Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 231/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., ktorou namieta porušenie základných práv podľa

, , , a Slovenskej

republiky v spojení s namietaným porušením a Slovenskej

republiky nečinnosťou vlády Slovenskej republiky, Úradu vlády Slovenskej republiky a

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s nevydaním nariadení vlády

na vykonanie zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový, ako aj všeobecne

záväzného právneho predpisu podľa v znení

účinnom do 31. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2011 doručená sťažnosť J. Š., K., v tom čase vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1,

a (ďalej len „“) v spojení

s namietaným porušením a nečinnosťou vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“), Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“)

a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

v súvislosti s nevydaním nariadení vlády na vykonanie zákona č. 191/1950 Sb. Zákon

zmenkový a šekový (ďalej len „zákon č. 191/1950 Sb.“), ako aj všeobecne záväzného

právneho predpisu podľa (ďalej aj „OSP“)

v znení účinnom do 31. decembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ vidí protiústavný zásah v nečinnosti (pasivite) porušovateľov pri

nevydaní namietaných právnych predpisov v zmysle a a čl. III.

z. č. v napadnutých konaniach v rozpore s namietanými právami

špecifikovaným expressis verbis v petite, čím je vytváraný určitý stav právnej neistoty

negatívne dopadajúci do súkromnej sféry narúšajúci ústavné právo autonómie vôle, resp.

dispozičné právo, čo je nepochybne v rozpore s deklarovanými princípmi právneho

štátu v zmysle .

Porušovatelia nerešpektovaním zákonných príkazov vydať namietané právne

predpisy hromadne negatívne zasahujú do v petite špecifikovaných práv postupom contra

legem v rozpore s a tým je daná aktívna procesná i vecná legitimácia

sťažovateľa v predmetnom spore pred ÚS SR.“

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti zakladá sťažovateľ na skutočnosti,

že „niet iného vnútroštátneho orgánu ako ÚS SR, ktorý by mohol v danej veci meritórne

konať a rozhodnúť a tým odstrániť svojvoľný postup orgánu verejnej moci pri rešpektovaní

princípu subsidiarity, ústavného zákazu denegatio iustitiae et iuris a analógie legis v zmysle

§ 2 ods. 3 zákona o súdoch“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

«... Podľa prvej vety , ústavný súd vyslovuje, že porušovateľ

v 1., 2. a 3. rade protiústavným postupom a nečinnosťou (pasivitou) ako iným zásahom

v konaní o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III a § 6

druhej vety čl. III. v p. z. a v konaní o vydaní všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle § 374b ods. 1

(ďalej len „napadnuté konania“) porušili sťažovateľove základné právo na inú právnu

ochranu podľa in fine v spojení s porušením práva na prístup

k informáciám podľa v spojení s porušením práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa v spojení s porušením princípov

ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty podľa a ako aj

základné právo na nedotknuteľnosť súkromia a jeho ochranu pred neoprávneným

zasahovaním podľa a .

... Podľa druhej vety , ústavný súd prikazuje porušovateľom v 1

až 3 rade riadne konať bez zbytočných prieťahov a ustanoviť právne predpisy podľa § 374b

ods. 1 a a čl. III. v p. z. v napadnutých konaniach.

... Podľa tretej vety , ústavný súd zakazuje porušovateľom v 1 až

3 rade bezodkladne pokračovať v porušovaní vyššie označených namietaných základných

práv.»

Sťažovateľ k sťažnosti priložil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. februára 2011 a rozsudok najvyššieho

súdu č. k. -32 z 18. augusta 2011, ktorými najvyšší súd návrhy sťažovateľa

proti vláde a úradu vlády, ako aj ministerstvu spravodlivosti, ktorými sa domáhal v konaní

podľa uložiť povinnosť uvedeným orgánom

verejnej moci vydať príslušné vykonávacie predpisy a zakázať pokračovať v porušovaní

základného práva sťažovateľa podľa (správne má zrejme byť

ods. 1 , pozn.) na inú právnu ochranu a obnoviť stav pred zásahom, zamietol.

Z petitu sťažnosti a z jej odôvodnenia nevyplýva, že smeruje proti postupu

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 15. februára

2011 alebo proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 18. augusta 2011, ale z ich obsahu odvodzuje právomoc ústavného súdu

vo veci konať a rozhodnúť o porušení ním označených práv vládou, úradom vlády

a ministerstvom spravodlivosti v súvislosti s ich nečinnosťou vydať vykonávacie právne

predpisy, na vydanie ktorých sú v príslušných zákonoch splnomocnené.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu a tiež žiadal

priznať aj „náhradu všetkých prípadných trov lege artis“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom (nečinnosťou alebo iným zásahom)

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom (nečinnosťou alebo iným

zásahom) alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušiteľov svojich práv vládu, úrad vlády

a ministerstvo spravodlivosti.

Sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol, že k porušeniu označených základných práv

a článkov malo dôjsť nečinnosťou označených účastníkov konania v „konaní

o ustanovení vládneho nariadenia v zmysle § 4 druhej a tretej vety čl. III. a § 6 druhej vety

čl. III. .. a v konaní o vydaní všeobecne záväzného právneho

predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania v zmysle ...“

V odôvodnení sťažnosti predmet konania vymedzil tak, že k porušeniu označených

základných práv a článkov malo dôjsť nevydaním „namietaných právnych predpisov

v zmysle a a čl. III. z. č. “.

Ústavný súd z hľadiska znenia petitu a obsahu sťažnosti takto dospel k záveru, že

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26

ods. 1, a v spojení s porušením a

, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou vlády, úradu vlády a ministerstva spravodlivosti

spočívajúcou v

- neprijatí nariadení vlády podľa § 4 a § 6 v čl. III zákona č. 191/1950 Sb.,

- nevydaní všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na

začatie konania podľa (v znení účinnom do 31. decembra 2011).

Ústavný súd poukazuje na to, že ochranu základných práv a slobôd upravených

v druhej hlave je v zásade možné uplatniť priamo na základe relevantného článku

, ktorý predmetné základné právo alebo slobodu zakotvuje. Z povahy niektorých

základných práv vyplýva, že domáhať sa týchto práv možno len v medziach zákona, ktorý

upraví podrobnosti a podmienky uplatnenia tohto základného práva (čl. 51 ods. 1, čl. 46

ods. 4 a pod.). Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom ( ). Z uvedeného vyplýva, že

neprijatie príslušného zákona, ktorý má ustanoviť zákonné medze uplatnenia základného

práva, môže za určitých okolností znemožniť reálne uplatnenie tohto základného práva.

Nariadenia môže vláda vydávať na vykonanie zákona a v jeho medziach (čl. 120

ods. 1 ).

Ministerstvá a iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne

predpisy na základe zákonov a v ich medziach, ak sú na to splnomocnené zákonom (čl. 123

).

Medze uplatnenia základného práva nemožno upraviť nariadením vlády alebo

všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev.

Z týchto dôvodov možno dospieť k záveru, že nevydanie nariadenia vlády alebo

všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstvom alebo iným orgánom štátnej správy

v zásade samo osebe nemôže znemožniť uplatnenie základných práv.

Sťažovateľ však nijakým spôsobom v sťažnosti nepreukazuje, že nevydaním

všeobecne záväzných právnych predpisov sa zasiahlo do jeho základných práv, ktorých

porušenie vo svojej sťažnosti namieta, resp. aká ujma mu bola spôsobená z dôvodu

nevydania podzákonných právnych predpisov príslušnými štátnymi orgánmi.

Konanie o sťažnosti podľa navyše nie je založené na verejnej

žalobe „actio popularis“, ktorá by umožňovala v tomto konaní komukoľvek podať sťažnosť

na ochranu základných práv a slobôd z dôvodu legislatívnej nečinnosti orgánu verejnej moci

týkajúcej sa podzákonnej normotvorby.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 16

ods. 1, , , a v spojení s namietaným

porušením a nečinnosťou vlády ani úradu vlády spočívajúcou

v nevydaní nariadení vlády podľa čl. III § 4 a § 6 zákona č. 191/1950 Sb. a ani nečinnosťou

ministerstva spravodlivosti spočívajúcou v nevydaní všeobecne záväzného právneho

predpisu, ktorý ustanoví vzory návrhov na začatie konania podľa

(v znení účinnom do 31. decembra 2011) po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013