Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 399/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21. júna 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a postupu a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľ tiež žiadal

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 22. februára 2017

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným za obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v štádiu pokusu podľa . Za to bol

sťažovateľovi uložený podľa , a

trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.

3. Následne bola vec preskúmaná v odvolacom konaní. Krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a sťažovateľa uznal vinným

za zločin ublíženia na zdraví podľa , za čo mu uložil podľa

a s poukazom na zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.

Na to nadväzujúce dovolanie sťažovateľa bolo uznesením dovolacieho súdu

bez preskúmania veci odmietnuté, keďže neboli naplnené dôvody dovolania.

4. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd „si mylne

vysvetlil ustanovenie reformatio in peius len vo vzťahu k tomu, že mi nemôže uložiť vyšší

trest ako pôvodný, ale že zároveň je doplnenie ustanovenia § 47 ods. 2 tr. zák. bez

odvolania prokurátora v poriadku? Aplikácia reformatio in peius je v ústavnej rovine

chápaná širšie, o čom svedčí nález Ústavného súdu zo 4. novembra 2015.

Z uvedeného nálezu vyplýva, že ak mi Kr. súd zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech,

nemohol mi zároveň doplniť aplikáciu § 47 ods. 2 tr. zák., ktorá legalizuje ponechanie výšky

trestu. Akékoľvek rozšírenie zákonných ustanovení tr. zák. v neprospech bez odvolania

prokurátora je porušením reformatio in peius.“. Zároveň sťažovateľ namieta, že na základe

amnestie z roku 1990 mu bol odpustený trest odňatia slobody vo výške 25 mesiacov a 14

dní, neskôr bolo jeho odsúdenie zahladené, v dôsledku čoho sa naňho hľadí, ako keby nebol

odsúdený, avšak krajský súd túto skutočnosť neakceptoval a v rozpore so zákonom ho

odsúdil s použitím .

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že krajský súd porušil jeho práva, keď ho odsúdil

na základe výpovede poškodenej, ktorá nemala ani jedného očitého svedka, ktorý

by potvrdil jej výpoveď, ktorú počas konania niekoľkokrát zmenila. V odôvodení svojej

sťažnosti taktiež neurčito poukazuje na viaceré pochybenia krajského súdu v rámci

vykonávania dokazovania.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že jeho vec prejednal nesprávny súd (Okresný súd

Košice I), pričom sťažovateľ patrí pod Okresný súd Košice-okolie, pretože bol vzatý

do väzby Okresným súdom Košice-okolie. Podľa jeho názoru prokurátorka úmyselne

podala obžalobu v jeho veci na Okresnom súde Košice I, pretože bola presvedčená, že ten

odsúdi sťažovateľa bez dôkazov a očitých svedkov.

Sťažovateľ je taktiež presvedčený, že krajský súd nesprávne kvalifikoval jeho skutok

a v skutočnosti išlo len o „ľahké ublíženie na zdraví“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Postupom Krajského súdu v Košiciach vedeným v konaní pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 21. júna 2017 bolo porušené moje právo podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Navrhujem, aby Ústavný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 21. júna 2017 a aby vec vrátil Krajskému súdu na nové rozhodnutie...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

11. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v konštatovaní, že krajský súd napadnutým

rozsudkom a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušil sťažovateľovo základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu

žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný

súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho, či sťažnosť

sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd má právomoc

ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom

na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

je to, že nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

13. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom ( ), musí najprv

zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu,

(ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy,

ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti a táto nie je

oneskorená ani zjavne neopodstatnená ().

14. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí,

že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná

sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený

jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom vyhovieť ().

15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,

že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

17. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka

konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. ,

, ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

19. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal (str. 11 a 12) na skutočnosť,

že sťažovateľ bol rozsudkami Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.

z 22. septembra 1988 a sp. zn. z 13. decembra 1993 okrem iných trestných činov

uznaný za vinného aj z dokonaného (prvý rozsudok), resp. z pokusu (druhý rozsudok)

trestného činu ublíženia na zdraví podľa platného a účinného

do 1. januára 2006. Ustanovenie platného a účinného

do 1. januára 2006 je rovnocenné pre použitie s ustanovením

platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu

21. júna 2017. Vzhľadom na uvedené skutočnosti by bolo možné uložiť sťažovateľovi trest

odňatia slobody minimálne v trvaní 20 rokov, avšak keďže odvolanie proti rozsudku

okresného súdu podal len sťažovateľ, nemohol mu krajský súd zmeniť rozhodnutie v jeho

neprospech ( ), preto ponechal výšku trestu uloženú

mu pôvodne okresným súdom (17 rokov a 6 mesiacov).

20. Z napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, ktoré skutočnosti uvádzané

sťažovateľom v odvolaní (a totožné aj s odôvodnením ústavnej sťažnosti) považoval krajský

súd za vyvrátené znaleckým dokazovaním znalkyňou z odboru súdneho lekárstva. V prvom

rade súdna znalkyňa „jednoznačne vyvrátila možnosť vzniku poranení poškodenej ako to

tvrdil obžalovaný pri rekonštrukcii, že táto zakopla, spadla na zem, on na ňu, a tak došlo

k jej poraneniam. Neskôr vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tvrdil, že sa

naťahovali, ale ublížiť jej nechcel. Na druhej strane znalkyňa potvrdila možnosť vzniku

poranení podľa verzie poškodenej. Obhajobné tvrdenie obžalovaného, že nemohol spôsobiť

predmetné poranenia poškodenej... tak ako to uviedla z dôvodu, že je ľavák, je právne

irelevantné, lebo pri vzniknutom situačnom konflikte jednal obžalovaný pudovo a mohol

vziať nôž do nesprávnej ruky.“. Pokiaľ ide o svedecké výpovede ,

a , ktoré potvrdzovali verziu sťažovateľa, tieto boli

znaleckým dokazovaním vyvrátené, preto ich krajský súd vyhodnotil ako tendenčné,

v snahe pomôcť sťažovateľovi. Krajský súd sa zaoberal aj rozdielnymi výpoveďami

poškodenej, pričom vychádzajúc zo znaleckého dokazovania konštatoval, že „rozdielne

výpovede u poškodenej ako to bolo zistené znaleckým dokazovaním spočívali v tom, že táto

má oslabené pamäťové schopnosti, pričom prítomné konfabulácie nahrádzajú

nezapamätané prvky, avšak tieto neznamenajú zámerné klamanie, resp. vymýšľanie“.

21. V kontexte vykonaného dokazovania krajský súd v napadnutom rozsudku dospel

k záveru, že „vzhľadom na vzniknutý situačný konflikt, spôsob vedenia útoku, použitý

zraňujúci predmet, intenzitu útoku, ako i k možnostiam obžalovaného, že mohol použiť iný

nôž, väčší, resp. neumožniť poškodenej odísť z bytu a ďalej pokračovať v útoku, kvalifikoval

odvolací súd konanie obžalovaného ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1

Tr. zák., lebo svojím konaním naplnil skutkovú podstatu predmetného zločinu po stránke

subjektívnej, lebo úmyselne chcel ublížiť na zdraví poškodenej a po stránke objektívnej,

lebo si bol vedomý svojho konania ako i následku“.

22. Na námietku sťažovateľa týkajúcu sa rozhodovania o jeho trestnej veci Okresným

súdom Košice I dostal sťažovateľ adekvátnu odpoveď v pôvodnom rozsudku, keď okresný

súd v odôvodnení uviedol, že predmetná trestná vec bola postúpená z dôvodu vecnej

príslušnosti Okresnému súdu Košice I, pretože v posudzovanom prípade je možné konanie

obžalovaného posúdiť ako pokus trestného činu vraždy podľa

k .

23. Na základe uvedeného (najmä bodov 19 až 22) ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil vec

sťažovateľa, zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade

s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania (napr. , , ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím, ktorá

by mala za následok porušenie sťažovateľom označených práv.

24. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).

25. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti

a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom zrejmé, že v danom prípade ide o zrejmé

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. ,

).

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019