Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 147/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO

31444873, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Blahušiak, substitučne zastúpenej

advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka a konateľka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol.

s r. o. , Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO 31444873 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. mája 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi

Kohutovi. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodného sudcu

spravodajcu, pozn.) nebolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté. Plénum ústavného súdu prijalo

16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X

bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo

16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019,

a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná

sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu

3 rozvrhu práce bola prerokovaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo potvrdené rozhodnutie Rady

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. z 24. mája 2016, ktorým

rozhodla, že sťažovateľka odvysielaním šiestich komunikátov s názvom „Akčná výhra“

porušila povinnosť podľa o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) a uložila jej podľa § 64 ods. 1 písm. d) v spojení

s § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní pokutu vo výške 60 000 €. Okrem toho najvyšší

súd prvým výrokom napadnutého rozsudku rozhodol o nepripustení vstupu intervenienta

MEDIATEX s. r. o., Bojnická 18, Bratislava, IČO 35763418 (ďalej len „MEDIATEX

s. r. o.“), do konania.

4. Podľa sťažovateľky je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, a to

v časti, v ktorej sa najvyšší súd zaoberá otázkou porušenia § 32 ods. 4 písm. a) zákona

o vysielaní, a tiež v časti, v ktorej sa venuje výške uloženej pokuty. Pokiaľ ide o uloženú

pokutu, predstavuje napadnutý rozsudok výrazný a podstatný odklon od doterajšej

konštantnej judikatúry najvyššieho súdu a rozhodovacej praxe rady pri určovaní výšky

pokuty v skutkovo obdobných prípadoch. Uloženie neprimerane zvýšenej pokuty zas podľa

sťažovateľky nie je odôvodnené spôsobom, ktorý by odôvodňoval zásah do princípu

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovateľka napokon poukazuje na materiálnu

nevykonateľnosť výroku, ktorým súd rozhodol o nepripustení intervenienta do konania,

čo má svedčiť o celkovej zmätočnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku.

5. Sťažovateľka ďalej podrobnejšie rozvíja jednotlivé výhrady k napadnutému

rozhodnutiu a v prvej časti sa venuje jeho arbitrárnosti. V tomto smere najvyššiemu súdu

vyčíta, že nepriznal komunikátom akýkoľvek zábavný prvok a nezadefinoval jasné kritériá

pre stanovenie pravidiel súťažných úloh, ktoré budú zodpovedať pojmu čestný telenákup,

okrem všeobecných požiadaviek na ich určitosť a zrozumiteľnosť. To robí jeho

rozhodovanie nepredvídateľným do budúcnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu podľa sťažovateľky vzbudzuje dojem, že naplnenie pojmu nečestný bude

spĺňať akýkoľvek komunikát, ktorý poskytuje viacero možností odpovedí, ale len jedna je

správna, čo je napokon podstata aj iných hier ako napríklad Milionár, kde rovnako súťažiaci

háda spomedzi možností len jednu správnu. Zároveň trvá na tom, že posudzované zadania

súťažných úloh požiadavkám na určitosť a zrozumiteľnosť vyhovovali.

6. Sťažovateľka ďalej namieta zmätočnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu

k určeniu výšky pokuty v sume 10 000 € za jeden odvysielaný komunikát, teda v úhrnnej

výške 60 000 € za šesť odvysielaných komunikátov. Spochybňuje tvrdenie najvyššieho

súdu, že bola „dostatočne krát“ upozornená a sankcionovaná za vysielanie obdobných

komunikátov, a tak si mohla byť vedomá porušovania právnych predpisov, a tiež tvrdenie,

že pokuta je adekvátna s ohľadom na predchádzajúce uložené sankcie a aj s ohľadom

na skutočnosť, že ide o úhrnnú pokutu za šesť rôznych komunikátov. Rozhodnutia v údajne

obdobných prípadoch nepovažuje za obdobné, pretože charakter komunikátov, súťažné

zadania aj vytýkané nedostatky boli absolútne odlišné. Najvyššiemu súdu tiež vyčíta,

že ignoroval, že rada neuplatnila absorpčnú zásadu ukladania pokút pri súbehu správnych

deliktov tak, ako to vyžaduje predošlá judikatúra najvyššieho súdu, napríklad rozsudok

sp. zn. zo 6. marca 2008. Základné princípy trestania, medzi ktoré patrí

aj absorpčná zásada, sa musia vzťahovať aj na správne trestanie. Sťažovateľka v tomto

smere poukazuje na medzinárodné dokumenty ako sú dohovor, Medzinárodný pakt

o občianskych a politických právach a rôzne dokumenty Rady Európy odporúčacej povahy.

Sťažovateľka nedostala odpoveď na otázku primeranosti uloženej pokuty (presnejšie jej

zvýšenia, keďže v minulosti dostala pokutu v priemere vo výške 4 000 € za jeden

komunikát), preto považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti za arbitrárne,

a to tým viac, že sa v odvolaní domáhala uplatnenia moderačného oprávnenia súdu. Ak bolo

rozhodujúcim faktorom pre uloženie vyššej pokuty to, že išlo o opakované porušenie § 32

ods. 4 zákona o vysielaní a pokuta bola uložená ako úhrnná, v napadnutom rozsudku podľa

sťažovateľky chýba logická väzba na § 64 ods. 3 zákona o vysielaní (kritériá ukladania

pokuty, aplikovanie absorpčnej zásady).

7. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka apeluje na princíp právnej istoty

a predvídateľnosti rozhodnutí. S poukazom na judikatúru ústavného súdu uvádza,

že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k dôvere

v spravodlivé súdne konanie. V inom rozhodnutí mal pritom najvyšší súd konštatovať,

že nesúhlasí so správnou úvahou vedúcou k uloženiu sankcie vo výške 30 000 € za 3

komunikáty. Konkrétne uviedol, že „voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je

myšlienkový proces, v rámci ktorého má správny orgán brať na zreteľ závažnosť porušenia

predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky a dobu trvania protiprávnosti.

Pokuta musí spĺňať nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou

budúceho pozitívneho správania dotknutej osoby. Pokuta likvidačného charakteru nemôže

totiž plniť preventívnu funkciu“. Následne dospel k záveru, že pokuta v preskúmavanom

konaní predstavovala viac ako sedemnásobok predošlej sankcie, ktorá už mala povahu

represívnej a likvidačnej sankcie (rozsudok sp. zn. z 13. decembra 2017). Tento

skoršie vyslovený názor v obdobnej veci najvyšší súd nezohľadnil a odklon dostatočne

podrobne a presvedčivo neodôvodnil.

8. Sťažovateľka napokon spochybňuje procesný postup, akým najvyšší súd rozhodol

o nepripustení intervenienta do konania. Konkrétne má výhrady k tomu, že o uvedenom

návrhu spoločnosti MEDIATEX s. r. o. nebolo rozhodnuté samostatným uznesením

procesnej povahy, ale výrokom rozsudku, ktorý súd doručoval len stranám konania.

Odôvodnenie nepripustenia intervenienta považuje sťažovateľka za nepresvedčivé.

9. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že napadnutým rozsudkom

došlo k porušeniu jej práv podľa a dohovoru. Súčasťou

uvedených práv je aj právo na také rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu považuje zo všetkých uvedených dôvodov za nedostatočne

odôvodnené, a teda arbitrárne.

10. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie označených

práv, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava a procesné predpoklady konania pred ústavným súdom

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavná sťažnosť bola podaná včas,

oprávnenou osobou riadne právne zastúpenou, spĺňa všetky zákonné náležitosti a ústavný

súd má právomoc na jej prerokovanie. Ústavná sťažnosť je prípustná, pretože sťažovateľka

vyčerpala všetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojich práv. Ústavný súd však

dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu k záveru, že je zjavne neopodstatnený.

16. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

17. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia garantované a dohovoru, pretože jeho

rozhodnutie je arbitrárne.

18. Podľa judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (, , ). Európsky súd pre ľudské

práva vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

19. Predmetom konania pred ústavným súdom nie je hodnotenie správnosti

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože ústavný súd

nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je

v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Pri uplatňovaní

svojej právomoci ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základných práv sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie právnych predpisov

na konkrétny prípad nie je zrejmá nespravodlivosť (napr. , ,

).

20. Ústavný súd závery najvyššieho súdu vyslovené v napadnutom rozhodnutí

za arbitrárne nepovažuje.

21. Pokiaľ ide o závery týkajúce sa porušenia povinnosti stanovenej § 32 ods. 4

písm. a) zákona o vysielaní, najvyšší súd, ako aj rada zhodne dospeli k záveru, že v súlade

s uvedeným ustanovením je vysielateľ povinný zabezpečiť, aby vysielaný telenákup,

za ktorý sú považované aj predmetné komunikáty (čo v konaní nebolo sporné), bol čestný.

Za čestný považovali v zmysle uvedeného ustanovenia taký telenákup, „ktorého obsah

nebude zavádzajúci, nebude teda prezentovať ponúkanú službu alebo tovar tak, aby

poskytnutím nesprávnych, nejednoznačných, neúplných, nepresných alebo inak

zavádzajúcich informácií vytvoril v recipientovi informácie klamlivú predstavu najmä o ich

vlastnostiach, kvalitách, použití, účinkoch, charakteristike, význame pre recipienta.“ (s. 11

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, s. 46 rozhodnutia rady). Podľa najvyššieho súdu

zadanie komunikátov obsahovalo len nejednoznačné a nepresné informácie, na základe

ktorých sa nebolo možné dozvedieť, ako bolo možné danú súťažnú úlohu vyriešiť, prečo

boli niektoré odpovede vyhodnotené ako nesprávne a prečo bola správna práve tá jedna

odpoveď. Podrobne sa k zadaniu každého jedného komunikátu vyjadrila rada, ktorá na s. 47

– 59 svojho rozhodnutia podrobným spôsobom vysvetlila, v čom mala spočívať ich

nepresnosť a nejednoznačnosť a zavádzanie divákov.

22. Z rozhodnutí rady a najvyššieho súdu je možné podľa ústavného súdu

jednoznačne vyvodiť, že oba orgány považovali za problematickú skutočnosť, že súťažné

úlohy nemali jasne určené pravidlá, ktoré sa v priebehu hry nebudú meniť. Takto nastavené

pravidlá vytvárajú u divákov klamlivú predstavu o možnosti získať avizovanú výhru, a

preto ich nie je možné považovať za čestné. Pri neurčitých pravidlách stačí, aby

moderátorka každé divákmi menované mesto vyhodnotila ako nesprávnu odpoveď a za

správnu by uznala akúkoľvek odpoveď, ktorá by odznela až po uplynutí určitého času a po

znížení avizovanej výhry. Rozdiel oproti hre typu „Milionár“ je ten, že zatiaľ čo v hre tohto

typu je vylúčená správnosť všetkých odpovedí okrem jednej, a to verifikovateľným

spôsobom, v posudzovanej veci mali diváci z písmen uvedených na obrázku poskladať

„jediné správne slovenské mesto“, a pritom zadanie ponúkalo až desiatky možných riešení

bez uvedenia kritérií správnosti a bez možnosti overenia, že sa „výherný“ názov „jediného

správneho slovenského mesta“ nemení počas hry v závislosti od už vyslovených odpovedí

divákov. Sťažovateľka si teda zamieňa pojmy „správna odpoveď“ a „správne mesto“. Hru

typu „Milionár“ by bolo možné pripodobniť k prejednávanej veci vtedy, ak by bez ďalšej

špecifikácie zadania obsahovala otázky typu „ktoré z uvedených miest je hlavným mestom

niektorého z európskych štátov – A) Bratislava, B) Budapešť, C) Praha, D) Berlín“

a ako správna by bola akceptovaná len jedna odpoveď. Vtedy by šlo tiež o hru typu „hádaj

na čo myslím“, na čo by mal byť divák v súlade s názorom najvyššieho súdu riadne

upozornený. Zároveň by muselo byť zabezpečené, že sa správna odpoveď nebude meniť

počas hry. Ústavný súd teda konštatuje, že kritériá „čestnosti“ boli najvyšším súdom

a radou nastavené dostatočne určito (a to aj do budúcnosti) a námietky sťažovateľky, podľa

ktorých je rozhodnutie nedostatočne odôvodnené (arbitrárne), sú teda zjavne

neopodstatnené. Pokiaľ sa sťažovateľka domáha prehodnotenia výkladu pojmu „čestný“,

ústavný súd uvádza, že výklad najvyššieho súdu považuje za ústavne súladný a nemá dôvod

do neho zasahovať.

23. K výške pokuty sťažovateľka uvádza, že pri jej ukladaní nebola zohľadnená

absorpčná zásada, pokuta je neprimeraná a likvidačná. Čo sa týka aplikácie absorpčnej

zásady, z podkladov zaslaných ústavnému súdu sťažovateľkou nevyplýva, že by

sťažovateľka uplatnila túto námietku v konaní pred najvyšším súdom a že najvyšší súd

dostal možnosť sa s takou námietkou vysporiadať. Z tohto dôvodu je námietka v konaní

pred ústavným súdom materiálne neprípustná. Napriek tomu však ústavný súd

poznamenáva, že sťažovateľka bola potrestaná za pokračujúci správny delikt pozostávajúci

z čiastkových skutkov (s. 4 – 5 rozhodnutia rady), zatiaľ čo absorpčná zásada sa uplatňuje

v prípade viacčinného súbehu deliktov (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2013). Sťažovateľke bol uložený trest za jeden správny

delikt a počet odvysielaných komunikátov bol zohľadnený pri posudzovaní závažnosti

deliktu.

24. K námietke neprimeranosti a likvidačného charakteru pokuty, s ktorou sa podľa

sťažovateľky najvyšší súd nevysporiadal, ústavný súd uvádza nasledujúce. Z napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu rady podaný

24. júna 2016 posudzoval podľa § 246 ods. 2 písm. a) v spojení s § 250l ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Urobil tak v súlade s v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého sa konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1. júla 2016,

pozn.) dokončia podľa doterajších predpisov. Sťažovateľka sa v konaní pred najvyšším

súdom domáhala primeraného zníženia pokuty. Podľa § 250j ods. 5 v spojení s § 250i ods. 2

mohol najvyšší súd v rámci plnej jurisdikcie rozhodnúť o peňažnej sankcii a nahradiť

tak rozhodnutie správneho orgánu (teda uplatniť svoje moderačné oprávnenie).

V posudzovanej veci tak neurobil a v rozhodnutí na uvedené ustanovenia ani neodkazuje.

Konštatuje však, že uloženú pokutu považuje za adekvátnu s ohľadom na to, že predstavuje

36 % z možnej maximálnej pokuty, bola uložená v úhrnnej výške za šesť rôznych

komunikátov a tiež v súvislosti s predchádzajúcimi uloženými pokutami (s. 12 napadnutého

rozsudku).

25. Ústavný súd uvádza, že úlohou najvyššieho súdu pri posudzovaní výšky pokuty

nie je nahradiť správnu úvahu správneho orgánu. Ústavný súd sa stotožňuje s v minulosti

vysloveným názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého súd napriek tomu, že koná v plnej

jurisdikcii, nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého

rozhodnutie preskúmava (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára

2013). Úlohou správneho súdnictva nie je nahrádzanie kompetencií správnych orgánov –

teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie kontroly nad ich rozhodovaním (pozri čl. 46

ods. 2 ). V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v plnej jurisdikcii (teda napríklad

pri moderácii pokuty, pozn.), to znamená, že správny súd nevstupuje do úvahy správneho

orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca

likvidačná (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 2. júna 2011 alebo

rozsudok sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007). Musí teda ísť o vyššiu mieru

neprimeranosti.

26. Sťažovateľka neprimeranosť sankcie odvodzuje z toho, že v iných prípadoch jej

bola za obdobný skutok uložená nižšia pokuta (najvyššia vo výške 16 000 €, a to

rozhodnutím rady č. z 10. septembra 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť

2. júna 2014). Zo samotnej skutočnosti, že v minulosti bola sťažovateľke (alebo dokonca

inému subjektu) uložená nižšia pokuta, nemožno vyvodiť záver, že novo uložená pokuta je

neprimeraná. Pri ukladaní pokuty totiž zohráva zásadný význam jej individualizácia

vo vzťahu ku konkrétnemu skutku a subjektu. Len zo sťažovateľkou tvrdenej priemernej

ukladanej výšky pokút za obdobné delikty (ktorých podobnosť s posudzovaným skutkom

navyše sťažovateľka na inom mieste svojej ústavnej sťažnosti spochybňovala) nie je možné

odvodiť totožnosť vtedy a teraz posudzovaných prípadov. Napríklad pokuta vo výške

16 000 € bola sťažovateľke uložená rozhodnutím rady č. z 10. septembra 2013

pri prvom opakovanom porušení povinnosti (ktorému predchádzalo len upozornenie), zatiaľ

čo súčasná pokuta je už niekoľká v poradí.

27. Sťažovateľka v podstate tvrdí, že má akési legitímne očakávanie na uloženie

rovnakej pokuty ako dosiaľ. Legitímne očakávanie, ako aj zásada predvídateľnosti

rozhodovania garantujú čitateľnosť správania orgánov verejnej moci a ochranu súkromných

osôb pred nepredvídateľnými mocenskými zásahmi (napr. nález ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2008). S tým úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí,

pri ktorých sa orgány verejnej moci nemôžu bez dostatočného odôvodnenia odchýliť

od predošlej rozhodovacej praxe. Ako však najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 2. júna 2011 uviedol, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy

legitímne očakávať nemennosť tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc.

Uvedené je možné aplikovať aj v oblasti správneho trestania, ktoré je založené

na individualizácii sankcie vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. S týmto názorom sa

ústavný súd stotožňuje.

28. Zatiaľ čo sťažovateľka sa domáha pokuty vo výške, ktorú dostala v minulosti,

podľa najvyššieho súdu a rady práve v minulosti uložené sankcie za obdobné delikty

(spočívajúce v zavádzaní divákov) svedčili o zvýšenej závažnosti posudzovaného správneho

deliktu. Tieto sankcie totiž evidentne neviedli sťažovateľku k tomu, aby sa obdobnému

porušovaniu povinností pre budúcnosť vyhla, a teda nesplnili svoju preventívnu

a odstrašujúcu funkciu. Sťažovateľka dokonca tentokrát porušila uvedenú povinnosť

odvysielaním až šiestich komunikátov, ktoré boli vyhodnotené ako nečestné. Za adekvátnu

v tomto prípade preto najvyšší súd považoval pokutu v uloženej výške, ktorá sa stále

pohybovala v tretine zákonného rozpätia (vo výške 3 319 € – 165 969 €). Z uvedeného je

možné a contrario odvodiť, že najvyšší súd nepovažoval predmetnú pokutu za zjavne

neprimeranú (k primeranosti úhrnnej sankcie za pokračujúci správny delikt porovnaj

uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 5. februára 2014). Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu teda z ústavnoprávneho hľadiska obstojí.

29. Likvidačný charakter pokuty sťažovateľka bližšie neodôvodňuje. V konaní

pred najvyšším súdom tvrdila, že to odvodzuje z prehlásenia členov rady na zasadaní

z 10. mája 2016, konkrétne z pasáže, v ktorej sa hovorí: „... nevieme to zastaviť, ľudia sa

stále sťažujú... a oni v tom pokračujú a tu je moment, kedy by sme to vedeli zastaviť, a to je

zvýšením sankcií...“ Ústavný súd podotýka, že pod likvidačným charakterom rozumie jej

potenciál finančne zlikvidovať subjekt (a nie vysielaný program). V prípade právnických

osôb, ktorou je aj sťažovateľka, by likvidácia znamenala zničenie majetkovej základne

pre ďalšiu podnikateľskú činnosť. Likvidačný charakter pokuty je teda možné skúmať

vo vzťahu k majetkovým pomerom fyzickej osoby či právnickej osoby. Sťažovateľka však

len všeobecne konštatuje, že pokuta má likvidačný charakter bez toho, aby ozrejmila

konkrétny dopad na jej finančnú situáciu. Keďže sťažovateľka tento argument relevantným

spôsobom neodôvodnila, neuniesla ani základné bremeno tvrdenia, na základe ktorého by

najvyšší (či ústavný) súd mohol posúdiť, či má pokuta likvidačný charakter.

30. Posledný argument sťažovateľky smeroval k výroku, ktorým najvyšší súd

rozhodol o návrhu spoločnosti MEDIATEX s. r. o. tak, že vstup intervenienta do konania

nepripúšťa. S ohľadom na to, že konanie o sťažnosti podľa nie je

založené na verejnej žalobe „actio popularis“, ktorá by umožňovala komukoľvek podať

sťažnosť na ochranu základných práv a slobôd tretej osoby (porovnaj uznesenie sp. zn.

z 26. apríla 2013), sa však ústavný súd touto námietkou v konaní

o ústavnej sťažnosti zahájenom na podnet sťažovateľky nezaoberal.

31. Z už uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj napriek

stručnosti jeho odôvodnenia v časti týkajúcej sa výšky sankcie v ústavnoprávnom

prieskume obstálo.

32. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu