Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 277/2019
PDF · 412.37 KB
No categories available
I. ÚS 277/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou LEGAL CARTER s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Radoslav Kačur, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To 58/2017-870
z 29. novembra 2017 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 403,01 € (slovom štyristotri eur a jeden cent) na účet jeho právneho zástupcu
advokátskej kancelárie LEGAL CARTEL s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
I.A Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ
bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 T 105/2014-814
z 3. mája 2017 uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného prenasledovania
podľa § 360a ods. 1 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere šiestich mesiacov, pričom v zmysle § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
okresný súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 2 Trestného
zákona určil sťažovateľovi skúšobnú dobu na jeden rok. Zároveň okresný súd uložil
sťažovateľovi povinnosť spočívajúcu v príkaze verejne – obecným rozhlasom sa
ospravedlniť poškodenému
(ďalej len „poškodený“). Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd
ako odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok
okresného súdu zrušil vo výroku o treste a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody
vo výmere troch mesiacov a výkon uloženého trestu mu podmienečne odložil a určil mu
skúšobnú dobu na jeden rok. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
aj dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol
o dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. 4 Tdo 47/2018-908 zo 17. októbra 2018, ktorým
dovolanie odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi
18. januára 2019.
3. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že zmenil kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol
sťažovateľ obžalovaný, a to bez zmeny obžaloby prokurátorom. Z tohto postupu okresného
súdu sťažovateľ odvodil, že okresný súd nebol nestranný, čím mal porušiť sťažovateľove
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Pretože v odvolacom konaní
krajský súd nezrušil rozsudok okresného súdu ako vecne nesprávny, podľa sťažovateľa tiež
porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Hoci sťažovateľ
petitom svojej ústavnej sťažnosti nenapádal rozhodnutie dovolacieho súdu (ale iba
krajského súdu, pozn.), tvrdí, že odmietnutím jeho dovolania aj najvyšší súd porušil jeho
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
4. V ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ extenzívne napáda nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu ku skutkovej podstate trestného činu
nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Sťažovateľ
poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú,
resp. nevysvetľujú, ktorá časť skutkovej vety zodpovedá právnej kvalifikácii predmetného
trestného činu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nevykonali dokazovanie týkajúce
sa tvrdení poškodeného, že kvôli podaniam sťažovateľa absolvoval „desiatky úkonov“
na rôznych organizáciách, resp. že bol „mnohokrát“ predvolávaný písomne aj telefonicky
a že sa ich vždy zúčastnil. Podľa sťažovateľa konajúce súdy prevzali tieto tvrdenia
poškodeného bez ich následnej verifikácie. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že svedecké výpovede
v predmetnom trestnom konaní nepredstavujú dôkaz o tom, že konal úmyselne, a ani o tom,
že u poškodeného vyvolal obavu o jeho zdravie alebo možnosť zhoršenia kvality jeho
života. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že konajúce súdy uverili tvrdeniam
poškodeného o zhoršení jeho zdravia bez toho, aby vykonali akýkoľvek odborný dôkaz
na potvrdenie zhoršenia jeho zdravia alebo obáv o zhoršenie jeho zdravia. Sťažovateľ
poukazuje na to, že ak okresný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že prokurátor
uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa viny sťažovateľa (a ak sa s tým krajský súd stotožnil),
bolo jeho povinnosťou zrozumiteľne odôvodniť, že sa skutok uvedený v obžalobe stal, že
ho spáchal obžalovaný (sťažovateľ) a že napĺňa znaky skutkovej podstaty konkrétneho
trestného činu. Sťažovateľ následne tvrdí, že okresný súd ani krajský súd vo svojich
rozhodnutiach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, v akých
konkrétnych okolnostiach videli naplnenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty prečinu
nebezpečného prenasledovania.
5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa , , bytom:
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-,
vo výroku o vine obžalovaného a zrušil rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017,
sp. zn. 33T/105/2014-, len vo výroku o treste, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa
29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra
zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, vo výroku o vine obžalovaného a zrušil rozsudok
Okresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, len vo výroku o treste
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €
(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť sťažovateľovi do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania titulom trov právneho zastúpenia
v sume 403,01 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho
právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
I.B Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenia krajského súdu a Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. I. ÚS 277/2019-22 z 25. júna 2019 ju v časti namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 56 ods. 1 a 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
7. Ústavný súd 10. júla 2019 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti
a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní doručenom ústavnému
súdu 23. júla 2019 podpredseda krajského súdu uviedol, že ústavná sťažnosť je nedôvodná,
a poukázal na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd konal v súlade s príslušnými
procesnými ustanoveniami, v súlade s judikatúrou ústavného súdu a na základe skutočností
vyplývajúcich zo spisového materiálu, a preto navrhoval, aby ústavný súd tejto ústavnej
sťažnosti nevyhovel. Zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
K vyjadreniu bolo pripojené vyjadrenie sudkyne spravodajkyne JUDr. Ľubomíry
Kubáňovej, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o vinu, táto je v súlade s vykonanými dôkazmi
a v odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na správne dôvody uvedené v rozsudku
okresného súdu a vysporiadal sa s námietkami obžalovaného (sťažovateľa) uvedenými
v odôvodnení odvolania. Podrobne odôvodnil iba výrok o treste, pretože tento bol
rozsudkom krajského súdu zmenený.
