Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 371/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby obchodnej spoločnosti

(žalobkyne), ktorou sa

v občianskoprávnej veci domáhala proti sťažovateľovi (žalovanému) zaplatenia sumy

1 180,43 € s príslušenstvom za tovar (zatepľovací systém), dodaný a vyfakturovaný

sťažovateľovi v roku 2012 na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy, Okresný súd Zvolen

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -266 z 9. októbra 2015 rozhodol,

že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni „1.180,43 Eur s 8,75 % úrokmi z omeškania

ročne zo sumy 1.180,43 Eur od 31. 08. 2012 do zaplatenia do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku“.

3. Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom bránil tým spôsobom, že so sumou

vyfakturovanou mu žalovanou za dodaný tovar nesúhlasil. Poukazoval na skutočnosť, že

po tom, ako žalobkyňa neuznala jeho reklamáciu chýb zakúpeného tovaru a ani jeho

opätovnú reklamáciu, z dôvodu „vád výrobku“ listom zo 16. marca 2015 odstúpil

od zmluvy, ktorá „bola uzavretá na základe cenovej ponuky č. CNP 120192 zo 4. 4. 2012

v celku“. Uvedenou skutočnosťou odôvodnil aj svoje odvolanie proti rozsudku okresného

súdu, ktorý žiadal zrušiť a žalobu žalobkyne zamietnuť ako nedôvodnú.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -283 z 30. marca 2017 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny podľa a (ďalej aj „“), pričom

na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že „okresný súd doplnil dokazovanie

v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu, v napadnutom rozhodnutí uviedol

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ich dostatočnosť

a relevantnosť sa týka tak skutkovej, ako i právnej stránky veci“. Krajský súd konštatoval,

že „rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj

závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť

prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Žalovaný v odvolaní neuvádzal žiadne nové

relevantné skutočnosti a nepredkladal žiadne dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené

už súdom prvej inštancie.“.

5. Sťažovateľ presvedčený o tom, že „odstúpením od zmluvy sťažovateľom ako

jednostranným právnym úkonom kupujúceho sa krajský súd v rozhodnutí vôbec nezaoberal,

pričom práve túto otázku nemožno považovať za tvrdenie strany spory, ktoré by nebolo

relevantné a nemalo dopad na hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných

súvislostiach“, podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie odôvodnené tým, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420

písm. f) ]. V tejto súvislosti namietal, že „rozhodnutia súdov oboch inštancii sú

založené na nedostatočných skutkových zisteniach a ich nesprávnom právnom posúdení.

Odvolací súd nereagoval dôsledne na jeho odvolacie námietky, znemožnil navrhovateľovi

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva , a to najmä práva

zúčastniť sa na pojednávaní, robiť na ňom prednesy a vysvetliť konajúcemu súdu relevantné

skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.“.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné podľa , pričom konštatoval, že „pod porušením práva na

spravodlivý proces v zmysle ustanovenia treba rozumieť nesprávny

procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré

(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv

spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za

prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na

zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na

predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie

súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).

Žalovaný v dovolaní (bez ďalšieho) namietal, že odvolací súd mu znemožnil právo

zúčastniť sa na pojednávaní, robiť na ňom prednesy a vysvetliť mu relevantné skutočnosti.

Realizácia procesného oprávnenia účastníka byť prítomný na pojednávaní neprichádza do

úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje bez nariadenia pojednávania...

O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje

odvolací súd. Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho

zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie

(pozri body 7-9 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), preto je namieste záver, že nemal

dôvod dokazovanie zopakovať ( ). Existenciu podmienok pre doplnenie

dokazovania odvolací súd nezistil ( a ). Keďže pre nariadenie

pojednávania nebol daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia

pojednávania je postupom, ktorý plne zodpovedá zákonu ( )...

Pre úplnosť treba dodať, že sporové strany konania boli riadne upovedomené o čase

a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedal

zákonu ( ) – viď úprava a oznámenie o čase a mieste verejného vyhlásenia

rozsudku založené v súdnom spise na č. l. 278 - 280.

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu namietal

právne posúdenie veci (bod 3 in fine), tak v tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že

pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska

namietanej zmätočnostnej vady v zmysle , správnosť právnych záverov,

ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne

posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia nezakladá.“.

7. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej sťažnosti

uvádza, že „ v ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje

povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu

odstúpenia. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení preto nevylučuje

platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov. V danom prípade malo

odstúpenie od zmluvy písomnú formu, bolo nielen adresované, ale aj doručené druhej strane

sporu a bolo odôvodnené... Za arbitrárny, resp. nie dostatočne odôvodnený treba považovať

rozsudok súdu, ktorého interpretácia je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe,

teda odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody,

na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax... V danom prípade

sťažovateľ poukazuje práve na tú skutočnosť, že postup a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

v danom prípade a konanie ktoré mu predchádzalo na súdoch nižších stupňov je takým

zásahom do práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ktorý je

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2019 (bod 6), ktoré

sťažovateľ považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

19. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ).

20. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

21. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

24. Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

25. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

27. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

28. Z uvedeného vyplýva, že právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí

to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami

, ktoré v zmysle majú ustanovovať

podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva

sťažovateľov. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je

povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa

v danom prípade neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,

ktorým napadol rozsudok krajského súdu, jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže

dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver

o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom

spôsobom, ktorý mu prostredníctvom vyslovene

umožňuje.

30. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) taktiež

nepatrí právo sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (,

, , ).

31. Ústavný súd v danom prípade dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to,

že prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(m. m. ). Preto sa v nadväznosti na body 23 a 24 v tejto súvislosti tvrdenie

sťažovateľa v dovolaní, že „odstúpením od zmluvy sťažovateľom ako jednostranným

právnym úkonom kupujúceho sa krajský súd v rozhodnutí vôbec nezaoberal“ (bod 5), nejaví

ako celkom pravdivé. Podľa odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sa tento celkom

stotožnil s prvoinštančným rozhodnutím, pričom okresný súd v odôvodnení svojho

rozsudku (bod 2), ktorý je verejne dostupný na internetovom portáli https://obcan.justice.sk,

jasne konštatoval: «Odporca v odstúpení od zmluvy zo dňa 16. 3. 2015 uviedol, že odstupuje

od zmluvy „zodpovednosť za vady výrobku“, lebo pri riešení reklamácie došlo k porušeniu

V priebehu pojednávaní uviedol odporca najskôr,

že odstúpil od zmluvy, ktorá bola uzavretá na základe cenovej ponuky č. CNP 120192

zo dňa 4. 4. 2012 v celku, ako to vyplýva z písomného odstúpenia od zmluvy zo dňa 16. 3.

2015. Na pojednávaní uviedol, že od zmluvy odstúpil podľa , podľa

a a na poslednom pojednávaní uviedol, že od zmluvy

odstúpil podľa

Treba poukázať na to, že uvedené zákonné ustanovenia riešia rôzne situácie

vzniknuté po kúpe nejakého výrobku, tovaru.

Na základe cenovej ponuky č. CNP 120192 zo dňa 4. 4. 2012 bolo uzavretých

niekoľko ústnych kúpnych zmlúv. Nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi konania bola

dohodnutá – uzavretá písomná kúpna zmluva. Nebolo preukázané ani to, že medzi

účastníkmi zmluvných vzťahov bola uzavretá dohoda o možnosti odstúpiť od uzavretej

kúpnej zmluvy. Preto by prichádzalo do úvahy len odstúpenie od zmluvy, ak tak ustanovuje

zákon.

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon a musí mať náležitosti podľa § 37

ods.1 . Odstúpenie od zmluvy zo dňa 16. 3. 2015 je neurčité, nie je

jednoznačné, ako to vyplýva aj z jednotlivých vyjadrení odporcu na pojednávaniach, keď

odstúpenie od zmluvy odôvodňoval niekoľkými rôznymi ustanoveniami Občianskeho

Pokiaľ odporca uviedol ako dôvod odstúpenia od

zmluvy porušenie – zodpovednosť za vady výrobku,

neprichádza do úvahy odstúpenie od všetkých uzavretých kúpnych zmlúv na základe

uvedenej cenovej ponuky, a preto ani vrátenie celej kúpnej ceny. Podľa názoru súdu

odstúpenie od zmluvy zo dňa 16. 3. 2015 je neurčitý právny úkon a preto súd považuje tento

právny úkon za absolútne neplatný právny úkon.»

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019