Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)bd2/389849.a830dd.pdf
PDF · 157.17 KB
No categories available
6ECdo/199/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 199/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej COFIDIS, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Suché mýto č. 1, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Antovszká,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ţabotova č. 2/B, v mene ktorej koná ako konateľka advokátka
Mgr. Alţbeta Antovszká, proti povinnej R. K., bývajúcej v Š., o vymoženie 1 795,20 Eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp.zn. 6 Er 55/2010, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. septembra 2011 sp.zn. 24 CoE
265/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1 795,20 € s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 19. novembra 2009, sp.zn. 146/09, vydaným
Rozhodcovským súdom v Bratislave so sídlom v Bratislave, Ventúrska 14, IČO: 35 927 283.
Súdna exekútorka následne poţiadala Okresný súd Piešťany o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Piešťany uznesením z 18. februára 2010 č.k. 6 Er 55/2010-14 zamietol
ţiadosť súdnej exekútorky JUDr. Hany Cibulkovej o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe z predloţenej zmluvy o revolvingovom úvere zo 4.
februára 2008 vyplýva, ţe ním priznaná pohľadávka má základ v spotrebiteľskom
úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, ţe išlo
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a na vec treba preto
aplikovať tak všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj “Smernica”). Uviedol,
ţe zmluva o revolvingovom úvere a zmluva o splátkovom kalendári obsahujúca rozhodcovskú
doloţku neboli individuálne dojednané, pretoţe povinná nemala moţnosť ovplyvniť zmluvné
podmienky ani rozhodcovskú doloţku. Súd po preskúmaní rozhodcovskej doloţky z úradnej
povinnosti zistil, ţe je neprijateľnou podmienkou podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, a teda je absolútne neplatným právnym úkonom. Z tohto dôvodu je treba
na rozhodcovský rozsudok hľadieť ako na nulitný právny akt, pretoţe rozhodcovský súd
nemal právomoc v danej veci konať. Pre absenciu exekučného titulu tak musela byť ţiadosť
súdnej exekútorky zamietnutá.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. septembra 2011
sp.zn. 24 CoE 265/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie uznesenia
exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom si osvojil si jeho dôvody (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). Osobitne sa zaoberal moţnosťou exekučného súdu preskúmavať materiálnu
právoplatnosť rozhodnutia rozhodcovských súdov podľa ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, a dospel k záveru, ţe takýto prieskum je moţný, ba exekučný
súd je dokonca povinný ho vykonať. Rozsiahlym spôsobom rozviedol argumentáciu, ktorú
uzavrel konštatovaním neplatnosti rozhodcovskej doloţky, ktorú povaţoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe
rozhodcovskej doloţky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený
rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho
moţnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej
povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto
neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. S pouţitím eurokonformného výkladu, poukazom
na Smernicu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR
povaţoval rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predloţený rozhodcovský rozsudok je preto
právne neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky – materiálne
nevykonateľný.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, ţe
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu pokladala
za nedostatočne odôvodnené.
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, ţe v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 O.s.p.
výslovne nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Opodstatnenou nebola námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne
a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, ţe rozhodcovská doloţka nebola
dojednaná individuálne, ţe bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ţe ako neplatná mala
za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského
rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu moţnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak
by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto ţiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiţ nevyhnutným dôsledkom
právoplatného uznesenia o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by
sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu
spisu) odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je
potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, ţe
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne
a kvality ţivota občanov.
Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať
základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, ţe
všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv aţ
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Zo zmluvy o splátkovom
kalendári (ktorá bola len následnou po podpise zmluvy o revolvingovom úvere) uzavretej
medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými
stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom.
Dovolateľkou ďalej namietané tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími
dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však moţno uplatniť vtedy, ak je
dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová