teda k porušeniu dôvernosti

komunikácie sťažovateľa a jeho obhajcov v danom konkrétnom väzobnom trestnom konaní,

a teda k obmedzeniu jeho práva účinne spochybňovať svoju väzbu, na prvý pohľad ako

nelogické, a teda neopodstatnené.

30. Vzhľadom na všetky čiastkové závery uvedené v predchádzajúcich bodoch

odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd kvalifikoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol.

31. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019