Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 83/2017
PDF · 231.7 KB
No categories available
III. ÚS 83/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov, zastúpeného spoločnosťou
VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
podanej 29. septembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 91/2016
z 22. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2017 doručená sťažnosť ,
toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
podanej 29. septembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Tpo 91/2016 z 22. novembra 2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi je vykonávané
väzobné trestné stíhanie pre zločiny obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovení § 183
ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a vydierania podľa ustanovení § 189 ods. 1 a ods. 2
písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 43/2016
zo 14. augusta 2016 z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), pričom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebola väzba
sťažovateľa nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ podal 29. septembra 2016 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej
rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. Tp 43/2016 z 2. novembra 2016 tak, že ju podľa
ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, podľa ustanovenia § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti označenému prvostupňovému rozhodnutiu
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 91/2016 z 22. novembra 2016, ktorým ju
podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
podanej 29. septembra 2016 bola porušená požiadavka urýchleného rozhodovania
o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody. Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje, že
predmetnú žiadosť podal 29. septembra 2016, pričom okresný súd pristúpil k rozhodnutiu
o nej až po uplynutí 34 kalendárnych dní a samotné vyhotovené uznesenie mu doručil
21. novembra 2016. Sťažovateľ tvrdí, že „celková dĺžka konania od podania predmetnej
žiadosti po jej rozhodnutie, presiahla na okresnom súde dobu 47 dní“.
Ďalej sťažovateľ namieta, že konajúce súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí
nevysporiadali s jeho námietkami o nedôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby a že
od začiatku jeho vzatia do väzby „súd paušálne zakotvil dôvody väzby, ktoré opakovane
uvádza v každom jednom rozhodnutí“. Sťažovateľ na tomto mieste tvrdí, že v jeho prípade
zákonné dôvody väzby nie sú naplnené, keďže v príslušných zákonných ustanoveniach
Trestného poriadku zakotvené dôvodné obavy [§ 71 ods. 1 písm. b) a c) ] „objektívne
nehrozia a nie sú prítomné“.
Podľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom uznesení, ktorého neústavnosť
a nekonformnosť s príslušnými článkami ústavy a dohovoru namieta, nezaoberal a ani
nevysporiadal s jeho sťažnostnými námietkami o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho
trvania jeho väzby. Argumentom, ktorý sťažovateľ ústavnému súdu na tomto mieste
ponúka, je jeho tvrdenie, že krajský súd rozhodoval o ním podanej sťažnosti „absolútne
nezodpovedne“, keďže o nej rozhodol „v podstate okamžite, bez toho, aby sa mal možnosť
s vecou riadne oboznámiť“, pretože sťažnosť sťažovateľa bola krajskému súdu doručená
21. novembra 2016 a rozhodnuté o nej bolo už 22. novembra 2016. Sťažovateľ sa
na základe uvedeného domnieva, že sa krajský súd jeho sťažnosťou „vôbec nezaoberal“.
Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ aj v skutočnosti, že mu napriek
ním náležite prezentovanej požiadavke nebolo počas väzobného výsluchu na okresnom súde
zabezpečené tlmočenie z jeho materinského jazyka (arménskeho jazyka), keďže podľa
vlastného vyjadrenia ovláda síce hovorovo český jazyk, avšak jeho znalosť českého jazyka
nie je na takej úrovni, aby bol schopný porozumieť odborným termínom z právnej oblasti.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 43/2016 o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby podanej 29. septembra 2016 a uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 91/2016 z 22. novembra 2016, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 1a 4 dohovoru.
Porušenie označených práv odôvodňuje sťažovateľ v prvom rade porušením
požiadavky urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
v prvostupňovom konaní. Sťažovateľ ďalej argumentuje arbitrárnosťou rozhodovania
o zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby, keď podľa jeho názoru rozhodnutia konajúcich
súdov, resp. namietané uznesenie krajského súdu v spojení s dôvodmi prvostupňového
rozhodnutia neobsahujú náležitú odpoveď na predložené sťažnostné námietky. Napokon
sťažovateľ predostiera tvrdenie o porušení jeho „práva na tlmočníka“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa
zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj
z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade
však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,
ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania
presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
Z obsahu príloh sťažnosti, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil,
vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na poštovú prepravu
29. septembra 2016, pričom ju adresoval Krajskej prokuratúre v Trnave, ktorej bola
doručená 30. septembra 2016.
Predmetná žiadosť bola okresnému súdu predložená zo strany Okresnej prokuratúry
Dunajská Streda 12. októbra 2016 (pozri str. 2 tretí odsek uznesenia okresného súdu sp. zn.
Tp 43/2016 z 2. novembra 2016), ktorá žiadosti sťažovateľa nevyhovela s odôvodnením, že
zákonné dôvody pre väzbu sťažovateľa podľa jej názoru stále trvajú.
Okresný súd vykonal 2. novembra 2016 výsluch sťažovateľa a v ten istý deň
uznesením sp. zn. Tp 43/2016 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
zamietol. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa po vykonaní výsluchu, teda
v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, ktorí súčasne v uvedený deň napadli rozhodnutie
okresného súdu sťažnosťou. S výsledkom preskúmania jeho žiadosti bol teda sťažovateľ
oboznámený 2. novembra 2016.
Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd, proti ktorému námietky sťažnosti
sťažovateľa smerujú, disponoval podkladmi pre rozhodnutie, predovšetkým žiadosťou
sťažovateľa o prepustenie z väzby od 12. októbra 2016 a od tohto dátumu bolo v jeho
reálnej dispozícii zaoberať sa posúdením zákonnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.
O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd 2. novembra 2016 v prítomnosti sťažovateľa
a jeho obhajcu, ktorí riadne oboznámení s výsledkom preskúmania reagovali podaním
sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu. Okresný súd teda rozhodol s odstupom 22 dní
od momentu objektívnej možnosti zaoberania sa predmetnou žiadosťou.
V zmysle citovanej judikatúry je doba 22 dní z hľadiska záruk poskytovaných čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
štandardne akceptovateľná, keďže nepresahuje lehotu jedného kalendárneho mesiaca.
Označená námietka sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania
o zákonnosti trvania väzby v zmysle záruk vyplývajúcich z označených článkov ústavy
a dohovoru sa preto javí ako zjavne neopodstatnená.
Krajský súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú voči prvostupňovému
uzneseniu okresného súdu, svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Po rozhodnutí o vzatí obvineného ako aj ostatných
spoluobvinených do väzby boli dňa 23.08.2016 vypočutí svedkovia ,
, dňa 12.09.2016 svedkovia , a ,
dňa 22.09.2016 svedok , na základe uznesenia vyšetrovateľa zo dňa
18.08.2016 o pribratí znalca bol dna 13.09.2016 vo veci podaný znalecký posudok znalcom
z odboru súdneho lekárstva k zraneniam poškodeného
. Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v súčasnej
dobe vo veci plynule a bez prieťahov.
Z doposiaľ zadokumentovaných dôkazov naďalej vyplývajú dôvody na podozrenie,
že sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, ako aj dôvody na podozrenie, že tohto
skutku sa dopustil resp. na ňom participoval aj obvinený . V danom štádiu
konania nemožno akceptovať obranu obvineného, že v kritickom čase pricestoval
na Slovensko len ako turista a že nemá so stíhanou trestnou činnosťou nič spoločné. V
tomto smere je potrebné poukázať na to, že obvinený pricestoval na
Slovensko s ostatnými spoluobvinenými do hotela , kde sa
mal stať skutok, jeho konanie nenasvedčuje turistickým aktivitám. Spolu s ostatnými
spoluobvinenými bol zadržaný na čerpacej stanici (odkiaľ obvinený ušiel
pred zadržaním) a to po odchode s hotela do Bratislavy, na ktorú cestu mali prinútiť aj
poškodeného a . Z jednotlivých svedeckých výpovedí
vyplýva záujem obvineného vymôcť od poškodeného
sumu 100.000 Eur, za dlžníka , s ktorým ho v minulosti zoznámil práve
poškodený. Výpovedi poškodeného korešponduje aj svedecká výpoveď
, ktorý na základe nim pozorovaného netradičného konania návštevníkov hotela
(obvinených) a následného správania sa poškodených a ich predčasného odchodu
z rezervovaného pobytu v hoteli, sa rozhodol vec oznámiť polícii. Z vykonaného
dokazovania je preukázané, že kritického dňa pricestovali do hotela
obvinení spoločne na dvoch vozidlách zn. mercedes a spoločne aj odchádzali. Rovnako,
jednotlivé dôkazy poukazujú na to, že sa jednalo o skupinu osôb, ktoré sprevádzali
, a ktoré sa riadili jeho pokynmi.
Pri skúmaní existencie dôvodov väzby krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby
v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku trvajú aj v súčasnej dobe
v nezmenenej podobe. Naďalej je dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby
na slobodu by sa mohol obvinený kontaktovať s obvineným
, ktorý je na úteku, a spoločne mariť dokazovanie skutočností významných
pre trestné konanie, ako aj dôvodná obava, že by pokračoval v páchaní trestnej činnosti
v snahe vymôcť údajný dlh od , ktorý svedok má, po predchádzajúcich
kontaktoch s a jeho ľudmi, na základe spôsobu akým s nim
zaobchádzali, z nich strach.
Za daného skutkového stavu krajský súd zastáva názor, že v tomto štádiu trestného
konania nie je možné nahradiť väzbu obvineného žiadnym z alternatívnych inštitútov
v zmysle § 80 odsek 1 Trestného poriadku. Ani prijatie písomného sľubu obvineného ani
nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nepovažuje
v prejednávanej veci za také inštitúty, ktoré by boli spôsobilé obvinenému účinne zabrániť
v správaní, ktoré odôvodňuje väzobný dôvod v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c/
Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zrušenie resp. zmenu napadnutého
uznesenia, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“
Sťažovateľ sa domnieva, že vo vzťahu k jeho sťažnostným námietkam neposkytol
krajský súd v druhom stupni rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby náležitú
odpoveď, keďže sa ním podanou sťažnosťou podľa sťažovateľa nezaoberal, pretože ju
vybavil podľa jeho názoru s veľmi krátkym časovým odstupom od jej predloženia.
Tento argument sťažovateľa v kontexte požiadavky urýchlenosti väzobného
rozhodovania, ktorej sa sťažovateľ v súvislosti s prvostupňovým rozhodnutím sám domáha,
vyznieva až absurdne a ústavný súd na tomto mieste len stroho konštatuje, že kvalitu
odôvodnenia rozhodnutia zásadne neposudzuje podľa doby, ktorá uplynula od predloženia
sťažnosti až do rozhodnutia o nej, ale za relevantný parameter považuje obsah odôvodnenia.
Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom
prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.
V intenciách námietok sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti podanej
proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu krajský súd k splneniu hmotnoprávnych
predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý
je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné
podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ (v spolupáchateľstve), poukázal na vykonané
dokazovanie (výpovede špecifikovaných svedkov, znalecký posudok, potvrdenie
relevantnej svedeckej výpovede poškodeného výpoveďou iného priameho svedka), ktorého
výsledky podľa názoru krajského súdu prezentujú dôkaznú situáciu v rozsahu
podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby.
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby
poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú
obavu z marenia vyšetrovania a z pokračovania v trestnej činnosti. Krajský súd tu poukázal
na možnosť kontaktu s jedným zo spoluobvinených páchateľov, ktorý sa útekom vyhýba
trestnému stíhaniu, ako aj na osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti,
a to na organizovaný charakter trestnej činnosti a jej násilný charakter namierený voči osobe
svedka poškodeného, ktorého svedeckú spôsobilosť by mohol pobyt sťažovateľa na slobode
prirodzene ohroziť.
Krajský súd poukázal aj na priebeh vlastného vyšetrovania, ktorého jednotlivé
vykonané úkony potvrdzujú podľa jeho názoru plynulosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu
relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami a že tieto zistenia nie sú
výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností
významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na relevantné otázky formulované sťažovateľom
v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu tak svedčí o opaku sťažovateľových
tvrdení, a síce o tom, že sa krajský súd posúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby
sťažovateľa náležite zaoberal a s námietkami sťažovateľa predostretými v podanej sťažnosti
aj primerane vysporiadal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj označenú námietku sťažovateľa kvalifikuje
ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ postupu pri preskúmaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby tiež vytýka,
že mu nebolo napriek jeho výslovnej žiadosti zabezpečené tlmočenie do jeho materinského
jazyka, keďže podľa svojho vyjadrenia neovláda úradný jazyk, v ktorom bolo konanie
vedené, resp. príbuzný český jazyk v takom rozsahu, aby porozumel aj zložitejším právnym
formuláciám.
Ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je obsah a rozsah práva obsiahnutého
v čl. 5 ods. 2 dohovoru [ktoré je potenciálne aplikovateľné pre argumentačnú situáciu
prezentovanú sťažovateľom a ktoré ústavný súd pri vymedzení predmetu konania zohľadnil,
aj keď ho sťažovateľ presne nešpecifikoval] limitovaný požiadavkou spravodlivého
procesu, kde sa právo na bezplatnú pomoc tlmočníka neuplatňuje automaticky, teda len
vyhlásením účastníka konania, že neovláda úradný jazyk, v ktorom sa konanie vedie,
pričom dôkazné bremeno o jazykovej indispozícii zaťažuje účastníka konania a vnútroštátny
orgán je oprávnený rozhodnúť, či je alebo nie je toto vyhlásenie opodstatnené (obdobne
pozri prípad K. proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP o sťažnosti č. 10210/82).
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k požiadavke sťažovateľa
na pomoc tlmočníka stručne poznamenal nasledovné: „Vo vzťahu k sťažnostnej námietke
obvineného, že v konaní, ktoré predchádzalo jeho vzatiu do väzby, mu bolo upreté právo
na prítomnosť tlmočníka, krajský súd poukazuje na svoje vyššie uvedené rozhodnutie,
ktorým sa totožnou námietkou zaoberal pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti
uzneseniu o vzatí do väzby. Na vyslovenom právnom názore krajský súd zotrváva
aj v súčasnej dobe, preto v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia
zo dňa 18. 08. 2016 bez potreby tieto dôvody v nezmenenej podobe opakovať.“
Z uvedenej judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti
štandardne zohľadňuje (pozri napr. III. ÚS 568/2013), vyplýva, že nárok na pomoc
tlmočníka nie je automatický, teda nezávisí len od vyhlásenia obvineného (účastníka
konania), ale je podmienený preukázaním jazykovej indispozície.
Zo skutočností uvedených v odôvodnení uznesenia krajského súdu vyplýva, že
sťažovateľ svoju požiadavku na pomoc tlmočníka predniesol už v počiatočnom štádiu
väzby, keď bola vyhodnotená konajúcimi súdmi ako neopodstatnená.
To, že predmetné rozhodnutie krajského súdu, ktorým nevyhovel požiadavke
sťažovateľa na tlmočníka, je nekonformné s dotknutým ustanovením čl. 5 dohovoru,
sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nijako nezdôvodnil konkrétnymi
skutočnosťami, kópiu predmetného rozhodnutia k ústavnej sťažnosti nepriložil,
neoboznámil ústavný súd s jeho obsahom a ani s vlastnou argumentáciou osvedčujúcou
v kontexte dôvodov tohto rozhodnutia nárok sťažovateľa (inými slovami, sťažovateľ
neformuloval relevantné argumenty o takej jazykovej indispozícii, ktorá by pridelenie
tlmočníka opodstatňovala).
Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd sťažovateľom formulovanú
predmetnú námietku ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil v celku ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017