8. Ústavný súd zároveň z okresného súdu vyžiadal príslušný trestný spis. Zároveň
ústavný súd 22. júla 2019 vyzval Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“), aby sa vyjadrila k sťažovateľom formulovanej námietke, ktorou
poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu
ku skutkovej podstate trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1
písm. e) Trestného zákona.
9. Generálna prokuratúra vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu
10. septembra 2019 zhrnula skutkový stav v predmetnom prípade, všeobecne sa vyjadrila
k prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona a napokon
vyslovila presvedčenie, že postup všeobecných súdov bol v tomto prípade v súlade
so zákonom a ústavne konformný.
10. Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení uviedla aj to, že zavedením skutkovej
podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania zareagoval zákonodarca
na nežiaduci jav početne sa vyskytujúci v spoločnosti, ktorý dovtedy právna úprava
neumožňovala dostatočne trestnoprávne postihnúť. V odbornej literatúre sa nebezpečné
prenasledovanie, obťažovanie inej osoby, jej zastrašovanie či vyhrážanie sa označuje
pojmom stalking. Medzi typické prejavy správania páchateľa stalkingu sa radí najmä
kontaktovanie osoby proti jej vôli, vyhľadávanie jej osobného kontaktu, kontaktovanie
osoby prostredníctvom iných osôb, tzv. stalking by proxy, resp. iné obmedzenie osoby
spočívajúce v zhoršení kvality jej života. Považuje sa za preukázané, že v súčasnej právnej
úprave nebezpečného prenasledovania existujú aplikačné problémy v súvislosti s pojmami
ako dlhodobosť prenasledovania, vzbudenie dôvodnej obavy a zhoršenie kvality života
(bližšie PFUNDTNER, E. – ŠANTA, J. Nebezpečné prenasledovanie – stalking.
In: Justičná revue. 2012, roč. 64, č. 2, s. 271 až 280.). Zo štatistických údajov generálnej
prokuratúry od roku 2012 vyplýva vzrastajúci počet odhalených trestných činov
nebezpečného prenasledovania, stíhaných osôb, obžalovaných osôb, ako aj osôb
odsúdených.
11. Generálna prokuratúra konštatovala, že objektívna stránka skutkovej podstaty
trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 Trestného zákona je
v prvom rade zákonodarcom opísaná kumulatívne. Znamená to, že pre jej naplnenie sa
súčasne vyžaduje
a) dlhodobé prenasledovanie,
b) vzbudenie dôvodnej obavy iného o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie
jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršenie kvality života iného a
c) niektorá z foriem protiprávneho konania uvedeného v § 360a ods. 1 písm. a) až e)
12. Generálna prokuratúra zároveň zdôraznila, že podmienka (následok
protiprávneho konania) uvedená v písmene b) predošlého bodu je zákonodarcom stanovená
alternatívne. Znamená to, že buď páchateľ svojím dlhodobým prenasledovaním niektorým
zo spôsobov uvedených v písmenách a) až e) § 360a ods. 1 Trestného zákona vzbudil
dôvodnú obavu iného o jeho život alebo zdravie alebo o život alebo zdravie jemu blízkej
osoby, alebo podstatným spôsobom zhoršil kvalitu jeho života [bližšie napríklad
aj HAMRANOVÁ, D. Násilie páchané na ženách z legislatívneho hľadiska (trestné činy
so skutkovou podstatou vzťahujúce sa na násilie páchané na ženách) [online]. Dostupné
na internete: www.ucps.sk.]. Jedna z foriem protiprávneho konania spočíva v obmedzovaní
poškodenej osoby v jej obvyklom spôsobe života [§ 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona].
Za obmedzovanie v obvyklom spôsobe života podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného
zákona treba považovať také obmedzenie doterajšieho života poškodeného, ku ktorému
dôjde proti jeho vôli nežiaducimi zásahmi páchateľa do sféry jeho osobného, rodinného,
ale i profesionálneho života alebo aj do všetkých týchto sfér naraz. Môže ísť o obmedzenie
v rovine záujmovej, kultúrnej, športovej a podobne, ale i o obmedzenie spoločných činností
s rodinnými príslušníkmi poškodeného, napríklad s jeho deťmi, keď poškodený nebude
môcť v dôsledku prenasledovania páchateľom vykonávať svoje obvyklé aktivity alebo budú
tieto aktivity podstatne narušené. Rozhodujúce pritom bude vždy hľadisko subjektívne
pociťovanej ujmy poškodeného, hoci určitým spôsobom objektivizované, nie teda
hodnotenie podľa akéhosi „spriemerovaného“ obvyklého spôsobu života [záleží vždy
na konkrétnom poškodenom, jeho zamestnaní a podobne (bližšie ŠÁMAL, P. a kol. Trestní
zákoník II. § 140-421. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 3010.)].
13. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa predmetné vyjadrenie
krajského súdu (31. júla 2019), ako aj vyjadrenie generálnej prokuratúry
(11. septembra 2019) a vyzval ho, aby k nim v stanovenej lehote zaujal stanovisko,
ak to bude považovať za potrebné. Zároveň sťažovateľa vyzval, aby ústavnému súdu
oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, s tým, že ak sa k upusteniu
od ústneho pojednávania v stanovenej lehote nevyjadrí, ústavný súd bude zastávať názor,
že s upustením od neho súhlasí. Sťažovateľ sa v stanovenej lehote nevyjadril ani k podaniu
krajského súdu, ani k podaniu generálnej prokuratúry a ani k upusteniu od ústneho
pojednávania.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami, resp. vzhľadom na ich absenciu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia
a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
20. Podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona kto iného dlhodobo prenasleduje
takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo
zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života, tým,
že ho inak obmedzuje v jeho obvyklom spôsobe života, potrestá sa odňatím slobody
až na jeden rok.
III.
III.A Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
21. Základom ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom ju ústavný súd prijal na ďalšie
konanie, je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd, ako ani krajský súd neuviedli
v odôvodnení svojich rozhodnutí žiadne relevantné úvahy, z ktorých by sa dalo vyvodiť,
v čom konkrétne videli naplnenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty prečinu
nebezpečného prenasledovania. Inými slovami, sťažovateľ tvrdil, že všeobecné súdy
nevysvetlili vo svojich konečných rozhodnutiach príčinnú súvislosť medzi jeho konaním
a trestnoprávnymi následkami, ktoré sa mu kládli za vinu (pozri aj bod 4 odôvodnenia tohto
nálezu).
22. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní
účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 33 T 105/2014, preskúmal
sťažovateľove námietky a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná.
23. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
24. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí
aj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutí
umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval
príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom
rozhodovaní vo veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
rozhodovania súdu. Pritom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
(m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
26. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorej „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
27. Ústavný súd teda konštatuje, že súčasťou procesných záruk spravodlivého
rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia
všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
28. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
III.B Relevantné citácie z rozhodnutí všeobecných súdov
29. V napadnutom rozsudku sa krajský súd, čo sa týka viny, stotožnil so závermi
okresného súdu a uviedol: „V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa v súlade
s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, keďže
pri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2
ods. 12 Tr. por., preto na ne v podrobnostiach len poukazuje.
Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne a nepochybne preukázané,
že obžalovaný rôznymi podaniami adresovanými Obvodnému úradu v Nitre a obci
oznamoval rôzne skutočnosti ohľadne správania sa poškodeného, najmä
starostlivosť poškodeného o okrasné dreviny, sprístupnenie informácií o spotrebe pitnej
vody, vchádzanie na pozemok k rodinnému domu, parkovacie miesta na pozemku
pred rodinným domom, uzamykanie spoločnej brány pred rodinným domom, pričom vždy
upozorňoval tieto úrady na to, že poškodený ako príslušník policajného zboru nerešpektuje
zákon, správa sa hrubo a nedôstojne. Všetky tieto podania boli preverované a poškodený
sa k nim musel vyjadrovať, pričom išlo o opakované podania toho istého druhu
a to aj napriek tomu, že predchádzajúce podania boli riadne vybavené...
V danom prípade správne súd I. stupňa konštatoval, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že obžalovaný tým, že písal na Obvodný úrad v Nitre a Obec rôzne
podania na správanie sa poškodeného, tieto podania v dôsledku ich preverovania
obmedzovali poškodeného v obvyklom spôsobe života, keď musel neustále na ne reagovať
a chodiť vysvetľovať na úrady tieto skutočnosti, pričom takto konal po dobu takmer troch
rokov.
Konanie obžalovaného malo na poškodeného negatívny vplyv, pretože tento,
ako vyplynulo z dokazovania, najmä z výpovedí svedkov, bol nervózny, malo to vplyv
na jeho súkromný ako aj pracovný život, zhoršila sa kvalita aj jeho rodinného života
a pociťoval to sám ako veľmi nepríjemné a obťažujúce. Čo sa u poškodeného, podľa jeho
samotného vyjadrenia, prejavilo ako určité vnútorné napätie, stres, čo po dobu takmer
troch rokov zhoršovalo kvalitu jeho života...
K námietkam obžalovaného uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza, že bol
preukázaný úmysel obžalovaného poškodeného dlhodobo prenasledovať, pretože aj napriek
tomu, že prvotné podanie, ktoré adresoval obvodnému úradu ako aj obecnému úradu
v , boli vybavené, tieto zasielal opakovane s úmyslom znepríjemniť život samotnému
poškodenému, s ktorým má dlhodobé rodinné spory.
Pokiaľ ide o námietku, že nebol predložený relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
zhoršenie kvality poškodeného, k tomu odvolací súd dodáva, že už zo samotnej výpovede
poškodeného, jeho manželky, ako aj jeho spolupracovníkov vyplynulo, že tento bol značne
nervózny, nesústredený, keď musel neustále reagovať na rôzne podania, ktoré boli
adresované na hore uvedené úrady, čo jednoznačne možno považovať za iné obmedzenie
v obvyklom spôsobe života poškodeného.“
30. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku
okresného súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
31. Okresný súd sa pri ustálení záveru o vine sťažovateľa riadil týmito úvahami:
«Vo veci zostalo nezmenené a doplneným dokazovaním sa len pritvrdilo, že medzi rodinami
obžalovaného a poškodeného vznikol spor, ktorý mal pôvod v nevysporiadanom vlastníckom
práve k nehnuteľnosti, v ktorej mali obe rodiny trvalé bydlisko, konkrétne k rodinnému
domu v obci .
Vo veci tiež naďalej nebolo sporné, že obžalovaný začal poškodenému dávať najavo
svoju nespokojnosť so spôsobom užívania predmetnej nehnuteľnosti už podstatne skôr ako
to uviedol prokurátor v obžalobe, tzn. ešte pred dňom 16.04.2011. Tomuto záveru
nasvedčuje skutočnosť, že za vyjadrenie svojho náboru na poškodeného zo dňa 08.12.2010
bol postihnutý v priestupkovom konaní pokutou vo výške 15 eur za priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu urážkou na cti podľa § 49 odsek 1 písmeno a) zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (rozhodnutie Obvodného
úradu Nitra o priestupku Pk-633/2011/08098 zo dňa 06.05.2011) a s týmito výrazne
negatívnymi vyjadreniami na poškodeného pokračoval v podstate až do mesiaca február
roku 2014...
Súd aj naďalej zotrváva na názore, že obžalovaný má ako každý iný občan právo
domáhať sa na príslušnom štátnom orgáne, na polícii, či na súde ochrany svojich
ohrozených alebo porušovaných práv. Príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy
právneho poriadku Slovenskej republiky zreteľne upravujú, ktoré štátny orgány sú nielen
oprávnené, ale zároveň aj povinné v konkrétnych prípadoch konať, a to počnúc vymedzením
ich jednotlivých kompetencií a právomocí cez konkrétne upravené postupy až po konkrétne
spôsoby vybavenia vecí. Pokiaľ však obžalovaný so svojimi písomnými podaniami
opakovane nebol úspešný, ergo ním oznamované skutočnosti neskonštatoval žiadny štátny
orgán vydaním rozhodnutia, ktoré by viedlo k zjednaniu obžalovaným požadovanej nápravy
a k následnému postihnutiu alebo potrestaniu poškodeného ako subjektu, ktorý sa mal
podľa obžalovaného dopúšťať porušovania alebo ohrozovania práv obžalovaného, je nutné
konštatovať, že obžalovaný ako celkom zrejmý kverulant (patologický sťažovateľ) v období
od 12.09.2011 do 04.02.2014 šikanoval poškodeného a jeho rodinu.
Z celého radu listinných dôkazov (jednotlivé písomné podania obžalovaného) bola
zjavná intenzita útokov (dátumy ich podania ako aj prijatia, adresáti písomností,
odosielateľ písomností), obsah písomností a požiadavka obžalovaného ako odosielateľa.
Obžalovaný týmto konaním zneužíval nedokonalosť úprav príslušných právnych predpisov,
ktoré mu v podstate bez obmedzenia v počte písomných podaní a písomných oznámení alebo
žiadostí, umožňovali opakovane sa domáhať (často aj v jednej a tej istej veci) prejednania
oznamovanej skutočnosti a tým aj opakovane neoprávnene a neopodstatnene znevažovať
poškodeného. Obsah uvedených listinných dôkazov ako aj spôsob ich vybavenia sú v súlade
s výpoveďami poškodeného ako aj vo veci vypočutých svedkov a plne korešpondujú
aj skutočnostiam zisteným z jednotlivých rozhodnutí.
Navyše, vo veci nebol bez významu ani fakt, že nakoľko sú štátne orgány povinné
oznamované skutočnosti objasniť a prejednať, poškodený sa musel podriadiť a prispôsobiť
jednotlivým úkonom, pretože si tým riadne a včas plnil povinností vyplývajúce mu zo zákona
(dostaviť sa na predvolanie, podať vysvetlenie, poskytnúť súčinnosť, a pod.). Z toho
vyplýva, že poškodený nemal na vyber a množstvu atakov zo strany obžalovaného,
realizovaných prostredníctvom vyvolania správnych konaní, sa reálne nemohol a nemal ako
brániť. Zvlášť nie vtedy, keď ako poctivý, slušný a najmä bezúhonný občan nemal k
dispozícii žiadny právny prostriedok ani mechanizmus, použitím ktorého by sám zamedzil
šikanóznemu konaniu obžalovaného...
V nadväznosti na to súd konštatuje, že za obžalovaným oznamované skutočnosti
poškodený nikdy nebol priestupkovo postihnutý, avšak je potrebné súčasne zdôrazniť,
že vo všetkých oznamovaných prípadoch bol on ako aj ďalší členovia žijúci s ním
v spoločnej domácnosti priestupkovo prejednávaný. Vykonané dôkazy ale nasvedčovali
tomu, že obžalovaným vyvolaný a dlhodobo udržiavaný stav permanentne prebiehajúcich
úkonov jednotlivých priestupkových konaní spôsobil v živote poškodeného významné zmeny,
a to ako v jeho osobnom, súkromnom, tak aj v jeho pracovnom živote...
V tejto súvislosti súd konštatuje, že z výpovede poškodeného zo dňa 13.03.2017
celkom zreteľne vyplynulo, že vyššie opísané správanie a konanie obžalovaného pociťoval
ako veľmi nepríjemné a veľmi podrobne vo svojej výpovedi vysvetlil, z akého dôvodu to
na neho vplývalo negatívne a prečo to vnímal ako vážny problém, pričom aj zo zdravotného
hľadiska vysvetlil ťažkosti, ktoré mu obžalovaný svojím konaním privodil. Súd nemal
absolútne žiadny dôvod neuveriť tejto výpovedi a nemal ani najmenší dôvod pochybovať
o pravdivosti takto vysvetlených pocitov, resp. dôsledkov vyvolaných konaním
obžalovaného...
Vychádzajúc z vykonaných dôkazov a zohľadniac zákonné znaky prečinu
nebezpečného prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno e) Trestného zákona dospel
súd k záveru, že obžalovaný konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku tieto všetky
naplnil, keď poškodeného dlhodobo (v období od 12.09.2011 až do 04.02.2014)
prenasledoval takým spôsobom, že opakovaným oznamovaním jeho správania na úradoch
a iných miestach, kde sa zjavne bezdôvodne domáhal nápravy jeho správania z dôvodu,
že „toto je protiprávne, v rozpore so zákonom, hrubé a nedôstojné“ a neustálym napádaním
poškodeného, ktorého konanie sústavne sledoval a svojvoľne hodnotil, vyvolal
u poškodeného následok, spočívajúci v obave poškodeného o jeho zdravie (najmä
z psychického hľadiska - pretrvávajúci pocit bezmocnosti a frustrácie) a najmä vedúci
k zhoršeniu kvality jeho života, keď bol poškodený preukázateľne vystavený zmene
v spôsobe vedenia rodinného života a mal problémy v zamestnaní, ktoré by bez intenzívnych
zásahov obžalovaného nemal a ktoré by bez opakujúceho sa, sústavného konania
obžalovaného nemusel riešiť ani podstúpiť.»
III.C Samotné posúdenie veci ústavným súdom
32. Objektívna stránka trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a
ods. 1 Trestného zákona spočíva v dvoch základných častiach. Prvá časť predstavuje
všeobecný opis objektívnej stránky, druhá časť predstavuje alternatívne vyjadrené konania
a pre naplnenie skutkovej podstaty sa vyžaduje naplnenie aspoň jedného tohto alternatívne
vyjadreného konania v spojitosti s prvou časťou objektívnej stránky tejto skutkovej
podstaty. Prvá časť objektívnej stránky predstavuje všeobecný opis skutkovej podstaty
a vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch znakov: a) dlhodobé prenasledovanie iného, a to b)
takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo
zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života.
Pritom následok v bode b) je stanovený alternatívne buď ako možnosť vzbudenia dôvodnej
obavy o život alebo zdravie poškodeného, resp. jemu blízkej osoby, alebo ako možnosť
zhoršenia kvality života poškodeného podstatným spôsobom. Druhá časť objektívnej
stránky predstavuje alternatívne vyjadrené konania, ktorými sú
a) vyhrážanie sa ublížením na zdraví alebo inou ujmou poškodenému alebo jemu
blízkej osobe,
b) vyhľadávanie osobnej blízkosti alebo jeho sledovanie,
c) kontaktovanie poškodeného prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej
komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli,
d) zneužitie osobných údajov poškodeného na účel získania osobného alebo iného
kontaktu, alebo
e) iné obmedzovanie poškodeného v jeho obvyklom spôsobe života.
Pre naplnenie skutkovej podstaty sa vyžaduje naplnenie aspoň jedného takto
alternatívne vyjadreného konania v spojitosti s prvou časťou objektívnej stránky tejto
skutkovej podstaty (BURDA, E., ČENTÉŠ, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná
časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 1203 – 1206.). V tomto
prípade predstavovalo druhú časť skutkovej podstaty konanie uvedené v písm. e).
Všeobecne možno povedať, že iné obmedzovanie poškodeného v jeho obvyklom spôsobe
života predstavuje akékoľvek konanie, ktoré je svojím charakterom i následkami schopné
naplniť prvú časť objektívnej stránky. Táto zákonná konštrukcia [písm. e), pozn.]
je pomerne vágna a neurčitá, ale účelom tejto neurčitosti je možnosť orgánov činných
v trestnom konaní stíhať konanie, ktoré nespĺňa žiadne zo zákonom špecifikovaných konaní
[písm. a) až d)] a napriek tomu má charakter nebezpečného prenasledovania (za súčasného
splnenia materiálneho korektívu prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona).
33. Zákonná úprava nevylučuje, aby k nebezpečnému prenasledovaniu nemohlo
dochádzať aj nepriamo prostredníctvom tretích osôb (tzv. stalking by proxy). Ústavný súd
nespochybňuje, že k nebezpečnému prenasledovaniu môže dôjsť aj šikanóznym výkonom
práva zo strany zjavného kverulanta. Aj na takúto možnosť bola zrejme projektovaná
vo svojej podstate neurčitá zákonná úprava podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Avšak takéto nepriame nebezpečné prenasledovanie, t. j. podávanie podnetov
na poškodeného orgánom verejnej moci, má zjavné špecifiká, ktoré všeobecné súdy vôbec
nezohľadnili. Orgány verejnej moci totiž môžu konať iba v rámci presne špecifikovaného
zákonného rámca a zároveň disponujú odborným personálom, ktorý má byť spôsobilý
adekvátne posúdiť všetky podania im adresované. Možnosť nepriameho stalkingu
prostredníctvom orgánu verejnej moci je preto potrebné posudzovať zo strany všeobecných
súdov rozhodujúcich v trestnom konaní prísnejšie, a to s poukazom aj na obsah samotných
podaní adresovaných orgánom verejnej moci, ako aj s ohľadom na samotný postup týchto
orgánov.
34. Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 33 T 105/2014-814
z 3. mája 2017 obsahovalo rozsiahlu argumentáciu spochybňujúcu konanie, ktoré
sa sťažovateľovi kládlo za vinu (či bolo podávanie konkrétnych podnetov na konkrétne
orgány verejnej moci spôsobilé zapríčiniť trestnoprávne následky, pozn.), ale odvolací súd
bez toho, aby sa touto argumentáciou zaoberal, iba konštatoval, že skutkové zistenia
uvedené vo výroku sú v súlade s vykonanými dôkazmi (strana 6 druhý odsek napadnutého
rozsudku, pozn.). Krajský súd ani okresný súd sa pritom v predmetnej veci vôbec
nezaoberali konkrétnym obsahom podaní sťažovateľa adresovaných príslušným orgánom
verejnej moci, jediným aspektom, ktorému vo vzťahu k predmetným podaniam sťažovateľa
venovali pozornosť, bol iba počet týchto podaní za určité časové obdobie. Z napadnutého
rozsudku krajského súdu, ako aj z rozsudku okresného súdu nie je vôbec zrejmé,
či jednotlivé podania sťažovateľa boli vo svojej podstate vecné alebo hrubo znevažujúce,
resp. neodôvodnene zasahujúce do osobnostných práv poškodeného (prípadne akým
spôsobom mali byť znevažujúce alebo zasahujúce do osobnostných práv poškodeného).
35. Postup orgánov verejnej moci [konkrétne Obvodného úradu v Nitre (ďalej len
„obvodný úrad“) a obce (ďalej len „obec“), pozn.] je významný z toho
dôvodu, že ak by tieto konali neefektívne, chaoticky a zbytočne zasahovali do života
poškodeného (do tej miery, aby to pociťoval ako prenasledovanie ohrozujúce jeho zdravie
a obmedzujúce ho v obvyklom spôsobe života, pozn.), a to na základe opakovaných
a zjavne neopodstatnených podaní sťažovateľa, ústavný súd sa domnieva, že by bolo
absurdné pripočítať takúto nekompetentnosť štátnych orgánov sťažovateľovi v rámci jeho
trestnej zodpovednosti v predmetnom trestnom konaní. Inými slovami, ak by podania
sťažovateľa, za ktoré bol v konečnom dôsledku trestne stíhaný, boli prevažne vecné
a diskomfort poškodeného by mohol byť čo i len čiastočne spôsobený alibistickým,
resp. neefektívnym úradným postupom príslušných orgánov verejnej moci, bolo by
neprípustné trestne stíhať sťažovateľa iba preto, že sa na orgánoch verejnej moci domáhal
prípustnými prostriedkami ochrany svojich práv (hoci aj neúspešne). Ústavný súd podotýka,
že na uvedené poukazuje ako na potenciálnu možnosť, pretože všeobecné súdy
v predmetnom konaní (a teda ani krajský súd v napadnutom rozsudku) sa vôbec nezaoberali
postupom obvodného úradu a obce (teda tzv. „proxy útočníkov“ v predmetnom trestnom
konaní, pozn.), hoci na nevysvetliteľný a zvláštny postup príslušných orgánov
pri vybavovaní podnetov sťažovateľa poukazoval aj svedok
už na hlavnom pojednávaní z 15. júna 2015 („... vybavovanie tých priestupkovým konaní
na mňa pôsobilo, ako keby chcel dať od toho každý ruky preč. Vo svojej práci som sa
s takýmto postupom ani s takýmto prípadom nestretol a som presvedčený, ak by som na tom
OOPZ alebo priestupkovom oddelení mal vybavovať ja, riešil by som to tak, že by sa to
nedostalo na súd, som presvedčený, že dnes by som tu nesedel“; č. l. 601 súdneho spisu
okresného súdu sp. zn. 33 T 105/2014). Všeobecné súdy mali vyhodnotiť aj aspekt
sprostredkovaného útoku cez orgány verejnej moci minimálne v reakcii na argumentáciu
sťažovateľa, ktorý počas celého trestného konania (ale najmä vo svojom odvolaní
zo 14. augusta 2017) vytrvalo argumentoval tým, že jeho konanie nebolo spôsobilé
zapríčiniť trestnoprávne následky uvedené v skutkovej podstate trestného činu, ktorý sa mu
kládol za vinu. Krajský súd ale na tento odvolací argument sťažovateľa žiadnym spôsobom
nereflektoval.
36. Krajský súd v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o vinu, v plnej miere odkázal
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu (č. k. 33 T 105/2014-814 z 3. mája 2017), ktorý
obsahuje aj rozsiahle zhrnutie svedeckých výpovedí svedkýň ,
, a , hoci na záver sám
okresný súd uviedol, že „výsluchom uvedených svedkýň prišlo k potvrdeniu vyjadrenia
poškodeného, že nie je možné označiť osobu, ktorá by pred súdom a pod prísahou uviedla,
že sa jemu a jeho rodine v obci vyhýbala alebo zmenili k nemu a k jeho rodine postoj.“
(strana 18 predmetného rozsudku okresného súdu). Tento skutkový záver celkom zjavne
nekorešponduje so skutkovou vetou vo výroku predmetného rozsudku okresného súdu,
v ktorej je uvedené: „nakoľko poškodený subjektívne vnímal, že ľudia v obci sa jemu
a členom jeho rodiny začali vyhýbať, prestali ho zdraviť... a v obci sa začala spochybňovať
dovtedy dobrá povesť poškodeného pre podozrenia, že je na neho podávaný taký počet
oznámení a podnetov, v dôsledku čoho bola poškodená tiež jeho spoločenská povesť v obci
ako aj vážnosť u pracovníkov Obecného úradu v ...“ Na druhej strane
v predmetnom rozsudku vôbec nie sú zhrnuté svedecké výpovede svedkov
, , a , ktoré mali
preukazovať zhoršenie postavenia poškodeného na pracovisku (v skutkovej vete výroku
je uvedené, že kvôli podaniam sťažovateľa mal poškodený na pracovisku povesť
problémovej osoby). Okresný súd iba stručne konštatoval, že obžalovaný (sťažovateľ)
je tiež usvedčovaný výpoveďami už uvedených svedkov (strana 11 rozsudku okresného
súdu č. k. 33 T 105/2014-814 z 3 mája 2017) bez toho, aby ich konkretizoval.
37. Aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti, ak krajský súd v napadnutom rozsudku
na obsahovo rozsiahle odvolacie námietky sťažovateľa, ktorými tento poukazoval
na nesúlad ustáleného skutkového stavu a záverov okresného súdu, reagoval iba laxným
konštatovaním, že sa stotožňuje so závermi okresného súdu, ústavný súd musí konštatovať,
že na argumentáciu sťažovateľa nereagoval primeraným a ústavne konformným spôsobom.
Pri posudzovaní odvolacích argumentov účastníka nestačí, aby sa nimi súd zaoberal iba
formálne. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne a relevantným spôsobom.
Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo)
argument pokladá za nesprávny. Argumenty odvolacieho súdu uvedené pre odmietnutie
argumentov odvolateľa musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj
vyvracali alebo spochybňovali argumenty odvolateľa. Povinnosťou všeobecných súdov
vyplývajúcou im aj zo základného práva na súdnu ochranu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založili svoje meritórne rozhodnutie.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa týka skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. I. ÚS 736/2016, II. ÚS 579/2016).
38. Ústavný súd síce podotýka, že svedecké výpovede svedkov ,
, a boli zhrnuté v rozsudku
okresného súdu č. k. 33 T 105/2014-662 zo 16. decembra 2015, ktorý bol ale následne
zrušený uznesením krajského súdu č. k. 2 To 30/2016-759 z 28. septembra 2016.
A ak odvolací súd zruší rozsudok prvostupňového súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie,
prvostupňový súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať tak, že iba
doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušeného rozsudku. Tento zrušený rozsudok v čase
opätovného rozhodovania právne neexistuje (pozri aj II. ÚS 754/2016, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 352/06). Všetky relevantné skutkové a právne závery musia byť vyjadrené
v konečnom právoplatnom a vykonateľnom rozsudku. Ak tomu tak nie je, rozsudok sa môže
oprávnene javiť ako neodôvodnený alebo až arbitrárny.
39. Konajúce súdy v predmetnej trestnej veci dospeli záveru, že konaním sťažovateľa
boli naplnené obe následky druhého znaku všeobecnej časti skutkovej podstaty (bližšie
k štruktúre skutkovej podstaty pozri bod 32 odôvodnenia tohto nálezu), t. j. aj vzbudenie
dôvodnej obavy o život alebo zdravie a aj možnosť zhoršenia kvality života poškodeného
podstatným spôsobom (hoci na naplnenie znakov skutkovej podstaty postačuje len jeden
z týchto následkov). Vo vzťahu k prvému následku sťažovateľ opakovane (aj v podanom
odvolaní zo 14. augusta 2017, pozn.) namietal, že okresný súd osvedčil tento následok iba
na základe svedeckej výpovede poškodeného bez toho, aby bol v konaní predložený
akýkoľvek dôkaz majúci charakter lekárskej správy alebo odborného, resp. znaleckého
posudku z odboru medicíny alebo psychológie, resp. psychiatrie. Sťažovateľ namietal,
že bez relevantných dôkazov súd nemôže považovať tento následok za preukázaný.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku ale nereagoval žiadnym spôsobom ani na túto
námietku sťažovateľa.
40. Ústavný súd v rámci preskúmania odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu dospel k záveru, že ak sa krajský súd iba stotožnil so závermi z rozsudku
prvostupňového súdu, nevyrovnal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní
dostatočne. Krajský súd tak postupoval napriek tomu, že v predmetnom rozsudku okresného
súdu skutková veta výroku zjavne nekorešpondovala so skutkovými závermi v jeho
odôvodnení (pozri bod 36 odôvodnenia tohto nálezu). Krajský súd sa preto v napadnutom
rozsudku aj v kontexte rozsudku prvostupňového súdu argumentačne nedôsledne vyrovnal
so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené
rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil nedostatočné dôkazy, resp. rozhodol bez toho, aby mal
k dispozícii presvedčivejšie informácie o skutkových okolnostiach prípadu.
41. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, tento nemôže zasahovať
do rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, aby sám uskutočnil vyvažovanie ústavných
hodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred
ním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť a chrániť základné právo vtedy,
ak všeobecné súdy celkom zjavne pochybili pri hodnotení významu základného práva
na súdnu ochranu, resp. ak by ich postupom boli porušené zásady spravodlivého procesu.
42. Vzhľadom na už formulované výhrady ústavného súdu (body 34 až 39
odôvodnenia tohto nálezu) tento konštatuje, že závery krajského súdu v napadnutom
rozsudku (ale aj závery s ním súvisiaceho rozsudku okresného súdu č. k. 33 T 105/2014-814
z 3 mája 2017) sú z pohľadu ústavného prieskumu nepresvedčivé, spochybniteľné, a preto
nemôžu z ústavnoprávneho pohľadu obstáť. Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský
súd nerozhodol v danej veci tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých
pre vec rozhodujúcich skutočností, a preto dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
IV.
Právny následok nálezu ústavného súdu
43. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
44. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
45. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
46. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
47. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b);
toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
48. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné zároveň
v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho
zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátení veci v zmysle § 133
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie
(bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci krajskému súdu bude jeho povinnosťou znovu
rozhodnúť a prihliadnuť pritom na výhrady ústavného súdu vo vzťahu k možnosti
nepriameho stalkingu prostredníctvom orgánu verejnej moci, vysporiadať sa rozpormi
medzi skutkovou vetou vo výroku odsudzujúceho rozsudku a skutkovými závermi
v odôvodnení tohto rozsudku, adekvátne sa vysporiadať s odvolacími námietkami
sťažovateľa, a teda v konečnom dôsledku poskytnúť rozumné vysvetlenie a odôvodnenie
všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností.
V.
Náhrada trov konania a primerané finančné zadosťučinenie
49. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
50. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil
ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 403,01 €).
51. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. Základná
sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 € a hodnota
režijného paušálu je 9,80 €.
52. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z celkovo dvoch úkonov právnej služby.
Jedného v roku 2018 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom) a jedného
v roku 2019 (podanie ústavnej sťažnosti). Spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 20 %
ide o sumu 403,01 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
53. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
54. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
55. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
56. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
57. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €,
ale vo svojej ústavnej sťažnosti tento návrh žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ústavný súd
konštatuje, že zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, z vyžiadaných vyjadrení
a ani z pripojeného súdneho spisu nevyplýva žiadny moment, ktorý by odôvodňoval vyšší
stupeň ochrany sťažovateľa (nad rámec vyslovenia porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu a zrušenia napadnutého rozsudku), ktorý by mal byť dosiahnutý
finančným zadosťučinením, a preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel
(bod 4 výroku nálezu).
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu