Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 95/2019
PDF · 238.14 KB
No categories available
II. ÚS 95/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov
Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 77/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 Cb 77/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
21 Cb 77/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 346,26 €
(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov), ktorú j e Okresný súd Prešov
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Martiny Kožárovej Jenčovej,
Slovenská 69, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 29. mája 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 Cb 77/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou na okresnom súde
16. mája 2013 sa sťažovateľ domáha od žalovaného zaplatenia sumy 18 673,80 € s prísl.,
ktorá predstavuje odmenu za vykonané dielo „zemné práce pre vybudovanie Optickej trasy
– budova Slovenskej pošty a budova SOŠ – X
Gigabitová sieť – 1. etapa“.
3. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd pokračoval v prerokovaní veci relatívne
plynulo do júna 2015, keď pojednávanie z 2. júna 2015 odročil na neurčito pre účely
zváženia vykonania znaleckého dokazovania. Podaním z 22. júna 2015 sťažovateľ predložil
okresnému súdu návrh otázok pre znalca. Okresný súd však o vykonaní znaleckého
dokazovania nerozhodol. Listom z 1. decembra 2016 sťažovateľ prostredníctvom právnej
zástupkyne požiadal o pokračovanie v konaní a následne listom z 9. marca 2018 sťažovateľ
doručil predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe tejto sťažnosti okresný súd
nariadil na 7. máj 2018 pojednávanie, na ktorom uložil žalovanému vyjadriť sa k podaniu
sťažovateľa z 12. februára 2015. Následne bolo pojednávanie nariadené na 19. jún 2018
odročené na neurčito z dôvodu pracovnej neschopnosti sudcu. Do dňa podania tejto ústavnej
sťažnosti okresný súd v tejto veci nekonal.
4. Sťažovateľ uvádza, že napriek šesť rokov trvajúcemu konaniu sa nedomohol
ani jedného meritórneho rozhodnutia. Poukazuje pritom na skutočnosť, že z hľadiska
náročnosti nejde o náročné konanie, pretože ide o klasický obchodnoprávny spor, ktorého
predmetom je zaplatenie odmeny za vykonanie diela. Aj keď existuje spor o rozsah
vykonaného diela, sťažovateľ zastáva názor, že ani táto otázka nepredstavuje takú náročnosť
sporu, ktorá by odôvodňovala takmer šesť rokov trvajúce rozhodovanie súdu. Neprimeranú
dĺžku konania nie je možné pričítať ani sťažovateľovi ako strane sporu, ktorý riadne plnil
uložené procesné povinnosti a zúčastňoval sa, resp. jeho právna zástupkyňa, nariadených
pojednávaní. Napadnuté konanie je preto podľa sťažovateľa poznačené neodôvodnenými
prieťahmi, ktoré boli spôsobené výlučne postupom okresného súdu, ktorý je od júna 2015
nečinný, resp. koná aj neefektívne. Ako neefektívnu činnosť okresného súdu sťažovateľ vidí
jeho neschopnosť zabezpečiť od žalovaného vyjadrenie k podaniu sťažovateľa
z 12. februára 2015 v primeranej lehote.
5. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti s odvolaním sa na judikatúru
ústavného súdu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
sťažovateľom označených práv (bod 1) postupom okresného súdu v namietanom konaní,
prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 € a náhradu trov
konania.
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril svojím podaním
zo 16. júla 2019 predseda okresného súdu, ktorý k priebehu napadnutého konania uviedol,
že žaloba napadla na okresný súd 16. mája 2013 a súd konal plynule do júna 2015, keď bolo
pojednávanie z 2. júna 2015 odročené na neurčito s cieľom zváženia vykonania znaleckého
dokazovania. „Súd následne vytýčil ďalší termín pojednávania na deň 07.05.2018, ktoré
bolo odročené na deň 19.06.2018. Toto však muselo byť odročené z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti sudcu. Táto práceneschopnosť trvala od 08.01.2018 do 02.04.2018
a následne od 04.06.2018 do 31.12.2018.
Po návrate sudcu z dlhodobej PN boli mu vrátené spisy prerozdelené do statných
senátov a zákonný sudca dňa 21.02.2019 vytýčil termín pojednávania na deň 20.06.2019
o 9.00 hod. na č. dverí 216. Tento termín bol asistentkou senátu spracovaný
dňa 25.04.2019, z dôvodu jej veľkej pracovnej vyťaženosti súvisiacej s návratom sudcu,
ktorému bola vec podľa rozvrhu práce pridelená.
Pojednávanie vytýčené na deň 20.06.2019 sa uskutočnilo a bolo odročené
na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania, ktoré zhodne navrhli obe
sporové strany. V tejto súvislosti súd umožnil sporovým stranám a ich právnym zástupcom,
aby v lehote 10 dní formulovali otázky pre znalca. Doposiaľ sa však nevyjadrili.
Vo vzťahu k tomu, že sudca, ktorému bola predmetná vec pridelená po dobu
práceneschopnosti zákonného sudcu, nevykonal v tejto veci úkony, poukazujem
na skutočnosť pretrvávajúcej veľkej zaťaženosti na oddeleniach, ktoré patria podľa rozvrhu
práce do kompetencie zákonného sudcu.
V súčasnej dobe zákonný sudca v predmetnej veci vynakladá enormné úsilie na to,
aby sa už v budúcnosti vytýkané problémy neopakovali.“
7. K vyjadreniu predsedu okresného súdu mal možnosť zaujať stanovisko sťažovateľ,
ktorý túto možnosť využil a vo svojom podaní z 1. augusta 2019 uviedol, že ani dlhodobo
trvajúca práceneschopnosť neospravedlňuje vznik prieťahov v konaní (IV. ÚS 383/08).
Okrem toho poukázal na to, že v čase od 2. júna 2015, keď bolo pojednávanie odročené
na neurčito, do 7. mája 2018, keď bolo nariadené ďalšie pojednávanie, nebol zákonný sudca
dlhodobo práceneschopný, no napriek tomu bol nečinný.
K argumentácii týkajúcej sa pretrvávajúcej veľkej zaťaženosti na oddeleniach, ktoré
patria podľa rozvrhu práce do kompetencie zákonného sudcu, poukázal na ustálenú
judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej personálne problémy justičného systému
a nadmerné množstvo vecí nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (II. ÚS 17/02, I. ÚS 752/04, I. ÚS 23/03).
8. Vzhľadom na oznámenia sťažovateľa (vyjadrenie 1. augusta 2019) a predsedu
okresného súdu (vyjadrenie zo 16. júla 2019), že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
13. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
nečinnosti okresného súdu, ako aj neefektívnej činnosti, keďže okresný súd nebol schopný
zabezpečiť od žalovaného vyjadrenie k podaniu sťažovateľa z 12. februára 2015
v primeranej lehote.
14. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K odstráneniu stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
16. Základnou povinnosťou všeobecného súdu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému
sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť okresného súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa
ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti
vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
18. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, za súčasť ktorého sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci, ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie,
ktorého predmetom je zaplatenie ceny diela, patrí do štandardnej rozhodovacej agendy
obchodnoprávneho súdnictva a nemožno ho považovať za právne zložité. Pre účely konania
je síce potrebné vyhotovenie znaleckého posudku, táto skutočnosť však nemá vplyv
na doterajší priebeh a samotnú dĺžku napadnutého konania. Prípadnú zložitosť veci
nenamietal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej ústavnej sťažnosti. Zložitosť veci
preto ústavný súd v tomto prípade nemohol považovať za skutočnosť, ktorá by akoukoľvek
mierou prispela k dĺžke napadnutého konania.
20. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v namietanom konaní,
ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným
prieťahom. Sťažovateľ bol v konaní aktívny, 8. decembra 2016 podal okresnému súdu
žiadosť o pokračovanie v konaní a tiež sa domáhal nápravy aj formou sťažnosti na prieťahy
v konaní z 9. marca 2018 adresovanej predsedovi okresného súdu.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd si na účely preskúmania postupu okresného súdu vyžiadal predmetný
spis sp. zn. 21 Cb 77/2013, z ktorého zistil vykonanie týchto procesných úkonov:
- 16. mája 2013 bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu,
- 3. júna 2013 bola odoslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za návrh,
- 26. júna 2013 bol vydaný platobný rozkaz,
- 6. augusta 2013 bol podaný odpor proti platobnému rozkazu,
- 12. augusta 2013 bola odoslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odpor,
- 12. augusta 2013 bol odpor zaslaný na vyjadrenie žalobcovi,
- 12. septembra 2013 bolo doručené vyjadrenie k odporu,
- 18. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu s poučením doručené stranám
sporu,
- 18. septembra 2013 bolo vyjadrenie sťažovateľa k odporu doručené žalovanému
na vedomie,
- 13. decembra 2013 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 30. január 2014,
- 29. januára 2014 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti
štatutárneho orgánu žalovaného na pojednávaní,
- 30. januára 2013 sa konalo hlavné pojednávanie,
- 13. februára 2014 sa konalo hlavné pojednávanie,
- 14. februára 2014 bola odoslaná výzva súdu na predloženie stavebného denníka,
- 13. mája 2014 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,
- 25. augusta 2014 bola odoslaná výzva súdu stranám sporu na splnenie povinností
uložených na pojednávaní,
- 9. septembra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,
- 8. septembra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa,
- 10. novembra 2014 bolo zaslané vyjadrenie žalovaného na vyjadrenie
sťažovateľovi,
- 25. septembra 2014 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa,
- 17. marca 2015 bol nariadený termín pojednávania na 16. apríl 2015,
- 24. marca 2015 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa,
- 2. apríla 2015 bolo odoslané upovedomenie o odročení pojednávania
na 2. jún 2015,
- 2. júna 2015 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,
- 22. júna 2015 boli doručené otázky pre znalca od právnej zástupkyne sťažovateľa,
- 8. decembra 2016 bola doručená žiadosť o pokračovanie v konaní sťažovateľa,
- 22. februára 2018 bola na základe zmeny rozvrhu práce dodatkom č. 1 vec
pridelená sudkyni JUDr. Zuzane Berežnej,
- 23. marca 2018 bol nariadený termín pojednávania na 7. máj 2018,
- 10. apríla 2018 bola vec vrátená zastupovanému sudcovi v zmysle dodatku č. 4
k rozvrhu práce na rok 2018, 1 SprR 4/2018,
- 7. mája 2018 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. jún 2018,
- 7. júna 2018 bolo odoslané upovedomenie o zrušení pojednávania nariadeného
na 19. jún 2018 z dôvodu práceneschopnosti sudcu,
- 7. augusta 2018 bola vec na základe zmeny rozvrhu práce dodatkom č. 7 pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Štefanovi Tomašovskému,
- 14. januára 2019 bola vec vrátená zastupovanému sudcovi,
- 25. apríla 2019 bolo odoslané predvolanie na pojednávanie na 20. jún 2019,
- 25. apríla 2019 bola odoslaná výzva žalovanému na splnenie povinnosti uloženej
na pojednávaní 7. mája 2018 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty,
- 7. mája 2019 bolo doručené vyjadrenie žalovaného,
- 28. mája 2019 bolo zaslané vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi na vedomie,
- 20. júna 2019 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
pre účely vykonania znaleckého dokazovania.
22. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní
konštatuje, že okresný súd bol v napadnutom konaní bez akéhokoľvek zákonného dôvodu
absolútne nečinný po dobu takmer troch rokov od 2. júna 2015 do 7. mája 2018 a následne
po dobu takmer jedného roka od 7. mája 2018 do 25. apríla 2019. Uvedená nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer štyroch rokov okresný
súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal,
čo je základným účelom práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov
(pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom, pritom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania sťažovateľa, ale iba v dôsledku
nečinnosti súdu. Napadnuté konanie je tiež poznačené neefektívnou činnosťou okresného
súdu, ktorý vyjadrenie sťažovateľa vo veci samej z 12. februára 2015 doručil žalovanému
až 7. mája 2018 a až do 7. mája 2019 nedokázal zabezpečiť, aby k nemu žalovaný poskytol
svoje stanovisko. Ústavný súd zároveň konštatuje, že už samotná celková dĺžka
rozhodovania okresného súdu bez meritórneho rozhodnutia v trvaní takmer šesť rokov
je sama osebe celkom zjavne neprimeraná a je dostatočným dôvodom na vyslovenie
porušenia označených práv sťažovateľa.
23. K argumentácii okresného súdu vyplývajúcej z jeho vyjadrenia, že dôvodom
nevykonania úkonov v napadnutom konaní sudcom, ktorému bola vec pridelená počas
práceneschopnosti pôvodného sudcu, bola pretrvávajúca veľká zaťaženosť v danom súdnom
oddelení, ústavný súd, rešpektujúc svoju predchádzajúcu judikatúru, konštatuje,
že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(porov. napr. IV. ÚS 43/06 alebo IV. ÚS 73/07). Systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany
ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na zvýšený nápad vecí
v príslušnej agende súdu a obmedzené personálne kapacity súdu (porov. napr. mutatis
mutandis I. ÚS 119/03, III. ÚS 399/2010). Inak povedané, chronická preťaženosť
všeobecných súdov nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania pred týmito súdmi
(porov. Klein v. Nemecko, č. 33379/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 7. 2000, bod 43).
24. Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že prieťahy spôsobené pridelením veci inému
zákonnému sudcovi počas práceneschopnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pôvodne
pridelená, neboli tie, ktoré považoval v napadnutom konaní za najzávažnejšie. Za oveľa
závažnejší prieťah v konaní považuje ústavný súd obdobie od 2. júna 2015 do 7. mája 2018,
ktoré bolo poznačené absolútnou nečinnosťou súdu a ktoré nijako nesúvisí s obdobím
práceneschopnosti zákonného sudcu.
25. Na základe posúdenia uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,
že doterajším postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
27. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyslovil
príkaz adresovaný okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
V.
28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
29. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
30. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
31. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný
súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
32. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
z dôvodu, že sa „v dôsledku dlhotrvajúceho rozhodovania súdu“ nachádza už takmer šesť
rokov v stave právnej neistoty, a to aj napriek tomu, že sa žiadosťou o pokračovanie
v konaní, ako aj sťažnosťou predsedovi súdu snažil dosiahnuť nápravu, čo sa mu však
nepodarilo, a tým sa zvýšil pocit jeho frustrácie a bezmocnosti. Poukazuje tiež na povahu
právnej veci, ktorá predstavuje zaplatenie neuhradenej odmeny za ním riadne vykonanú
prácu.
33. Vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa,
predovšetkým na neprimeranú dĺžku napadnutého konania, zistenú ničím neodôvodnenú
dlhodobú nečinnosť, ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu, zohľadňujúc aktívny
postoj sťažovateľa k nečinnosti okresného súdu, keď sa v namietanom konaní pokúšal hájiť
svoje práva, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo
slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie
sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde (bod 3 výroku rozhodnutia).
VI.
34. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
36. Sťažovateľ si priamo v ústavnej sťažnosti uplatnil náhradu trov konania pred
ústavným súdom, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním vo výške
346,26 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania a podanie
ústavnej sťažnosti).
37. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,
§ 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný
súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok
2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež
zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby
za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Výsledná suma, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi ako náhradu trov právneho
zastúpenia, preto predstavuje sumu 346,26 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
38. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2019