Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3S/10/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. D. XXXX/X, XXX XX C., občan SR, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, Krajský dopravný inšpektorát, Jilemnického č. 1, 911 42 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp. KRPZ-TN-KDI-2025/003365-002 zo dňa 31.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „ODI OR PZ v Trenčíne“) uznal žalobcu (ďalej aj ako „obvinený“) za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (ďalej len „BaPCP“) podľa druhý bod, o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože svojím konaním porušil ustanovenie a ustanovenia , d, e, a o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tým, že dňa 04.06.2025 v čase o 20.04 hod. viedol vozidlo Renault Twingo, ev.č.: C. na parkovisku pri futbalovom štadióne v meste Trenčín, kde sa pri jazde plne nevenoval vedeniu vozidla a pri cúvaní svojou zadnou časťou vozidla narazil do prednej časti vozidla Škoda Fabia, ev. č.: C., ktoré na uvedenom mieste odparkoval vodič A. E., pričom pri náraze došlo k hmotnej škode na uvedenom vozidle. Žalobca si po náraze nesplnil povinnosti účastníka škodovej udalosti, resp. dopravnej nehody, túto neohlásil policajtovi a z miesta nehody odišiel na nezistené miesto. Dychová skúška s vodičom (žalobcom) vykonaná nebola, nakoľko na mieste udalosti nezotrval. Za tento priestupok bola žalobcovi uložená sankcia – pokuta vo výške 400 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 4 mesiacov (odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priestupku). Zároveň mu bola v zmysle ods. l , s poukazom na vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch v znení vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. (ďalej aj ako „“) uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 27,50 eur. Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že nakoľko sa žalobca nedostavil na ústne prejednanie priestupku, a z ústneho pojednávania sa ospravedlnil, bol dňa 14.10.2025 o 10:00 hod. v zmysle ustanovenia prejednaný v jeho neprítomnosti. Z dôkazov, ktoré boli zistené a získané zákonným

spôsobom, možno konštatovať, že skutkový stav veci bol spoľahlivo zistený a podložený, čo potvrdzujú dôkazné listiny ako sú správa o výsledku objasňovania priestupku, Záznam dopravnej nehody, Zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody, plánik miesta dopravnej nehody, potvrdenie o zaistení veci – kamerový záznam zo dňa 04.06.2025 – kamera z tribúny futbalového štadióna v Trenčíne, videozáznam zo dňa 04.06.2025, Záznam o podaní vysvetlenia žalobcom zo dňa 06.06.2025, Záznam o podaní vysvetlenia A. E. zo dňa 08.06.2025, Záznam o podaní vysvetlenia F. E. zo dňa 16.06.2025, Záznam o podaní vysvetlenia G. H. H. zo dňa 08.07.2025, Záznam o podaní vysvetlenia A. G. zo dňa 23.07.2025, evidenčná karta vodiča žalobcu, Evidenčná karta vozidla Škoda Fabia ev.č. C. a vozidla Renault Twingo ev.č. C., fotoalbum A, fotoalbum B, Záznam o podaní vysvetlenia G. H. H. zo dňa 03.09.2025, Záznam o podaní vysvetlenia A. E. zo dňa 04.09.2025, Záznam o podaní vysvetlenia zo dňa 05.09.2025. Prvostupňový orgán mal za to, že uvedené dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Získané dôkazy sú dôveryhodné, boli získané zákonným spôsobom, navzájom si neodporujú a potvrdzujú skutkový stav veci. Existujúcimi dôkazmi a vykonaným dokazovaním bolo žalobcovi spoľahlivo preukázané spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Vychádzal z povinnosti, aby bolo rozhodnutie vydané na základe čo najúplnejšieho a najpresnejšieho zistenia skutočného stavu veci dopravného priestupku, nakoľko sa jedná o realizáciu jednej zo základných zásad správneho konania – materiálnej pravdy. Na základe vykonaných dôkazov bolo preukázané, že žalobca svojim konaním porušil ustanovenie v , , , , ods. 2 písm. e) a . Správny orgán určil druh a výmer uloženej sankcie v zmysle platnej právnej úpravy, pričom podľa prihliadal najmä na závažnosť priestupku, spôsob spáchania, jeho následky, na okolnosti za ktorých bol spáchaný, na osobu páchateľa. V neprospech žalobcu správny orgán zhodnotil, že ako účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené zákonom. Ďalej v jeho neprospech správny orgán zhodnotil to, že také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej sa inému ublíži na zdraví alebo sa inému spôsobí škoda na majetku sa považuje v zmysle za porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Správny orgán po celkovom zhodnotení významu každého prvku viedol konanie a voľbu sankcie tak, aby posilňovalo dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia boli presvedčivé a viedli občanov k dobrovoľnému plneniu ich povinností. Spáchaním priestupku došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa , za čo je možné uložiť páchateľovi priestupku v zmysle pokutu v medziach a to od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do troch rokov, ďalej došlo k spáchaniu skutkovej podstaty priestupku podľa ) za čo je možné uložiť páchateľovi priestupku v zmysle ) pokutu v medziach a to od 200 eur do 1000 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do piatich rokov. Uložená sankcia za spáchaný priestupok nie je taká vysoká, aby nastali v dôsledku jej uloženia likvidačné účinky vo vzťahu k páchateľovi priestupku. V zmysle za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný. Vzhľadom na uvedené, správny orgán uložil žalobcovi také sankcie, ktoré sú úmerné k charakteru priestupku, zodpovedajú účelu sledovanému zákonom a splnia tak svoj výchovný účel.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. sp. : KRPZ-TN-KDI-62/2023-P zo dňa 31.12.2025 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení žalovaný uviedol, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu. Nezistil pritom dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Pri vydávaní rozhodnutia následne vychádzal z predloženého spisového materiálu - Správy o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 05.09.2025, Záznamu dopravnej nehody zo dňa 04.06.2025 a Doplneného záznamu dopravnej nehody zo dňa 05.09.2025, Zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 04.06.2025, náčrtu, plánika a fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody, Záznamu o podaní vysvetlenia B. C. zo dňa 06.06.2025, Záznamu o podaní vysvetlenia A. E. zo dňa 08.06.2025, Záznamu o podaní vysvetlenia F. E. zo dňa 16.06.2025, Záznamu o podaní vysvetlenia G. H. H. zo dňa 08.07.2025, Záznamu o podaní vysvetlenia A. G. zo dňa 23.07.2025, priloženého kamerového záznamu, evidenčnej karty vodiča - žalobcu, evidenčnej karty vozidla zn. Renault Twingo, ev. č.: C., predvolania na ústne pojednávanie o priestupku zo dňa 16.09.2025, vyjadrenia žalobcu k priestupkovej veci zo dňa 09.10.2025, Zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 14.10.2025, rozhodnutia o priestupku zo dňa 14.10.2025, odvolania zo dňa 29.10.2025, stanoviska prvostupňového správneho orgánu

k podanému odvolaniu, ako aj ďalších písomností tvoriacich súčasť spisového materiálu. Žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj spisového materiálu týkajúceho sa predmetnej veci ako celku, ako aj dôkazov v ňom zhromaždených jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu v súlade s ustanovením o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny poriadok“) s odkazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalobca sa dopustil priestupku tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že samotný skutok týkajúci sa spáchania dopravnej nehody ako i skutočnosť, že dopravnú nehodu svojim konaním spôsobil obvinený z priestupku, nemal žiaden dôvod pochybovať. Uvedené tvrdenie je podložené zistenými a zabezpečenými dôkazmi, ktoré boli získané zákonným spôsobom ako i samotným tvrdením obvineného, ktorý spáchanie skutku nepopiera a nepopiera ani to, že by predmetné vozidlo v danom čase nešoféroval. Zo zabezpečeného spisového materiálu ako i priloženého kamerového záznamu je zrejmé, že žalobca sa dňa 04.06.2025 nachádzal na parkovisku v Trenčíne, pred futbalovým štadiónom, pričom pri cúvaní so svojim vozidlom Renault Twingo narazil do za nim stojaceho motorového vozidla zn. Škoda Fabia a následne z miesta bez zastavenia odišiel preč. Z vyjadrenia účastníka konania zaslaného prvostupňovému správnemu orgánu prostredníctvom e-mailu je zrejmé, že pri cúvaní ucítil naraz do ,,pevnej prekážky“ a taktiež to, že pri cúvaní sa spoliehal na to, že všetky zúčastnené osoby sa nachádzajú pred jeho vozidlom, preto sledoval tieto osoby, aby ich vozidlom neohrozil, pričom nesledoval situáciu za vozidlom. Rovnako tak je zrejmé, že po odchode z miesta nehody zastavil na bezpečnom mieste, pričom zistil, že na pravej strane nárazníka v jeho spodnej polovici je škrabanec, na ktorom sa nachádzal prášok bielej farby. Ignorujúc všetky zistenia sa bez primeraného dôvodu spoliehal na to, že na mieste udalosti nikomu nevznikla žiadna škoda. Následné konanie žalobcu, ktorý po ucítení nárazu a zastavení svojho vozidla na bezpečnom mieste a zistení jeho poškodenia, neohlásil predmetnú udalosť telefonicky prípadne osobne na najbližšom oddelení Policajného zboru, tak možno považovať za konanie v rozpore s ustanoveniami (, , ). Žalobca svojim konaním zmaril možnosť podrobiť ho skúškou na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky (. Námietke žalobcu o uplatnení inštitútu krajnej núdze z dôvodu, že sa na mieste dopravnej nehody cítil byť ohrozený skupinkou tam nachádzajúcich sa osôb tak nemožno priznať úspech, nakoľko sa po odvrátení hroziaceho nebezpečenstva útekom mohol na miesto vrátiť s doprovodom policajnej hliadky, zistiť rozsah poškodenia a kontaktovať vlastníka poškodeného objektu (nevediac do čoho/koho narazil) s cieľom zabezpečiť náhradu škody. Rovnako tak mal a mohol nahlásiť i prípadný priestupok, resp. trestný čin spáchaný voči jeho osobe skupinou domnelých útočníkov, prípadne túto pre konanie podstatnú okolnosť uviesť vo svojej výpovedi zo dňa 06.06.2025. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že do vzniknutého konfliktu účastníka konania so skupinou domnelých útočníkov zasiahla ďalšia nezainteresovaná osoba (svedok A. E.). Títo po okríknutí touto osobou upustili od blokovania vozidla účastníka konania a tento mohol vycúvať zo svojim vozidlom z parkovacieho miesta pričom, pri cúvaní nesledoval situáciu za vozidlom ale ako uviedol, sledoval skupinku domnelých útočníkov, v dôsledku čoho narazil zadnou časťou svojho vozidla do prednej časti vozidla Škoda Fabia, čím porušil ustanovenie . Ak teda aj dochádzalo k protiprávnemu konaniu skupinky osôb voči žalobcovi, toto bolo zmarené príchodom svedka E. k vozidlu. Žalovaný uviedol, že pre uplatnenie krajnej núdze je typické, že táto sa aplikuje v prípadoch keď existuje priamo hroziaci konflikt dvoch záujmov. Krajnú núdzu je teda možné aplikovať len subsidiárne, a vtedy ak nie je možno hroziace nebezpečenstvo odvrátiť iným spôsobom. K námietke žalobcu o predpojatosti zamestnanca žalovaného uviedol, že z doposiaľ zabezpečeného spisového materiálu nemá dôvod pochybovať o jeho predpojatosti k osobe alebo k prejednávanej veci. Zaujatosť prvostupňového orgánu nevyplýva ani s jeho doterajšieho konania alebo vyjadrovania. Sám zamestnanec správneho orgánu a napokon ani účastník konania svoju predpojatosť k prípadu ani k osobám v priebehu konania o priestupku nenamietali. Tvrdenie účastníka konania o predpojatosti zamestnanca správneho orgánu, po prvýkrát vznesené v podanom odvolaní, s odôvodnením rýchlosti napísania rozhodnutia možno vysvetliť skutočnosťou, že prvostupňový orgán mal k dispozícii vyjadrenie žalobcu k veci ako aj to, že žalobca deklaroval, že sa nedostaví na ústne pojednávanie a toto možno vykonať v jeho neprítomnosti. Vzhľadom k uvedenému časový úsek od začiatku konania ústneho pojednávania (začiatok o 10.00 hod.) až po jeho vydanie a podpísanie (11.17 hod.) nemožno považovať za nereálny. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal i na skutočnosť, že žalobca za ním spáchaný priestupok proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke dostal sankcie v spodných hraniciach zákonom stanoveného pásma. Ani námietka chýbajúceho materiálneho korektívu podľa názoru žalovaného nie je opodstatnená, nakoľko už samotné nekonanie žalobcu porušovalo zákon, pričom sa nemožno odvolávať na hroziace nebezpečenstvo, ak toto bolo odvrátené minimálne útekom. V uvedenom prípade podľa názoru žalovaného spoločenská nebezpečnosť konania žalobcu

spočívala najmä v nesplnení povinnosti oznámiť predmetnú udalosť policajtovi za účelom zistenia a náhrady prípadne vzniknutej škody, čím bola naplnená materiálna stránka priestupku. Žalovaný tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zabezpečené dôkazné prostriedky, po ich jednotlivom posúdení, ako aj posúdení vo vzájomných súvislostiach, považoval samotný priebeh ako aj zavinenie a následné nesplnenie povinností účastníka dopravnej nehody za riadne zadokumentovaný a preukázaný. Preskúmaním spisového materiálu rovnako žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov, ktoré tvoria súčasť priestupkového spisu, a ktoré boli obstarané zákonným spôsobom a možno ich považovať za hodnoverné a presvedčivé. Správny orgán na dokazovanie použil všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a hodnotením dôkazov, ktoré je vecou správnej úvahy a po vyhodnotení zabezpečených dôkazov bol zistený presne a úplne skutočný stav veci tak, ako to okrem iného uvádza ustanovenie § 32 ods. 1 Správneho poriadku a zhromaždené dôkazné prostriedky boli, resp. sú postačujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Rovnako žalovaný zastával názor, že zabezpečené dôkazné prostriedky a ich vyhodnotenie v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov v dostatočnej miere a rozsahu zakladalo vinu obvineného na spáchaní priestupku. Prvostupňové rozhodnutie zároveň žalovaný považoval za zákonné a správne, obsahujúce všetky zákonom stanovené a požadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 Správneho poriadku, vrátane odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, pričom mal za to, že prvostupňový orgán sa v odôvodnení rozhodnutia v dostatočnej miere zaoberal všetkými skutočnosťami, ako aj námietkami, návrhmi a pripomienkami vyslovenými obvineným v celom konaní o priestupku tak, ako to okrem iného ukladá aj už vyššie uvedené ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný preskúmal aj postup prvostupňového orgánu pri určení druhu sankcie a jej výmery. Zistil tak, že prvostupňový orgán pri určovaní druhu a výšky sankcie prihliadal na závažnosť priestupku, ktorá je vo svojej podstate vyjadrená v zákone, najmä na spôsob a okolnosti jeho spáchania, na jeho následky, na mieru zavinenia, ako aj na spoločenskú nebezpečnosť t. j., že ku skutku došlo tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku. Za priestupok podľa ustanovenia sa podľa ods. 2 písm. b) citovaného ustanovenia uloží pokuta od 200 eur do 1.000 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do piatich rokov. Za priestupok podľa ustanovenia možno podľa ods. 2 písm. c) citovaného ustanovenia uložiť pokutu od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do troch rokov. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán uložil obvinenému pokutu vo výške 400 eur a zákaz činnosti na dobu 4 mesiacov, teda sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v spodných hraniciach daných sadzieb. Uložené sankcie sú podľa žalovaného primerané a úmerné k charakteru priestupku a zodpovedajúce účelu sledovanému zákonom. Žalovaný na základe vyššie uvedeného konštatoval, že prvostupňový orgán sa pri uložení druhu sankcie za priestupok a jej výmery dostatočne zaoberal všetkými hľadiskami a kritériami, ktoré v ustanovení ako predpoklad úvahy o uložení sankcie stanovuje a vyššie uvedené hodnotenie považoval za náležité a dostačujúce k určeniu a odôvodneniu uloženej sankcie v jej druhu a výmere a zastáva názor, že sankcia bola uložená v súlade so zákonom, a jej výška je primeraná porušeniu právneho predpisu tak, ako to prvostupňový orgán dostatočne uviedol a odôvodnil vo svojom rozhodnutí. V predmetnom prípade bola sankcia žalobcovi za ním spáchané priestupky uložená v zmysle platnej právnej úpravy, v zmysle správneho a zákonného ustanovenia a v povolenom sankčnom rozpätí pre uvedený druh priestupkov. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že určenie výšky uloženej sankcie je výlučne na posúdení prvostupňového orgánu, ktorý vo veci koná. Správny orgán pri určovaní sankcie za priestupok proti bezpečnosti a plynulosti vychádza z predložených listinných dôkazov svedčiacich v prospech, ale aj neprospech účastníka konania, ktoré posudzuje jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliada na zákonom stanovené okolnosti skutku, najmä však na závažnosť priestupku, na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní - . Zároveň podľa ods. 2 citovaného ustanovenia za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov. Žalovaný s odkazom na uvedené nezmenil druh ani výšku uloženej sankcie, nakoľko sankcia, ktorá bola účastníkovi konania uložená, bola uložená a odôvodnená v súlade so zákonom. Žalovaný hodnotenie prvostupňového správneho orgánu považoval za náležité a dostačujúce k určeniu a odôvodneniu uloženej sankcie v jej druhu a výmere. Úvahu vyslovenú pri ukladaní sankcie zároveň nemá prvostupňovému správnemu orgánu žiaden dôvod spochybňovať. Prvostupňový orgán zároveň preukázateľne nemal žiaden pomer

k veci ani k samotnému žalobcovi a preto žalovaný nevidel žiaden dôvod, pre ktorý by chcel tento orgán obvinenému uložením sankcie akokoľvek poškodiť. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca mal a mohol vedieť, že vyššie uvedeným konaním porušuje príslušné ustanovenia a zároveň mal a mohol vedieť, že za nim spáchaný priestupok je možné podľa ustanovenia uložiť aj príslušný druh a výšku sankcie. Takéto hodnotenie potvrdzuje aj ustanovenie o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.

Správna žaloba – žalobné body

3. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou vo veciach správneho trestania domáhal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzali správne orgány za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnym spisom.

5. Žalobca porušenie svojich práv videl v tom, že bol uznaný za vinného zo spáchania priestupkov napriek tomu, že boli preukázané skutočnosti, ktoré vylučujú protiprávnosť činu. Správne orgány pristupovali k dokazovaniu selektívne, keď nevykonali dôkazy svedčiace v prospech žalobcu a neprihliadali na podstatné dôkazy v prospech žalobcu, ktoré sú zadovážené v administratívnom spise. Žalobca mal ďalej za to, že správne orgány vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu žalobcu uložili žalobcovi neprimerané a neodôvodnené sankcie. Správne orgány podľa žalobcu porušili ustanovenie , , , , Správneho poriadku a .

6. Žalobca tvrdil, že výrok prvostupňového rozhodnutia je neúplný, je v rozpore s dôkazmi v administratívnom spise, je založený na nesprávne zistenom skutkovom stave, je nepreskúmateľný pre rozpor medzi skutkovou vetou a právnou vetou a je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa žalobcu skutkový dej opísaný vo výroku prvostupňového rozhodnutia nezachytáva reálny priebeh udalostí, ktorá sa začala tým, že žalobcu na parkovisku napadla skupina útočníkov, ktorí útočili na žalobcu a na jeho vozidlo. Pre obavy o svoje zdravie a majetok žalobca odchádzal s vozidlom z parkoviska, ako preukazuje videozáznam - pomaly a opatrne cúval. Počas manévru cúvania jedna z osôb z pravej strany znovu zaútočila na vozidlo žalobcu, vtedy došlo k zrýchleniu vozidla a k nárazu do iného, zaparkovaného vozidla. Útok skupiny osôb na žalobcu bol natoľko zásadným faktorom, že keby k nemu nedošlo, nedošlo by ani k udalosti, ktorá je predmetom konania o priestupkoch. Podľa žalobcu správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí zamlčal konanie týchto osôb, v dôsledku čoho je skutková veta skreslená. Konanie týchto osôb je pritom podstatné pre posúdenie miery zavinenia, pre posúdenie aplikácie inštitútu krajnej núdze a zásadným spôsobom mení nahliadanie na intenzitu alebo charakter konania žalobcu. Tým, že vo výroku rozhodnutia prvostupňový orgán zamlčal konanie týchto osôb, ktoré je relevantné pre pochopenie priebehu skutku, ale aj pre jeho správne právne posúdenie, postihol rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. Takýto postup je zároveň porušením zásady materiálnej pravdy. S odvolacou námietkou žalobcu, že pred nárazom do vozidla Škoda Fabia zaútočila na žalobcu konkrétna fyzická osoba, sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal. Prvostupňový orgán v skutkovej vete výroku rozhodnutia konštatoval, že žalobca „sa pri jazde plne nevenoval vedeniu vozidla“, pričom okrem tohto hodnotiaceho úsudku neuviedol žiadny opis konania žalobcu, z ktorého by vyplývalo, že žalobca sa pri vedení vozidla venoval niečomu inému ako vedeniu vozidla. Videozáznam z bezpečnostnej kamery preukazuje, že vozidlá stáli na parkovisku v takej vzájomnej pozícii, že žalobca, keď začal manéver cúvania, nemohol v spätnom zrkadle vidieť parkujúce vozidlo Škoda Fabia. Na videozázname vidno, že žalobca manéver cúvania vykonáva pomaly a opatrne až do momentu, keď na žalobcu z pravej strany zaútočila osoba vystupujúca v konaní ako svedok G., ako je to zachytené na videozázname v 9. minúte a 27. sekunde. V dôsledku tohto útoku vozidlo žalobcu zrýchlilo a narazilo do vozidla Škoda Fabia. Ak teda videozáznam preukazuje, že počas vedenia vozidla

na žalobcu zaútočila iná fyzická osoba, je neprípustné, aby táto podstatná skutočnosť nebola obsiahnutá v skutkovej vete, pretože ide o skutočnosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou skutkového deja a má zase zásadný vplyv na posúdenie miery zavinenia. Výrok prvostupňového rozhodnutia je zmätočný pre rozpor medzi skutkovou vetou a právnou vetou. Pokiaľ prvostupňový orgán v právnej vete uvádza, že žalobca porušil , tak skutok v skutkovej vete výroku neuvádza, ktorú z povinnosti taxatívne uvedených v ustanovení žalobca nesplnil, čo má za následok nepreskúmateľnosť. Práve nesplnenie niektorej z povinností tak si taxatívne uvedených v má za následok tú skutočnosť, že škodová udalosť sa považuje za dopravnú nehodu, preto je nevyhnutné, aby správny orgán jednoznačne vo výroku rozhodnutia vymedzil, ktorá povinnosť mu nebola splnená a z nesplnenia, ktorej povinnosti sa následne škodová udalosť posudzuje ako dopravná nehoda. Pokiaľ prvostupňový orgán v skutkovej vete uvádza len konštatovanie, že žalobca „po náraze nesplnil povinnosti účastníka škodovej udalosti“, ale pritom neuvádza, ktoré konkrétne povinnosti taxatívne vymenované v žalobca nesplnil, tak také rozhodnutie je nepreskúmateľné. Správny orgán môže uznať osobu vinou len vtedy, ak presne v skutkovej vete opíše, čo urobila a tento opis napĺňa znaky konkrétneho priestupku. V správnom trestaní, rovnako ako v trestnom konaní, platí zásada, že každý znak právnej vety musí mať odraz v skutkovej vete. Právna veta nemôže obsahovať nič, čo nie je podložená skutkovou vetou.

7. Prvostupňový orgán sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že konal v krajnej núdzi a skutok s poukazom na ustanovenie nie je priestupkom. Iba konštatoval, že videozáznam „nedokáže posúdiť“ z toho hľadiska, či sa osoby na mieste udalosti správali agresívne a poškodzovali majetok a ohrozovali žalobcu. Následne prvostupňový orgán v rozpore s obsahom administratívneho spisu tvrdil, že to nevyplýva ani z výpovedí svedkov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Tým, že sa prvostupňový orgán žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že konal v krajnej núdzi a k tomuto tvrdeniu ani nevykonal žiadne dokazovanie, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. S odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej správne orgány sú povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, napríklad doplniť dokazovanie vyžiadaním odborného vyjadrenia inej zložky Policajného zboru SR alebo dopočutím svedkov k sporným otázkam, sa nevysporiadal ani žalovaný v odvolacom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrozumiteľné, ako sa vysporiadal s námietkou žalobcu o konaní v krajnej núdzi. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by skúmal jednotlivo naplnenie podmienok krajnej núdze a zaujal k nim jednoznačné stanovisko. Pritom pre preskúmateľnosť rozhodnutia je nevyhnutné, aby ozrejmil, ktorú zo zákonných podmienok krajnej núdze považuje za naplnenú, ktorú nie a z akých dôvodov. Žalobca pritom v odvolaní namietal, že konal v krajnej núdzi a v danom prípade boli splnené všetky 3 podmienky pre aplikáciu inštitútu krajnej núdze, teda existencia bezprostredného nebezpečenstva (preukázané útoky na žalobcu, jeho vozidlo, obmedzovanie osobnej slobody žalobcu), nemožnosť iného riešenia (uzamknúť sa vo vozidle a čakať na príchod polície nebolo riešením vzhľadom na blokovanie dverí útočníkmi a útoky na majetok žalobcu), primeranosť zvolených prostriedkov (spôsobený následok bol menej závažný ako ten, ktorý hrozil v dôsledku reálneho nebezpečenstva - teda spáchanie, resp. pokračovanie v trestnom čine na žalobcovi). Nedôslednosť skúmaní naplnenia podmienok krajnej núdze podľa žalobcu potvrdzujú aj konštatovania žalovaného, ktoré sú v rozpore s dôkazmi v administratívnom spise. Tvrdenie žalovaného, že „ak teda aj dochádzalo k protiprávnemu konaniu skupinky osoby voči A. B. C., toto bolo zmarené príchodom svedka E. k vozidlu“, je v rozpore s videozáznamom, ktorý preukazuje, že po príchode svedka E. na cúvacie vozidlo žalobcu zaútočil svedok G. a následne na žalobcu zaútočil aj svedok E. so psom. Je pravdepodobné, že útok svedka E. so psom bol reakciou na náraz do vozidla Škoda Fabia. To ale v danom okamihu žalobca nemohol vedieť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právny názor Ústavného súdu Českej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 20.04.2016 a ktorý je plne aplikovateľný aj pre inštitút krajnej núdze.

8. Podľa žalobcu nemá oporu v skutkovej vete výroku prvostupňového rozhodnutia záver žalovaného, že námietke o uplatnení inštitútu krajnej núdze nemožno priznať úspech, nakoľko žalobca sa po odvrátení hroziaceho nebezpečenstva útekom mohol na miesto vrátiť s doprovodom policajnej hliadky. Takéto konanie podľa žalobcu inštitút krajnej núdze ospravedlňuje. Žalobca od počiatku kontinuálne uvádzal, že nemal vedomosť o kolízii s iným motorovým vozidlom. Ak žalobca nemal vedomosť o kolízii s iným vozidlom, tak nemal o čom urobiť oznámenie polícii. Pravdivo opísal, že ucítil náraz do pevnej prekážky. Po odchode z miesta útoku žalobca zastavil na bezpečnom mieste, kde obhliadol zadnú časť svojho vozidla. Zistil, že na pravej strane nárazníka v jeho spodnej polovici

je škrabanec, na ktorom sa nachádzal biely prášok. Aj z fotografií vozidla žalobcu v administratívnom spise vidno, že poškodenie je nepatrné, nárazník nie je prasknutý a nikde na nárazníku sa nenachádza farba iného vozidla, k prenosu ktorej pri takýchto kontaktných kolíziách dochádza. Na základe týchto skutočností žalobca dospel k rozumnému úsudku, že na parkovisku narazil do betónového obrubníka, respektíve inej betónovej prekážky, spôsobil nepatrnú škodu sám sebe, čo je taký druh škodovej udalosti, ktorý sa polícii neohlasuje. Úmyslom žalobcu nebolo utiecť z miesta škodovej udalosti a vyhnúť sa tak zodpovednosti za škodovú udalosť, o ktorej ani nemal vedomosť. Obzvlášť, keď takéto škodové udalosti bežne likvidujú poisťovne v rámci povinného zmluvného poistenia. Takéto konanie by ani nemalo logiku vzhľadom na existenciu svedkov. Jediným dôvodom, pre ktorý žalobca odišiel z miesta udalosti, bolo ohrozovanie zdravia, osobnej slobody a majetku žalobcu fyzickými útokmi osôb, ktoré sa nachádzali na mieste udalosti.

9. Podľa žalobcu správne orgány mali povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Prvostupňový orgán sa uspokojil so záverom, že incident zachytený na videozázname „nedokáže posúdiť“. Žalovaný návrh žalobcu formulovaný v odvolaní, aby bolo dokazovanie doplnené vyžiadaním odborného vyjadrenia inej zložky Policajného zboru odignoroval a žalobcovi vytýkal, že konanie „domnelých útočníkov“ nenahlásil. Žalobcovi tiež vytkol, že okolnosť neuviedol dňa 06.06.2025, hoci využitie práva odmietnuť vypovedať nemožno pričítať na ťarchu žalobcu.

10. Pokiaľ správne orgány incident zachytený na videozázname z hľadiska konania útočníkov zľahčujú, tak uvedeným incidentom sa ex offo zaoberali orgány činné v trestnom konaní, pričom dospel k záveru, ktorý (v čase, keď o veci v odvolacom konaní rozhodoval žalovaný) sformulovali do skutkovej vety, teda orgány činné v trestnom konaní bez trestného oznámenia žalobcu len na základe vlastného hodnotenia dôkazov dospeli k záveru, že incident zachytený na videozázname je násilným činom proti žalobcovi, ktorý má procesné postavenie poškodeného. Žalobca tiež uviedol, že v inom trestnom konaní bolo preukázané, že svedkovia Ochieng a Jombík o osobe žalobcu klamú.

11. Žalobca ďalej namietal, že správne orgány nemôžu tvrdenie o krajnej núdzi ignorovať alebo ho odbiť bez dôkazov a odôvodnenia. Ak účastník konania tvrdí, že konal v krajnej núdzi, správne orgány musia preskúmať aj možnosť fakultatívnej krajnej núdze a ospravedlniteľného omylu. Ak účastník konania tvrdí, že konal v krajnej núdzi, tak tým implicitne tvrdí aj to, že situáciu vnímal ako nebezpečnú. Správne orgány musia skúmať ako osoba situáciu vnímala, či jej omyl bol ospravedlniteľný a či koná a primerane tomu, čo si myslela.

12. Žalobca namietal, že ak žalovaný neuznal jeho tvrdenie, že konal v krajnej núdzi, bol povinný preskúmať aj jej putatívnu formu. Ak to neurobil, je rozhodnutie nepreskúmateľné. Povinnosť preskúmať aj putatívnu krajnú núdzu vyplýva zo zásady materiálnej pravdy, keď správne orgány sú povinné zisťovať skutkový stav v prospech a neprospech obvineného z priestupku. Putatívna krajná núdza je okolnosť, ktorá pre účastníka konania môže byť zásadná. Žalobca je presvedčený, že správne orgány nepreskúmaním putatívnej krajnej núdze postupovali nezákonne, pretože nevykonali všetky nevyhnutné dôkazy na objasnenie veci.

13. Žalobca ďalej namietal, že prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa druhu a výmery sankcie je nezákonné pre nesprávnu aplikáciu ustanovenia a nepreskúmateľné, pretože prvostupňový orgán neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktorého ho viedli k uloženiu konkrétneho druhu a výmery sankcií. Prvostupňový orgán nesprávne aplikoval uvedené ustanovenie zákona. Pokiaľ prvostupňový orgán pri určení druhu a výmery sankcie prihliadol na závažnosť priestupku, tak postupoval nezákonne. V sú niektoré skutky už zo zákona kvalifikované ako závažné. Zákonodarca vopred určil, že ide o závažný typ konania a táto závažnosť je započítaná v samotnej skutkovej podstate. Správny orgán teda nemôže znovu použiť závažnosť konania ako dôvod na zvýšenie sankcie. Vyhodnotenie tej istej okolnosti je aj správnom trestaní zakázané. Správne orgány majú zákonnú povinnosť skúmať každé z kritérií uvedených v demonštratívnom výpočte ustanovenia . Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že svojvoľne a bez vysvetlenia vylúčil skúmanie miery zavinenia a pohnútky. Závažnosť priestupku sa neurčuje len podľa toho, čo je napísané v zákone, ale podľa konkrétnych okolností prípadu. Závažnosť je rámcový pojem, uvedené kritériá sú jeho konkretizáciou. Správny orgán musí vyhodnotiť všetky zákonom uvedené kritériá, inak porušuje zásadu zákonnosti

a zásadou individualizácie sankcie. Správny orgán musí všetky uvedené faktory vyhodnotiť a odôvodniť. Ak to neurobí, rozhodnutie je nezákonné. Správny orgán má posudzovať konkrétnu závažnosť konkrétneho skutku. Abstraktná závažnosť je daná zákonom, konkrétne závažnosť sa posudzuje podľa spôsobu spáchania, následkov, okolností, miery zavinenia, pohnútok, osoby páchateľa a podobne. Ak správny orgán len zopakuje, že priestupok je závažný, ale nevysvetlí, v čom bola závažnosť v tomto konkrétnom prípade vyššia, tak nevyhodnotil samo zákonné kritéria a zároveň dvakrát použil tú istú okolnosť, čo napokon vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ prvostupňový orgán posudzoval len závažnosť priestupku bez toho, aby vyhodnotil všetky kritériá uvedené v , tak vlastne závažnosť neposúdil vôbec. Prvostupňový orgán sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s kritériami pre hodnotenie závažnosti priestupku definovanými v ustanovení , preto je rozhodnutie nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov. Rovnako nezákonné a nepreskúmateľné je aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý nedostatky prvostupňového rozhodnutia neodstránil. Žalobca legitímne očakával, že správne orgány vysvetlia, prečo je nevyhnutné s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu uložiť sankcie, ktoré vôbec nie sú na samej spodnej hranici sadzby, žalobcovi, ktorý je bezúhonný, nemá sklony k páchaniu dopravných priestupkov, také priestupky, ktoré sú predmetom daného konania, v minulosti nikdy nespáchal, za obdobie 26 rokov od vydania vodičského oprávnenia spáchal iba 2 priestupky nižšej závažnosti, naposledy mu bola uložená pokuta za dopravný priestupok pred viac ako desiatimi rokmi vo výške 20 eur. Žalobca pritom poukázal, že v ustanovení , ani v ustanovení neurčuje správnemu orgánu obligatórne uložiť pokutu a zákaz činnosti. Do oboch zákonných ustanovení zákonodarca vložil právnu konštrukciu „možno uložiť pokutu a zákaz činnosti“, nie „sa uloží pokuta a zákaz činnosti“. Ak je uloženie pokuty a zákazu činnosti pre správny orgán možnosťou, ale nie je obligatórnou náležitosťou, musí vysvetliť, prečo sa rozhodol pre konkrétny druh sankcie. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 05.06.2014.

14. Žalobca žalovanému tiež vytkol, že neboli dodržané základné zásady ukladania trestov podľa , ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, konkrétne neboli skúmané poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, napríklad s poukazom na , v zmysle, ktorého poľahčujúcou okolnosťou je najmä to, že páchateľ „spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkon práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta“.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a žalobcovi nepriznať právo na náhradu trov konania. K meritu veci uviedol, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu a nezistil dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Rozhodnutie bolo vydané príslušným správnym orgánom v súlade so zákonom a doterajší stav šetrenia skutku, zo spáchania ktorého bol, resp. je podozrivý žalobca takýto postup odôvodňuje. Prvostupňový orgán skutok žalobcu kvalifikoval ako porušenie , , d, e, a a uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa , . To že sa skutok, tak ako je opísaný vo výroku rozhodnutia o priestupku, stal a že ho spáchal žalobca vyplýva z dôkazov zistených a zadokumentovaných zákonným spôsobom počas objasňovania priestupku. Jeho spáchanie nepopiera ani samotný žalobca, ktorý sa k vedeniu vozidla ako i k odídeniu z miesta udalosti priznal. Odídenie z miesta nehody odôvodnil odvracaním hroziaceho nebezpečenstva a na obhajobu prečo sa na miesto udalosti nevrátil s doprovodom policajnej hliadky uviedol, že počas cúvania ucítil náraz do pevnej prekážky a spoliehajúc sa na to, že narazil do obrubníka si myslel, že jeho konaním nikomu okrem neho nevznikla škoda.

16. K žalobcom namietaným skutkovým a právnym vadám výroku rozhodnutia o priestupku (neúplnosť výroku, rozpor s dôkazmi, nesprávne zistený skutkový stav) žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán z hľadiska svojej vecnej a funkčnej príslušnosti prejednával priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a tomu zodpovedá opis skutku vo výroku rozhodnutia. Právna kvalifikácia udalosti ako dopravnej nehody vychádzala z nekonania žalobcu, ktorý po udalosti v cestnej premávke (náraze

do vozidla), túto neohlásil policajtovi ani nevykonal žiadne opatrenia, ktoré by smerovali k zisteniu eventuálnej škody (teda zistenia do koho alebo čoho žalobca narazil). Vyjadrenie žalobcu zo dňa 09.10.2025, že po prehliadke a zistení poškodenia svojho vozidla usúdil, že narazil do betónového obrubníka, považoval žalovaný za účelovú obranu žalobcu v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok. Žalovaný poukázal na to, že žalobca domnienku o náraze do obrubníka mohol uviesť už v zázname o podaní vysvetlenia, ktorý bol s ním spísaný dňa 06.06.2025 (žalobca tam len uviedol, že si nie je vedomý toho, že jeho vozidlo bolo účastné kolízie s iným vozidlom a následne využil právo nevypovedať, tvrdenie o náraze do betónového obrubníka vzniklo až po oboznámení sa zo spisovým materiálom). Žalobca vedel, že na mieste udalosti do niečoho narazil a po zastavení na bezpečnom mieste zistil poškodenie svojho vozidla (škrabanec, na ktorom sa nachádzal biely prášok). V tomto smere žalovaný poukázal na striebornú farbu poškodeného vozidla Škoda Fabia. Vyššie uvedeným konaním žalobcu tak podľa žalovaného došlo k porušeniu povinností účastníka škodovej udalosti uvedených v tým, že žalobca ako účastník škodovej udalosti, ktorý spôsobil hmotnú škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, bezodkladne neupovedomil túto osobu o vzniknutej škode a nevyplnil a nepodpísal s ňou tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady škody podľa osobitného predpisu. Žalovaný poukázal aj na to, že tak nemohlo dôjsť ani k dohode na jej zavinení ( ).

17. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný nespochybňuje žalobcov pocit ohrozenia skupinou osôb nachádzajúcich sa na parkovisku, ale opakovane uvádza, že tento sa po odvrátení hroziaceho nebezpečenstva útekom mal na miesto udalosti vrátiť, hoci aj s doprovodom policajnej hliadky a nevediac do čoho/koho narazil zistiť, či na mieste došlo k poškodeniu cudzieho majetku a následne prostredníctvom polície kontaktovať vlastníka poškodeného objektu s cieľom zabezpečiť náhradu škody.

18. Vyhodnotenie protiprávnosti konania osôb nachádzajúcich sa na parkovisku pred futbalovým štadiónom prvostupňovým orgánom slovami ,,nevedel posúdiť“ podľa žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené nemalo vplyv na obsah rozhodnutia o priestupku. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky z dôvodu neohlásenia dopravnej nehody policajtovi za účelom zistenia a náhrady vzniknutej škody. Ignorujúc všetky fakty sa bez primeraného dôvodu mylne domnieval, že jeho konaním nevznikla inému škoda a nevykonal kroky vedúce k náprave.

19. Čo sa týka samotného nárazu, žalovaný poukázal na to, že do vzniknutého konfliktu účastníka konania so skupinou domnelých útočníkov zasiahla nezainteresovaná osoba (svedok A. E.). Skupinka osôb po okríknutí svedkom E. upustila od blokovania vozidla žalobcu a tento mohol vycúvať so svojím vozidlom z parkovacieho miesta. Ak teda aj dochádzalo k protiprávnemu konaniu skupinky osôb voči žalobcovi, toto bolo zmarené príchodom svedka E..

20. Porušenie ustanovenia je taktiež podložené vykonanými a zabezpečenými dôkazmi ako i výpoveďou samotného žalobcu. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09.10.2025 uviedol ,,Pri cúvaní som vedel, že všetky osoby sa nachádzajú pred mojím vozidlom, preto som sledoval tieto osoby, aby som ich vozidlom neohrozil. Vtedy som ucítil, že som narazil do pevnej prekážky.“ Z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že žalobca sa nemohol ,,plne“ venovať vedeniu vozidla, nakoľko pri cúvaní sledoval situáciu pred vozidlom a nie za ním, dôsledkom čoho bol náraz do stojaceho vozidla.

21. Čo sa týka odôvodnenia druhu a výšky uloženej sankcie žalovaný uviedol, že táto bola uložená v súlade so zákonom, v zákonom stanovenom rozmedzí. Žalobca dostal sankciu zákazu činnosti ako i samotnú pokutu v spodnej polovici zákonom stanoveného sankčného pásma. Za priestupok podľa ustanovenia sa podľa ods. 2 písm. b) citovaného ustanovenia uloží pokuta od 200 eur do 1.000 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do piatich rokov. Za priestupok podľa ustanovenia možno podľa ods. 2 písm. c) citovaného ustanovenia uložiť pokutu od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do troch rokov.

22. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca neuvádza nové podstatné skutočnosti oproti tým, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný zaujal nemenné stanovisko,

tak ako to už uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom na tam uvedených záveroch a svojom hodnotení naďalej trval.

23. K ďalším relevantným námietkam uvádzaným žalobcom v podanej žalobe sa už žalovaný podrobne vyjadril v napadnutom rozhodnutí, nakoľko tieto sú totožné s námietkami vyslovenými v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný za neúčelné opakovane sa ku nim vyjadrovať a v plnej miere odkázal na svoje závery prezentované v napadnutom rozhodnutí.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

24. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že všetky úvahy, ktoré žalovaný vo vyjadrení uviedol vo vzťahu k žalobcom uplatnenému inštitútu krajnej núdze, sú až úvahami druhostupňového orgánu, ktorý nemôže takýmto spôsobom zreparovať nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia. Vo svojej podstate žalobca z prvostupňového rozhodnutia zistil len to, že jeho námietka o konaní v krajnej núdzi nebola akceptovaná preto, lebo prvostupňový orgán ju nevedel posúdiť.

25. Žalobca zdôraznil ustanovenie s tým, že správne orgány z hľadiska závažnosti priestupku, aj keby neuznali konanie v krajnej núdzi, musia inak hodnotiť priestupok, ktorému preukázateľne predchádzalo násilné protiprávne konanie voči žalobcovi, ktoré konanie iných osôb práve bolo dôvodom, prečo následne došlo ku konaniu, ktoré malo charakter dopravného priestupku.

26. Podľa žalobcu žalovaný zavádza, keď tvrdí, že za uložené priestupky sa uloží pokuta od 200 eur do 1000 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do piatich rokov, nakoľko predmetné zákonné ustanovenie znie zásadne inak: "za priestupok podľa druhý bod možno uložiť pokutu od 200 do 1000 eur a zákaz činnosti do piatich rokov". Uvedenou formuláciou zákonodarca pripúšťa možnosť, že vzhľadom na vyhodnotenie závažnosti priestupku podľa kritérií taxatívne vymenovaných v ustanovení môže nastať situácia, keď obligatórne ukladanie pokuty a zákazu činnosti môže byť neprimerane prísne, hoci by aj bolo na samej spodnej hranici výmery. Preto dáva správnym orgánom možnosť riešiť situáciu aj iným druhom sankcie, ktoré pozná, prípadne uložením len niektorých z uvedených sankcií, teda pokuty alebo zákazu činnosti.

27. Pri takto formulovanom ustanovení je nevyhnutné, aby správny orgán vo svojej úvahe a druhu a výmere sankcie vysvetlil, pričom nevyhnutné na posúdenie závažnosti priestupku podľa kritérií v zmysle uložiť pokutu, prečo je nevyhnutné uložiť zákaz činnosti a odôvodniť výmeru sankcií. Nepostačuje odôvodnenie žalovaného, ktorý vo vyjadrení k žalobe uviedol, že táto „bola uložená v súlade so zákonom v zákonom stanovenom rozmedzí“. V danej veci prvostupňový orgán uviedol ako správnu úvahu len formálne a všeobecné frázy, navyše založené na nesprávnej aplikácii ustanovenia . Za situácie, keď v prvostupňovom rozhodnutí absentujú dôvody rozhodnutia o druhu, výmere sankcie a úvaha správneho orgánu, žalobca zastával názor, že mu bolo upreté právo na obhajobu spočívajúce v práve poznať dôvody rozhodnutia správneho orgánu a účinne sa brániť kvalifikovanou argumentáciou proti záverom rozhodnutia prvostupňového orgánu. Žalobca má právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Žalobca je presvedčený, že žalovaný konal nezákonne, keď v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné v otázke namietané krajnej núdze a takisto aj nepreskúmateľné v časti týkajúcej sa druhu a výmery sankcií, a to pre absenciu dôvodov a akejkoľvek relevantnej správnej úvahy.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

28. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa v dostatočnom rozsahu a potrebnej miere v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými a relevantnými skutočnosťami, resp. tvrdeniami a námietkami žalobcu uvádzanými ním v konaní o priestupku. Žalovaný svoje vyjadrenia, závery a argumenty uvádzané a prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia považoval za jasné, zrozumiteľné a dostatočné, naďalej na nich zotrval a na ne odkázal. Zároveň sa podľa svojho názoru vo vyjadrení k žalobe v dostatočnej miere vyjadril aj k tvrdeniam uvádzaným žalobcom v podanej žalobe.

29. K námietkam žalobcu uvedeným v replike žalovaný i napriek tvrdeniam žalobcu mal za to, že rozhodnutie o priestupku, preskúmavané žalovaným v odvolacom konaní, spĺňalo všetky zákonom stanovené náležitosti. Odôvodnenie rozhodnutia o priestupku považoval za správne a zákonné, vydané v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, obsahujúce súhrn dôkazov z ktorých prvostupňový orgán vychádzal, ich opis, hodnotenie ako i vlastnú úvahu správneho orgánu. Získané a zabezpečené dôkazy považoval prvostupňový orgán ako i žalovaný za dostatočné, preukazujúce vinu žalobcu za spáchaný priestupok, bez nutnosti vykonania ďalšieho dokazovania. Žalovaný sa tak nestotožnil so záverom žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia o priestupku pre jeho nepreskúmateľnosť. Na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia podľa názoru žalovaného nemalo vplyv vyjadrenie prvostupňového orgánu, ktorý nedokázal posúdiť či osoby, ktoré sa nachádzali na mieste udalosti, boli agresívne a ohrozovali žalobcu. Predmetná skutočnosť nebola relevantná pre vrátenie veci na nové konanie a rozhodovanie. Žalobca mal po odvrátení údajne hroziaceho nebezpečenstva zo strany domnelých páchateľov vykonať všetky kroky vedúce k zisteniu a náhrade skutočne spôsobenej škody vzniknutej prevádzkou jeho vozidla. Žalovaný poukázal na to, že ak aj dochádzalo na mieste udalosti k protiprávnemu konaniu skupiny osôb, povinnosťou žalobcu bolo sa na miesto udalosti vrátiť s doprovodom polície, zistiť potencionálnu škodu na majetku iného a vyrozumieť majiteľa poškodeného objektu za účelom náhrady. Žalobca si tak nesplnil nielen povinnosti účastníka cestnej premávky uvedené v , ale z nekonania žalobcu možno vyvodiť i logický záver, že nemohlo dôjsť ani k dohode na zavinení udalosti v cestnej premávke, čo túto udalosť kvalifikuje ako dopravnú nehodu podľa .

30. Druh a výšku uloženej sankcie prvostupňový orgán odôvodnil v záverečnej časti prvostupňového rozhodnutia, kde v neprospech žalobcu zhodnotil závažnosť priestupku ako i skutočnosť, že žalobca svojim konaním porušil viaceré ustanovenia . Výška sankcií bola uložená v zákonom stanovenom rozpätí, za skutok najprísnejšie postihnuteľný, pričom žalovaný takto uloženú sankciu považoval za zákonnú a primeranú. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán sa pri jej ukladaní dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami čomu zodpovedá uložená sankcia.

31. Správny súd doručil vyjadrenie žalovaného na vedomie žalobcovi dňa 18.05.2026.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa na deň 05.08.2026. Žalobca sa na pojednávaní vyjadril zhodne s obsahom podanej správnej žaloby a písomných vyjadrení, pričom zdôraznil, že útok, ktorému čelil a následné konanie, ktoré má znaky dopravného priestupku sú neoddeliteľne previazané a je medzi nimi príčinná súvislosť. Práve nelegálne konanie útočníkov bolo primárnou príčinou celého reťazca udalostí. S poukazom na uvedenú príčinnú súvislosť sa potom spornou stáva otázka zavinenia. Žalobca sa definoval ako človek, ktorý spory rieši zmierlivým spôsobom a s takýmto útokom sa ešte nestretol, preto vzniknutá situácia bola preňho mimoriadne stresujúca, obzvlášť keď si uvedomil, že útočníci konajú ako organizovaná skupina. Prežívaný akútny stres mal nepochybne zásadný vplyv aj na to, ako situáciu vyhodnocoval a ako vnímal náraz do prekážky Poverený zástupca žalovaného taktiež zotrval na písomných vyjadreniach a zdôraznil, že ak aj dochádzalo k nejakej protiprávnej činnosti, tak táto bola zmarená alebo prerušená príchodom svedka, ktorý po okríknutí domnelých útočníkov, títo upustili od svojho konania odišli od vozidla smerom k tomuto svedkovi a tým pádom mohol aj žalobca so svojim vozidlom vycúvať a odísť. Pre uplatnenie inštitútu takzvanej krajnej núdze v tomto prípade by musel útok priamo hroziť a navyše tam nastal nečakaný následok v podobe zrážky do vozidla. Žalobca nevedel do čoho narazil. Tam mohol nastať aj závažnejší následok, nakoľko je to verejne prístupné miesto. Ak sa žalobca cítil na mieste ohrozený, je celkom nelogické, že po vyhodnotení všetkých okolností, teda, že do niečoho narazil a následne na bezpečnom mieste zastavil, videl poškodené vozidlo a i tak vzhľadom k tomu, že na mieste skutku sa mali nachádzať domnelí útočníci, tak neprivolal políciu a nespravil všetky úkony potrebné k tomu, aby zistil skutočnú alebo potencionálnu škodu a aby smeroval všetky kroky k jej náhrade. Žalobca v reakcii na prednes povereného zástupcu žalovaného uviedol, že žalovaný ignoruje skutočnosť, ktorá je zachytená na videozázname, že po príchode svedka E. nasledovali ďalšie dva útoky na žalobcu. Skutok sa stal vo večerných hodinách, keď „rozdýchaval“ celú túto udalosť, tak zvažoval ako ďalej postupovať a vzhľadom na to, že tam neboli následky vo forme poškodenia vozidla a ani ujmy na zdraví, tak nekontaktoval okamžite políciu a je pravda, že na druhý deň kontaktovala polícia žalobcu

s tým, že existuje videozáznam z tohto útoku a v tom prípade sa podávanie trestného oznámenia stalo bezpredmetným vzhľadom na povinnosť konať ex offo k čomu nakoniec aj došlo. Predseda senátu uviedol, že vzhľadom na spôsob, akým žalobca koncipoval svoje žalobné námietky s odvolaním sa na videonahrávku z dopravnej nehody, senát správneho súdu považoval za potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať dôkaz prehratím videonahrávky pod č. ORPZ-TN-ODI1-101/2025-P, ktorá je súčasťou administratívneho spisu. K vykonanému dokazovaniu žalobca uviedol, že videonahrávka preukazuje, že došlo k nebezpečnej situácii, keď zachytáva útoky troch osôb, ktoré fyzicky zaútočili na vozidlo žalobcu a tak isto videonahrávka jednoznačne vyvracia tvrdenia žalovaného, že po príchode svedka E. už k žiadnym útokom na žalobcu nedošlo, pretože sú tam zachytené ďalšie dva útoky. Poverený zástupca žalovaného k udalosti nasledujúcej príchode svedka E. na miesto uviedol, že jeho reakciu žalovaný pokladá len za reakciu poškodeného, ktorému niekto narazil do vozidla a snažil sa odísť a tento svedok sa ho snažil akýmkoľvek spôsobom zadržať na mieste, aby došlo k zisteniu a objasneniu skutočností vedúcich k dopravnej nehode. V rámci záverečného slova žalobca k veci uviedol, že považuje za preukázané, že konal v krajnej núdzi, nešlo o útek z miesta nehody s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za poškodenie iného vozidla. Škodovú udalosť spôsobil, ale nezavinil a konanie tak ako je opísané v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia je inštitútom krajnej núdze ospravedlnené. Ak by ale senát dospel k záveru, že nekonal v krajnej núdzi, ani v putatívnej krajnej núdzi, tak celkom určite výsledkom správneho konania sú sankcie neprimerané povahe skutku okolnostiam prípadu a tiež v osobe vodiča a jeho priestupkovej histórii, preto žalobca navrhol, aby správny súd rozhodol v súlade so žalobným petitom. V rámci záverečného slova poverený zástupca žalovaného uviedol, že trvá na stanovisku, ku ktorému žalovaný dospel v odôvodnení rozhodnutia. Skutok bol dostatočne zistený, zadokumentovaný a zabezpečené dôkazné prostriedky boli postačujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Čo sa týka uplatnenia krajnej núdze má za to, že tento inštitút sa môže uplatniť, ak ide o priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré za daných okolností nemožno odstrániť iným spôsobom. Poukázal na to, že príchodom svedka E. toto nebezpečenstvo útoku pre žalobcu pominulo a z toho dôvodu navrhol súdu, aby žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú a nepriznal trovy konania.

33. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale aj v rozsahu ust. . Podľa správnym trestaním sa rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. V prejednávanej veci bola voči žalobcovi vyvodená administratívno- právna zodpovednosť za priestupok. Ide nepochybne o vec správneho trestania, a preto bolo úlohou správneho súdu preskúmať zákonnosť správnou žalobou napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy aj nad rozsah a dôvody správnej žaloby v zmysle 195 .

34. Podľa , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

35. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

36. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

38. Podľa ust. , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

39. Podľa ; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

40. Podľa ; Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa , ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa , ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.

41. Podľa ; Ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v , oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.

42. Podľa , správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

43. Podľa , priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

44. Podľa , na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

45. Podľa , priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a) vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b) nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

46. Podľa , ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

47. Podľa , objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie, e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.

48. Podľa , objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia správnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky () alebo na základe oznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby. 49. Podľa a , (1) orgány oprávnené objasňovať priestupky () sú pri objasňovaní priestupkov oprávnené a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb; vysvetlenie od maloletého alebo mladistvého možno vyžadovať len za prítomnosti jeho zákonného zástupcu alebo fyzickej osoby, ktorá sa osobne stará o maloletého alebo mladistvého na základe rozhodnutia podľa osobitných predpisov,8b) alebo zástupcu zariadenia, v ktorom je maloletý alebo mladistvý umiestnený na základe rozhodnutia súdu podľa osobitných predpisov,8c) alebo zástupcu orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, b) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí, c) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov, d) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu, e) vyžadovať predloženie potrebných

podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov. (2) O úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku.

50. Podľa , , správa o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 3 písm. d) obsahuje a) označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, b) stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide, c) osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpovede. K správe o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 4 sa pripoja všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku.

51. Podľa a , (1) Občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. (2) Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.

52. Podľa , vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

53. Podľa , dopravná nehoda je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej a) sa usmrtí alebo zraní osoba, b) sa poškodí cesta alebo všeobecne prospešné zariadenie, c) uniknú nebezpečné veci alebo d) na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom majetku vznikne hmotná škoda zrejme prevyšujúca jedenapolnásobok väčšej škody podľa .

54. Podľa bod druhý , priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil vozidlo, nezdržal sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po nehode v čase, keď by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo inú návykovú látku, alebo nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody ( a o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ak ide o škodovú udalosť, ktorá sa považuje za dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu ( a zákona).

55. Podľa , priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda pri ktorej inému ublíži na zdraví alebo inému spôsobí škodu na majetku.

56. Podľa , za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, ak a) nie je splnená niektorá z povinností podľa , je vodič zúčastneného vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky alebo sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie ich požitia alebo c) sa účastníci škodovej udalosti nedohodli na jej zavinení.

57. Podľa , účastník dopravnej nehody je povinný a) ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi, b) poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu, c) urobiť potrebné opatrenia na záchranu osoby alebo majetku ohrozeného dopravnou nehodou, d) zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody, e) zdržať sa konania, ktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, najmä premiestnenia vozidiel,

f) urobiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť cestnej premávky na mieste dopravnej nehody, g) umožniť obnovenie cestnej premávky, najmä premávky vozidiel pravidelnej verejnej dopravy osôb, h) preukázať svoju totožnosť na požiadanie iného účastníka dopravnej nehody, i) bezodkladne upovedomiť osobu, ktorá nie je účastníkom dopravnej nehody, o hmotnej škode, ktorá jej bola spôsobená dopravnou nehodou, a oznámiť jej svoje osobné údaje; ak to nie je možné, upovedomenie a oznámenie zabezpečí prostredníctvom Policajného zboru.

58. Podľa , účastník škodovej udalosti je povinný bezodkladne zastaviť vozidlo, preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistení vozidla, vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a urobiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. Ak účastník škodovej udalosti spôsobil hmotnú škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, je povinný o tom túto osobu bezodkladne upovedomiť a vyplniť s ňou a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu.

59. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán uznal žalobcu za vinného zo spáchania priestupku proti BaPCP podľa druhý bod, , pretože svojím konaním porušil ustanovenie a ustanovenia , d, e, a , pričom za tento priestupok bola žalobcovi uložená sankcia – pokuta vo výške 400 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 4 mesiacov (odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priestupku).

60. V prvom rade správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe označil ako ďalšieho účastníka konania orgán verejnej správy prvého stupňa (Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne), ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie účastníka konania v zmysle . Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ustanovením , teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo správnym súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku administratívneho konania o priestupku žalobcu predstavuje jeden celok. Dôvodom na jeho prieskum nebol žalobcom navrhovaný postup podľa , a preto nemal orgán verejnej správy prvého stupňa, teda Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, postavenie účastníka konania.

61. Správny súd uvádza, že v prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca dňa 04.06.2025 v čase o 20.04 hod. viedol vozidlo Renault Twingo, ev.č.: C. na parkovisku pri futbalovom štadióne v meste Trenčín, kde pri cúvaní svojou zadnou časťou vozidla narazil do prednej časti vozidla Škoda Fabia, ev. č.: C., ktoré na uvedenom mieste odparkoval vodič A. E., pričom pri náraze došlo k hmotnej škode na uvedenom vozidle. Sporným nebolo ani to, že uvedenej udalosti bezprostredne predchádzal incident medzi žalobcom a ďalšími osobami – svedkom G. H. H. a svedkom A. G., pričom na mieste udalosti boli prítomné ďalšie dve nestotožnené osoby, ktoré sa žiadnym spôsobom aktívne nepodieľali na incidente medzi žalobcom a uvedenými svedkami. Rovnako nebolo sporné, že žalobca po náraze do prednej časti vozidla Škoda Fabia nezotrval na mieste dopravnej nehody, ani sa na toto miesto bezodkladne nevrátil a dopravnú nehodu neohlásil policajtovi. Medzi účastníkmi konania bolo sporným, či konanie žalobcu bolo možné posudzovať ako konanie v krajnej núdzi, v dôsledku ktorého zanikla protiprávnosť jeho činu, resp. či k stretu vozidiel došlo v príčinnej súvislosti s incidentom, ktorý dopravnej nehode bezprostredne predchádzal. Zároveň bol sporný druh a výmera uloženej sankcie, ktorú žalobca považoval za neprimerane prísnu a mal za to, že správne orgány nesprávne aplikovali ustanovenie .

62. Správny súd sa primárne zaoberal žalobnými námietkami prednesenými v správnej žalobe žalobcom, ktoré akcentujú práve na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi konania sporné.

63. Námietku žalobcu, že skutková veta prvostupňového rozhodnutia je skreslená, nakoľko nezachytáva reálny priebeh udalostí, keď sa v nej neuvádza, že žalobcu na parkovisku napadla skupina útočníkov a žalobca z obavy o svoje zdravie a majetok odchádzal s vozidlom z parkoviska a počas manévru cúvania

jedna z osôb z pravej strany zaútočila na vozidlo žalobcu, kedy došlo k zrýchleniu vozidla a k nárazu do iného zaparkovaného vozidla, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Skutková veta musí presne, jasne a úplne opísať skutok tak, aby obsahovala všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo priestupku, vrátane miesta, času a spôsobu spáchania. Skutková veta rozhodnutia o uložení sankcie za priestupok nemôže obsahovať okolnosti vylučujúce protiprávnosť z jedného zásadného dôvodu, ak sú tieto okolnosti prítomné, skutok nie je priestupkom a žiadna sankcia nemôže byť uložená. Zahrnutie takejto okolnosti (napr. krajnej núdze alebo nutnej obrany) priamo do skutkovej vety odsudzujúceho rozhodnutia by vytvorilo neprípustný logický a právny rozpor. Priestupkom je len také konanie, ktoré je protiprávne. Okolnosti vylučujúce protiprávnosť (ako krajná núdza) spôsobujú, že čin, ktorý inak vyzerá ako priestupok, je od začiatku legálny a spoločensky užitočný. Skutková veta v rozhodnutí o uložení sankcie priamo nadväzuje na výrok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného. Nie je možné v jednej vete tvrdiť, že obvinený spáchal priestupok, a zároveň v nej opísať, že konal v krajnej núdzi (teda legálne). Ak správny orgán zistí, že obvinený konal v krajnej núdzi, nemôže vydať rozhodnutie o uložení sankcie, ale je povinný konanie o priestupku zastaviť. Ak správny orgán uzná obvineného za vinného, pretože obranu za krajnú núdzu neuznal, tieto okolnosti patria výlučne do odôvodnenia rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán vysvetlí, prečo tvrdenie obvineného o krajnej núdzi odmietol. V prejednávanej veci tomu tak bolo, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, prečo nevzhliadol v počínaní žalobcu existenciu okolností vylučujúcich protiprávnosť jeho konania.

64. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti a zmätočnosti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že s touto sa tiež nestotožnil. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia, pričom subjektívnu nespokojnosť žalobcu s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za dôvod nezákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o priestupku, musí spočívať v špecifikácii priestupku tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na odlíšenie skutku od iných skutkov. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom priestupok spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia, či sankcie boli uložené. Správny súd má za to, že výrok prvostupňového rozhodnutia uvedené náležitosti spĺňa, je dostatočne určitý, konkrétny čo do popisu skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania a uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na odlíšenie skutku od iných skutkov. Znenie výroku prvostupňového rozhodnutia podľa správneho súdu spĺňa všetky uvedené atribúty s tým, že administratívny orgán v skutkovej vete riadne vymedzil skutok, na základe ktorého bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku.

65. Žalobca ďalej namietal, že výrok prvostupňového rozhodnutia je zmätočný pre rozpor medzi skutkovou vetou a právnou vetou, nakoľko prvostupňový orgán v právnej vete uvádza, že žalobca porušil , tak skutok v skutkovej vete výroku neuvádza, ktorú z povinností taxatívne uvedených v ustanovení žalobca nesplnil, čo má za následok nepreskúmateľnosť. Treba prisvedčiť žalobcovi, že vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia bolo posudzované konanie žalobcu právne kvalifikované ako „priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa bod druhý), , pretože žalobca svojím konaním porušil ustanovenie , , e), a “, teda vo výroku nie je explicitne uvedené, ktorú z povinností uvedených v ustanovení žalobca nesplnil, napriek tomu správny súd nevyhodnotil uvedenú námietku ako dôvodnú.

66. Správny súd vo všeobecnosti uvádza, že zákonodarca v v znení účinnom v čase spáchania skutku klasifikoval v pod písmenami a), a , čo sa považuje za dopravnú nehodu v cestnej premávke, ďalej v ustanovení písmeno a), a ustanovil, kedy sa za dopravnú nehodu považuje aj škodová udalosť a konštatoval v , že ostatné udalosti v cestnej premávke, pri ktorých vznikla škoda v priamej súvislosti s premávkou s premávkou vozidla, sa na účely tohto zákona nepovažujú za dopravnú nehodu. Takéto udalosti sú škodovou udalosťou. Pri použití teleologickej metódy výkladu práva, to znamená výkladu s dôrazom na účel ustanovenia hore uvedeného je celkom jednoznačné, že účelom zákonodarcu pri koncipovaní tohto ustanovenia bolo využitie následkov tzv. legislatívnej fikcie formulovanej slovami „sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3“. Odborná literatúra a súdna judikatúra sa viac-menej zhodujú na tom, že pod pojmom fikcia v práve je nutné chápať také výnimočné a konštrukčné dotvorenie reálne neexistujúceho stavu, deja, právnej skutočnosti, ktoré zákonodarca umožňuje na základe preukázania skutočnosti, ktorá s ňou existenčne nesúvisí, a to za účelom nájdenia východiska zo situácie, ktorá by bola právne ťažko alebo vôbec neriešiteľná. Práve využitím uvedenej fikcie zákonodarca vytvoril osobitnú skupinu kvázi dopravných nehôd (zákonné dôvody uvedené pod písmenami a) až c)), ktoré hoci nenapĺňajú spoločensky nebezpečný charakter udalostí v doprave definovaný zákonodarcom v ustanovení , tak vytvárajú situáciu, ktorú musia orgány Policajného zboru objasňovať ( a contrario). Zámerom zákonodarcu považovať za určitých okolností za dopravnú nehodu aj vybrané škodové udalosti, bolo ponúknuť dôslednejšiu a účinnejšiu ochranu práv osôb zúčastnených na dopravnej udalosti, keď nie je možné odstrániť existujúci rozpor v zavinení (písm. c)), poprípade, ak niektorá osoba zúčastnená na dopravnej udalosti nie je ochotná inému účastníkovi poskytnúť svoje osobné údaje alebo na mieste vôbec zotrvať (písm. a)), resp. ak jeden z účastníkov sa o druhom domnieva, že je pod vplyvom návykových látok (písm. b)). Ponechanie naznačených dopravných udalostí iba na ich doriešenie účastníkmi a to prostriedkami súkromného práva by narážalo na ťažké, resp. neprekonateľné prekážky a celkom by toto riešenie nekorešpondovalo s úlohou orgánov štátnej výkonnej moci. Potom je celkom na mieste a logicky očakávateľné, že zákonodarca prelomil pasivitu orgánov štátnej moci naznačenú v ustanovení s tým, že aj takúto skupinu dopravných udalostí musia orgány Policajného zboru Slovenskej republiky v zmysle príslušných právnych predpisov objasňovať (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. novembra 2011).

67. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie netrpí vadou nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k tzv. preklasifikovaniu inak škodovej udalosti na dopravnú nehodu s poukazom na ustanovenia , , 66 v znení účinnom v čase spáchania skutku. Správny súd poukazuje na to, že predmetná vec bola od počiatku vnímaná ako dopravná nehoda, ktorá by mohla byť za iných skutkových okolností iba škodovou udalosťou, avšak zo skutkovej a právnej vety prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že žalobca po náraze do iného vozidla nesplnil povinnosti účastníka škodovej udalosti, neohlásil dopravnú nehodu policajtovi a odišiel z miesta dopravnej nehody, teda z okolností opísaných v skutkovej vete je zrejmé, že žalobca nesplnil žiadnu z povinností ustanovených . Pokiaľ bolo na základe objasnenia priestupku zrejmé, že žalobca po náraze do zaparkovaného vozidla bez ďalšieho odišiel z miesta incidentu, je logické, že nesplnil žiadnu z povinností ustanovených v , preto nebolo z hľadiska preskúmateľnosti nevyhnutné, aby prvostupňový orgán citoval celé ustanovenie do výrokovej časti svojho rozhodnutia.

68. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový orgán sa nevysporiadal s existenciou okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania žalobcu, správny súd uvádza, že predmetom súdneho prieskumu je primárne správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, v odôvodnení ktorého sa žalovaný s tvrdením žalobcu o tom, že konal v krajnej núdzi vysporiadal a toto tvrdenie neuznal, keď uviedol, že žalobca „sa po odvrátení hroziaceho nebezpečenstva útekom mohol na miesto vrátiť s doprovodom policajnej hliadky, zistiť rozsah poškodenia a kontaktovať vlastníka poškodeného objektu (nevediac do čoho/koho narazil) s cieľom zabezpečiť náhradu škody. Rovnako tak mal a mohol nahlásiť i prípadný priestupok, resp. trestný čin spáchaný voči jeho osobe skupinou domnelých útočníkov, prípadne túto pre konanie podstatnú okolnosť uviesť vo svojej výpovedi zo dňa 06.06.2025.“ Žalovaný zároveň poukázal na to, že „do vzniknutého konfliktu účastníka konania so skupinou domnelých útočníkov zasiahla ďalšia nezainteresovaná osoba (svedok A. E.). Títo po okríknutí touto osobou upustili od blokovania vozidla účastníka konania a tento mohol vycúvať so svojim vozidlom z parkovacieho miesta, pričom pri cúvaní

nesledoval situáciu za vozidlom ale ako uviedol, sledoval skupinku domnelých útočníkov, v dôsledku čoho narazil zadnou časťou svojho vozidla do prednej časti vozidla Škoda Fabia, čím porušil ustanovenie . Ak teda aj dochádzalo k protiprávnemu konaniu skupinky osôb voči žalobcovi, toto bolo zmarené príchodom svedka E. k vozidlu.“ Žalovaný dodal, že „pre uplatnenie krajnej núdze je typické, že táto sa aplikuje v prípadoch keď existuje priamo hroziaci konflikt dvoch záujmov. Krajnú núdzu je teda možné aplikovať len subsidiárne, a vtedy ak nie je možno hroziace nebezpečenstvo odvrátiť iným spôsobom.“ Z uvedenej argumentácie je teda zrejmé, že žalovaný sa v odvolacom konaní zaoberal okolnosťami, ktorými žalobca ospravedlňoval svoje konanie, pričom dospel k záveru, že konanie žalobcu nebolo možné vyhodnotiť ako konanie v krajnej núdzi. Preto pokiaľ sa aj prvostupňový orgán dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalobcu o existencii okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne zaoberal týmito skutočnosťami so záverom, že žalobca nekonal v krajnej núdzi, pričom jeho vyhodnotenie správny súd vyhodnotil ako vecne správne a náležite odôvodnené. Správny súd v zmysle zásady jednotnosti konania, podľa ktorej prvostupňové a druhostupňové konanie tvoria jeden celok, nevzhliadol nezákonnosť odôvodňujúcu zrušenie správnou žalobou napadnutých rozhodnutí, nakoľko to, že pre žalobcu je nezrozumiteľné, ako sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou o konaní v krajnej núdzi neznamená, že sa s ňou nevysporiadal vôbec alebo nedostatočne. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal v odvolacom konaní s jeho návrhom na doplnenie dokazovania vyžiadaním odborného vyjadrenia inej zložky Policajného zboru SR alebo dopočutím svedkov k sporným otázkam, správny súd má za to, že správne orgány vychádzali zo zabezpečených dôkazov, ktoré dostatočným spôsobom objasnili skutkový stav veci a v dostatočnej miere a rozsahu preukázali vinu žalobcu na spáchaní priestupku.

69. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nedôsledne skúmal naplnenie podmienok krajnej núdze, nakoľko jeho tvrdenia uvedené v napadnutom rozhodnutí sú v rozpore s dôkazmi v administratívnom spise, najmä s videozáznamom. Správny súd túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko po vykonaní dokazovania na pojednávaní, teda po vzhliadnutí videozáznamu dopravnej nehody, dospel k rovnakému záveru ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí, a teda že konanie žalobcu nemožno v okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotiť ako konanie v krajnej núdzi. Pokiaľ žalobca argumentoval príčinnou súvislosťou medzi dopravnou nehodou a okolnosťami, ktoré jej predchádzali, správny súd považuje za potrebné z hľadiska posúdenia okolností vzniku dopravnej nehody poukázať na skutočnosti, ktoré vyplynuli zo zabezpečeného videozáznamu. Z videozáznamu v širších súvislostiach vyplynulo, že samotnej kolízii vozidiel predchádzalo najskôr krátke stretnutie žalobcu so svedkom G. H. H. (v čase približne od 2. minúty do 2. minúty a 50 sekundy), totožnosť ktorého potvrdil žalobca na nariadenom pojednávaní, následne opätovné stretnutie žalobcu s menovaným svedkom v čase od 7. minúty do 8. minúty a 10. sekundy, kedy prišli k vozidlu ďalšie tri osoby, pričom jednou z nich bol svedok A. G.. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol so svedkom G. H. H. bez prítomnosti ďalších osôb celkovo dvakrát v priebehu 10 minút. Je preto zrejmé, že žalobca svedka (minimálne „z videnia“) poznal, keďže sa spolu zhovárali v dvoch krátkych časových intervaloch, medzi ktorými neubehlo viac ako 5 minút, pričom v danom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by svedok G. H. H. žalobcu alebo jeho vozidlo ohrozoval, ani že by žalobca mal úmysel odísť z parkoviska z obavy o svoje zdravie, či majetok. Je pravdou, že po príchode ďalších troch osôb na miesto udalosti svedok G. H. H. a svedok A. G. komunikovali so žalobcom, ktorý sedel vo vozidle, svedok G. H. H. otvoril dvere vozidla žalobcu na strane spolujazdca a po tom, čo žalobca naštartoval a začal cúvať svedok G. H. H. pravou rukou jeden krát udrel po čelnom skle vozidla žalobcu. Z videozáznamu zároveň vyplýva, že svedok A. G. fyzicky blokoval motorové vozidlo žalobcu a bránil mu v odjazde, keď v čase od 8. minúty 53. sekundy do 9. minúty a 21. sekundy stál za vozidlom žalobcu v snahe zabrániť cúvaniu vozidla. Uvedené konanie síce možno vyhodnotiť ako konanie, ktoré je spôsobilé potencionálne vzbudiť u žalobcu obavu a psychické rozrušenie, na druhej strane však s príchodom ďalšej nezainteresovanej osoby – svedka A. E. – svedok A. G. a svedok G. H. H. od svojho konania upustili a upriamili svoju pozornosť na prichádzajúceho svedka A. E., čo žalobcovi vytvorilo dostatočný čas a priestor na vykonanie bezpečného cúvacieho manévru bez stretu so zaparkovaným vozidlom a odjazd vozidla z parkoviska. Správny súd uvádza, že pre vznik krajnej núdze je potrebné skutočné, reálne nebezpečenstvo, ktoré priamo hrozí alebo trvá v čase a priestore, nie v predstave osoby, ktorá ho odvracia. Pokiaľ nebezpečenstvo nie je reálne, neexistuje ani ohrozenie zákonom chránených záujmov, nejde o čin spáchaný pri odvracaní nebezpečenstva a nevzniká právo konať v krajnej núdzi. Odstraňovanie domnelého nebezpečenstva, pri ktorom dochádza k porušovaniu záujmov iných osôb, je spoločensky nebezpečné a nežiaduce. Také okolnosti, ktoré by odôvodňovali konanie žalobcu v krajnej núdzi v prejednávanej veci nenastali.

Správny súd uvádza, že rozhodujúce pre hodnotenie vybočenia z medzí krajnej núdze je, či bolo nebezpečenstvo možné odvrátiť inak, alebo či spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Pri hodnotení, či nebezpečenstvo bolo možné odvrátiť inak, treba brať do úvahy len tie možnosti priestupcu, ktorými bolo možné nebezpečenstvo odvrátiť včas. Správny súd na základe uvedeného dospel k záveru, že pokiaľ aj žalobca subjektívne vnímal nebezpečenstvo o svoje zdravie a majetok, v danom čase a mieste mal viacero možností ako nebezpečenstvo odvrátiť – uzamknutím sa v motorovom vozidle, zavolaním hliadky Polície, požiadaním o pomoc svedka A. E., ktorý bol na mieste udalosti navyše so psom a podobne, resp. keď priame nebezpečenstvo pominulo a svedkovia upriamili pozornosť na prechádzajúceho svedka A. E., žalobca mohol bezpečne vykonať cúvací manéver a z miesta odísť. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že videozáznam preukazuje, že žalobca manéver cúvania vykonával pomaly a opatrne až do momentu, keď na žalobcu z pravej strany zaútočila osoba vystupujúca v konaní ako svedok A. G. v 9. minúte a 27. sekunde a v dôsledku tohto útoku vozidlo žalobcu zrýchlilo a narazilo do vozidla Škoda Fabia, tak s uvedeným vyhodnotením situácie sa správny súd nestotožnil, nakoľko z videozáznamu je zrejmé, že v uvedenom čase svedok A. G. potom čo zaregistroval cúvanie žalobcu sa iba sklonil k motorovému vozidlu žalobcu, ale v danom momente žiadnym spôsobom fyzicky neatakoval vozidlo žalobcu, ani nebránil žalobcovi v odjazde. Takéto konanie nie je možné z hľadiska intenzity vyhodnotiť ako útok, ktorý by bol príčinou toho, že žalobca následne neopatrne bez sledovanie situácie za vozidlom dokončil cúvací manéver, pri ktorom narazil zadnou časťou vozidla do zaparkovaného vozidla Škoda Fabia. Ak žalobca namietal, že po príchode svedka A. E. zaútočil na žalobcu aj menovaný svedok so psom, opäť sa žalobca uchýlil k vlastnej účelovej interpretácii situácie, nakoľko z videozáznamu jednoznačne vyplýva, že pri príchode svedka A. E. na miesto incidentu bol pes síce voľne pustený, ale súčasne s príchodom svedok A. E. psa intuitívne chytil za obojok a držal ho počas trvania cúvacieho manévru žalobcu, ktorého následkom došlo k nárazu do auta Škoda Fabia, až do odjazdu žalobcu z miesta dopravnej nehody. Následné pristúpenie svedka E. k autu žalobcu po tom, ako narazil do zaparkovaného auta taktiež nemožno z hľadiska intenzity vyhodnotiť ako útok na žalobcu, či jeho vozidlo. Správny súd sa stotožnil so žalovaným, že v danom mieste a čase išlo o prirodzenú reakciu majiteľa, resp. držiteľa motorového vozidla, ktoré bolo poškodené. V uvedenej situácii by obdobným spôsobom konala každá rozumná osoba, ktorá bola svedkom poškodenia svojho vozidla. Navyše z videozáznamu vyplýva, že nedošlo k žiadnemu stretu svedka A. E., či jeho psa so žalobcom a jeho motorovým vozidlom. Podstatným bolo, že pokiaľ žalobca ucítil pri cúvacom manévri pevnú prekážku, do ktorej narazil a nevenoval pozornosť situácii za vozidlom (čo potvrdil sám žalobca, keď vo v priestupkovom konaní vo svojom vyjadrení uviedol, že „Pri cúvaní som vedel, že všetky osoby sa nachádzajú pred mojim vozidlom, preto som sledoval tieto osoby, aby som ich vozidlom neohrozil“), bolo povinnosťou žalobcu vozidlo zastaviť a presvedčiť sa, či nedošlo ku kolízii s iným vozidlom. Ak žalobca takýmto spôsobom nekonal, z miesta udalosti odišiel, na miesto sa nevrátil a dopravnú nehodu neoznámil polícii, nesplnil si tým povinnosti účastníka škodovej udalosti, resp. ani povinnosti účastníka dopravnej nehody uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Treba dodať, že vozidlo Škoda Fabia sa na mieste dopravnej nehody a v jej bezprostrednom okolí ako jediné vozidlo nachádzalo už v čase príchodu žalobcu na parkovisko a svoju polohu nezmenilo až do odjazdu žalobcu z miesta dopravnej nehody, teda žalobca mohol mať dostatočný prehľad o situácii na parkovisku. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že si myslel, že narazil do betónového obrubníka a z tohto dôvodu sa na miesto nevrátil. Aj keby správny súd pripustil uvedenú argumentáciu žalobcu, je potrebné uviesť, že náraz vozidla do betónového obrubníka sa považuje tiež za škodovú udalosť, ak pri nej vznikla materiálna škoda (napríklad na aute alebo na samotnom obrubníku), pričom betónový obrubník patrí správcovi komunikácie (napr. mestu alebo obci), preto by ani takéto okolnosti nemali vplyv na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi. Zároveň sa správny súd stotožnil s vyjadrením žalovaného, že tvrdenie žalobcu, že po prehliadke a zistení poškodenia svojho vozidla usúdil, že narazil do betónového obrubníka, je účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok, nakoľko je pravdou, že žalobca svoje tvrdenie o náraze do obrubníka uviedol až vo svojom Vyjadrení zo dňa 09.10.2025 napriek tomu, že tieto skutočnosti mohol uviesť už v Zázname o podaní vysvetlenia, ktorý bol s ním spísaný dňa 06.06.2025. Podstatným bolo, že žalobca si bol vedomý nárazu do pevnej prekážky a na mieste škodovej udalosti nezotrval, ani sa na miesto nevrátil, aby sa presvedčil, či nespôsobil škodu tretej osobe. Je právne irelevantné, či v čase odjazdu vedel, či svedok A. E. je vlastníkom alebo držiteľom motorového vozidla Škoda Fabia, nakoľko táto skutočnosť nezbavovala žalobcu povinnosti bezodkladne sa vrátiť na miesto dopravnej nehody, privolať hliadku Polície a stotožniť vlastníka poškodeného vozidla. V súvislosti s uvedeným správny súd neakceptoval ani argumentáciu žalobcu, že od začiatku kontinuálne uvádzal, že nemal vedomosť o kolízii s iným motorovým vozidlom. Priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 sú koncipované ako nedbanlivostné priestupky, o ktorých vedomosť páchateľ častokrát ani nemusí

mať. To znamená, že z hľadiska subjektívnej stránky na spáchanie tohto priestupku postačuje zavinenie z nedbanlivosti, keďže podľa , na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Správny súd si je vedomý existencie princípu obmedzenej dôvery v doprave, v zmysle ktorej vodič motorového vozidla sa môže spoliehať na dodržiavanie dopravných predpisov ostatnými účastníkmi cestnej premávky, ak nevyplýva z konkrétnej situácie opak, avšak vodič motorového vozidla je zároveň povinný zachovávať patričnú opatrnosť, preto v prípade, ak by vodič vozidla nezachoval patričnú opatrnosť, nezbavovalo by ho to zodpovednosti za spáchanie priestupku.

70. Ak žalobca namietal, že správne orgány nepreskúmali možnosť putatívnej krajnej núdze a nevykonali všetky nevyhnutné dôkazy na objasnenie veci, ani tieto námietky správny súd neuznal ako dôvodné. Putatívna krajná núdza je situácia, keď človek robí čin na základe mylnej predstavy, že hrozí nebezpečenstvo, hoci v skutočnosti žiadne nebezpečenstvo neexistuje. Správny súd súhlasí so žalovaným, že v okolnostiach prejednávanej veci bolo kľúčové následné konanie žalobcu, teda že žalobca odišiel z miesta dopravnej nehody, dopravnú nehodu nenahlásil a na miesto dopravnej nehody sa nevrátil, hoci aj s hliadkou polície, aby preveril, či došlo k poškodeniu majetku tretej osoby. Žalobca v priebehu administratívneho konania ani v konaní pred správnym súdom neuviedol, v čom mal spočívať jeho ospravedlniteľný omyl, z akých konkrétnych skutočností mohol mylne usudzovať, že nebezpečenstvo hrozí, hoci nehrozilo. Ak takéto skutočnosti netvrdil, nebolo povinnosťou správnych orgánov takéto skutočnosti preverovať a zohľadňovať. Pokiaľ ide o to, či incident bezprostredne predchádzajúci nárazu do vozidla Škoda Fabia mal potenciál u žalobcu vzbudiť dôvod myslieť si, že nebezpečenstvo hrozí, správnemu súdu sa žiada uviesť, že zo štyroch osôb, ktoré žalobca označil ako útočníkov, sa samotného incidentu aktívne zúčastnili iba dve osoby – svedok G. H. H. a svedok A. G., z ktorých jedna bola mladistvá. Z ich konania nevyplývalo, že by fyzicky útočili na osobu žalobcu, ale iba na vozidlo žalobcu jedným úderom o čelné sklo a snahou o otvorenie dverí motorového vozidla žalobcu, pričom ich konaním na vozidle nevznikla žiadna škoda. Z videozáznamu teda nevyplynulo, že by išlo o situáciu, pri ktorej by žalobcovi bezprostredne a priamo hrozilo nebezpečenstvo, ktoré bolo možné odvrátiť iba útekom.

71. Pokiaľ žalobca argumentoval v správnej žalobe tým, že konaním útočníkov sa zaoberali orgány činné v trestnom konaní, avšak neuviedol v správnej žalobe ani na výzvu súdu na pojednávaní žiadne rozhodnutie, či číslo konania, ktoré by sa malo týkať uvedeného incidentu, potom uvedenú námietku bez preukázania relevantných skutočností, ktoré žalobca namietal alebo bližšie konkretizoval, nie je možné vyhodnotiť, inak ako nedôvodnú. Odhliadnuc od uvedeného však správny súd uvádza, že aj v prípade, ak by aj bolo preukázané vyvodenie zodpovednosti útočníkov za konanie voči žalobcovi v trestnom alebo priestupkovom konaní, bez ďalšieho to neznamená, že konanie žalobcu by mohlo byť nevyhnutne ospravedlnené okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu.

72. Žalobca tiež namietal, že prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa druhu a výmery sankcie je nezákonné pre nesprávnu aplikáciu ustanovenia a nepreskúmateľné, pretože prvostupňový orgán neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktorého ho viedli k uloženiu konkrétneho druhu a výmery sankcií. Správny súd sa oboznámil s odôvodnením výšky uloženej sankcie, a to v rozhodnutiach orgánov verejnej správy s ohľadom na odobrenie záverov prvostupňového rozhodnutia žalovaným, pričom dospel k záveru, že odôvodnenie primeranosti výšky sankcie je vymedzené podrobne a dôsledne a nie je možné ustáliť skutočnosti svedčiace o neprimeranosti sankcie. Sankcia je podľa právnej teórie neprimeraná k povahe skutku, ak ide o takú sankciu, ktorá síce navonok nie je v rozpore so zákonom, ale bola určená v rozpore so zásadou individualizácie sankcie, t. j. žalobcovi bol uložený nespravodlivý druh sankcie alebo jej výška. Musí však ísť o vyššiu intenzitu neprimeranosti a nestačí len jej „bežný“ rozsah, ktorý nie je možné jednoznačne identifikovať. (BARICOVÁ, J.; FEČÍK, M.; ŠTEVČEK, M.; FILOVÁ, A. a kol.: . Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, str. 1021). „Úloha správneho súdnictva je definovaná v . Nie je ňou nahrádzanie kompetencií správnych orgánov, teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie kontroly nad ich rozhodovaním. V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v plnej jurisdikcii, napríklad pri uplatnení moderačného oprávnenia, nevstupuje do úvahy správneho orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca likvidačná. Musí teda ísť o vyššiu mieru neprimeranosti“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11. decembra 2019, publikované v ZNaUÚS pod č. 63/2019; obdobne tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 2. júna 2011, publikované ako R 90/2012).

Mieru neprimeranosti správny súd v zásade určuje zohľadnením okolností, na ktoré mal správny orgán prihliadnuť pri určení výšky a druhu sankcie. Okolnosti individualizácie sankcie stanovujú jednotlivé právne predpisy upravujúce správne delikty a v zásade sa líšia v závislosti od druhu deliktu (priestupok, správny delikt) či osoby páchateľa (fyzická osoba, fyzická osoba - podnikateľ, právnická osoba). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný vyhodnotil, že prvostupňový orgán sa pri uložení druhu sankcie za priestupok a jej výmery dostatočne zaoberal všetkými hľadiskami a kritériami, ktoré upravuje v ustanovení , pričom jeho odôvodnenie považoval za náležité a dostačujúce na uloženie sankcie v jej druhu a výmere. Správny súd sa stotožňuje so žalovaným, že sankcia bola uložená v súlade so zákonom a jej výška je primeraná spáchanému priestupku. Sankcia vo forme pokuty a zákazu činnosti bola primeraná závažnosti priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútku a na osobu páchateľa. Správny súd nezistil porušenie základných zásad trestného konania, pretože správne konanie o priestupku bolo začaté, vedené a napadnutým rozhodnutím skončené na základe preukázaného porušenia zákona, ktoré bolo zistené zákonným postupom a konanie prebehlo so zachovaním procesných práv žalobcu. Žalobca spáchaním priestupku naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa , za čo je možné uložiť páchateľovi priestupku v zmysle pokutu v medziach a to od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do troch rokov, ďalej došlo k spáchaniu skutkovej podstaty priestupku podľa druhý bod , za čo je možné uložiť páchateľovi priestupku v zmysle ) pokutu v medziach a to od 200 eur do 1000 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá do piatich rokov. Správny súd nezistil ani porušenie zásad ukladania trestov, ktoré boli uplatniteľné aj pri posudzovaní sankcie uloženej za priestupok, ktorého sa žalobca preukázateľne dopustil a ktorého neodvratným právnym následkom bola práve sankcia uložená formou pokuty vo výške 400 eur a zákazu činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 4 mesiacov. Správne orgány svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili a pri ukladaní druhu a výšky sankcie nevybočili z rozsahu správnej úvahy, pričom uložené sankcie plnia tak funkciu represívnu, ako aj preventívnu.

73. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový orgán zistili skutkový stav v dostatočnej miere na vyvodenie zodpovednosti za spáchaný priestupok voči žalobcovi, vyvodili správne skutkové závery a jednotlivé žalobné námietky správny súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového rozhodnutia. Správny súd nezistil ani naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v ust. až e) , ktorý by odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Nakoľko z vyššie uvedených dôvodov správny súd nepovažoval žiadne zo žalobných námietok za dôvodné a keďže ani sám nezistil vady v konaní v zmysle až e) , správnu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol podľa .

74. Žalobca nebol v konaní úspešný, súd mu preto nepriznal právo na náhradu trov konania podľa a contrario.

75. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( v znení účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.), ktorá má odkladný účinok ( ).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení ( ).

Podľa , ; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , ; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.