Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 384/2019
PDF · 446.83 KB
No categories available
II. ÚS 384/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. sp. zn. 21 Co 154/2018, 21 Co 155/2018 z 1. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného
v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 Co 154/2018, 21 Co 155/2018 z 1. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde
Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu „o náhradu za vecné bremeno“, o ktorej rozhodol
okresný súd naposledy uznesením sp. zn. 11 C 133/2012 z 15. augusta 2018 tak, že podanie
sťažovateľa odmietol, druhým výrokom priznal náhradu trov žalovanému a tretím výrokom
sťažovateľovi vrátil súdny poplatok. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
sťažovateľ podal odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie
z viacerých dôvodov, medzi iným aj s argumentáciou, že vo veci od počiatku rozhoduje
nezákonný sudca, o čom svedčí aj uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 20/2016
z 25. augusta 2016, ktorým dovolací súd zrušil výrok uznesenia krajského súdu sp. zn.
21 Co 74/2015, ktorým krajský súd rozhodol o tom, že sudca JUDr. Eduard Valenčin nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sťažovateľ ďalej uviedol, že následne
krajský súd uznesením sp. zn. 21 Co 221/2016, 21 Co 222/2016 zo 16. mája 2017 vec vrátil
okresnému súdu bez meritórneho prejednania, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že odvolaciemu súdu po zrušení označeného výroku dovolacím súdom, ktorým
sudca nebol vylúčený, už nezostal prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie, a zároveň
uviedol, že vzhľadom na obsah tvrdení sťažovateľa je potrebné byť toho názoru, že
sťažovateľ uplatnil ako strana sporu námietku zaujatosti (bod 7 predmetného uznesenia
krajského súdu, pozn.). Po vrátení veci opätovne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.
11 C 133/2012 z 15. augusta 2018 tak, že podanie sťažovateľa odmietol, priznal nárok
na náhradu trov protistrane a rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľovi.
Sťažovateľ opätovne podal proti označenému uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie,
v rámci ktorého okrem iného opätovne tvrdil, že vo veci konal a rozhodol nezákonný sudca.
O tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.
21 Co 154/2018, 21 Co 155/2018 zo 4. apríla 2019 tak, že zrušil odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľ nespokojný s odôvodnením označeného
uznesenia krajského súdu zo 4. apríla 2019 návrhom žiadal doplnenie rozhodnutia, keďže
krajský súd nerozhodol o jeho podstatnej námietke, že rozhodnutie „súdu prvej inštancie
vydal sudca, ktorý nebol určený v súlade s ust. §3 ods. 3 zákona o súdoch, tzn. v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce“. Krajský súd o tomto návrhu sťažovateľa rozhodol
napadnutým uznesením tak, že návrh zamietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. Napadnuté uznesenie
krajského súdu považuje za arbitrárne, keďže krajský súd o jeho návrhu rozhodol v rozpore
s jeho označenými právami. Tým, že sťažovateľ nedostal na svoju zásadnú námietku jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď, malo podľa jeho názoru dôjsť k odmietnutiu práva na spravodlivé
súdne konanie a taktiež k porušeniu jeho práva na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Namietané porušenie svojho práva na zákonného sudcu sťažovateľ odôvodnil
tým, že celé konanie v sťažovateľovej veci je zaťažené vadou zmätočnosti, ktorého
následkom je aj porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu, keďže v konaní aj
naďalej koná a rozhoduje nezákonný sudca.
4. Vychádzajúc z uvedeného a sťažnostnej argumentácie, sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom takto:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zákonného sudcu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove rozhodnutím sp. zn.
21 Co 154/2018-524 a 21 Co 155/2018 zo dňa 01. 08. 2019 porušené boli.
3. Krajskému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Co 154/2018
a 21 Co 155/2018 sa prikazuje rozhodnúť o sťažovateľovej námietke, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 133-2012 koná a rozhoduje nezákonný sudca.
4. , , , sa
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 21.000,- EUR (slovom:
dvadsaťjedentisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť mu do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Feciľaka, advokáta so sídlom
Jesenná 8, 080 05 Prešov, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
9. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrh, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych
predpisov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, identického práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a analogického práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým
uznesením krajského súdu. Ide procesné rozhodnutie, ktorým krajský súd zamietol návrh
sťažovateľa na doplnenie rozhodnutia, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu
vo všetkých jeho výrokoch a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
15. V tejto súvislosti už ústavný súd viackrát judikoval, že ak pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde; ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03,
II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny
poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku (predtým Občianskeho súdneho
poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr.
16. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
17. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
18. Ústavný súd považoval za potrebné ozrejmiť procesné okolnosti veci, ktoré boli
nevyhnutné pre posúdenie dôvodnosti výhrad sťažovateľa, ako aj samotnej sťažnosti.
Krajský súd po zrušení svojho výroku o nevylúčení sudcu rozhodnutím dovolacieho súdu
vec bez meritórneho rozhodnutia vrátil okresnému súdu na účel prejednania a rozhodnutia
o výhradách sťažovateľa vo vzťahu k sudcovi, ktorý rozhodoval vec sťažovateľa ako súd
prvej inštancie, pretože absentoval výrok súdu prvej inštancie, ktorý by mal preskúmať.
Okresný súd následne opätovne rozhodol o žalobe sťažovateľa uznesením, ktorým podanie
sťažovateľa odmietol. Z odôvodnenia neskoršieho zrušujúceho uznesenia krajského súdu
sp. zn. 21 Co 154/2018, 21 Co 155/2018 zo 4. apríla 2019 vyplýva, že okresný súd sa
nevysporiadal s viacerými podaniami sťažovateľa, najmä však tými, ktorými žiadal
pripustiť zmenu žaloby. K námietke uvedenej v odvolaní, že okrem iného vec rozhodol
nezákonný sudca, krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia stanovisko
nezaujal. To bol aj dôvod, pre ktorý sťažovateľ navrhol krajskému súdu, aby svoje kasačné
rozhodnutie zo 4. apríla 2019 doplnil, keďže sa s jeho zásadnou námietku v odôvodnení
svojho kasačného uznesenia nevysporiadal. Krajský súd napadnutým uznesením návrh
sťažovateľa na doplnenie rozhodnutia zamietol.
19. Sťažovateľ namietal arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
rozhodol o jeho návrhu na doplnenie zrušujúceho uznesenia krajského súdu z dôvodu, že
takýmto postupom došlo k porušeniu jeho procesných práv, pretože nedalo jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na jeho námietku týkajúcu sa zákonného sudcu. Ústavný súd
po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že námietky sťažovateľa o porušení jeho označených procesných práv sú
neopodstatnené. Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia v podstatnom
uviedol:
„3. Podľa ust.§ 225 C. s. p., ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu
konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj
bez návrhu. Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane použijú
ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie rozsudku, návrh
zamietne. Návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov
pôvodného rozsudku.
4. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že doplnenie rozsudku je možné v prípade, ak
dôjde k nedostatkom v rozhodovaní súdu, to znamená, že keď nastane situácia, keď súd
rozhodne opomenúť o niektorej časti predmetu konania, napríklad o príslušenstve,
pohľadávke alebo o vzájomnej žalobe. Tie vyššie spomenuté nedostatky je možné napraviť
dopĺňacím rozsudkom vydaným bud' na návrh strany sporu alebo za podmienok uvedených
v zákone aj bez návrhu. Ide pritom o pochybenia, ktoré sa týkajú výroku rozsudku sú však
odlišné od tých ktoré je možné napraviť vydaním opravného uznesenia podľa § 224 C. s. p.
(porovnaj komentár Civilný sporový poriadok Nakladatelství C. H. Beck Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. strana 827).
5. Z obsahu a účelu ustanovenia § 225 vyplýva, že nerozhodnutie súdu o niektorej
časti konania môže sa stať predmetom doplnenia v prípade, ak návrh bol podaný, avšak
doplnenie prichádza do úvahy len v prípade, ak súd nerozhodol o celom predmete konania
alebo o trovách a doplnenie sa dotýka výroku rozhodnutia nie však jeho odôvodnenia.
6. Vzhľadom na podaný návrh žalobcu odvolací súd bol povinný preskúmať, či sú
dané dôvody na doplnenie rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na skutočnosť, že je
možné dopĺňať len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie. Odvolací súd tak pristúpil
k zamietnutiu návrhu žalobcu na doplnenie uznesenia č. k. 21 Co/154/2018,
21 Co/155/2018-505 zo dňa 04. 04. 2019.“
20. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa konštatuje, že krajský súd
podľa obsahu návrhu na doplnenie rozhodnutia kasačného uznesenia krajského súdu ho
vyhodnotil ako návrh na doplnenie odôvodnenia tohto rozhodnutia, čo je aj logické, keďže
svojím rozhodnutím zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch. Inými
slovami, nerozhodoval o námietke sťažovateľa, ktorá podľa obsahu je námietkou
nezákonného postupu pri určení zákonného sudcu, pretože už vo svojom skoršom kasačnom
rozhodnutí sp. zn. 21 Co 221/2016, 21 Co 222/2016 zo 16. mája 2017 v bode 7 odôvodnenia
jasne a zrozumiteľne uviedol, že „... je potrebné mať za to, že si uplatnil ako strana sporu
námietku zaujatosti (52 ods. 1 CSP). Až následne je možné vo veci postupovať v súlade
s procesnou normou vzťahujúcou sa k inštitútu námietky zaujatosti vznesenou stranou
sporu.“. Inými slovami, krajský súd už vo svojom skoršom kasačnom rozhodnutí v danej
veci jasne a zrozumiteľne uviedol, že touto námietkou sa bude zaoberať po tom, čo mu bude
okresným súdom predložená na rozhodnutie v súlade s Civilným sporovým poriadkom.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že námietka, o ktorej hovorí sťažovateľ,
krajskému súdu predložená nebola, preto sa k nej krajský súd ani nemohol vyjadriť.
21. V rámci opísaných úvah nemožno považovať vytýkanú arbitrárnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu za dôvodnú. Navyše, je potrebné mať na zreteli, že krajský súd
len rozhodoval o procesnom návrhu sťažovateľa na doplnenie rozhodnutia, teda
nerozhodoval vo veci samej ani o parciálnej otázke, ktorú by riešil s konečnou platnosťou.
Neexistuje teda relevantná súvislosť medzi namietaným porušením procesných práv
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces na jednej strane a napadnutým
uznesením krajského súdu na druhej strane. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
22. Ako už bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením nerozhodoval
o námietke zaujatosti sudcu, ktorý vec na súde prvej inštancie rozhoduje, ale len o návrhu
na doplnenie rozhodnutia, preto ani neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
základným právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi a napadnutým uznesením krajského
súdu. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Nad rámec dôvodov ústavný súd dodáva, že pokiaľ sudca okresného súdu, ktorý
vec rozhoduje, ignoruje sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti a túto zákonným
spôsobom nevyhodnotil a nepredložil krajskému súdu na rozhodnutie v rozpore s pokynom
krajského súdu, ktorý vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia sp. zn. 21 Co 221/2016,
21 Co 222/2016 zo 16. mája 2017, tak závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti
vyplývajúce z Civilného sporového poriadku a zároveň porušuje sťažovateľove práva
chránené ústavou a dohovorom.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu