Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 568/2013
PDF · 190.27 KB
No categories available
III. ÚS 568/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., V., M., zastúpeného JUDr. P. K., Advokátska
kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. e)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Galanta sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2013 doručená sťažnosť F. K., V., M. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2013, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho práva zaručeného „čl. 6 ods. 3 písm. a)“ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.
Na základe odvolania podaného tak zo strany sťažovateľa, ako aj zo strany
prokurátora krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013
prvostupňový rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a uložil
sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „sa už v rámci prípravného konania vyjadril
tak, že síce od roku 1994 do roku 2007 žil na Slovensku, je občanom Maďarska a slovenský
jazyk neovláda dostatočne. Preto mu bol v rámci prípravného konania ustanovený tlmočník
zo slovenského jazyka do maďarského jazyka a opačne. Tlmočník bol prítomný už aj pri
výsluchu sťažovateľa ako obvineného, ktorý sa konal dňa 16.10.2007, takisto bol prítomný
pri jednotlivých úkonoch trestného konania, pri ktorých bol prítomný aj sťažovateľ.
Sťažovateľovi však ani obžaloba podaná Krajskou prokuratúrou Trnava a ani rozhodnutie
súdu prvého stupňa neboli doručené v jazyku, ktorému sťažovateľ rozumie. Takisto nebolo
mu doručené v jazyku, ktorému rozumie ani rozhodnutie odvolacieho súdu, hoci o to dňa
08.08.2013 výslovne požiadal.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „V konkrétnom prípade sťažovateľ podal voči
rozhodnutiu Okresného súdu Galanta, ktorý porušil právo sťažovateľa vymedzené v čl. II
tohto podania tým, že neurobil žiadne opatrenia, aby sťažovateľ mohol byť oboznámený
podrobne s povahou a dôvodom obvinenia v maďarskom jazyku, riadny opravný
prostriedok. Krajský súd v Trnave nápravu porušeného práva sťažovateľa nevykonal
a nezistil ani ďalšie porušenie práv sťažovateľa spočívajúce v tom, že mu nebol doručený
rozsudok súdu prvého stupňa v maďarskom jazyku. Dokonca súd druhého stupňa porušenie
práva sťažovateľa prehĺbil tým, že napriek vyslovenej písomnej žiadosti sťažovateľa zo dňa
08.08.2013 nedoručil sťažovateľovi ani rozsudok súdu druhého stupňa v maďarskom
jazyku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie
jeho práva zaručeného „čl. 6 ods. 3 písm. a)“ dohovoru rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 89/2011
z 2. júla 2013, napadnuté rozhodnutia zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a
priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému súdom alebo
týmto jazykom nehovorí.
1. K námietke porušenia čl. „6 ods. 3 písm. a)“ dohovoru rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T/231/2008 z 23. mája 2011
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného rozsudku okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodnými
zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania. Ochranu jeho právam
zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto
skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené
voči prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. K námietke porušenia „čl. 6 ods. 3 písm. a)“ dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 3 To/89/2011 z 2. júla 2013
Sťažovateľ rozsudku krajského súdu, resp. jeho postupu vytýka, že tento neposkytol
ochranu jeho právu garantovanému mu „čl. 6 ods. 3 písm. a)“ dohovoru, keď neurobil
žiadne opatrenia na to, aby bol sťažovateľ „podrobne oboznámený s povahou a dôvodom
obvinenia v maďarskom jazyku“, keďže mu obžaloba ani prvostupňový rozsudok
a ani druhostupňový rozsudok neboli doručené v jazyku, ktorému rozumie, teda
v maďarskom jazyku.
Ústavný súd hneď v úvode upriamuje pozornosť na relevantnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je obsah a rozsah práva
obsiahnutého v písm. e) článku 6 ods. 3 dohovoru [ktoré je potenciálne aplikovateľné
pre argumentačnú situáciu sťažovateľom prezentovanú a ktoré ústavný súd pri vymedzení
predmetu konania namiesto sťažovateľom celkom nesprávne formulovaného písm. a) čl. 6
ods. 3 dohovoru aj zohľadnil] limitovaný požiadavkou spravodlivého procesu, kde sa právo
na bezplatnú pomoc tlmočníka neuplatňuje automaticky bez ďalšieho, teda len vyhlásením
účastníka konania, že neovláda úradný jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pričom dôkazné
bremeno o jazykovej indispozícii zaťažuje účastníka konania a vnútroštátny orgán je
oprávnený rozhodnúť, či je alebo nie je toto vyhlásenie opodstatnené (pozri prípad K. proti
Francúzsku, rozhodnutie ESĽP o sťažnosti č. 10210/82).
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu, z obsahu ktorého vyplýva
obsah odvolacích námietok sťažovateľa („Pokiaľ ide o odvolania obžalovaných R. L., M. K.
a F. K., títo zhodne v písomných dôvodoch odvolania poukázali na to, že predmetná vec
nebola náležitým spôsobom objasnená, ich vina nebola jednoznačne bez akýchkoľvek
pochybností preukázaná“), ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ takéto dôkazné bremeno
uniesol, z jeho obsahu dokonca nevyplýva ani to, že by vyhlásenie, teda požiadavku
tlmočníka a s ňou súvisiace nároky sťažovateľ vo vzťahu k odvolaciemu súdu prezentoval.
Žiadne dôkazy o opaku, teda také relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali tvrdenie
sťažovateľa, že si naplnenie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru náležite uplatňoval,
sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil.
Argumentácia sťažovateľa, ktorú v sťažnosti prezentuje, a síce že 8. augusta 2013
písomne žiadal krajský súd, aby mu doručil druhostupňový rozsudok v maďarskom jazyku,
v konfrontácii so zisteniami ústavného súdu (vypracované rozhodnutie krajského súdu,
ktoré bolo prijaté na verejnom zasadnutí 2. júla 2013, ktorého sa zúčastnil splnomocnený
obhajca sťažovateľa, ktorý požiadavku sťažovateľa na vypracovanie rozsudku
v maďarskom jazyku nevzniesol, predložil krajský súd okresnému súdu už 2. augusta 2013)
signalizujú skôr účelovú snahu sťažovateľa za každú cenu, a teda aj prostredníctvom
skresľovania faktov, dosiahnuť zrušenie právoplatného odsúdenia.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd označenú časť sťažnosti sťažovateľa
posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2013