Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 285/2019
PDF · 216.79 KB
No categories available
II. ÚS 285/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3 T 7/2013
zo 7. marca 2018, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018 a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo V 27/2019
zo 14. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca 2018, základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018 a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo V 27/2019 zo 14. mája 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2013 z 13. marca 2013 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“)
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 63/2013 z 9. apríla 2014 uznaný vinným
zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa ustanovení § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere tridsiatich
šiestich mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní piatich rokov. Okresný súd uznesením
sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca 2018 vyslovil, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní tridsiatich šiestich
mesiacov uložený mu odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sa vykoná. O sťažnosti,
ktorú proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietol. O dovolaní, ktoré sťažovateľ uplatnil proti uvedenému uzneseniu
krajského súdu, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 27/2019 zo 14. mája 2019,
ktorým ho podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie všetkých svojich označených
práv uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, pričom argumentuje, že konajúce súdy
vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili skutkový stav v jeho právnej veci správnym
spôsobom, keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa dôvodom k premene podmienečného
odsúdenia bola v jeho prípade len „existencia trinástich bežných a nezávažných,
no už zahladených priestupkov“. Sťažovateľ je toho názoru, že je právna úprava, ktorá bola
v jeho právnej veci aplikovaná, a to konkrétne z hľadiska vymedzenia pojmu vedenia
riadneho života ako podmienky, splnenie ktorej sa vyžaduje pre účely osvedčenia sa
v skúšobnej dobe podmienečného osvedčenia, značne neurčitá. Je toho názoru, že súdna
prax poskytuje pre účely aplikácie dotknutej právnej úpravy z hľadiska posúdenia označenej
podmienky len neucelený výklad. Prezentuje vlastné stanovisko, podľa ktorého „vzhľadom
na povahu, charakter a zahladenie uvedených priestupkov, ich mali súdy posudzovať
spôsobom, že uvedené priestupky nedosahujú takú intenzitu, pre ktorú by súdy mohli
konštatovať nesplnenie podmienok vedenia riadneho života na strane odsúdeného“.
4. V ďalšom bode odôvodnenia ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na závery
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý odmietol ním podané dovolanie podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku, teda ako dovolanie podané neoprávnenou osobou. Postup najvyššieho
súdu považuje za porušenie jeho práva na zákonného sudcu, ako aj ďalších v ústavnej
sťažnosti označených práv, keďže sa podľa jeho vyjadrenia dovolací súd vôbec nezaoberal
jeho argumentáciu prezentovanou v podanom dovolaní a dovolenie bez meritórneho
prieskumu odmietol.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca 2018,
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 40/2018
z 25. júla 2018 a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38
ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tdo V 27/2019 zo 14. mája 2019, označené rozhodnutia okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil im vec sťažovateľa na ďalšie konanie a priznal tiež
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Konanie pred ústavným súdom – právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predkladá námietku porušenia jeho označených
práv uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté o neosvedčení
sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a o výkone uloženého trestu
odňatia slobody. Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nespokojnosť so skutkovými
závermi dotknutých rozhodnutí, ktoré podľa jeho názoru nesprávnym spôsobom vyhodnotili
ním spáchané priestupky ako skutočnosti svedčiace o tom, že v rámci určenej skúšobnej
doby neviedol riadny život. Za porušenie svojich práv považuje aj postup najvyššieho súdu,
ktorý sa nezaoberal vlastnou argumentáciou ním uplatneného dovolania, keďže ho odmietol
ako podané neoprávnenou osobou.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca 2018
11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca
2018 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil.
O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd nadriadený. Sťažnosť
tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Existencia opravného konania pred krajským
súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného
súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany
práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti
označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 7/2013 zo 7. marca 2018 odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018
12. Ústavný súd hneď v úvode predmetnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
poukazuje na § 124 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavnú sťažnosť možno podať
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
13. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 124
zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,
III. ÚS 14/03, II. ÚS 2/2015).
14. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018 nadobudlo
právoplatnosť vyhlásením [§ 184 ods. 1 písm. a), § 185 ods. 2 a § 177 písm. d) Trestného
poriadku v spojení s § 180 a § 171 ods. 4 Trestného poriadku]. Predmetné uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľovi, tak ako to sám v ústavnej sťažnosti uvádza,
doručené 28. septembra 2018. Jeho ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená
13. augusta 2019, teda po vyše desiatich mesiacoch od doručenia označeného uznesenia
krajského súdu sťažovateľovi.
15. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou,
či ústavná sťažnosť smerujúca proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu nie je
podaná oneskorene.
16. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre
vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tento právny
názor našiel s účinnosťou od 1. marca 2019 svoje legálne vyjadrenie v § 124 in fine zákona
o ústavnom súde. Tieto závery sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok
explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania)
voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege
bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov. Ide o situáciu upravenú Trestným
poriadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382 písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne
(v § 368 ods. 2) vypočítava rozhodnutia (ak Trestný poriadok neustanovuje inak), voči
ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia podmienok ustanovených v § 368 ods. 1
v spojení s § 371 Trestného poriadku). A contrario je teda voči iným rozhodnutiam
krajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákon neustanovuje inak) bez ohľadu
na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody upravené v § 371 Trestného poriadku
a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez preskúmania veci a bez ohľadu
na prípadnú prítomnosť dovolacích dôvodov (obdobne pozri sp. zn. II. ÚS 2/2015).
Obdobne to platí aj v prípade, keď voči vymedzenej kategórií rozhodnutí nie je obvinený
osobou oprávnenou podať voči takémuto druhu rozhodnutia dovolanie (pozri ustanovenie
§ 371 ods. 2 Trestného poriadku, kde je osobou oprávnenou podať dovolanie minister
spravodlivosti).
17. Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia a o vykonaní uloženého trestu odňatia slobody. Proti tomuto
rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku
dovolanie prípustné, a to z hľadiska legitimácie obvineného na podanie dovolania vo svoj
prospech. Proti takémuto rozhodnutiu môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti
v zmysle ustanovenia § 371 ods. 2 Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ
(zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) mohol a mal vedieť, že na podanie
dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu nie je oprávnenou osobou a podané
dovolanie bude odmietnuté s odkazom na § 382 písm. b) Trestného poriadku, inými
slovami, sťažovateľ mohol a mal vedieť, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu v danom prípade nepredstavovalo účinný právny prostriedok ochrany jeho
práv. Sťažovateľ bol teda oprávnený podať ústavnú sťažnosť ústavnému súdu priamo proti
druhostupňovému uzneseniu krajského súdu v lehote predpokladanej ustanoveniami § 124
zákona o ústavnom súde, bez možnosti aplikácie poslednej vety tohto ustanovenia.
18. Sumarizujúc uvedené čiastkové závery, ústavný súd uzatvára, že ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018 je nutné považovať za podanú oneskorene, keďže ústavná
sťažnosť nebola podaná v lehote určenej v ustanoveniach § 124 zákona o ústavnom súde
a lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nemožno na základe podaného
dovolania a rozhodnutia najvyššieho súdu o jeho neprípustnosti považovať za zachovanú
z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej voči
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tos 40/2018 z 25. júla 2018 odmietol ako podanú
oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo V 27/2019 zo 14. mája 2019
19. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo V 27/2019
zo 14. mája 2019 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382
písm. b) Trestného poriadku s odôvodnením, že bolo podané neoprávnenou osobou.
Najvyšší súd pritom argumentoval, že dovolanie sťažovateľa smerovalo voči druhu
rozhodnutia, ktoré nepatrí do kategórie rozhodnutí vymedzených v ustanoveniach § 368
ods. 2 Trestného poriadku (vo vzťahu ku ktorým je obvinený osobou oprávnenou
na podanie dovolania), ale smerovalo voči druhu rozhodnutia, ktoré môže (za splnenia
podmienok uvedených v dotknutých ustanoveniach Trestného poriadku) napadnúť
dovolaním len minister spravodlivosti.
20. K ochrane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá je
ústavným súdom poskytovaná v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických
osôb podľa čl. 127 ústavy, poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru zakotvujúcu
tieto základné postuláty:
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy (napr. III. ÚS 406/2014)].
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej ústavne konformným
výkladom a aplikáciou (napr. III. ÚS 406/2014).
Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú
právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť
verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu, resp. iného
orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán verejnej moci nekoná
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy
(napr. III. ÚS 406/2014).
21. Ústavný súd konštatuje, že explicitná právna úprava (ustanovenia § 371 ods. 2
Trestného poriadku) jasne vymedzuje osobu oprávnenú podať dovolanie voči rozhodnutiu
o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, takouto osobou je minister
spravodlivosti, pričom sťažovateľ vo vzťahu k tejto kategórii rozhodnutia nie je oprávnenou
osobou. Najvyšší súd, ktorý aplikoval dotknuté ustanovenia Trestného poriadku a odmietol
podané dovolanie, konštatujúc, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať v danom
prípade dovolanie, postupoval v plnom súlade so zákonom, tak ako mu to ukladá relevantná
právna norma. Najvyšší súd, ktorý postupoval spôsobom, ktorý mu ukladá zákon, nemohol
nijakým spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj do ďalších v sťažnosti namietaných práv (obdobne pozri
sp. zn. III. ÚS 373/2018).
22. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia všetkých označených práv
podľa ústavy, listiny a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo V 27/2019
zo 14. mája 2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol.
24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu