Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
309/387311.f5f987.pdf
PDF · 156.41 KB
No categories available
8Sžo/6/2012
Najvyšší súd 8Sžo/6/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: P.. P.. P. K., P., L., zast.
Advokátskou kanceláriou G. a spol., S., Ţ., K., IČO: X., v mene ktorej koná J.. T. G., advokát,
proti ţalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Nám. Štefana Kluberta 7,
Levoča, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. ÚVTOSaÚVV-46/1-
2011 zo dňa 24. februára 2011, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6S/55/2011 – 75 zo dňa 8. decembra 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/55/2011 – 75 zo dňa 8. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. ÚVTOSaÚVV-46/1-2011 zo dňa 24.2.2011, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a potvrdený disciplinárny rozkaz vedúceho oddelenia
ochrany a obrany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Levoči
(ďalej v texte rozhodnutia len „ústav“) č. 4 zo dňa 21.12.2010, ktorým bolo ţalobcovi uloţené
disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov podľa
§ 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky
a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon“).
Krajský súd dospel k záveru, ţe zdôvodnenie rozhodnutia ţalovaného vzhľadom na
zistený skutkový stav nie je svojvoľné, ale zakladá sa na dostatočne zistenom skutkovom
stave a tvrdenie ţalobcu o tom, ţe sa stretol na obede s I.. Č. stretol alebo nestretol, by bolo
v danom prípade nadbytočné, neprinieslo by pre rozhodnutie ţalovaného nič nové ani
podstatné, keďţe na pojednávaní dňa 8.12.2011 bolo preukázané, ţe I.. Č. nemal štvrtý stupeň
personálnej právomoci v zmysle interných predpisov ţalovaného.
Skutočnosť, ţe ţalobca nesúhlasí so správnym uváţením ţalovaného a jeho právnym
hodnotením nemôţe viesť k záveru o porušení zákona a ani súd nemusí dať odpoveď na
všetky ţalobcom nastolené otázky, ak ich nepovaţuje za podstatné. Krajský súd poukazujúc
na obsah administratívneho spisu mal za to, ţe ţalobca na svoju obranu nič neuviedol, a preto
bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa síce stručné, ale jasné a určité a vydané
v súlade so zákonom.
Krajský súd ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, ţe z doplneného
dokazovania v odvolacom konaní nevyplynulo, ţe by konanie ţalobcu bolo moţné povaţovať
za absenciu a vykonať s tým potrebné úkony, v prípade ţalobcu bolo postačujúce
disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov, ktoré je
adekvátne závaţnosti porušenia základných povinností, pretoţe neoprávnene a bez dohody na
poskytnutí náhradného voľna sa ţalobca sám rozhodol čerpať náhradné vošlo a zároveň tým
nedodrţal začiatok a koniec času sluţby určený denným rozkazom riaditeľa ústavu. Súd sa
stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe ţalobca nevyuţíval čas sluţby a nedodrţal
ustanovený základný čas sluţby v týţdni, ak dňa 2.12.2010 v čase medzi 13:00 a 15:00 hod.
svojvoľne a bez dohody a súhlasu nadriadeného, ktorý má štvrtý stupeň personálnej
právomoci ukončil výkon sluţby a opustil sluţobný úrad.
Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote dňa 25.1.2012 odvolanie
domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky zruší napadnuté správne
rozhodnutie a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov
konania.
Uviedol, ţe na čerpanie náhradného voľna nie je potrebná ţiadna osobitná dohoda
alebo forma, čo potvrdil aj sám ţalovaný, ktorý to uviedol v druhostupňovom rozhodnutí,
pričom stačí, ak sa nadriadený o tejto skutočnosti dozvie a pokiaľ s takýmto postupom
nevysloví nesúhlas, moţno konštatovať, ţe súhlasí. Ţalobca o úmysle čerpať náhradné voľno
informoval svojho bezprostredne nadriadeného I.. Č. na obede a ten s tým nevyslovil
nesúhlas, pričom túto skutočnosť nemohol ţalobca preukázať inak ako svojím tvrdením.
Ţalovaný zaloţil svoje rozhodnutie len na jednom dôkaze, a to tvrdení ţalobcovi
bezprostredne nadriadeného a namiesto toho, aby si situáciu inými dôkazmi preveril alebo
potvrdil, uspokojil sa len s tým, ţe nevidel dôvod neveriť tvrdeniu bezprostredne
nadriadeného. Nie je moţné, aby správny orgán vydal zákonné a spravodlivé rozhodnutie na
len na základe jedného tvrdenia, ktoré vyhodnotil subjektívne ako správne, kým druhé
tvrdenie vyhodnotil subjektívne ako nesprávne.
Ţalobca ďalej uviedol, ţe práve ţalovaný mal preukázať skutok, ktorý sa mu kládol za
vinu alebo za porušenie jeho povinností hodnoverne nevyvrátiteľne preukázať, nie naopak.
Porušenie povinností zo strany ţalovaného malo byť hodnoverne preukázané. Konfrontáciu
ako dôkaz ţalobca uvádzal len ako príklad toho, čo mohol ţalovaný vykonať a ako inak
mohol hodnoverne zisťovať skutkový stav.
Pokiaľ krajský súd uviedol, ţe tvrdenie ţalobcu bola vyvrátená písomnými
stanoviskami jeho priameho nadriadeného ako aj ostatných zamestnancov ţalovaného, nebolo
ţalobcovi zrejmé, na základe akých skutočností dospel k tomuto záveru, nebolo zrejmé, ako
mali práve tieto vyjadrenia podporne preukazovať, ţe práve tvrdenie I.. Č. je pravdivé.
Ţalobca ďalej namietal, ţe vo vzťahu k ţalovanému sa konajúci súd zaoberal novým
skutkovým stavom a novými skutočnosťami, pokiaľ šlo o tú skutočnosť, ţe I.. Č. nemal 4.
Stupeň personálnej právomoci, ktorú ani jedno z preskúmavaných rozhodnutí neobsahovalo.
Ak sám ţalovaný priznal, ţe v rámci ústavu postačovalo na poskytnutie náhradného voľna
informovať o tom svojho bezprostredne nadriadeného, nemôţe byť v konaní pred správnym
súdom na ťarchu ţalobcu, ţe takáto prax je v rozpore s rozkazom ministra spravodlivosti č. 6.
Odvolací súd by nemal prihliadnuť na tieto nové skutočnosti a vychádzať zo skutkového
stavu, ktorý bol predmetom preskúmavaných rozhodnutí.
Ţalobca poukázal, ţe I.. Č. nijako nepoprel, ţe v daný deň sa zo ţalobcom stretol na
obede a so ţalobcom sa rozprával, rovnako nepoprel ani to, ţe o úmysle ţalobcu čerpať
náhradné voľno vedel. Ak by sa situácia odohrala tak, ako to popisuje ţalobca, dobrovoľne by
riskoval u svojho zamestnávateľa absenciu a následne aj prepustenie z práce. O poskytovaní
náhradného voľna v ústave rozhodovali aj príslušníci, ktorí nemali 4. stupeň personálnej
právomoci, o čom svedčí aj vyjadrenie ţalovaného zo dňa 7.2.2011, a to bez ohľadu na to, či
sa toto oprávnenie nazve ako delegovanie právomoci alebo podieľanie sa na právomoci.
Ţalobca povaţoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm.
c/, d/ a § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „O. s. p.“).
K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9.2.2012 vyjadril ţalovaný tak,
ţe poukázal na stanoviská k ţalobe zo dňa 13.6.2011, 14.11.2011 a prednesených na
pojednávaniach 10.11.2011 a 8.12.2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Rozhodol uznesením (§ 223 v spojení s v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.)
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
vety prvej O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 2 O. s. p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Z obsahu predloţených spisov bolo zrejmé, ţe predmetom preskúmania je rozhodnutie
ţalovaného č. ÚVTOSaÚVV-46/1-2011 zo dňa 24.2.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
ţalobcu a potvrdený disciplinárny rozkaz vedúceho oddelenia ochrany a obrany ústavu č. 4
zo dňa 21.12.2010, ktorým bolo ţalobcovi uloţené disciplinárne opatrenie – zníţenie
sluţobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona, na tom
skutkovom základe, ţe ţalobca neoprávnene a bez dohody s nadriadeným na poskytnutí
náhradného voľna sa sám rozhodol čerpať náhradné voľno, keď dňa 2.12.2010 v čase 13:00
aţ 15:00 ukončil výkon sluţby a opustil sluţobný úrad.
§ 250i ods. 2 O. s. p. umoţňuje súdu v správnom súdnictve zaoberať sa aj skutkovými
otázkami, ktoré boli predmetom konania pred správnym orgánom, a to vo veciach tzv. plnej
jurisdikcie. Súd môţe preskúmať nielen právnu ale aj skutkovú stránku rozhodnutia
a vykonať dôkazy, ktoré sú na toto preskúmanie nevyhnutné. Za nevyhnutné treba
povaţovať dôkazy, ktorých vykonanie slúţi k účelu správneho súdnictva, teda k posúdeniu
zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Súd v tomto prípade hodnotí aj
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom.
Súd však by nemal vykonávať doplnenie dokazovania v zásadnom smere, keďţe
predmetom súdneho posúdenia je aj skutočnosť, či správny orgán pred vydaním rozhodnutia
dostatočne zistil skutkový stav, a preto ak správny súd dospel k záveru, ţe zistenie nie je pre
posúdenie veci dostatočné, je toto dôvodom pre zrušenie správneho rozhodnutia a vrátenie mu
veci na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pričom sa dbá tieţ na zásadu
trojdelenia moci (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Sţ-o-KS/56/2006, uverejnený v ZSP pod č. 27/2008).
Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil a vyhodnotil správny
orgán, avšak nie je oprávnený rozširovať dôvody rozhodnutia nad tie, ktoré boli uvedené
správnym orgánom, dopĺňať dokazovanie, ktoré mal vykonať správny orgán, prípadne
odstraňovať nedostatky zistené v činnosti ţalovaného. Je povinnosťou správneho orgánu, nie
súdu, v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré viedli k uloţeniu sankcie.
Ţalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súvislosti s obranou ţalobcu
týkajúcou sa stretnutia s jeho bezprostredne nadriadeným I.. Č. uviedol, ţe I.. Č. poprel tú
skutočnosť, ţe by sa s ním ţalobca o čerpaní nadčasových hodín dohodol alebo ho o to ţiadal.
Zároveň ţalovaný uviedol, ţe zákon nehovorí výslovne akou formou má byť dohoda
a súhlas uskutočnené, nie je vylúčené, ţe stačí, ţe nadriadený sa o tejto skutočnosti dozvie
a pokiaľ s takýmto postupom nevyjadrí nesúhlas, dá sa konštatovať, ţe s takýmto postupom
súhlasí.
Podstatnou skutočnosťou, z ktorej vychádzal krajský súd pri posudzovaní veci bolo, ţe
ţalobca neoznámil čerpanie náhradného voľna nadriadenému so štvrtým stupňom personálnej
právomoci, ktorým postupom krajský súd rozšíril, resp. zmenil dôvody napadnutého
správneho rozhodnutia.
Táto skutočnosť nebola v priebehu disciplinárneho konania ţiadnym spôsobom
skúmaná, nebola východiskom, na ktorom by ţalovaný zaloţil svoje rozhodnutie. Samotný
ţalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na to, či ţalobca oznámil svoj
úmysel čerpať náhradné voľno nadriadenému, a to konkrétne I.. Č. /neskúmajúc, či tento mal
alebo nemal 4. stupeň personálnej právomoci/.
Súd hoc konajúci v plnej jurisdikcii nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť
správneho orgánu, ktorého rozhodnutie preskúmava. Správne súdnictvo nie je pokračovaním
správneho konania a rovnako súd nie je správnym orgánom, ktorý by mohol a mal
vyhľadávať dôvody zákonnosti či nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody
nepovaţoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci orgán. Krajský súd
fakticky zmenil dôvody rozhodnutia ţalovaného, hoci na takýto postup nemal zákonné
zmocnenie (nešlo o uplatnenie revíznej právomoci podľa § 250j ods. 2 O. s. p.) a takýto
postup môţe zasahovať do ústavného princípu trojdelenia moci.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ţe napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. februára 2013
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská