Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 168/2019
PDF · 429.16 KB
No categories available
IV. ÚS 168/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 T 53/2014-1180 z 27. júla 2017,
č. k. 3 T 53/2014-1182 z 27. júla 2017 a č. k. 3 T 53/2014-1193 z 3. septembra 2019, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 3 T 53/2014-1180 z 27. júla 2017, č. k. 3 T 53/2014-1182 z 27. júla 2017 (ďalej
aj „uznesenia z 27. júla 2017“) a č. k. 3 T 53/2014-1193 z 3. septembra 2019 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšší súdny úradník okresného súdu
rozhodol uznesením č. k. 3 T 53/2014-1180 z 27. júla 2017 podľa § 558 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť odmenu a hotové výdavky
uhradené štátom jemu ustanovenému obhajcovi vo výške
1 536,20 €. Ďalším uznesením č. k. 3 T 53/2014-1182 vyšší súdny úradník okresného súdu
uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť odmenu a hotové výdavky uhradené štátom jemu
ustanovenému obhajcovi vo výške 3 316,74 €.
3. Proti uzneseniam z 27. júla 2017 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
okresný súd napadnutým uznesením z 3. septembra 2019 tak, že ju zamietol.
4. Sťažovateľ argumentuje, že predmetnými uzneseniami došlo k porušeniu práva
na bezplatnú obhajobu podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku, a v ústavnej sťažnosti ďalej
uvádza:
„K porušeniu práva na bezplatnú obhajobu došlo tak, že Okresný súd Bratislava 1 sa
nevyrovnal riadne s mojím nárokom na bezplatnú obhajobu, keď neakceptoval moje
majetkové pomery a to, že nemám dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, a to
v čase, keď preskúmaval moju žiadosť o bezplatnú obhajobu a v čase vydania predmetného
uznesenia, ale svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v budúcnosti by som mohol z môjho
príjmu – invalidného dôchodku, ktorý poberám vo výške 41,95 EUR uhradiť. Teda neriešil
skutkový stav mojej finančnej situácie ale budúcnosť.
V tejto súvislosti poukazujem aj na postup okresného súdu BA 1, ktorý bol v rozpore
s Trestným poriadkom pri posudzovaní mojej žiadosti o bezplatnú obhajobu, lebo rozhodol
o tom, že mám uhradiť trovy obhajoby dňa 27. 07. 2017 a až potom dňa 26. 9. 2017 mi
zaslal výzvu na preskúmanie mojich majetkových pomerov, aby som vyplnil dotazník
a potvrdil ho v ústave na finančnom oddelení aký mám príjem...
Ďalej chcem poukázať na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, teda tým, koho príjem
nepresahuje 1,6 násobok sumy životného minima, čo je 287,10 eura. Mám za to, že obdobne
mal posudzovať aj moju osobu okresný súd pri vydávaní predmetného uznesenia. Ako dôkaz
prikladám oznámenie Centra právnej pomoci o tom, že mám nárok na bezplatné
poskytovanie právnej pomoci formou určeného advokáta.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 27. 07. 2017 č. k. 3 T/53/2014-1180...
uznesením zo dňa 27. 07. 2017 č. k. 3 T/53/2014-1182 a uznesením zo dňa 03. 09. 2019 č. k.
3 T/53/2014-1193 porušil... základné právo (sťažovateľa) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Uznesenia Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. 3 T/53/2014-1180 zo dňa
27. 07. 2017, 3 T/53/2014-1182 zo dňa 27. 07. 2017 a uznesenie č. k. 3 T/53/2014-1193
zo dňa 03. 09. 2019 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie, aby bolo zaručené
právo na bezplatnú obhajobu.
3. (Sťažovateľovi)... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2000 EUR
(slovom dvetisíc euro) ako nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutie, ktoré je Okresný
súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu (alebo iného orgánu verejnej moci, pozn.),
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom (alebo iným orgánom verejnej moci) bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd (orgán verejnej moci) vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom (orgánom verejnej moci) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu z 27. júla 2017
17. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity všeobecne vymedzeného v časti II tohto
uznesenia je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ proti uzneseniam okresného
súdu z 27. júla 2017 podal sťažnosť. O sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým
uznesením z 3. septembra 2019 tak, že ju zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv uzneseniami okresného súdu z 27. júla 2017 je
teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. Uplatnenie
právomoci okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci rozhodoval ústavný súd, preto
ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
z 3. septembra 2019
19. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta právny záver okresného
súdu, ktorý akceptoval právny záver vyššieho súdneho úradníka o povinnosti nahradiť trovy
právneho zastúpenia vyplatené štátom jemu ustanoveným obhajcom.
20. Okresný súd v napadnutom uznesení z 3. septembra 2019 dospel k záveru,
že uznesenia z 27. júla 2017 sú vecne správne, a z dokladov predložených sťažovateľom
nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na bezplatnú obhajobu
alebo na obhajobu za zníženú náhradu. Poukázal na to, že z „potvrdenia o majetkových
a zárobkových pomeroch odsúdeného vyplýva, že tento nebol pracovne zaradený, na
osobnom účte však má finančné prostriedky v sume 223,86 Eur a súčasne poberá invalidný
dôchodok vo výške 41,95 Eur. Lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo zistené, že odsúdený
poberá invalidný dôchodok vo výške 92,-Eur, z ktorého sú mu vykonávané zrážky vo výške
46,-Eur.
S poukazom na uvedené a s prihliadnutím na dlhodobý trest odňatia slobody, ktorý
má odsúdený vykonať, má súd za to, že nie sú splnené podmienky na priznanie bezplatnej
obhajoby. Z uvedeného dôchodku je možné odsúdenému vzhľadom na už zmienený dlhodobý
nepodmienečný trest odňatia slobody vykonávať zrážky aj vo vzťahu k súdom uloženým
povinnostiam nahradiť štátu odmenu a náhradu vyplatenú ustanoveným obhajcom
v zákonom prípustnom rozsahu a tak, aby táto bola v maximálne možnej miere uhradená.
Odsúdený teda má pravidelný príjem, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti neodôvodňuje
záver o tom, že by odsúdený spĺňal podmienky na bezplatnú obhajobu.
Pritom uložená povinnosť na náhradu odmeny a hotových výdavkov uhradených
štátom ustanoveným obhajcom má charakter súdnej pohľadávky, ktorú, v prípade jej
nezaplatenia, vymáha Justičná pokladnica podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe
a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov. Iba tento výkonný orgán
Krajského súdu v Bratislave môže s povinným uzavrieť písomnú dohodu o splátkach alebo
o odklade platenia, prípadne upustiť od vymáhania súdnej pohľadávky od povinného. Túto
žiadosť môže odsúdený za podmienok upravených v citovanom zákone adresovať Justičnej
pokladnici.“.
21. Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd
dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení venoval sťažovateľovej veci
náležitú pozornosť a vysporiadal sa s ňou ústavne akceptovateľne. Ústavný súd konštatuje,
že okresný súd poskytol primeranú odpoveď na to, prečo sťažovateľovi nepriznal nárok
na bezplatnú obhajobu, resp. na obhajobu za zníženú náhradu. Myšlienkové úvahy
okresného súdu vo veci sťažovateľa sú zrozumiteľné, možno spätne preskúmať,
akým spôsobom dospel k vymedzenému záveru. Ústavný súd právne závery okresného súdu
nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
Skutočnosť, že okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie svojich pomerov až
po vydaní uznesení z 27. júla 2017, nemala vplyv na ústavnú udržateľnosť napadnutého
uznesenia. Relevantné je, že v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniam
z 27. júla 2017 mal okresný súd k dispozícii podklady o pomeroch sťažovateľa. Ústavný súd
tiež poukazuje na to, že sťažovateľ má možnosť zmeniť alebo zmierniť dopad napadnutého
uznesenia postupom podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych
pohľadávok v znení neskorších predpisov tak, ako to uviedol aj okresný súd v napadnutom
uznesení. Priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.
v znení neskorších predpisov sťažovateľovi nemá vplyv na posudzovanie podmienok
na priznanie nároku na bezplatnú obhajobu, resp. na obhajobu za zníženú náhradu
sťažovateľovi ako odsúdenému v trestnom konaní.
22. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
24. Ústavný súd špecificky nevyhovel návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho
zástupcu. Vychádzal predovšetkým z toho, že hoci sťažovateľ nebol zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, jeho ústavná sťažnosť mala všetky náležitosti
vyžadované zákonom o ústavnom súde. Vzhľadom na predmet, ktorého sa týkala ústavná
sťažnosť, táto bola odôvodnená dostatočnou argumentáciou, sťažovateľ zrozumiteľne
popísal podstatné okolnosti svojej veci a svoje námietky proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu. Vychádzajúc z odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ústavný súd dospel
k záveru, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37
ods. 1 zákona o ústavnom súde), preto predmetnému procesnému návrhu sťažovateľa
nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav DURIŠ predseda senátu