Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 343/2019
PDF · 150.08 KB
No categories available
I. ÚS 343/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 62/2010
a postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 62/2010 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára
2019.
2. Z obsahu sťažnosti a najmä priloženého namietaného rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára 2019 vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 699 eur s príslušným úrokom
z omeškania proti Územnému bytovému družstvu Košice-Ťahanovce (ďalej len
,,žalovaný“).
O predmetnej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 62/2010
z 15. júna 2015 tak, že žalobcovi priznal sumu 849,50 eur s úrokom z omeškania počítaným
od dátumu doručenia žaloby žalovanému a v prevyšujúcej časti žalovaného nároku
s príslušenstvom žalobu zamietol. Odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 634/2015
zo 7. decembra 2016 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny s príslušenstvom potvrdil a v časti
nepriznaných úrokov z omeškania (úroky pripadajúce na dobu pred doručením žaloby
žalovanému) zrušil a vrátil späť na konanie okresnému súdu. Po tomto zrušujúcom
rozsudku krajského súdu a čiastočnom späťvzatí žaloby zostal sporným nárok na zaplatenie
úroku z omeškania z priznanej istiny vo výške 849, 50 eur od 18. februára 2002 do
doručenia žaloby žalovanému, t. j. 2. februára 2012. Okresný súd v poradí 2. rozsudkom sp.
zn. 23 C 62/2010 z 23. júna 2017 v časti konanie zastavil (žalobcovo čiastočné späťvzatie),
v časti o spornom nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania.
3. Z namietaného rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že okresný súd po vyhlásení
rozsudku uznesením sp. zn. 23 C 62/2010 z 5. septembra 2017, právoplatným 12. októbra
2017, pripustil, aby do konania na miesto doterajšieho žalobcu vstúpil
ako žalobca VIA IUSTITIA, o. z., Hlavná 15, Košice, na návrh pôvodného žalobcu
z dôvodu, že tejto spoločnosti postúpil predmetnú pohľadávku voči
žalovanému a priložil zmluvu o postúpení pohľadávky. Právnická osoba VIA IUSTITIA,
o. z., so vstupom do konania na miesto pôvodného žalobcu súhlasila.
4. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 62/2010 z 23. júna 2017 v časti
sporného nároku na úrok z omeškania a náhrady trov konania podal žalobca odvolanie.
Výrok o zastavení časti konania nebol odvolaním napadnutý. Odvolací súd namietaným
rozsudkom sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára 2019 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.
5. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní predložil niekoľko písomností
preukazujúcich riadne uplatnenie si práva u dlžníka pri výzve na úhradu. Súd napriek jeho
žiadosti nevykonal vo veci dokazovanie, ktoré by do sporu „vnieslo pravdu a svetlo
poznania“. Zároveň sťažovateľ namieta, že „súd nadržal v konaní žalovanému a to bez
akýchkoľvek známok zdržanlivosti, a v konaní často deklaroval neochotu vykonávať svoje
právomoci nestranne a nezaujato“. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie, a zároveň namieta, že v konaní došlo k prieťahom, keďže žaloba bola podaná
v roku 2010 a právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia nastala 5. apríla 2019.
6. Z obsahu sťažnosti možno vyrozumieť, že sťažovateľ sa domáha toho, aby
ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára 2019,
ústavný súd zruší rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára 2019 a vráti
mu vec na opätovné konanie.
Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 62/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 106/2018 porušené, a aby mu ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5 000 eur.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
13. Ako podstatu sťažnosti sťažovateľa možno označiť sťažovateľom namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 106/2018 z 27. februára 2019, keďže súd nevykoval
sťažovateľom navrhované dôkazy a v konaní „nadržiaval“ žalovanému, teda nebol
nestranný a nezaujatý. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod
sp. zn. 23 C 62/2010 a v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 9 Co 106/2018,
a to z dôvodu, že žaloba bola podaná ešte v roku 2010 a právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodnutia nastala až 5. apríla 2019.
14. Ústavný súd zo sťažovateľom priloženého rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Co 106/2018 z 27. februára 2019 zistil, že ako žalobca je v uvedenom konaní označená
právnická osoba, a to VIA IUSTITIA, o. z., Hlavná 15, Košice, IČO 42 409 306. Sťažovateľ
je v namietanom rozsudku označený ako zástupca tejto právnickej
osoby. Ako z namietaného rozsudku vyplýva, sťažovateľ bol
pôvodným žalobcom v uvedenom súdnom spore, avšak okresný súd uznesením sp. zn.
23 C 62/2010 z 5. septembra 2017, ktorý sa stal právoplatným 12. októbra 2017, na návrh
samotného sťažovateľa pripustil, aby do konania na jeho miesto žalobcu vstúpila uvedená
právnická osoba VIA IUSTITIA, o. z., z dôvodu, že tejto spoločnosti postúpil predmetnú
pohľadávku voči žalovanému, čo sťažovateľ aj preukázal zmluvou o postúpení pohľadávky.
Z uvedeného vyplýva, že od 12. októbra 2017 bola stranou v konaní (účastníkom konania)
právnická osoba VIA IUSTITIA, o. z., nie sťažovateľ, a zároveň opak sťažovateľ
nepreukázal.
15. Z § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je podaná niekým zjavne
neoprávneným. O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012,
I. ÚS 243/2011, II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným postupom, prípadne rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť
vtedy, ak sťažovateľ nie je účastníkom (resp. stranou) napadnutého konania alebo aspoň
jeho relevantnej (namietanej) časti.
16. Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať
sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba
len v záujme ochrany svojich základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 32/06,
II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, pričom ak ide o vec, ktorá je spojená s konaním pred všeobecným súdom,
to prichádza do úvahy v zásade len vtedy, ak sťažovateľ je účastníkom (stranou) súdneho
konania, v ktorom malo dôjsť k namietanému porušeniu jeho základných práv alebo slobôd
(m. m. II. ÚS 3/05, IV. ÚS 319/2018).
17. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej ústavný súd
poskytuje týmto právam ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom
uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva ešte mohlo dochádzať alebo
porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 251/2018).
18. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
v posudzovanej veci podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne legitimovaný na jej podanie,
a to ani vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(keďže po 12. októbri 2017 už nebol stranou napadnutého konania, teda ani v čase, keď
krajský súd vydal napadnutý rozsudok), ako ani vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 5. júna 2019.
Po 12. októbri 2017, keď na miesto sťažovateľa vstúpil do konania nový žalobca, však
už nemohlo dochádzať ďalším postupom konajúceho súdu k porušovaniu tohto základného
práva sťažovateľa, keďže už nebol jeho účastníkom, a to napriek tomu, že konanie bolo
v celom rozsahu skončené až namietaným rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2019,
ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2019.
19. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že ústavná sťažnosť
sťažovateľa je podaná zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju z dôvodu podľa § 56 ods. 2
písm. e) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019