Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 618/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 1. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka

vystupovala v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanej obchodnej spoločnosti BNP

PARIBAS PERSONAL FINANCE SA konajúcej na území Slovenskej republiky

prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky

(ďalej len „žalovaná“) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

3. Právna predchodkyňa žalovanej uzatvorila so sťažovateľkou 13. októbra 2008

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka. Z dôvodu

neplnenia zmluvných podmienok Rozhodcovský súd v Bratislave 8. marca 2012 vydal

rozhodcovský rozsudok pod č. 3704/11 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý bol

podkladom na následné exekučné konanie vedené proti sťažovateľke ako povinnej.

V exekučnom konaní došlo k uspokojeniu žalovanej. Vymožená suma predstavovala sumu

poskytnutého úveru – istinu spolu s úrokmi a poplatkami.

4. Žalované bezdôvodné obohatenie sťažovateľka založila na dvoch základných

dôvodoch. Prvým bol ten, že podľa jej názoru neexistoval hmotnoprávny nárok žalovanej

na prijatie úrokov a poplatkov, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná

a bez poplatkov. Druhým bol jej argument, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie

takéhoto rozsudku, a preto ide o nulitný akt a ani už ukončené exekučné konanie nemôže

založiť právny nárok žalovanej na prijaté plnenie.

5. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-156 z 24. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“) žalobu

zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-229 z 24. apríla 2018 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho súdu“) potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie. Sťažovateľka proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala

dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzovala od existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421

ods. 1 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), t. j. namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským

súdom odôvodnené odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

6. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol dovolanie so záverom, že krajský

súd sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, závery krajského súdu, naopak,

potvrdzujú aj sťažovateľkou namietané rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom krajský súd

argumentoval, že spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom už bola

skúmaná exekučným súdom, sťažovateľka v rámci vedenia exekučného konania nič

nenamietala, veriteľ prijal plnenie v riadne vedenom exekučnom konaní, teda nebola

naplnená ani jedna zo skutkových podstát nesúcich znaky bezdôvodného obohatenia.

Uvedený záver najvyššieho súdu zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

7. Sťažovateľka poukazuje rozsiahlo na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu

(uznesenia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ),

z ktorej vyplýva, že rozhodnutie vydané orgánom verejnej moci, ktorý na to nemal

právomoc, je rozhodnutím nulitným, z právneho hľadiska neexistujúcim a nezaväzujúcim.

Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným dojednaním

a nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v spotrebiteľských sporoch.

Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. ). Takýto rozhodcovský rozsudok nezakladá ani

prekážku res iudicata (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta

2015, podobne ). Z tohto dôvodu bolo povinnosťou okresného súdu, resp.

následne krajského súdu preskúmať spôsobilosť exekučného titulu, na podklade ktorého

bolo exekučné konanie vedené. Sťažovateľka uvádza, že „Ak tak neučinili, došlo minimálne

na strane odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu...“. Dovolací súd tento odklon neidentifikoval, čím zasiahol do sťažovateľkou

označených práv.

8. Vo vzťahu k možnému vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej poukázala

sťažovateľka na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. : „Ak sa totiž domáha

vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu

na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na

reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného

práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný

rozsudok (ktorý toto právo deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázka, či tu bola povinnosť

plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na

vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe

ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len

vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve.“

9. Okrem uvedenej judikatúry sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutia odvolacích

súdov zaoberajúcich sa možnosťou prieskumu rozhodcovského rozsudku nielen

v exekučnom konaní a s tým súvisiacou prekážkou res iudicata, ako aj otázkou účinkov

právoplatne ukončeného exekučného konania na existenciu samotného hmotnoprávneho

nároku, ktorý sa vymáhal. Ide o rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -195 z 22. februára

2017, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. júna 2015, uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2016: „Odvolací súd poukazuje na

rozsudok Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23.04.2014 sp. zn.

() Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý vyvodil, že

ak žalovaný - či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom konaní - splní na základe

právoplatného rozsudku uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto povinnosť podľa

hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením; ak táto povinnosť neexistovala,

získava žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie. To platí bez ohľadu na to, aký

motív (pohnútka) vedie odporcu na splnenie uloženej povinnosti.“ Ide tiež o uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2016: „... k skúmaniu právomoci

rozhodcovského súdu v tomto smere môže súd pristúpiť nielen v exekučnom konaní, ale

prejudiciálne aj v občianskom súdnom konaní a to v spotrebiteľskej veci aj bez návrhu.“

10. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť späť na ďalšie konanie. Sťažovateľka si

uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo podľa jej

mienky dôjsť tým, že najvyšší súd neidentifikoval, že súdy nižších stupňov sa odklonili

od ustálenej praxe dovolacieho súdu, odmietli sa zaoberať hmotnoprávnou stránkou

sťažovateľkou žalovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka je

toho názoru, že neplatná rozhodcovská doložka spôsobila, že rozhodcovský rozsudok ako

exekučný titul bol aktom ničotným, preto na jeho základe nemohla žalovaná prijať plnenie,

hoci aj v exekučnom konaní. Vedenie exekučného konania ani skutočnosť, že sťažovateľka

sa v tomto konaní nebránila dostupnými právnymi prostriedkami, podľa sťažovateľky

nezakladajú hmotnoprávny nárok na prijatie plnenia žalovanou, čo bolo súdmi ignorované.

19. Ústavný súd pred samotným posúdením napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že obsah ústavnej sťažnosti je pomerne široký a spochybňuje skôr právne

posúdenie veci všeobecnými súdmi ako také, nie otázku, či o dovolaní sťažovateľky

rozhodol najvyšší súd spôsobom naplňujúcim záruky v zmysle , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie udržateľnosti záverov najvyššieho súdu sa ústavný súd

oboznámil aj s dovolaním podaným sťažovateľkou na účely vymedzenia ústavnoprávneho

prieskumu napadnutého rozhodnutia o dovolaní.

20. Sťažovateľka formulovala prípustnosť dovolania existenciou dovolacieho dôvodu

podľa , teda namietala, že závery odvolacieho súdu sa odklonili

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Konkrétne sťažovateľka rozporovala,

že nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nespôsobuje zánik nárokov

vyplývajúcich z platného hmotného práva. Pasivita spotrebiteľa v rozhodcovskom, ako aj

exekučnom konaní neznamená konvalidáciu nulitného aktu a nemá vplyv na hmotné právo.

Je bez právneho významu, akou formou dôjde k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súdy

nižších stupňov mali vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ako nulitný akt a vecne sa zaoberať

nárokom vyplývajúcim z hmotného práva.

21. Už uvedenú argumentáciu konfrontovala s rozhodnutiami najvyššieho súdu,

jednotlivých krajských súdov a rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré citovala aj v podanej

ústavnej sťažnosti a z ktorých vyvodila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade

neplatnej rozhodcovskej doložky je aktom nulitným, nemožno mu priznať žiadne

hmotnoprávne alebo procesnoprávne účinky. Plnenie získané na základe nulitného aktu je

potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie.

22. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v prvom rade uviedol, čo považuje

za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu poukazom na judikát R 71/2018, pričom

do praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu, jednotlivých krajských

súdov, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu pre ľudské

práva.

23. Ďalej po rozbore rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd akceptoval ako

vlastnú ustálenú rozhodovaciu prax, najvyšší súd zhrnul, že odvolací súd sa neodklonil

od podstaty všeobecných právnych záverov citovaných rozhodnutí. Nepoprel,

že rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky

je nulitným aktom (paaktom), neuviedol, že exekučné konanie môže prebehnúť na podklade

rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľným exekučným titulom, nespochybnil, že platnosť

rozhodcovskej doložky alebo zmluvy musí byť posudzovaná ex offo nielen v exekučnom

konaní, ale aj v iných konaniach (napr. či nezakladá prekážku res iudicata pre civilné

konanie), a ani z ničoho nevyplynulo, že by odvolací súd nemal na zreteli, že ak je

rozhodcovská doložka absolútne neplatná, jej neplatnosť nastáva bez ďalšieho zo zákona

a hľadí sa na ňu akoby nebola uzavretá. Podľa názoru najvyššieho súdu tieto otázky nemali

vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.

24. Najvyšší súd uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom

názore, že neopodstatnenosť podanej žaloby spočívala v nevyužití možnosti domáhať sa

ochrany svojich práv v rozhodujúcom čase a konaní. V prejednávanom spore má zásadný

význam skutočnosť, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky a vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku už bola posúdená exekučným súdom, ktorý prijal záver,

že rozhodcovská doložka nie je neplatná, rozhodcovský súd mal založenú právomoc vydať

rozhodcovský rozsudok a tento má náležitosti vykonateľného exekučného titulu. Táto

podstatná okolnosť podľa odvolacieho súdu bránila tomu, aby tá istá už exekučným súdom

vyriešená otázka bola znovu preskúmavaná, posudzovaná a rozhodnutá v inom konaní,

v ktorom sa sťažovateľka domáha vydania toho, čo jej bolo zexekvované. Tento právny

názor odvolacieho súdu sa podľa názoru najvyššieho súdu neodkláňa od ustálenej praxe

dovolacieho súdu založenej sťažovateľkou označenými rozhodnutiami.

25. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nie sú nelogické, arbitrárne

a ani zjavne neodôvodnené, a preto nie sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do základného

práva sťažovateľky podľa ani do práva podľa dohovoru.

Podstata prejednávaného sporu spočívala v právnej otázke, ktorú odvolací súd posúdil

určitým spôsobom. Táto otázka nebola predmetom sťažovateľkou namietaných rozhodnutí

dovolacieho súdu. Žiadne z týchto rozhodnutí sa nezaoberalo otázkou, ako posudzovať

nárok na vrátenie plnenia prijatého v rámci exekučného konania, namietané rozhodnutia iba

čiastkovo riešili určité parciálne otázky týkajúce sa účinkov rozhodcovských rozsudkov

v spotrebiteľských sporoch, resp. v exekučných konaniach. Ústavný súd zaznamenal,

že sťažovateľka argumentovala aj inými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré podobnú

skutkovú situáciu vyriešili odlišne od odvolacieho súdu, a to tak, že deklarovali vznik

bezdôvodného obohatenia prijatého na základe núteného výkonu rozhodnutia z dôvodu,

že nárok z hľadiska hmotnoprávneho oprávnenej nikdy nevznikol a uvedené nebolo možné

konvalidovať ani vedením exekučného konania. Odlišná rozhodovacia prax krajských súdov

dôvod prípustnosti dovolania nezakladá. Sťažovateľka ako dovolací dôvod označila odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dovolací súd viazaný dovolacími

dôvodmi v zmysle vyhodnotil, že krajský súd sa svojím rozhodnutím

od dovolacej praxe najvyššieho súdu neodklonil. Povinnosť dovolateľa presne špecifikovať

namietaný dovolací dôvod je odôvodnená samotnou povahou dovolacieho prieskumu

súdnych rozhodnutí, keďže ide o súdny prieskum právoplatných rozhodnutí. Tento zásah

do nastolenej právnej istoty je vyvažovaný práve prísnymi požiadavkami na formálnu

stránku podania dovolania, vymedzenia dôvodov jeho prípustnosti a viazanosti týmito

dôvodmi dovolacím súdom. Právo na prístup k súdu nemá absolútny charakter a môže

podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj a ,

ktoré vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok ().

26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

27. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú, keďže neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľkou označených práv.

28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu