Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 126/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou

Srnákovou, Podbrezovská 39, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. apríla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2019 mailom a 2. októbra 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

2. Sťažovateľ v rámci opisu podrobného skutkového stavu v konaní

pred všeobecnými súdmi v ústavnej sťažnosti (kde mimochodom odkazuje už na neplatný

, čo nemohol ústavný súd prehliadnuť, keďže sťažovateľ

je kvalifikovane zastúpený advokátkou, pozn.) okrem iného uviedol, že ústavný súd

nálezom sp. zn. z 13. novembra 2018 v tejto veci už raz rozhodol tak,

že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

skorším rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2017 porušené boli.

Krajský súd podľa sťažovateľa „v rozpore s ust. “

viazaný názorom ústavného súdu vysloveným v náleze vydal napadnutý rozsudok

s identickými nedostatkami, ktoré mu už boli raz ústavným súdom vytknuté a kvôli ktorým

bolo jeho skoršie rozhodnutie v tejto veci zrušené.

3. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu (sťažovateľa, pozn.) na zmluvnú

pokutu po odstúpení od rezervačnej zmluvy. Súd prvej inštancie žalobu sťažovateľa

zamietol. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie

z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení

s rozhodnutím súdu prvého stupňa znovu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

dohovoru, a to z dôvodu údajnej arbitrárnosti a protiústavnosti napadnutého rozhodnutia.

Ako dôvod uvádza, že krajský súd sa v odôvodnení obmedzil výlučne na body 28, 29 a 30,

v rámci ktorých opätovne poukázal aj na rozhodnutie súdu prvej inštancie, a v rozpore

s nálezom ústavného súdu (pozri bod 34 nálezu č. k. -50), hoci bod 30

napadnutého rozsudku sa zdanlivo môže javiť ako odôvodnenie, neodstránil vytknutý

nedostatok, ktorý ústavný súd považoval za porušenie základného práva sťažovateľa podľa

i práva podľa dohovoru.

5. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie navrhol, aby ústavný súd v náleze

opätovne vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáhal sa aj úhrady

trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„predchádzajúci “).

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom...

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť () a treba ich posudzovať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

16. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Do práva na spravodlivý proces však

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno

považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS

8/96, , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

19. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera

jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne

ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ), čo však nie je prípad sťažovateľa.

20. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu,

vyjadreniami účastníkov konania (strán sporu) a aj s príslušnou dokumentáciou, ktorá bola

založená už v spise ústavného súdu sp. zn. z 13. novembra 2018,

a konštatuje, že nosné odôvodnenie v bode 30 k jednotlivým odvolacím dôvodom

sťažovateľa uvedeným v jeho odvolaní, ktoré viedlo krajský súd k potvrdeniu rozsudku

okresného súdu, z ústavného hľadiska spĺňa nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov, a nie je ho možné už označiť ako arbitrárne či svojvoľné,

ako to bolo vytknuté v prechádzajúcom náleze ústavného súdu sp. zn.

(pozri jeho bod 34).

21. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „... že je právom žalovanej si preverovať

tak faktický ako aj právny stav bytu, predmetom ktorého bola zmluva o budúcej kúpe.

Žalovaná nakoľko mala podozrenie na základe pôdorysu bytu, že rekonštrukcia

predmetného bytu (pričom nie je dôležité, či túto vykonal žalobca, lebo tento zodpovedá

za vady ako aj technický stav bytu pri jeho predaji) môže obsahovať faktické vady (statické

vady) pretože je prebúraná nosná priečka. Žalovaná sa snažila tieto pochybnosti odstrániť

cestou sprostredkovateľa dopytom na stavebné povolenie, resp. ohlásenie o stavebných

úpravách, ktoré urobené neboli. Žalobca taktiež neodstránil pochybnosti žalovanej na jej

dopyt listom zo dňa 24.04.2014, ktorým žiadala žalobcu na predloženie dokumentácie

vedenej príslušným stavebným úradom súvisiacu s rekonštrukciou bytu v lehote 5 dní

od doručenia listu v súlade s čl. 3 ods. 3.3 Zmluvy. Žalovaná taktiež oslovila

prostredníctvom sprostredkovateľa aj statika, ktorý pochybnosti žalovanej o negatívnom

statickom posudku bytu žalovanej len znásobil. Je možné teda povedať, že žalovaná urobila

všetko preto, aby odstránila pochybnosti o faktickej vade predmetného bytu, čo sa

jej nepodarilo. Žalobca v snahe byt rýchlo predať neodstránil oprávnené obavy žalovanej

o technickom stave bytu a preto žalovaná riadne od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

oprávnene odstúpila. Na veci nič nemení skutočnosť, či v neskoršom čase preukázalo alebo

nie, či byt v čase odstúpenia od zmluvy žalovanou trpel alebo nie faktickými vadami.“

22. Krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska primeraným

a aj dostatočným spôsobom reagoval na podstatu právneho sporu nastoleného sťažovateľom

a hoci sťažovateľ má čiastočne pravdu v tom, že mu nedal priame odpovede na všetky jeho

námietky uvedené v odvolaní, ani prípadná spornosť vysloveného právneho názoru ešte

neznamená, že ide v tomto prípade opätovne o arbitrárne či zjavne (očividne) neodôvodnené

rozhodnutie, ako sa domnieva sťažovateľ na základe nálezu ústavného súdu.

23. Ústavný súd k tomu uvádza, že nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou

pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach podľa nie je posudzovanie

právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a

z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (). Ústavný súd nie je ani opravným

súdom právnych názorov všeobecných súdov. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol celkom zjavne svojvoľný, prípadne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný, čo sa však v prípade sťažovateľa nepotvrdilo. V neposlednom rade

ústavný súd dodáva, že z jeho úlohy strážcu ústavnosti okrem iného vyplýva aj to,

že v sporoch, ktoré vykazujú isté znaky špekulatívnosti či účelovosti, musí osobitným

spôsobom pristupovať aj k otázkam prípadnej formálnoprávnej ne/dokonalosti napadnutých

súdnych rozhodnutí. Spravodlivosť sa totiž nesmie iba javiť ako spravodlivosť,

ale spravodlivosťou aj musí byť.

24. V danej veci je nepochybné, že rešpektujúc predovšetkým princíp spravodlivosti

nemožno uvažovať o zjavne nesprávnom závere krajského súdu k zákonnému dôvodu

zamietnutia žaloby sťažovateľa. Nosné odôvodnenie krajského súdu má svoje ratio a nie je

očividne nesprávne. Aj keby ústavný súd mohol s názorom krajského súdu v prospech

názoru sťažovateľa polemizovať, nie je jeho úlohou nad ústavný význam pretvárať

vyslovené právne názory všeobecných súdov vychádzajúce z vykonaného dokazovania

(teda skutkových údajov). Táto úvaha krajského súdu nie je, napriek istým pochybnostiam,

arbitrárna a ani zjavne neodôvodnená. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú základné ústavne

garancie, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ závery krajského súdu,

a to dokonca ani vtedy, ak by sa s ich hodnotením sám celkom nestotožňoval.

25. Zo záverov krajského súdu, ktorý sa opieral a súčasne stotožnil v celom rozsahu

so závermi súdu prvej inštancie (na 8 s.), nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov (v tomto prípade Občianskeho

zákonníka a , pozn.), ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s jeho závermi, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého odôvodnenia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

26. Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom rozsudku nemohol zasiahnuť do označených základných práv podľa

a dohovoru (body 1, 5 a 13), a niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím

krajského súdu o potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pristúpil k odmietnutiu ústavnej sťažnosti

sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2019

predseda senátu