Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19,

, , , a Slovenskej

republiky v spojení s , , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 3. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. augusta 2019 a základného práva podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 8. októbra 2019 a 22. októbra 2019,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19,

, , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 6 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 50

ods. 6 a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. apríla 2018 (ďalej len „namietaný

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 6. augusta 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“) a základného

práva podľa namietaným rozsudkom krajského súdu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. novembra 2017

v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa ustanovení § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere

štyroch rokov a šiestich mesiacov. O dovolaní, ktoré proti namietanému rozsudku krajského

súdu sťažovateľ podal, rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým dovolanie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov

v zmysle ustanovení .

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta nezákonný postup polície v jeho trestnej

veci, ktorá podľa mienky sťažovateľa nepostupovala v súlade s judikatúrou všeobecných

súdov, konkrétne s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2012,

podľa ktorej dostatočné množstvo informácií zakladajúcich dôvodné podozrenie z páchania

trestnej činnosti zakladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní postupovať

v trestnom konaní podľa , a teda začať trestné stíhanie podľa ustanovení

a vykonávať príslušné zaisťovacie úkony (zaistenie veci

a zabezpečenie informácií) podľa príslušných ustanovení . Sťažovateľ

namieta, že v jeho prípade napriek dostatočným informáciám a poznatkom postupovala

polícia v rozpore s uvedenými závermi, nevykonala voči nemu služobný zákrok

a pokračovala v získavaní informácií operatívno-pátracou činnosťou s využitím zásahu

colných orgánov. Takýto postup sťažovateľ hodnotí ako nezákonný a súčasne považuje

všetky takto získané dôkazy za nezákonné.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje aj tvrdením o porušení predpísanej

štyridsaťosemhodinovej lehoty pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. V ústavnej sťažnosti

tiež predkladá námietku porušenia jeho práva na tlmočníka, kde uvádza, že napriek

nedostatočnej znalosti slovenského jazyka a jeho výslovnej požiadavke o tlmočenie mu

nebol tlmočník zabezpečený ani v počiatočnom štádiu prípravného konania v čase

rozhodovania o jeho väzbe a ani následne v konaní pred súdom. Sťažovateľ ďalej dôvodí

nezákonnosťou dôkazu získaného odpočúvaním telefónnej komunikácie v režime zákona

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane

pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

5. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ prezentuje námietku porušenia jeho

základného práva na zákonného sudcu. Najvyšší súd sa podľa vyjadrenia sťažovateľa

v uvedenom smere dovolacou námietkou, ktorú subsumoval pod dovolací dôvod

podľa ustanovenia , nezaoberal s odkazom

na , keď konštatoval, že sťažovateľ mal o okolnostiach,

o ktoré opiera takto špecifikovanú dovolaciu námietku, vedomosť už v priebehu konania

na odvolacom súde, a to ešte pred uskutočnením verejného zasadnutia 3. apríla 2018,

na ktorom bolo o podanom odvolaní rozhodnuté, avšak napriek tomu tieto okolnosti

nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Sťažovateľ uvádza, že stanovisko

najvyššieho súdu je nesprávne, keďže podľa jeho vyjadrenia vo vzťahu ku konajúcemu

senátu krajského súdu prejednávajúcemu jeho odvolanie námietku zaujatosti uplatnil.

6. Sťažovateľ ďalej namieta, že je „duplicitne potrestaný za jeden trestný čin“, keď

je „obžalovaný za primární skutek krádeže této samé pracovní obuvy na území Rakúske

republiky“, pričom na území Slovenskej republiky bol v súvislosti s uvedeným trestným

činom krádeže odsúdený v rozpore s čl. 6 ods. 2 dohovoru aj za trestný čin legalizácie

príjmu z trestnej činnosti podľa príslušných ustanovení . Na tomto mieste

predostiera svoje výhrady k prijatým skutkovým záverom konajúcich súdov a dôvodí, že

nebol preukázaný jeho úmysel zatajiť existenciu majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti.

7. Napokon sťažovateľ formuluje aj námietku porušenia , kde porušenie

vidí v skutočnosti, že mu bol namietaným rozsudkom krajského súdu uložený podľa § 60

ods. 1 písm. a) aj trest prepadnutia veci, a to notebooku, ktorý podľa

vyjadrenia sťažovateľa nie je jeho „výlučným vlastníctvom“, ale patrí inej, sťažovateľom

špecifikovanej osobe.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa

čl. 17 ods. 2, 3, 4 a 5, čl. 19, čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s , , a a práv

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 8 ods. 2 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu a základného práva podľa

namietaným rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume

14 000 €.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti a jej doplneniach obšírnym spôsobom namieta

porušenie všetkých jeho v ústavnej sťažnosti označených práv právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom krajského súdu a tiež namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté sťažovateľovo dovolanie.

14. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len

„ESĽP“); pozri rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54] v prípade procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje

zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ). V zmysle

uvedeného bolo preto predmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie

najvyššieho súdu, ale aj odvolacie rozhodnutie krajského súdu napadnuté dovolaním

sťažovateľa, ktoré bolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , ).

16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

17. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozsudku krajského súdu

a namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd

a najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v odvolaní

a dovolaní) vysporiadali adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcimi súdmi

aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či sú namietaný

rozsudok krajského súdu a namietané uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne

akceptovateľné.

18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení namietaného rozsudku

krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská

prezentované v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia posúdil, či krajský súd

a najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročili limity sťažovateľom označených

článkov a dohovoru.

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňuje zákonnosť postupu polície, ktorá

podľa neho nepostupovala v súlade s judikatúrou všeobecných súdov vyžadujúcou v prípade

dostatočného množstva informácií zakladajúcich dôvodné podozrenie z páchania trestnej

činnosti opustiť režim operatívno-pátracej činnosti a postupovať podľa príslušných

ustanovení , a to začatím trestného stíhania podľa Trestného

poriadku a zabezpečovaním dôkazov prostredníctvom relevantných zabezpečovacích

a zaisťovacích inštitútov zakotvených v . Krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku, ako aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia v kontexte

predmetnej argumentácie sťažovateľa dôvodili, že v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa

náležitým a komplexným preskúmaním príslušného spisového materiálu zistili,

že v aktuálnom čase polícia nedisponovala relevantnými poznatkami o podozrení

zo spáchania trestnej činnosti. Táto skutočnosť bola v rozhodovacej praxi ustálená ako

predpoklad vzniku povinnosti orgánov činných v trestnom konaní zahájiť postup

podľa , a teda situácia vo veci sťažovateľa bola odlišná, preto na ňu

nemožno aplikovať závery vyplývajúce z predmetnej judikatúry všeobecných súdov

(konkrétne z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2012). Ústavný

súd, ktorý sa s príslušnou časťou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj

uznesenia najvyššieho súdu oboznámil, konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd svoj záver

podporili dostatočne logickým vysvetlením opierajúcim sa o podrobnú analýzu

vychádzajúcu aj z preskúmania relevantných častí spisového materiálu príslušných zložiek

Policajného zboru, ktoré sa podieľali na operatívno-pátracej činnosti vzťahujúcej sa

na aktivity zahŕňajúce aj vyšetrovanú trestnú činnosť sťažovateľa. Na základe uvedeného

ústavný súd kvalifikuje námietky sťažovateľa v uvedenom smere ako zjavne

neopodstatnené.

20. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatňovanú ochranu práv v súvislosti s väzobným

rozhodovaním (tvrdenie sťažovateľa o nedodržaní formálnych podmienok väzby –

nedodržanie predpísanej lehoty), ústavný súd konštatuje, že túto ochranu sťažovateľ mohol

a mal uplatniť vo vzťahu ku konkrétnemu väzobnému rozhodnutiu. Inými slovami,

sťažovateľ mal v relevantnom čase ústavnou sťažnosťou napadnúť príslušné rozhodnutie

o väzbe. Nie je možné, aby uplatnenie ochrany svojich práv oneskorene subsumoval

do ústavnej sťažnosti smerujúcej proti právoplatnému rozsudku a dovolaciemu rozhodnutiu.

Vzhľadom na uvedené pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie

sťažovateľa a obsahom oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu

ústavný súd považuje predmetnú časť argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa

za zjavne neopodstatnenú.

21. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na tlmočníka, ktorú sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti formuluje, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia namietaného

uznesenia najvyššieho súdu (pozri s. 42 až 45 namietaného uznesenia najvyššieho súdu),

kde dovolací súd veľmi podrobne popísal jednotlivé etapy trestného konania vedeného

vo veci sťažovateľa, v rámci ktorých osobná aktívna realizácia práva na obhajobu zo strany

sťažovateľa objektívne preukázala neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa, že ako osoba

českej národnosti slovenský jazyk aktívne neovláda. Na základe konkrétnych skutočností,

najvyšším súdom v namietanom uznesení podrobne prezentovaných, keď sťažovateľ

náležite poučený o práve na tlmočníka v počiatočných etapách trestného konania výslovne

prehlásil, že napriek českej národnosti slovenský jazyk ovláda slovom i písmom, a keď sa

v priebehu výsluchov veľmi detailne vyjadroval k vznesenému obvineniu, resp. neskôr

k podanej obžalobe, ako aj k jednotlivým dôkazom, dovolací súd konštatoval u sťažovateľa

dostatočnú znalosť slovenského jazyka umožňujúcu mu v plnej miere uplatňovať všetky

práva obvineného. Ústavný súd na tomto mieste upriamuje pozornosť na relevantnú

judikatúru ESĽP, podľa ktorej je obsah a rozsah práva na bezplatnú pomoc tlmočníka

podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru limitovaný požiadavkou spravodlivého procesu, kde sa

právo na bezplatnú pomoc tlmočníka neuplatňuje automaticky bez ďalšieho, teda len

vyhlásením účastníka konania, že neovláda úradný jazyk, v ktorom sa konanie vedie,

pričom dôkazné bremeno o jazykovej indispozícii zaťažuje účastníka konania a vnútroštátny

orgán je oprávnený rozhodnúť, či je alebo nie je toto vyhlásenie opodstatnené (obdobne

pozri prípad K. proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP o sťažnosti č. 10210/82). Z uvedenej

judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti štandardne

zohľadňuje (pozri napr. a ), vyplýva, že nárok na pomoc

tlmočníka nie je automatický, teda nezávisí len od vyhlásenia obvineného (účastníka

konania), ale je podmienený preukázaním jazykovej indispozície. Zo skutočností uvedených

v odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ síce v určitej

etape trestného konania svoju požiadavku na pomoc tlmočníka predniesol, avšak táto bola

s prihliadnutím na objektívne preukázanú skutočnosť, a to reálnu schopnosť sťažovateľa

komunikovať v slovenskom jazyku, vyhodnotená konajúcimi súdmi ako neopodstatnená.

Tento všeobecnými súdmi formulovaný záver ústavný súd považuje za plne zodpovedajúci

formulovanému postulátu prezentovanej judikatúry ESĽP, ktorú si vo svojej rozhodovacej

činnosti osvojil aj ústavný súd. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje námietku

sťažovateľa o porušení jeho práva na tlmočníka ako neopodstatnenú.

22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí aj tvrdením o nezákonnosti jedného

z vykonaných dôkazov, kde poukazuje na záznamy získané odpočúvaním telefónnej

komunikácie v režime Na tomto mieste ústavný súd poukazuje

na časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktorý zákonnosť dotknutého

dôkazu zdôvodnil takto: «V danom prípade bol totiž súhlas s použitím informačno-

technických prostriedkov udelený rozhodnutím sudkyne Krajského súdu v Bratislave

z 1. decembra 2016, sp. zn. KSBA-V-981-1/2016-6NU-294/2016, podľa § 4 ods. 1 zákona

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred

odpočúvaním“), a preto, ako to už súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne

konštatoval, použitie dotknutých záznamov telekomunikačnej prevádzky, získaných v režime

zákona o ochrane pred odpočúvaním, v inej trestnej veci než tej, v ktorej bol súhlas na

použitie takýchto informačno-technických prostriedkov udelený, podlieha, na rozdiel od

záznamov, ktoré by boli získané na podklade príkazu vydaného podľa ,

jedinej podmienke ustanovenej v § 7 ods. 2 druhej vete zákona o ochrane pred

odpočúvaním, ktorá bola v prejednávanej veci splnená, keďže odpočúvaním získané

informácie v inej trestnej veci na základe súhlasu vydaného zákonným sudcom sa týkali

trestnej činnosti obvineného, v súvislosti s ktorou prichádza do úvahy použite informačno-

technických prostriedkov.» Ústavný súd sa oboznámil s obsahom citovaného ustanovenia

, ktoré bolo v prípade sťažovateľa aplikované a podľa ktorého ak sa

majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz

v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase

a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán

štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-

technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti,

sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti

s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Podľa ustanovenia § 115 ods. 1

v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestných činoch extrémizmu,

trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu

z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje

medzinárodná zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné

pre trestné konanie. Z relevantnej právnej úpravy je teda celkom zrejmé, že v prípade

trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ stíhaný a odsúdený (zločin podľa príslušných

ustanovení ) a v rámci dokazovania ktorej boli využité ako dôkaz

informácie získané odpočúvaním telefonickej komunikácie v režime

Z. z., bolo v zmysle citovaného ustanovenia prípustné

využitie inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Na základe

uvedeného môže ústavný súd konštatovať, že závery dovolacieho súdu o zákonnosti

vykonaného dôkazu sú náležite zdôvodnené a súčasne logické, nijako neodporujúce

podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem (príslušné ustanovenia zákona

č. a ). Vzhľadom na uvedené sa námietka sťažovateľa

o nezákonnosti predmetného dôkazu javí ústavnému súdu ako zjavne neopodstatnená.

23. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ formuluje aj námietku porušenia jeho základného

práva na zákonného sudcu, predkladajúc ústavnému súdu iba stručné tvrdenie o zaujatosti

senátu krajského súdu konajúceho o jeho odvolaní. Sťažovateľ súčasne uvádza, že je

stanovisko dovolacieho súdu, ktorý sa jeho dovolacou námietkou obsahujúcou totožnú

argumentáciu o porušení jeho práva na zákonného sudcu nezaoberal s odkazom na § 371

ods. 4 prvú vetu , nesprávne, keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa

vo vzťahu ku konajúcemu senátu krajského súdu námietku zaujatosti v odvolacom konaní

uplatnil. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto skutočnosť, a to uplatnenie námietky

zaujatosti voči senátu krajského súdu v odvolacom konaní, nijako ústavnému súdu

nepreukázal (či už predložením kópie predmetnej námietky alebo predložením kópie

prípadného rozhodnutia o takejto námietke), a teda sa mu správnosť záveru najvyššieho

súdu o nemožnosti použitia takejto dovolacej námietky nepodarilo nijako spochybniť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje sťažovateľom formulovanú námietku

porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu ako zjavne neopodstatnenú.

24. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa prezentovanú v bode 6 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd opätovne pripomína, že mu z jeho postavenia neprislúcha úloha

korigovať bez ďalšieho skutkové závery rozhodnutia všeobecného súdu, keďže k takémuto

kroku môže pristúpiť len vtedy, ak by dotknuté skutkové závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, čo v prípade namietaného rozsudku krajského súdu (v spojení

s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia) konštatovať nemožno. Ústavný súd je totiž

toho názoru, že konajúce súdy príslušný skutkový záver riadne a logicky odôvodnili

a podložili analýzou dôkaznej situácie vychádzajúcej z obstaraných a vykonaných dôkazov.

Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd námietku sťažovateľa prezentovanú v bode 6

odôvodnenia tohto rozhodnutia ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na všetky čiastkové závery uvedené v bode 19 až 24 odôvodnenia

tohto rozhodnutia ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa (v rozsahu námietok

špecifikovaných v bode 19 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia) ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietol.

26. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa namietaným rozsudkom krajského súdu v časti výroku

o uložení trestu prepadnutia veci (notebooku), ktorú sťažovateľ odôvodňuje tvrdením, že

predmetná vec nebola v jeho „výlučnom vlastníctve“, ale bola majetkom inej, sťažovateľom

špecifikovanej osoby. Ústavný súd, vychádzajúc z preskúmania obsahu odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu, zistil, že sťažovateľ takéto námietky

do argumentácie odvolania smerujúceho proti prvostupňovému rozsudku nezahrnul (pozri

s. 5 a 6 namietaného rozsudku krajského súdu). Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že

z princípu subsidiarity zakotveného v , limitujúceho vzťah ústavného

súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými

súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie

s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným

súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (napr.

, , ). S odkazom na túto ustálenú judikatúru

ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v označenej časti podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

27. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti výslovne formuloval. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle

ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Keďže ústavný súd, tak ako to je

uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, skonštatoval dôvody

pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prevažnej miere pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, bolo bez právneho významu sa žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu zaoberať.

28. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu