Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 130/2019
PDF · 447.72 KB
No categories available
IV. ÚS 130/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Záujmového
združenia právnických osôb Asociácia pre arbitráž, Rusovská cesta 15, Bratislava,
IČO 45744971, zastúpeného advokátskou kanceláriou SLAVIKATTORNEYS s. r. o.,
Mlynarovičova 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Slavomír Slávik,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71 Ek 995/2018
z 5. februára 2019 a sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 2. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Záujmového združenia právnických osôb Asociácia pre arbitráž
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť Záujmového združenia právnických osôb Asociácia
pre arbitráž, Rusovská cesta 15, Bratislava, IČO 45744971 (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátskou kanceláriou SLAVIKATTORNEYS s. r. o., Mlynarovičova 13,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Slavomír Slávik, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
71 Ek 995/2018 z 5. februára 2019 (ďalej aj „uznesenie z 5. februára 2019“) a sp. zn.
71 Ek 995/2018 z 2. apríla 2019 (ďalej aj „uznesenie z 2. apríla 2019“, spolu ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 71 Ek 995/2018
z 5. februára 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 102 ods. 1 písm. a)
v spojení s § 102 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) uložil sťažovateľovi ako zriaďovateľovi Stáleho
rozhodcovského súdu (ďalej len „rozhodcovský súd“) poriadkovú pokutu v sume 100 €.
Dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty bola skutočnosť, že sťažovateľ žiadnym
spôsobom nereagoval na výzvu okresného súdu na predloženie spisu rozhodcovského súdu
sp. zn. SRSAspA 01910/17.
4. Proti označenému uzneseniu z 5. februára 2019 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú
okresný súd uznesením sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 2. apríla 2019 vydaným zákonným sudcom
zamietol ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“).
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn.
71 Ek 995/2018 z 5. februára 2019 a sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 2. apríla 2019. Sťažovateľ
poukazuje na to, že exekučné konanie je návrhovým konaním s plnou zodpovednosťou
navrhovateľa (oprávneného) za výsledok konania. Uvedené podľa názoru sťažovateľa
znamená, že oprávnený v exekučnom konaní má uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno k uplatneniu jeho nároku v exekučnom konaní.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež argumentuje, že pokiaľ okresný súd považoval
za potrebné skúmať obsahové náležitosti a dodržanie formy rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu, mal tento žiadať od oprávneného, ktorý ním taktiež disponoval.
Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v rozpore
s princípom proporcionality „zaťažil“ povinnosťou predložiť listinu tretí subjekt, ktorý nie
je účastníkom exekučného konania a nenesie procesnú zodpovednosť za jeho výsledok.
Okresný súd pritom neuviedol, z akého dôvodu je potrebné predkladať rozhodcovský spis
vrátane rozhodcovského rozsudku v listinnej podobe.
7. Podľa sťažovateľa v napadnutých uzneseniach okresného súdu absentuje
aj uvedenie skutočností, z ktorých by vyplývala odôvodnenosť samotného uloženia
poriadkovej pokuty, ako aj odôvodnenie primeranosti jej výšky. Podľa názoru sťažovateľa
uloženie poriadkovej pokuty v sume 100 € je v zjavnom nepomere k „závažnosti sťaženia
postupu súdu v prejednávanej veci“.
8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Banská Bystrica rozhodnutím sp. zn. 71 Ek/995/2018 zo dňa
5. februára 2019 a rovnako tak sp. zn. 71 Ek/995/2018 zo dňa 2. apríla 2019 porušil
základné právo Záujmového združenia právnických osôb Asociácia pre arbitráž, so sídlom
Rusovská cesta 3674/15, 851 01 Bratislava, IČO 45 744 971 na súdnu ochranu podľa čl. 46
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutia Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 71Ek/995/2018 zo dňa 5. februára 2019 a rovnako tak sp. zn.
71Ek/995/2018 zo dňa 2. apríla 2019.
Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň priznáva Sťažovateľovi právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.“
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu z 5. februára 2019.
10. Pred samotným posúdením ústavnej sťažnosti sťažovateľa v rámci jej
predbežného prerokovania poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že sťažovateľ k ústavnej
sťažnosti nepripojil kópiu napadnutých uznesení okresného súdu tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 123 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný
súd však nepovažoval za potrebné a hospodárne vyzývať sťažovateľa na predloženie
predmetných kópií, keďže z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že v namietanom prípade
okresný súd rozhodoval vo veci sťažovateľa, ktorá je skutkovo aj právne identická s vecou,
ktorá bola predmetom prieskumu zo strany štvrtého senátu ústavného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 1131/2019 a v ktorej mal ústavný súd k dispozícii kópie tam
namietaných uznesení okresného súdu (obsahovo, resp. odôvodnením zjavne totožných
s rozhodnutiami namietanými v tomto konaní, pozn.). Sťažovateľ navyše vo svojej ústavnej
sťažnosti popísal, resp. citoval podstatný obsah napadnutých uznesení okresného súdu
v takej miere, ktorá v spojení so skutočnosťou uvedenou v predchádzajúcej vete ústavnému
súdu postačovala na preskúmanie sťažovateľom namietaného porušenia jeho označeného
základného práva.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia
o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii
a intervencii sa nepoužijú.
18. Podľa § 189 CSP súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie
skutkového stavu, aby ju predložil.
19. Podľa § 102 ods. 1 písm. a) CSP súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu,
kto sťažuje postup konania najmä tým, že nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju
nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami.
20. Podľa § 102 ods. 2 CSP výšku poriadkovej pokuty určuje súd s prihliadnutím
na povahu porušenej povinnosti; poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 eur.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
21. Podstata ústavnej sťažnosti v posudzovanej veci spočíva v námietke arbitrárnosti
postupu okresného súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa pri ukladaní poriadkovej pokuty
nerešpektoval princípy legality, primeranosti a proporcionality.
22. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti
nešpecifikoval konkrétny odsek označeného čl. 46 ústavy, avšak z obsahu ústavnej sťažnosti
jednoznačne vyplynulo, že namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to
je uvedené aj v záhlaví tohto rozhodnutia.
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
uznesením okresného súdu sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 5. februára 2019
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj) uznesením okresného súdu sp. zn.
71 Ek 995/2018 z 5. februára 2019.
24. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže, resp. mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
25. Sťažovateľ v danom prípade mal v zmysle príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku právo domáhať sa ochrany svojich práv (ktorých porušenie namieta aj
v podanej ústavnej sťažnosti, pozn.) podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
vydanému vyšším súdnym úradníkom, o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť
zákonný sudca. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto, uplatňujúc princíp subsidiarity,
ktorý vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať uznesenie okresného súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, pretože to bolo
preskúmané sudcom okresného súdu, ktorý o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením
z 2. apríla 2019.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
uznesením okresného súdu sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 2. apríla 2019
27. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že okresný súd svoje
rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty riadnym spôsobom neodôvodnil. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd „sa len obmedzil na teoretický výklad inštitútu poriadkovej pokuty
bez toho, aby tieto závery premietol aj do konkrétneho skutkového stavu veci“, a neuviedol,
„z akého dôvodu je potrebné predkladať rozhodcovský spis vrátane rozhodcovského
rozsudku v listinnej forme“.
28. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
29. V kontexte sťažovateľom vznesených výhrad je potrebné pripomenúť, že ústavný
súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať ich rozhodnutia, pokiaľ v konkrétnom prípade postupovali v súlade
s právami zúčastnených subjektov na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného
súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou.
30. Dôvodnosť uloženia poriadkovej pokuty sťažovateľovi neprislúcha ústavnému
súdu hodnotiť z iného než ústavnoprávneho hľadiska. Ako už bolo načrtnuté, právomoc
ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa
na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných
pochybení všeobecných súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie
o poriadkových pokutách (procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí
jednoznačne do výlučnej kompetencie všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty
ich nezávislého súdneho rozhodovania.
31. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti
sťažovateľa konštatuje, že postup okresného súdu, ktorý sťažovateľovi uložil poriadkové
opatrenie vo forme poriadkovej pokuty, zjavne nevykazuje znaky arbitrárnosti, resp.
svojvôle.
32. Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľa, že hoci nie je účastníkom
exekučného konania, okresný súd ho zaťažil povinnosťou predložiť rozhodcovský spis,
čo je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom proporcionality, ústavný súd poukazuje na už
citované ustanovenie § 189 CSP, ktoré (v exekučnom konaní v spojení s § 200 Exekučného
poriadku, pozn.) oprávňuje príslušný súd uložiť edičnú povinnosť každému, kto má vec
potrebnú na zistenie skutkového stavu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie
v konkrétnom konaní. V danom prípade je sťažovateľ zriaďovateľom rozhodcovského súdu
a ako taký primárne disponuje rozhodcovským spisom vrátane rozhodcovského rozsudku,
ktorý je v dotknutom konaní exekučným titulom. Okresný súd teda postupoval v súlade
so svojím zákonným oprávnením, a preto neobstojí námietka sťažovateľa, že predmetný
rozhodcovský rozsudok mal exekučný súd požadovať od oprávneného v exekučnom konaní.
Z pohľadu zákonnej definície poriadkovej pokuty tak s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu nemožno v uznesení okresného súdu, ktorý sťažovateľovi za nesplnenie
jeho edičnej povinnosti uložil poriadkovú pokutu, vidieť arbitrárnosť či svojvôľu.
33. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil aj výšku uloženej poriadkovej pokuty, keď (ako to vyplýva z obsahu samotnej
ústavnej sťažnosti, pozn.) v tejto súvislosti uviedol: „... súd prihliadol na závažnosť konania
zriaďovateľa rozhodcovského súdu, ktorý svojou nečinnosťou sťažuje postup súdu, ktorý
vo veci nemôže z dôvodu jeho pasivity rozhodnúť (či už poveriť súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alebo návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť). Výškou pokuty má
pôsobiť na zriaďovateľa rozhodcovského súdu, ktorého rozsudky sú exekučnými titulmi
vo viacerých konaniach vedených exekučným súdom, výchovne, aby do budúcna rešpektoval
výzvy súdu tak, aby konanie bolo hospodárne a ukončené v primeranej lehote. Uloženie
pokuty vo výške 100,00 eur považuje súd vzhľadom na uvedené v danom prípade za
primerané aj s prihliadnutím na časté ignorovanie výziev súdu rozhodcovským súdom aj
v iných exekučných konaniach vedených súdom, v ktorých sú exekučnými titulmi
rozhodcovské rozsudky vydané ním zriadeným rozhodcovským súdom.“
34. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou
prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade,
ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť
nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože zákon takúto možnosť výslovne
nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu
a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu ústavného súdu. Opodstatnenosť sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto v obdobných veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv
a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia
všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd
v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len vyjadrením
nesúhlasu s rozhodnutím všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič,
čo by posunulo prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa
ústavnému súdu javí sťažovateľovo tvrdenie o porušení jeho základného práva ako zjavne
neopodstatnené o to viac, ak prihliadne na skutočnosť, že celú situáciu primárne vyvolal
sám tým, že neuposlúchol príkaz okresného súdu a nesplnil si povinnosť ním uloženú
(m. m. IV. ÚS 183/2018).
35. Ústavný súd napokon poukazuje aj na svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť,
z ktorej vyplýva, že ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne
o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy
taktiež len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec pritom takúto intenzitu zjavne
nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013, IV. ÚS 94/2014).
36. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že uznesením
okresného súdu z 2. apríla 2019 nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej
obsiahnutými vrátane jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti uznesenia okresného súdu
sp. zn. 71 Ek 995/2018 z 5. februára 2019, ktoré by mohlo mať opodstatnenie len v prípade
prijatia (zodpovedajúcej časti) ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu