Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn.

zo 7. marca 2018, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 25. júla 2018 a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. marca 2018, základného

práva podľa v spojení s a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. júla 2018 a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. mája 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2013 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“)

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2014 uznaný vinným

zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa ustanovení § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere tridsiatich

šiestich mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní piatich rokov. Okresný súd uznesením

sp. zn. zo 7. marca 2018 vyslovil, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní tridsiatich šiestich

mesiacov uložený mu odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sa vykoná. O sťažnosti,

ktorú proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 25. júla 2018, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol. O dovolaní, ktoré sťažovateľ uplatnil proti uvedenému uzneseniu

krajského súdu, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2019,

ktorým ho podľa odmietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie všetkých svojich označených

práv uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, pričom argumentuje, že konajúce súdy

vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutkový stav v jeho právnej veci správnym

spôsobom, keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa dôvodom k premene podmienečného

odsúdenia bola v jeho prípade len „existencia trinástich bežných a nezávažných,

no už zahladených priestupkov“. Sťažovateľ je toho názoru, že je právna úprava, ktorá bola

v jeho právnej veci aplikovaná, a to konkrétne z hľadiska vymedzenia pojmu vedenia

riadneho života ako podmienky, splnenie ktorej sa vyžaduje pre účely osvedčenia sa

v skúšobnej dobe podmienečného osvedčenia, značne neurčitá. Je toho názoru, že súdna

prax poskytuje pre účely aplikácie dotknutej právnej úpravy z hľadiska posúdenia označenej

podmienky len neucelený výklad. Prezentuje vlastné stanovisko, podľa ktorého „vzhľadom

na povahu, charakter a zahladenie uvedených priestupkov, ich mali súdy posudzovať

spôsobom, že uvedené priestupky nedosahujú takú intenzitu, pre ktorú by súdy mohli

konštatovať nesplnenie podmienok vedenia riadneho života na strane odsúdeného“.

4. V ďalšom bode odôvodnenia ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na závery

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý odmietol ním podané dovolanie podľa § 382 písm. b)

, teda ako dovolanie podané neoprávnenou osobou. Postup najvyššieho

súdu považuje za porušenie jeho práva na zákonného sudcu, ako aj ďalších v ústavnej

sťažnosti označených práv, keďže sa podľa jeho vyjadrenia dovolací súd vôbec nezaoberal

jeho argumentáciu prezentovanou v podanom dovolaní a dovolenie bez meritórneho

prieskumu odmietol.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného

práva podľa v spojení s a a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2018,

základného práva podľa v spojení s a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. júla 2018 a základných práv podľa a a podľa

ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. mája 2019, označené rozhodnutia okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil im vec sťažovateľa na ďalšie konanie a priznal tiež

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Konanie pred ústavným súdom – právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predkladá námietku porušenia jeho označených

práv uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté o neosvedčení

sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a o výkone uloženého trestu

odňatia slobody. Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nespokojnosť so skutkovými

závermi dotknutých rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru nesprávnym spôsobom vyhodnotili

ním spáchané priestupky ako skutočnosti svedčiace o tom, že v rámci určenej skúšobnej

doby neviedol riadny život. Za porušenie svojich práv považuje aj postup najvyššieho súdu,

ktorý sa nezaoberal vlastnou argumentáciou ním uplatneného dovolania, keďže ho odmietol

ako podané neoprávnenou osobou.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a a jeho práva podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2018

11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. zo 7. marca

2018 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil.

O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd nadriadený. Sťažnosť

tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Existencia opravného konania pred krajským

súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného

súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany

práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis

, ). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti

označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2018 odmietol

podľa pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 25. júla 2018

12. Ústavný súd hneď v úvode predmetnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

poukazuje na , podľa ktorého ústavnú sťažnosť možno podať

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

13. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa .

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 124

neumožňuje (napr. m. m. , ,

, ).

14. Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. júla 2018 nadobudlo

právoplatnosť vyhlásením [§ 184 ods. 1 písm. a), § 185 ods. 2 a § 177 písm. d) Trestného

poriadku v spojení s a ]. Predmetné uznesenie

krajského súdu bolo sťažovateľovi, tak ako to sám v ústavnej sťažnosti uvádza,

doručené 28. septembra 2018. Jeho ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

13. augusta 2019, teda po vyše desiatich mesiacoch od doručenia označeného uznesenia

krajského súdu sťažovateľovi.

15. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou,

či ústavná sťažnosť smerujúca proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu nie je

podaná oneskorene.

16. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. , ). Tento právny

názor našiel s účinnosťou od 1. marca 2019 svoje legálne vyjadrenie v § 124 in fine zákona

o ústavnom súde. Tieto závery sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok

explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania)

voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť

dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege

bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov. Ide o situáciu upravenú Trestným

poriadkom v a v spojení s , kde taxatívne

(v ) vypočítava rozhodnutia (ak neustanovuje inak), voči

ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia podmienok ustanovených v § 368 ods. 1

v spojení s ). A contrario je teda voči iným rozhodnutiam

krajského súdu dovolanie neprípustné (ak neustanovuje inak) bez ohľadu

na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody upravené v

a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez preskúmania veci a bez ohľadu

na prípadnú prítomnosť dovolacích dôvodov (obdobne pozri sp. zn. ).

Obdobne to platí aj v prípade, keď voči vymedzenej kategórií rozhodnutí nie je obvinený

osobou oprávnenou podať voči takémuto druhu rozhodnutia dovolanie (pozri ustanovenie

, kde je osobou oprávnenou podať dovolanie minister

spravodlivosti).

17. Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia a o vykonaní uloženého trestu odňatia slobody. Proti tomuto

rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle

dovolanie prípustné, a to z hľadiska legitimácie obvineného na podanie dovolania vo svoj

prospech. Proti takémuto rozhodnutiu môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti

v zmysle ustanovenia . Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

(zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) mohol a mal vedieť, že na podanie

dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu nie je oprávnenou osobou a podané

dovolanie bude odmietnuté s odkazom na , inými

slovami, sťažovateľ mohol a mal vedieť, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu v danom prípade nepredstavovalo účinný právny prostriedok ochrany jeho

práv. Sťažovateľ bol teda oprávnený podať ústavnú sťažnosť ústavnému súdu priamo proti

druhostupňovému uzneseniu krajského súdu v lehote predpokladanej ustanoveniami § 124

, bez možnosti aplikácie poslednej vety tohto ustanovenia.

18. Sumarizujúc uvedené čiastkové závery, ústavný súd uzatvára, že ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 25. júla 2018 je nutné považovať za podanú oneskorene, keďže ústavná

sťažnosť nebola podaná v lehote určenej v ustanoveniach

a lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nemožno na základe podaného

dovolania a rozhodnutia najvyššieho súdu o jeho neprípustnosti považovať za zachovanú

z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej voči

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 25. júla 2018 odmietol ako podanú

oneskorene podľa .

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práv podľa a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2019

19. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2019 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382

písm. b) s odôvodnením, že bolo podané neoprávnenou osobou.

Najvyšší súd pritom argumentoval, že dovolanie sťažovateľa smerovalo voči druhu

rozhodnutia, ktoré nepatrí do kategórie rozhodnutí vymedzených v ustanoveniach § 368

ods. 2 (vo vzťahu ku ktorým je obvinený osobou oprávnenou

na podanie dovolania), ale smerovalo voči druhu rozhodnutia, ktoré môže (za splnenia

podmienok uvedených v dotknutých ustanoveniach ) napadnúť

dovolaním len minister spravodlivosti.

20. K ochrane základného práva na súdnu ochranu podľa , ktorá je

ústavným súdom poskytovaná v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických

osôb podľa , poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru zakotvujúcu

tieto základné postuláty:

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [

v spojení s (napr. )].

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne konformným

výkladom a aplikáciou (napr. ).

Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje , zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť

verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu, resp. iného

orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej moci nekoná

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy

(napr. ).

21. Ústavný súd konštatuje, že explicitná právna úprava (ustanovenia § 371 ods. 2

) jasne vymedzuje osobu oprávnenú podať dovolanie voči rozhodnutiu

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, takouto osobou je minister

spravodlivosti, pričom sťažovateľ vo vzťahu k tejto kategórii rozhodnutia nie je oprávnenou

osobou. Najvyšší súd, ktorý aplikoval dotknuté ustanovenia a odmietol

podané dovolanie, konštatujúc, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať v danom

prípade dovolanie, postupoval v plnom súlade so zákonom, tak ako mu to ukladá relevantná

právna norma. Najvyšší súd, ktorý postupoval spôsobom, ktorý mu ukladá zákon, nemohol

nijakým spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , ako aj do ďalších v sťažnosti namietaných práv (obdobne pozri

sp. zn. ).

22. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

23. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia všetkých označených práv

podľa , listiny a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol.

24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu