Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov, zastúpeného spoločnosťou

VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava, v mene

ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní

vedenom pod sp. zn. 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

podanej 29. septembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 22. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2017 doručená sťažnosť ,

toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Júlia Vestenická, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

podanej 29. septembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. novembra 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi je vykonávané

väzobné trestné stíhanie pre zločiny obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovení § 183

ods. 1 a ods. 2 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a vydierania podľa ustanovení a

písm. a) .

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 43/2016

zo 14. augusta 2016 z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), pričom podľa ustanovenia nebola väzba

sťažovateľa nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ podal 29. septembra 2016 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 43/2016 z 2. novembra 2016 tak, že ju podľa

ustanovenia zamietol, podľa ustanovenia

písm. b) neprijal písomný sľub sťažovateľa a podľa

nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti označenému prvostupňovému rozhodnutiu

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 22. novembra 2016, ktorým ju

podľa ustanovenia zamietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43/2016 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

podanej 29. septembra 2016 bola porušená požiadavka urýchleného rozhodovania

o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody. Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje, že

predmetnú žiadosť podal 29. septembra 2016, pričom okresný súd pristúpil k rozhodnutiu

o nej až po uplynutí 34 kalendárnych dní a samotné vyhotovené uznesenie mu doručil

21. novembra 2016. Sťažovateľ tvrdí, že „celková dĺžka konania od podania predmetnej

žiadosti po jej rozhodnutie, presiahla na okresnom súde dobu 47 dní“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že konajúce súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí

nevysporiadali s jeho námietkami o nedôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby a že

od začiatku jeho vzatia do väzby „súd paušálne zakotvil dôvody väzby, ktoré opakovane

uvádza v každom jednom rozhodnutí“. Sťažovateľ na tomto mieste tvrdí, že v jeho prípade

zákonné dôvody väzby nie sú naplnené, keďže v príslušných zákonných ustanoveniach

zakotvené dôvodné obavy [ a ] „objektívne

nehrozia a nie sú prítomné“.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom uznesení, ktorého neústavnosť

a nekonformnosť s príslušnými článkami a dohovoru namieta, nezaoberal a ani

nevysporiadal s jeho sťažnostnými námietkami o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho

trvania jeho väzby. Argumentom, ktorý sťažovateľ ústavnému súdu na tomto mieste

ponúka, je jeho tvrdenie, že krajský súd rozhodoval o ním podanej sťažnosti „absolútne

nezodpovedne“, keďže o nej rozhodol „v podstate okamžite, bez toho, aby sa mal možnosť

s vecou riadne oboznámiť“, pretože sťažnosť sťažovateľa bola krajskému súdu doručená

21. novembra 2016 a rozhodnuté o nej bolo už 22. novembra 2016. Sťažovateľ sa

na základe uvedeného domnieva, že sa krajský súd jeho sťažnosťou „vôbec nezaoberal“.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ aj v skutočnosti, že mu napriek

ním náležite prezentovanej požiadavke nebolo počas väzobného výsluchu na okresnom súde

zabezpečené tlmočenie z jeho materinského jazyka (arménskeho jazyka), keďže podľa

vlastného vyjadrenia ovláda síce hovorovo český jazyk, avšak jeho znalosť českého jazyka

nie je na takej úrovni, aby bol schopný porozumieť odborným termínom z právnej oblasti.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného a 5 a jeho práva zaručeného a 4 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43/2016 o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby podanej 29. septembra 2016 a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. novembra 2016, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu zaručeného a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 1a 4 dohovoru.

Porušenie označených práv odôvodňuje sťažovateľ v prvom rade porušením

požiadavky urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

v prvostupňovom konaní. Sťažovateľ ďalej argumentuje arbitrárnosťou rozhodovania

o zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby, keď podľa jeho názoru rozhodnutia konajúcich

súdov, resp. namietané uznesenie krajského súdu v spojení s dôvodmi prvostupňového

rozhodnutia neobsahujú náležitú odpoveď na predložené sťažnostné námietky. Napokon

sťažovateľ predostiera tvrdenie o porušení jeho „práva na tlmočníka“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa

zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj

z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade

však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 , resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,

ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

().

Z obsahu príloh sťažnosti, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil,

vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na poštovú prepravu

29. septembra 2016, pričom ju adresoval Krajskej prokuratúre v Trnave, ktorej bola

doručená 30. septembra 2016.

Predmetná žiadosť bola okresnému súdu predložená zo strany Okresnej prokuratúry

Dunajská Streda 12. októbra 2016 (pozri str. 2 tretí odsek uznesenia okresného súdu sp. zn.

43/2016 z 2. novembra 2016), ktorá žiadosti sťažovateľa nevyhovela s odôvodnením, že

zákonné dôvody pre väzbu sťažovateľa podľa jej názoru stále trvajú.

Okresný súd vykonal 2. novembra 2016 výsluch sťažovateľa a v ten istý deň

uznesením sp. zn. 43/2016 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa po vykonaní výsluchu, teda

v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, ktorí súčasne v uvedený deň napadli rozhodnutie

okresného súdu sťažnosťou. S výsledkom preskúmania jeho žiadosti bol teda sťažovateľ

oboznámený 2. novembra 2016.

Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd, proti ktorému námietky sťažnosti

sťažovateľa smerujú, disponoval podkladmi pre rozhodnutie, predovšetkým žiadosťou

sťažovateľa o prepustenie z väzby od 12. októbra 2016 a od tohto dátumu bolo v jeho

reálnej dispozícii zaoberať sa posúdením zákonnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd 2. novembra 2016 v prítomnosti sťažovateľa

a jeho obhajcu, ktorí riadne oboznámení s výsledkom preskúmania reagovali podaním

sťažnosti proti predmetnému rozhodnutiu. Okresný súd teda rozhodol s odstupom 22 dní

od momentu objektívnej možnosti zaoberania sa predmetnou žiadosťou.

V zmysle citovanej judikatúry je doba 22 dní z hľadiska záruk poskytovaných čl. 17

ods. 2 a 5 a a 4 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

štandardne akceptovateľná, keďže nepresahuje lehotu jedného kalendárneho mesiaca.

Označená námietka sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania

o zákonnosti trvania väzby v zmysle záruk vyplývajúcich z označených článkov

a dohovoru sa preto javí ako zjavne neopodstatnená.

Krajský súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú voči prvostupňovému

uzneseniu okresného súdu, svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Po rozhodnutí o vzatí obvineného ako aj ostatných

spoluobvinených do väzby boli dňa 23.08.2016 vypočutí svedkovia ,

, dňa 12.09.2016 svedkovia , a ,

dňa 22.09.2016 svedok , na základe uznesenia vyšetrovateľa zo dňa

18.08.2016 o pribratí znalca bol dna 13.09.2016 vo veci podaný znalecký posudok znalcom

z odboru súdneho lekárstva k zraneniam poškodeného

. Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v súčasnej

dobe vo veci plynule a bez prieťahov.

Z doposiaľ zadokumentovaných dôkazov naďalej vyplývajú dôvody na podozrenie,

že sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, ako aj dôvody na podozrenie, že tohto

skutku sa dopustil resp. na ňom participoval aj obvinený . V danom štádiu

konania nemožno akceptovať obranu obvineného, že v kritickom čase pricestoval

na Slovensko len ako turista a že nemá so stíhanou trestnou činnosťou nič spoločné. V

tomto smere je potrebné poukázať na to, že obvinený pricestoval na

Slovensko s ostatnými spoluobvinenými do hotela , kde sa

mal stať skutok, jeho konanie nenasvedčuje turistickým aktivitám. Spolu s ostatnými

spoluobvinenými bol zadržaný na čerpacej stanici (odkiaľ obvinený ušiel

pred zadržaním) a to po odchode s hotela do Bratislavy, na ktorú cestu mali prinútiť aj

poškodeného a . Z jednotlivých svedeckých výpovedí

vyplýva záujem obvineného vymôcť od poškodeného

sumu 100.000 Eur, za dlžníka , s ktorým ho v minulosti zoznámil práve

poškodený. Výpovedi poškodeného korešponduje aj svedecká výpoveď

, ktorý na základe nim pozorovaného netradičného konania návštevníkov hotela

(obvinených) a následného správania sa poškodených a ich predčasného odchodu

z rezervovaného pobytu v hoteli, sa rozhodol vec oznámiť polícii. Z vykonaného

dokazovania je preukázané, že kritického dňa pricestovali do hotela

obvinení spoločne na dvoch vozidlách zn. mercedes a spoločne aj odchádzali. Rovnako,

jednotlivé dôkazy poukazujú na to, že sa jednalo o skupinu osôb, ktoré sprevádzali

, a ktoré sa riadili jeho pokynmi.

Pri skúmaní existencie dôvodov väzby krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby

v zmysle , trvajú aj v súčasnej dobe

v nezmenenej podobe. Naďalej je dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby

na slobodu by sa mohol obvinený kontaktovať s obvineným

, ktorý je na úteku, a spoločne mariť dokazovanie skutočností významných

pre trestné konanie, ako aj dôvodná obava, že by pokračoval v páchaní trestnej činnosti

v snahe vymôcť údajný dlh od , ktorý svedok má, po predchádzajúcich

kontaktoch s a jeho ľudmi, na základe spôsobu akým s nim

zaobchádzali, z nich strach.

Za daného skutkového stavu krajský súd zastáva názor, že v tomto štádiu trestného

konania nie je možné nahradiť väzbu obvineného žiadnym z alternatívnych inštitútov

v zmysle . Ani prijatie písomného sľubu obvineného ani

nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nepovažuje

v prejednávanej veci za také inštitúty, ktoré by boli spôsobilé obvinenému účinne zabrániť

v správaní, ktoré odôvodňuje väzobný dôvod v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c/

.

Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zrušenie resp. zmenu napadnutého

uznesenia, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“

Sťažovateľ sa domnieva, že vo vzťahu k jeho sťažnostným námietkam neposkytol

krajský súd v druhom stupni rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby náležitú

odpoveď, keďže sa ním podanou sťažnosťou podľa sťažovateľa nezaoberal, pretože ju

vybavil podľa jeho názoru s veľmi krátkym časovým odstupom od jej predloženia.

Tento argument sťažovateľa v kontexte požiadavky urýchlenosti väzobného

rozhodovania, ktorej sa sťažovateľ v súvislosti s prvostupňovým rozhodnutím sám domáha,

vyznieva až absurdne a ústavný súd na tomto mieste len stroho konštatuje, že kvalitu

odôvodnenia rozhodnutia zásadne neposudzuje podľa doby, ktorá uplynula od predloženia

sťažnosti až do rozhodnutia o nej, ale za relevantný parameter považuje obsah odôvodnenia.

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V intenciách námietok sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti podanej

proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu krajský súd k splneniu hmotnoprávnych

predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý

je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné

podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ (v spolupáchateľstve), poukázal na vykonané

dokazovanie (výpovede špecifikovaných svedkov, znalecký posudok, potvrdenie

relevantnej svedeckej výpovede poškodeného výpoveďou iného priameho svedka), ktorého

výsledky podľa názoru krajského súdu prezentujú dôkaznú situáciu v rozsahu

podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú

obavu z marenia vyšetrovania a z pokračovania v trestnej činnosti. Krajský súd tu poukázal

na možnosť kontaktu s jedným zo spoluobvinených páchateľov, ktorý sa útekom vyhýba

trestnému stíhaniu, ako aj na osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti,

a to na organizovaný charakter trestnej činnosti a jej násilný charakter namierený voči osobe

svedka poškodeného, ktorého svedeckú spôsobilosť by mohol pobyt sťažovateľa na slobode

prirodzene ohroziť.

Krajský súd poukázal aj na priebeh vlastného vyšetrovania, ktorého jednotlivé

vykonané úkony potvrdzujú podľa jeho názoru plynulosť postupu orgánov činných

v trestnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu

relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami a že tieto zistenia nie sú

výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na relevantné otázky formulované sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu tak svedčí o opaku sťažovateľových

tvrdení, a síce o tom, že sa krajský súd posúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby

sťažovateľa náležite zaoberal a s námietkami sťažovateľa predostretými v podanej sťažnosti

aj primerane vysporiadal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj označenú námietku sťažovateľa kvalifikuje

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ postupu pri preskúmaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby tiež vytýka,

že mu nebolo napriek jeho výslovnej žiadosti zabezpečené tlmočenie do jeho materinského

jazyka, keďže podľa svojho vyjadrenia neovláda úradný jazyk, v ktorom bolo konanie

vedené, resp. príbuzný český jazyk v takom rozsahu, aby porozumel aj zložitejším právnym

formuláciám.

Ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je obsah a rozsah práva obsiahnutého

v čl. 5 ods. 2 dohovoru [ktoré je potenciálne aplikovateľné pre argumentačnú situáciu

prezentovanú sťažovateľom a ktoré ústavný súd pri vymedzení predmetu konania zohľadnil,

aj keď ho sťažovateľ presne nešpecifikoval] limitovaný požiadavkou spravodlivého

procesu, kde sa právo na bezplatnú pomoc tlmočníka neuplatňuje automaticky, teda len

vyhlásením účastníka konania, že neovláda úradný jazyk, v ktorom sa konanie vedie,

pričom dôkazné bremeno o jazykovej indispozícii zaťažuje účastníka konania a vnútroštátny

orgán je oprávnený rozhodnúť, či je alebo nie je toto vyhlásenie opodstatnené (obdobne

pozri prípad K. proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP o sťažnosti č. 10210/82).

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k požiadavke sťažovateľa

na pomoc tlmočníka stručne poznamenal nasledovné: „Vo vzťahu k sťažnostnej námietke

obvineného, že v konaní, ktoré predchádzalo jeho vzatiu do väzby, mu bolo upreté právo

na prítomnosť tlmočníka, krajský súd poukazuje na svoje vyššie uvedené rozhodnutie,

ktorým sa totožnou námietkou zaoberal pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti

uzneseniu o vzatí do väzby. Na vyslovenom právnom názore krajský súd zotrváva

aj v súčasnej dobe, preto v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia

zo dňa 18. 08. 2016 bez potreby tieto dôvody v nezmenenej podobe opakovať.“

Z uvedenej judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti

štandardne zohľadňuje (pozri napr. ), vyplýva, že nárok na pomoc

tlmočníka nie je automatický, teda nezávisí len od vyhlásenia obvineného (účastníka

konania), ale je podmienený preukázaním jazykovej indispozície.

Zo skutočností uvedených v odôvodnení uznesenia krajského súdu vyplýva, že

sťažovateľ svoju požiadavku na pomoc tlmočníka predniesol už v počiatočnom štádiu

väzby, keď bola vyhodnotená konajúcimi súdmi ako neopodstatnená.

To, že predmetné rozhodnutie krajského súdu, ktorým nevyhovel požiadavke

sťažovateľa na tlmočníka, je nekonformné s dotknutým ustanovením čl. 5 dohovoru,

sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nijako nezdôvodnil konkrétnymi

skutočnosťami, kópiu predmetného rozhodnutia k ústavnej sťažnosti nepriložil,

neoboznámil ústavný súd s jeho obsahom a ani s vlastnou argumentáciou osvedčujúcou

v kontexte dôvodov tohto rozhodnutia nárok sťažovateľa (inými slovami, sťažovateľ

neformuloval relevantné argumenty o takej jazykovej indispozícii, ktorá by pridelenie

tlmočníka opodstatňovala).

Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd sťažovateľom formulovanú

predmetnú námietku ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle

posúdil v celku ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017