Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 251/2018
PDF · 151.13 KB
No categories available
IV. ÚS 251/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Menichom,
R. Viesta 5323/75, Martin, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 27 D 50/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Menichom, R. Viesta 5323/75,
Martin, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 D 50/2011 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako zákonný dedič účastníkom
napadnutého dedičského konania vedeného okresným súdom. Okresný súd uznesením
sp. zn. 27 D 50/2011 z 3. marca 2016 potvrdil nadobudnutie dedičstva jednotlivým
dedičom. Sťažovateľ podal 19. júla 2016 proti tomuto uzneseniu odvolanie.
Sťažovateľ v sťažnosti popisuje priebeh napadnutého súdneho konania a v tejto
súvislosti okrem iného uvádza:
„Súdny komisár v danej veci nepostupoval súlade so zákonom - ustanovením § 200
a nasl. CMSP:
a) pri zisťovaní aktív a pasív dedičstva napriek upozorneniam sťažovateľa nevykonal
súpis majetku po poručiteľovi
b) nesprávne vyhodnotil daný skutkový a právny stav veci, osvojil si bez ďalšieho
právne stanovisko druhého zákonného dediča - sestry sťažovateľa tým, že uznal jej
jednostranné a nepreukázané tvrdenie, že hnuteľný majetok veľkej hodnoty / umelecké
obrazy a starožitnosti / po poručiteľovi jej patrí z titulu ústneho darovania poručiteľom - ku
ktorému nemá sťažovateľ prístup a s ktorým sestra sťažovateľa voľne disponuje a nakladá
c) nesprávne a v rozpore s ustanovením § 200, ods. 1) CMSP zistil hodnotu majetku
poručiteľa, a to nie k dátumu jeho úmrtia t. j. ku dňu 27. 10. 2011 ale až k 28. 2. 2012, kde
medzitým druhý dedič nakladal voľne s finančnými prostriedkami na účte poručiteľa
d) Okresný súd v Žiline vydal v predmetnom dedičskom konaní rozhodnutie -
Uznesenie čís. 27 D/50/2011-94 zo dňa 31. 3. 2016 / pozn. doručené žalobcovi 14. 7. 2016 /
tj, 4 roky a päť mesiacov po smrti poručiteľa vrátane pochybení na ktoré poukazujeme
vyššie
Postup súdu v tejto veci sa v uvedenom období vyznačoval nesprávnosťou,
nečinnosťou, nesústredenosťou, ktorej dôsledkom boli nielen zbytočné prieťahy v konaní,
ale aj celková neprimeraná dĺžka celého konania.
Sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Súčasne sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 z Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd...
Právna a faktická zložitosť prejednávanej veci nie je zložitá, patrí k štandardnej
agende všeobecných súdov, takže ju súd mal skončiť do niekoľkých mesiacov. Prosté
plynutie času v trvaní niekoľkých rokov vedie k nenapraviteľným dôsledkom v právnom
a skutkovom postavení sťažovateľa.“
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že po podaní odvolania
sťažovateľom bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline 3. augusta 2017. Odvolací súd
uznesením sp. zn. 9 CoD 8/2017 z 30. augusta 2017 potvrdil odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2017, čím bolo
napadnuté konanie vedené okresným súdom právoplatne skončené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne
neopodstatnenú. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Predmetom predbežného prerokovania je sťažnosť sťažovateľa, ktorou primárne
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom predpokladom vyslovenia porušenia týchto práv je
v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu trvajúce súdne konanie, v ktorom je
sťažovateľom označený orgán verejnej moci neodôvodnene nečinný alebo je jeho postup
neefektívny takým významným spôsobom, že to vytvára stav, ktorý je nezlučiteľný
s podstatou a obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pripomína, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si zároveň osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv neexistujú
zásadné odlišnosti (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03), čo umožňuje preskúmať ich namietané
porušenie spoločne.
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej ústavný súd poskytuje týmto
právam ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu tohto práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte
mohlo trvať (m. m. I.ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase,
keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Aplikujúc svoju ustálenú judikatúru, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal
sťažnosť, ktorou namieta postup okresného súdu v napadnutom konaní (16. marca 2018,
pozn.) v čase, keď už okresný súd v tomto konaní právoplatne rozhodol (16. októbra 2017,
pozn.) a napadnuté konanie bolo skončené.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci v čase
doručenia sťažnosti už okresný súd nemohol porušovať základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z tých istých dôvodov, ako namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti
na túto skutočnosť ústavný súd pripomína, že primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť
súdneho konania sú obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
opakovane pripomína, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva (základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy) nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie
konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je
pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr.
V posudzovanom prípade sťažovateľom namietané nedostatky v postupe okresného
súdu v napadnutom konaní zjavne nedosahujú takú intenzitu, že by sa dalo uvažovať
o odmietnutí spravodlivosti. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2018