Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 328/2019
PDF · 254.74 KB
No categories available
II. ÚS 328/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19,
čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 6 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 To 154/2017
z 3. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 81/2018
zo 6. augusta 2019 a základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 To 154/2017 z 3. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 8. októbra 2019 a 22. októbra 2019,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19,
čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 6 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 50
ods. 6 Ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 154/2017 z 3. apríla 2018 (ďalej len „namietaný
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 81/2018 zo 6. augusta 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“) a základného
práva podľa čl. 20 ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 118/2017 z 8. novembra 2017
v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa ustanovení § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2
písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
štyroch rokov a šiestich mesiacov. O dovolaní, ktoré proti namietanému rozsudku krajského
súdu sťažovateľ podal, rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým dovolanie
podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov
v zmysle ustanovení § 371 Trestného poriadku.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta nezákonný postup polície v jeho trestnej
veci, ktorá podľa mienky sťažovateľa nepostupovala v súlade s judikatúrou všeobecných
súdov, konkrétne s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2012 z 26. júna 2012,
podľa ktorej dostatočné množstvo informácií zakladajúcich dôvodné podozrenie z páchania
trestnej činnosti zakladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní postupovať
v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, a teda začať trestné stíhanie podľa ustanovení
§ 199 Trestného poriadku a vykonávať príslušné zaisťovacie úkony (zaistenie veci
a zabezpečenie informácií) podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľ
namieta, že v jeho prípade napriek dostatočným informáciám a poznatkom postupovala
polícia v rozpore s uvedenými závermi, nevykonala voči nemu služobný zákrok
a pokračovala v získavaní informácií operatívno-pátracou činnosťou s využitím zásahu
colných orgánov. Takýto postup sťažovateľ hodnotí ako nezákonný a súčasne považuje
všetky takto získané dôkazy za nezákonné.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje aj tvrdením o porušení predpísanej
štyridsaťosemhodinovej lehoty pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. V ústavnej sťažnosti
tiež predkladá námietku porušenia jeho práva na tlmočníka, kde uvádza, že napriek
nedostatočnej znalosti slovenského jazyka a jeho výslovnej požiadavke o tlmočenie mu
nebol tlmočník zabezpečený ani v počiatočnom štádiu prípravného konania v čase
rozhodovania o jeho väzbe a ani následne v konaní pred súdom. Sťažovateľ ďalej dôvodí
nezákonnosťou dôkazu získaného odpočúvaním telefónnej komunikácie v režime zákona
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane
pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“).
5. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ prezentuje námietku porušenia jeho
základného práva na zákonného sudcu. Najvyšší súd sa podľa vyjadrenia sťažovateľa
v uvedenom smere dovolacou námietkou, ktorú subsumoval pod dovolací dôvod
podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nezaoberal s odkazom
na § 371 ods. 4 Trestného poriadku, keď konštatoval, že sťažovateľ mal o okolnostiach,
o ktoré opiera takto špecifikovanú dovolaciu námietku, vedomosť už v priebehu konania
na odvolacom súde, a to ešte pred uskutočnením verejného zasadnutia 3. apríla 2018,
na ktorom bolo o podanom odvolaní rozhodnuté, avšak napriek tomu tieto okolnosti
nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Sťažovateľ uvádza, že stanovisko
najvyššieho súdu je nesprávne, keďže podľa jeho vyjadrenia vo vzťahu ku konajúcemu
senátu krajského súdu prejednávajúcemu jeho odvolanie námietku zaujatosti uplatnil.
6. Sťažovateľ ďalej namieta, že je „duplicitne potrestaný za jeden trestný čin“, keď
je „obžalovaný za primární skutek krádeže této samé pracovní obuvy na území Rakúske
republiky“, pričom na území Slovenskej republiky bol v súvislosti s uvedeným trestným
činom krádeže odsúdený v rozpore s čl. 6 ods. 2 dohovoru aj za trestný čin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. Na tomto mieste
predostiera svoje výhrady k prijatým skutkovým záverom konajúcich súdov a dôvodí, že
nebol preukázaný jeho úmysel zatajiť existenciu majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti.
7. Napokon sťažovateľ formuluje aj námietku porušenia čl. 20 ústavy, kde porušenie
vidí v skutočnosti, že mu bol namietaným rozsudkom krajského súdu uložený podľa § 60
ods. 1 písm. a) Trestného zákona aj trest prepadnutia veci, a to notebooku, ktorý podľa
vyjadrenia sťažovateľa nie je jeho „výlučným vlastníctvom“, ale patrí inej, sťažovateľom
špecifikovanej osobe.
8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19, čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 6 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 8 ods. 2 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu
a namietaným uznesením najvyššieho súdu a základného práva podľa čl. 20 ústavy
namietaným rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume
14 000 €.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti a jej doplneniach obšírnym spôsobom namieta
porušenie všetkých jeho v ústavnej sťažnosti označených práv právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom krajského súdu a tiež namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté sťažovateľovo dovolanie.
14. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len
„ESĽP“); pozri rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54] v prípade procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje
zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle
uvedeného bolo preto predmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie
najvyššieho súdu, ale aj odvolacie rozhodnutie krajského súdu napadnuté dovolaním
sťažovateľa, ktoré bolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 147/2019).
16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).
17. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozsudku krajského súdu
a namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť
skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha
ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd
a najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v odvolaní
a dovolaní) vysporiadali adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcimi súdmi
aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či sú namietaný
rozsudok krajského súdu a namietané uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne
akceptovateľné.
18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení namietaného rozsudku
krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská
prezentované v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia posúdil, či krajský súd
a najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročili limity sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru.
19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňuje zákonnosť postupu polície, ktorá
podľa neho nepostupovala v súlade s judikatúrou všeobecných súdov vyžadujúcou v prípade
dostatočného množstva informácií zakladajúcich dôvodné podozrenie z páchania trestnej
činnosti opustiť režim operatívno-pátracej činnosti a postupovať podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, a to začatím trestného stíhania podľa § 199 Trestného
poriadku a zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom relevantných zabezpečovacích
a zaisťovacích inštitútov zakotvených v Trestnom poriadku. Krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, ako aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia v kontexte
predmetnej argumentácie sťažovateľa dôvodili, že v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa
náležitým a komplexným preskúmaním príslušného spisového materiálu zistili,
že v aktuálnom čase polícia nedisponovala relevantnými poznatkami o podozrení
zo spáchania trestnej činnosti. Táto skutočnosť bola v rozhodovacej praxi ustálená ako
predpoklad vzniku povinnosti orgánov činných v trestnom konaní zahájiť postup
podľa Trestného poriadku, a teda situácia vo veci sťažovateľa bola odlišná, preto na ňu
nemožno aplikovať závery vyplývajúce z predmetnej judikatúry všeobecných súdov
(konkrétne z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2012 z 26. júna 2012). Ústavný
súd, ktorý sa s príslušnou časťou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj
uznesenia najvyššieho súdu oboznámil, konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd svoj záver
podporili dostatočne logickým vysvetlením opierajúcim sa o podrobnú analýzu
vychádzajúcu aj z preskúmania relevantných častí spisového materiálu príslušných zložiek
Policajného zboru, ktoré sa podieľali na operatívno-pátracej činnosti vzťahujúcej sa
na aktivity zahŕňajúce aj vyšetrovanú trestnú činnosť sťažovateľa. Na základe uvedeného
ústavný súd kvalifikuje námietky sťažovateľa v uvedenom smere ako zjavne
neopodstatnené.
20. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatňovanú ochranu práv v súvislosti s väzobným
rozhodovaním (tvrdenie sťažovateľa o nedodržaní formálnych podmienok väzby –
nedodržanie predpísanej lehoty), ústavný súd konštatuje, že túto ochranu sťažovateľ mohol
a mal uplatniť vo vzťahu ku konkrétnemu väzobnému rozhodnutiu. Inými slovami,
sťažovateľ mal v relevantnom čase ústavnou sťažnosťou napadnúť príslušné rozhodnutie
o väzbe. Nie je možné, aby uplatnenie ochrany svojich práv oneskorene subsumoval
do ústavnej sťažnosti smerujúcej proti právoplatnému rozsudku a dovolaciemu rozhodnutiu.
Vzhľadom na uvedené pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie
sťažovateľa a obsahom oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu
ústavný súd považuje predmetnú časť argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa
za zjavne neopodstatnenú.
21. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na tlmočníka, ktorú sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti formuluje, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu (pozri s. 42 až 45 namietaného uznesenia najvyššieho súdu),
kde dovolací súd veľmi podrobne popísal jednotlivé etapy trestného konania vedeného
vo veci sťažovateľa, v rámci ktorých osobná aktívna realizácia práva na obhajobu zo strany
sťažovateľa objektívne preukázala neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa, že ako osoba
českej národnosti slovenský jazyk aktívne neovláda. Na základe konkrétnych skutočností,
najvyšším súdom v namietanom uznesení podrobne prezentovaných, keď sťažovateľ
náležite poučený o práve na tlmočníka v počiatočných etapách trestného konania výslovne
prehlásil, že napriek českej národnosti slovenský jazyk ovláda slovom i písmom, a keď sa
v priebehu výsluchov veľmi detailne vyjadroval k vznesenému obvineniu, resp. neskôr
k podanej obžalobe, ako aj k jednotlivým dôkazom, dovolací súd konštatoval u sťažovateľa
dostatočnú znalosť slovenského jazyka umožňujúcu mu v plnej miere uplatňovať všetky
práva obvineného. Ústavný súd na tomto mieste upriamuje pozornosť na relevantnú
judikatúru ESĽP, podľa ktorej je obsah a rozsah práva na bezplatnú pomoc tlmočníka
podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru limitovaný požiadavkou spravodlivého procesu, kde sa
právo na bezplatnú pomoc tlmočníka neuplatňuje automaticky bez ďalšieho, teda len
vyhlásením účastníka konania, že neovláda úradný jazyk, v ktorom sa konanie vedie,
pričom dôkazné bremeno o jazykovej indispozícii zaťažuje účastníka konania a vnútroštátny
orgán je oprávnený rozhodnúť, či je alebo nie je toto vyhlásenie opodstatnené (obdobne
pozri prípad K. proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP o sťažnosti č. 10210/82). Z uvedenej
judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti štandardne
zohľadňuje (pozri napr. III. ÚS 568/2013 a III. ÚS 83/2017), vyplýva, že nárok na pomoc
tlmočníka nie je automatický, teda nezávisí len od vyhlásenia obvineného (účastníka
konania), ale je podmienený preukázaním jazykovej indispozície. Zo skutočností uvedených
v odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ síce v určitej
etape trestného konania svoju požiadavku na pomoc tlmočníka predniesol, avšak táto bola
s prihliadnutím na objektívne preukázanú skutočnosť, a to reálnu schopnosť sťažovateľa
komunikovať v slovenskom jazyku, vyhodnotená konajúcimi súdmi ako neopodstatnená.
Tento všeobecnými súdmi formulovaný záver ústavný súd považuje za plne zodpovedajúci
formulovanému postulátu prezentovanej judikatúry ESĽP, ktorú si vo svojej rozhodovacej
činnosti osvojil aj ústavný súd. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje námietku
sťažovateľa o porušení jeho práva na tlmočníka ako neopodstatnenú.
22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí aj tvrdením o nezákonnosti jedného
z vykonaných dôkazov, kde poukazuje na záznamy získané odpočúvaním telefónnej
komunikácie v režime zákona č. 166/2003 Z. z. Na tomto mieste ústavný súd poukazuje
na časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktorý zákonnosť dotknutého
dôkazu zdôvodnil takto: «V danom prípade bol totiž súhlas s použitím informačno-
technických prostriedkov udelený rozhodnutím sudkyne Krajského súdu v Bratislave
z 1. decembra 2016, sp. zn. KSBA-V-981-1/2016-6NU-294/2016, podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred
odpočúvaním“), a preto, ako to už súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne
konštatoval, použitie dotknutých záznamov telekomunikačnej prevádzky, získaných v režime
zákona o ochrane pred odpočúvaním, v inej trestnej veci než tej, v ktorej bol súhlas na
použitie takýchto informačno-technických prostriedkov udelený, podlieha, na rozdiel od
záznamov, ktoré by boli získané na podklade príkazu vydaného podľa § 115 ods. 2 Tr. por.,
jedinej podmienke ustanovenej v § 7 ods. 2 druhej vete zákona o ochrane pred
odpočúvaním, ktorá bola v prejednávanej veci splnená, keďže odpočúvaním získané
informácie v inej trestnej veci na základe súhlasu vydaného zákonným sudcom sa týkali
trestnej činnosti obvineného, v súvislosti s ktorou prichádza do úvahy použite informačno-
technických prostriedkov.» Ústavný súd sa oboznámil s obsahom citovaného ustanovenia
zákona č. 166/2003 Z. z., ktoré bolo v prípade sťažovateľa aplikované a podľa ktorého ak sa
majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz
v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase
a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán
štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-
technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti,
sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti
s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Podľa ustanovenia § 115 ods. 1
Trestného poriadku v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestných činoch extrémizmu,
trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu
z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje
medzinárodná zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné
pre trestné konanie. Z relevantnej právnej úpravy je teda celkom zrejmé, že v prípade
trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ stíhaný a odsúdený (zločin podľa príslušných
ustanovení § 233 Trestného zákona) a v rámci dokazovania ktorej boli využité ako dôkaz
informácie získané odpočúvaním telefonickej komunikácie v režime zákona č. 166/2003
Z. z., bolo v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 1 Trestného poriadku prípustné
využitie inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Na základe
uvedeného môže ústavný súd konštatovať, že závery dovolacieho súdu o zákonnosti
vykonaného dôkazu sú náležite zdôvodnené a súčasne logické, nijako neodporujúce
podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem (príslušné ustanovenia zákona
č. 166/2003 Z. z. a Trestného poriadku). Vzhľadom na uvedené sa námietka sťažovateľa
o nezákonnosti predmetného dôkazu javí ústavnému súdu ako zjavne neopodstatnená.
23. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ formuluje aj námietku porušenia jeho základného
práva na zákonného sudcu, predkladajúc ústavnému súdu iba stručné tvrdenie o zaujatosti
senátu krajského súdu konajúceho o jeho odvolaní. Sťažovateľ súčasne uvádza, že je
stanovisko dovolacieho súdu, ktorý sa jeho dovolacou námietkou obsahujúcou totožnú
argumentáciu o porušení jeho práva na zákonného sudcu nezaoberal s odkazom na § 371
ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku, nesprávne, keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa
vo vzťahu ku konajúcemu senátu krajského súdu námietku zaujatosti v odvolacom konaní
uplatnil. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto skutočnosť, a to uplatnenie námietky
zaujatosti voči senátu krajského súdu v odvolacom konaní, nijako ústavnému súdu
nepreukázal (či už predložením kópie predmetnej námietky alebo predložením kópie
prípadného rozhodnutia o takejto námietke), a teda sa mu správnosť záveru najvyššieho
súdu o nemožnosti použitia takejto dovolacej námietky nepodarilo nijako spochybniť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje sťažovateľom formulovanú námietku
porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa prezentovanú v bode 6 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd opätovne pripomína, že mu z jeho postavenia neprislúcha úloha
korigovať bez ďalšieho skutkové závery rozhodnutia všeobecného súdu, keďže k takémuto
kroku môže pristúpiť len vtedy, ak by dotknuté skutkové závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, čo v prípade namietaného rozsudku krajského súdu (v spojení
s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia) konštatovať nemožno. Ústavný súd je totiž
toho názoru, že konajúce súdy príslušný skutkový záver riadne a logicky odôvodnili
a podložili analýzou dôkaznej situácie vychádzajúcej z obstaraných a vykonaných dôkazov.
Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd námietku sťažovateľa prezentovanú v bode 6
odôvodnenia tohto rozhodnutia ako zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na všetky čiastkové závery uvedené v bode 19 až 24 odôvodnenia
tohto rozhodnutia ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa (v rozsahu námietok
špecifikovaných v bode 19 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia) ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
26. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa čl. 20 ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu v časti výroku
o uložení trestu prepadnutia veci (notebooku), ktorú sťažovateľ odôvodňuje tvrdením, že
predmetná vec nebola v jeho „výlučnom vlastníctve“, ale bola majetkom inej, sťažovateľom
špecifikovanej osoby. Ústavný súd, vychádzajúc z preskúmania obsahu odôvodnenia
namietaného rozsudku krajského súdu, zistil, že sťažovateľ takéto námietky
do argumentácie odvolania smerujúceho proti prvostupňovému rozsudku nezahrnul (pozri
s. 5 a 6 namietaného rozsudku krajského súdu). Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že
z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, limitujúceho vzťah ústavného
súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými
súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie
s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným
súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (napr.
III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 425/2018). S odkazom na túto ustálenú judikatúru
ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v označenej časti podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
27. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ vo svojej ústavnej
sťažnosti výslovne formuloval. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle
ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Keďže ústavný súd, tak ako to je
uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, skonštatoval dôvody
pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prevažnej miere pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, bolo bez právneho významu sa žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu zaoberať.
28. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu