Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 231/2013
PDF · 161.77 KB
No categories available
IV. ÚS 231/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nečinnosťou vlády Slovenskej republiky, Úradu vlády Slovenskej republiky a
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s nevydaním nariadení vlády
na vykonanie zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový, ako aj všeobecne
záväzného právneho predpisu podľa § 374b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 31. decembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra
2011 doručená sťažnosť J. Š., K., v tom čase vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy nečinnosťou vlády Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“), Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“)
a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
v súvislosti s nevydaním nariadení vlády na vykonanie zákona č. 191/1950 Sb. Zákon
zmenkový a šekový (ďalej len „zákon č. 191/1950 Sb.“), ako aj všeobecne záväzného
právneho predpisu podľa § 374b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v znení účinnom do 31. decembra 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľ vidí protiústavný zásah v nečinnosti (pasivite) porušovateľov pri
nevydaní namietaných právnych predpisov v zmysle § 374b ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III.
z. č. 191/1950 Zb. v napadnutých konaniach v rozpore s namietanými právami
špecifikovaným expressis verbis v petite, čím je vytváraný určitý stav právnej neistoty
negatívne dopadajúci do súkromnej sféry narúšajúci ústavné právo autonómie vôle, resp.
dispozičné právo, čo je nepochybne v rozpore s ústavou deklarovanými princípmi právneho
Porušovatelia nerešpektovaním zákonných príkazov vydať namietané právne
predpisy hromadne negatívne zasahujú do v petite špecifikovaných práv postupom contra
legem v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy a tým je daná aktívna procesná i vecná legitimácia
sťažovateľa v predmetnom spore pred ÚS SR.“
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti zakladá sťažovateľ na skutočnosti,
že „niet iného vnútroštátneho orgánu ako ÚS SR, ktorý by mohol v danej veci meritórne
konať a rozhodnúť a tým odstrániť svojvoľný postup orgánu verejnej moci pri rešpektovaní
princípu subsidiarity, ústavného zákazu denegatio iustitiae et iuris a analógie legis v zmysle
§ 2 ods. 3 zákona o súdoch“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
«... Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy, ústavný súd vyslovuje, že porušovateľ
v 1., 2. a 3. rade protiústavným postupom a nečinnosťou (pasivitou) ako iným zásahom
v konaní o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III a § 6
druhej vety čl. III. zákona č. 191/1950 Zb. v p. z. a v konaní o vydaní všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle § 374b ods. 1
OSP (ďalej len „napadnuté konania“) porušili sťažovateľove základné právo na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 in fine ústavy v spojení s porušením práva na prístup
k informáciám podľa čl. 26 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením princípov
ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ako aj
základné právo na nedotknuteľnosť súkromia a jeho ochranu pred neoprávneným
zasahovaním podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 2 ústavy.
... Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, ústavný súd prikazuje porušovateľom v 1
až 3 rade riadne konať bez zbytočných prieťahov a ustanoviť právne predpisy podľa § 374b
ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III. zák. č. 191/1950 Zb. v p. z. v napadnutých konaniach.
... Podľa čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy, ústavný súd zakazuje porušovateľom v 1 až
3 rade bezodkladne pokračovať v porušovaní vyššie označených namietaných základných
práv.»
Sťažovateľ k sťažnosti priložil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžz/3/2010 z 15. februára 2011 a rozsudok najvyššieho
súdu č. k. 8 Sžz/4/2010-32 z 18. augusta 2011, ktorými najvyšší súd návrhy sťažovateľa
proti vláde a úradu vlády, ako aj ministerstvu spravodlivosti, ktorými sa domáhal v konaní
podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uložiť povinnosť uvedeným orgánom
verejnej moci vydať príslušné vykonávacie predpisy a zakázať pokračovať v porušovaní
základného práva sťažovateľa podľa čl. 146 ods. 1 ústavy (správne má zrejme byť čl. 46
ods. 1 ústavy, pozn.) na inú právnu ochranu a obnoviť stav pred zásahom, zamietol.
Z petitu sťažnosti a z jej odôvodnenia nevyplýva, že smeruje proti postupu
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžz/3/2010 a jeho rozsudku z 15. februára
2011 alebo proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz/4/2010
a jeho rozsudku z 18. augusta 2011, ale z ich obsahu odvodzuje právomoc ústavného súdu
vo veci konať a rozhodnúť o porušení ním označených práv vládou, úradom vlády
a ministerstvom spravodlivosti v súvislosti s ich nečinnosťou vydať vykonávacie právne
predpisy, na vydanie ktorých sú v príslušných zákonoch splnomocnené.
Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu a tiež žiadal
priznať aj „náhradu všetkých prípadných trov lege artis“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom (nečinnosťou alebo iným zásahom)
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom (nečinnosťou alebo iným
zásahom) alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušiteľov svojich práv vládu, úrad vlády
a ministerstvo spravodlivosti.
Sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol, že k porušeniu označených základných práv
a článkov ústavy malo dôjsť nečinnosťou označených účastníkov konania v „konaní
o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III. a § 6 druhej vety
čl. III. zákona č. 191/1950 Zb... a v konaní o vydaní všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle § 374b ods. 1 OSP...“
V odôvodnení sťažnosti predmet konania vymedzil tak, že k porušeniu označených
základných práv a článkov ústavy malo dôjsť nevydaním „namietaných právnych predpisov
v zmysle§ 374b ods. 1 OSP a § 4 a § 6 čl. III. z. č. 191/1950 Zb.“.
Ústavný súd z hľadiska znenia petitu a obsahu sťažnosti takto dospel k záveru, že
sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou vlády, úradu vlády a ministerstva spravodlivosti
spočívajúcou v
- neprijatí nariadení vlády podľa § 4 a § 6 v čl. III zákona č. 191/1950 Sb.,
- nevydaní všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na
začatie konania podľa § 374b ods. 1 OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že ochranu základných práv a slobôd upravených
v druhej hlave ústavy je v zásade možné uplatniť priamo na základe relevantného článku
ústavy, ktorý predmetné základné právo alebo slobodu zakotvuje. Z povahy niektorých
základných práv vyplýva, že domáhať sa týchto práv možno len v medziach zákona, ktorý
upraví podrobnosti a podmienky uplatnenia tohto základného práva (čl. 51 ods. 1, čl. 46
ods. 4 ústavy a pod.). Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy). Z uvedeného vyplýva, že
neprijatie príslušného zákona, ktorý má ustanoviť zákonné medze uplatnenia základného
práva, môže za určitých okolností znemožniť reálne uplatnenie tohto základného práva.
Nariadenia môže vláda vydávať na vykonanie zákona a v jeho medziach (čl. 120
ods. 1 ústavy).
Ministerstvá a iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to splnomocnené zákonom (čl. 123
ústavy).
Medze uplatnenia základného práva nemožno upraviť nariadením vlády alebo
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev.
Z týchto dôvodov možno dospieť k záveru, že nevydanie nariadenia vlády alebo
všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstvom alebo iným orgánom štátnej správy
v zásade samo osebe nemôže znemožniť uplatnenie základných práv.
Sťažovateľ však nijakým spôsobom v sťažnosti nepreukazuje, že nevydaním
všeobecne záväzných právnych predpisov sa zasiahlo do jeho základných práv, ktorých
porušenie vo svojej sťažnosti namieta, resp. aká ujma mu bola spôsobená z dôvodu
nevydania podzákonných právnych predpisov príslušnými štátnymi orgánmi.
Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navyše nie je založené na verejnej
žalobe „actio popularis“, ktorá by umožňovala v tomto konaní komukoľvek podať sťažnosť
na ochranu základných práv a slobôd z dôvodu legislatívnej nečinnosti orgánu verejnej moci
týkajúcej sa podzákonnej normotvorby.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 16
ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s namietaným
porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy nečinnosťou vlády ani úradu vlády spočívajúcou
v nevydaní nariadení vlády podľa čl. III § 4 a § 6 zákona č. 191/1950 Sb. a ani nečinnosťou
ministerstva spravodlivosti spočívajúcou v nevydaní všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania podľa § 374b ods. 1 OSP
(v znení účinnom do 31. decembra 2011) po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2013