Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou

Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. z 8. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou,

Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola po jej doručení pridelená sudcovi

spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo

16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom

postavení povinnej účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

a povereným súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom pod sp. zn.

Ex 955/2003, predmetom ktorého je vymoženie sumy 824,20 € s príslušenstvom v prospech

oprávnenej obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,

IČO 35807598 (ďalej len „oprávnená“). Podkladom na vykonanie exekúcie je platobný

rozkaz okresného súdu sp. zn. z 30. septembra 2002, ktorým bola

sťažovateľke (okrem iného) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej sumu 24 830 Sk (t. j.

sumu 824,21 €, pozn.) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 28. augusta 2002

do zaplatenia.

4. Okresný súd (napadnutým) uznesením sp. zn. z 8. novembra 2018

zamietol návrhy sťažovateľky ako povinnej z 27. februára 2013 na zastavenie exekúcie,

ako aj na odklad exekúcie. Proti označenému rozhodnutiu okresného súdu nebolo prípustné

odvolanie.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného

súdu došlo k porušeniu jej označených práv garantovaných a dohovorom.

5.1 Sťažovateľka uvádza, že okresný súd v predchádzajúcom priebehu exekučného

konania uznesením sp. zn. z 18. augusta 2017 vyhlásil exekúciu v časti

vymáhania sumy 293,10 € a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 824,20 €

od 28. augusta 2002 do zaplatenia za neprípustnú a v tejto časti ju zastavil. Krajský súd

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) však na základe odvolania oprávnenej uznesenie súdu

prvej inštancie z 18. augusta 2017 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

o opätovné rozhodnutie.

5.2 Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd napadnutým uznesením návrhy

sťažovateľky na zastavenie a odklad exekúcie zamietol a (podľa sťažovateľky)

„zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd nemá právomoc preskúmať

právoplatný a vykonateľný exekučný titul – platobný rozkaz všeobecného súdu, a nenašiel

iné dôvody na zastavenie exekúcie“.

5.3 Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu „jej ako spotrebiteľovi

upiera právo na ochranu pred vymáhaním plnenia, ktoré je hmotným právom zakázané,

a vymáhaním tohto právom nedovoleného plnenia, v rozpore s dobrými mravmi

a obchádzajúcim zákon, postihuje nad dovolenú mieru majetok sťažovateľky“ a je tiež

„v rozpore s rozhodnutiami všeobecných súdov v obdobných veciach“. Sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje najmä na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn. , uznesenia Krajského

súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn. a uznesenia ústavného súdu

sp. zn. a sp. zn. . Sťažovateľka argumentuje,

že „diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná... a zakladá porušenie práva účastníka na spravodlivé

súdne konanie“.

5.4 Sťažovateľka napokon poukazuje „na absolútnu neplatnosť právneho úkonu –

dohody o sankciách pre prípad omeškania vo výške 91,25 % ročne, pričom na túto

absolútnu neplatnosť podľa § 39 Obč. zák... súd nielen mohol, ale aj mal – keďže pri

absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie je súd viazaný na aktivitu strany sporu či

účastníka konania – prihliadať z úradnej povinnosti, ex offo“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Okresný súd Nové Zámky rozhodnutím sp. zn. -195 z 08. 11. 2018

v exekučnom konaní EX 955/2003, porušil základné právo sťažovateľky... na spravodlivé

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v zmysle jeho dodatkových protokolov, v spojení s článkom 46

Slovenskej republiky na poskytnutie súdnej ochrany a SR na spravodlivé

prejednanie veci pred súdom, a jej právo na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky.

II. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 08. 11. 2018.

III. Sťažovateľke... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR,

ktoré je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Priznáva sťažovateľke náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Nové Zámky

povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

16. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

17. Podľa § 243h ods. 1 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté

pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

18. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017)

exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo

nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo

nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným

veriteľom,

k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie

úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej

banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej

činností a plnenie jej úloh,

l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom,

m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní,

v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol

v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na

1. neprijateľné zmluvné podmienky,

2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo

3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

19. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017)

exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného

zákona.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je

popísaná, resp. citovaná v časti I (bod 5) tohto uznesenia, namieta, že napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým boli zamietnuté jej návrhy na zastavenie a odklad

exekúcie, došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených práv podľa

a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že výhrady sťažovateľky

smerujú výlučne proti časti napadnutého uznesenia okresného súdu týkajúcej sa zamietnutia

jej návrhu na zastavenie exekúcie (a nie aj zamietnutia jej návrhu na odklad exekúcie).

21. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti

nešpecifikovala konkrétny odsek označeného (ani , k tomu sa

však ústavný súd vyjadrí ďalej, pozn.), avšak z obsahu ústavnej sťažnosti jednoznačne

vyplýva, že namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46

ods. 1 , ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené aj v záhlaví

tohto rozhodnutia.

22. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

23. V kontexte argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňuje namietané porušenie

jej v ústavnej sťažnosti označených práv, ústavný súd v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím (opatrením

alebo iným zásahom) došlo k porušeniu práva garantovaného alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú pritom

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to,

aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva,

že sťažovateľka svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodňovala tým, že časť exekučným

titulom (platobným rozkazom) priznaného nároku oprávnenej je v rozpore s dobrými

mravmi, resp. že je založená na neprijateľných zmluvných podmienkach obsiahnutých

v úverovej zmluve, ktorú sťažovateľka uzavrela s oprávnenou (konkrétne ide o úrok

z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy a časť istiny predstavujúcu poplatok

za poskytnutie úveru, pozn.). Okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu

vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zamietnutie návrhu sťažovateľky

na zastavenie exekúcie odôvodnil v podstate tým, že exekučný súd je pri posudzovaní

prípustnosti exekúcie oprávnený prihliadať v zásade len na tie skutočnosti, ktoré nastali

po vydaní exekučného titulu. Výhrady sťažovateľky (v jej návrhu na zastavenie exekúcie)

sa pritom týkali zákonnosti, resp. opodstatnenosti samotného nároku oprávnenej, o ktorom

už však bolo rozhodnuté právoplatným a vykonateľným platobným rozkazom, ktorý sa stal

podkladom na vykonanie exekúcie. Okresný súd v tejto súvislosti tiež poukázal na to,

že sťažovateľka svoje výhrady v tomto smere mohla a mala uplatniť v odpore proti

platobnému rozkazu, čo však neurobila (odpor vôbec nepodala, pozn.). Okresný súd

zároveň konštatoval, že vo veci sťažovateľky nevzhliadol ani žiadne iné (sťažovateľkou

neuvádzané) dôvody na zastavenie exekúcie.

25. Ústavný súd po preskúmaní veci, vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, dospel k záveru, že označené rozhodnutie

všeobecného súdu nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti.

Právne závery okresného súdu podľa názoru ústavného súdu ani v kontexte argumentácie

sťažovateľky nemožno hodnotiť ako také, ktoré by popierali zmysel a účel vo veci

aplikovaných právnych noriem.

26. Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľky, že napadnuté uznesenie okresného

súdu je v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov a ústavného súdu v obdobných veciach,

ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia súdov

v exekučných veciach sa týkali exekúcií vedených na podklade rozhodcovských rozsudkov,

resp. notárskej zápisnice, a nie na podklade rozhodnutí (rozsudkov alebo platobných

rozkazov) všeobecných súdov. Právna úprava pritom oprávňuje exekučné súdy

na preskúmanie (aj) tých skutočností, ktoré boli rozhodné pre právne posúdenie

vymáhaného (judikovaného) nároku ešte v štádiu pred vydaním exekučného titulu, len

vo výslovne ustanovených prípadoch, a to predovšetkým pri osobitných kategóriách

exekučných titulov, akými sú práve rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice (pozri

napr. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, § 45 ods. 1 a 2

o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014).

O žiadny z takýchto prípadov však vo veci sťažovateľky zjavne nešlo.

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že právny názor okresného

súdu vyvoditeľný z jeho napadnutého uznesenia, že vo veci sťažovateľky nebol oprávnený

preskúmať (vecnú) správnosť a zákonnosť nároku vyplývajúceho z právoplatného

a vykonateľného platobného rozkazu, ktorý je podkladom na vykonanie exekúcie, považuje

z ústavného hľadiska za udržateľný a zároveň za konformný s ustálenou judikatúrou

slovenských všeobecných súdov v obdobných veciach (na uvedenom nič nemenia

ani sťažovateľkou dodatočne poukazované rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,

pozn.; pozri napr. uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ,

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , krajského súdu sp. zn. 26 CoE

243/2014, m. m. najvyššieho súdu sp. zn. ). Napadnutým uznesením

okresného súdu preto podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , jej základného práva

vlastniť majetok podľa , ako ani jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

28. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd opätovne poukazuje aj na svoju

konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že jeho úlohou nie je dopĺňať, resp. suplovať

činnosť všeobecných súdov (ani iných orgánov verejnej moci), zisťovať (objasňovať)

skutkový stav, ako ani nahrádzať ich právne závery svojimi vlastnými. Do právomoci

ústavného súdu patrí dohľad nad zlučiteľnosťou účinkov výkonu právomoci orgánov

verejnej moci so základnými právami garantovanými prostredníctvom

a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu verejnej moci v konkrétnej

veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné

a bez znakov arbitrárnosti (tak, ako v posudzovanom prípade sťažovateľky), ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv

podľa , resp. práv podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (m. m. napr.

, ).

29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného

práva „na spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že v sebe zahŕňa právo na zákonného sudcu (

ods. 1 ), právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti

dotknutej osoby a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2

). Argumentácia sťažovateľky v ústavnej sťažnosti však nesmeruje k žiadnemu

z označených práv a ňou uvedené právo „na spravodlivé prejednanie veci pred súdom“

možno považovať za inkorporované v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. v práve na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

k namietanému porušeniu ktorých sa ústavný súd už v tomto uznesení vyjadril. Ústavný súd

preto konštatuje, že medzi obsahom základných práv garantovaných prostredníctvom

sťažovateľkou označeného a jej sťažnostnou argumentáciou neexistuje

príčinná súvislosť, čo zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

30. Sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery, ústavný súd z dôvodu, že napadnuté

uznesenie okresného súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe

ktorých by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť

porušenie sťažovateľkou označených práv, jej ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu