Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 618/2020
PDF · 424.17 KB
No categories available
IV. ÚS 618/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 204/2018 z 1. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 204/2018 z 1. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka
vystupovala v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanej obchodnej spoločnosti BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA konajúcej na území Slovenskej republiky
prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky
(ďalej len „žalovaná“) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.
3. Právna predchodkyňa žalovanej uzatvorila so sťažovateľkou 13. októbra 2008
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, súčasťou ktorej bola aj rozhodcovská doložka. Z dôvodu
neplnenia zmluvných podmienok Rozhodcovský súd v Bratislave 8. marca 2012 vydal
rozhodcovský rozsudok pod č. 3704/11 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý bol
podkladom na následné exekučné konanie vedené proti sťažovateľke ako povinnej.
V exekučnom konaní došlo k uspokojeniu žalovanej. Vymožená suma predstavovala sumu
poskytnutého úveru – istinu spolu s úrokmi a poplatkami.
4. Žalované bezdôvodné obohatenie sťažovateľka založila na dvoch základných
dôvodoch. Prvým bol ten, že podľa jej názoru neexistoval hmotnoprávny nárok žalovanej
na prijatie úrokov a poplatkov, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná
a bez poplatkov. Druhým bol jej argument, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie
takéhoto rozsudku, a preto ide o nulitný akt a ani už ukončené exekučné konanie nemôže
založiť právny nárok žalovanej na prijaté plnenie.
5. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
6 C 32/2015-156 z 24. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“) žalobu
zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
14 Co 36/2017-229 z 24. apríla 2018 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho súdu“) potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie. Sťažovateľka proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala
dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzovala od existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), t. j. namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským
súdom odôvodnené odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
6. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol dovolanie so záverom, že krajský
súd sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, závery krajského súdu, naopak,
potvrdzujú aj sťažovateľkou namietané rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom krajský súd
argumentoval, že spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom už bola
skúmaná exekučným súdom, sťažovateľka v rámci vedenia exekučného konania nič
nenamietala, veriteľ prijal plnenie v riadne vedenom exekučnom konaní, teda nebola
naplnená ani jedna zo skutkových podstát nesúcich znaky bezdôvodného obohatenia.
Uvedený záver najvyššieho súdu zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
7. Sťažovateľka poukazuje rozsiahlo na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu
(uznesenia sp. zn. 4 MCdo 6/2012, sp. zn. 6 MCdo 9/2012, sp. zn. 6 MCdo 14/2012),
z ktorej vyplýva, že rozhodnutie vydané orgánom verejnej moci, ktorý na to nemal
právomoc, je rozhodnutím nulitným, z právneho hľadiska neexistujúcim a nezaväzujúcim.
Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatným dojednaním
a nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v spotrebiteľských sporoch.
Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 31/2013 a sp. zn. 6 ECdo 199/2013). Takýto rozhodcovský rozsudok nezakladá ani
prekážku res iudicata (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 458/2014 z 27. augusta
2015, podobne I. ÚS 25/2014). Z tohto dôvodu bolo povinnosťou okresného súdu, resp.
následne krajského súdu preskúmať spôsobilosť exekučného titulu, na podklade ktorého
bolo exekučné konanie vedené. Sťažovateľka uvádza, že „Ak tak neučinili, došlo minimálne
na strane odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu...“. Dovolací súd tento odklon neidentifikoval, čím zasiahol do sťažovateľkou
označených práv.
8. Vo vzťahu k možnému vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej poukázala
sťažovateľka na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 85/2013: „Ak sa totiž domáha
vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu
na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na
reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného
práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný
rozsudok (ktorý toto právo deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázka, či tu bola povinnosť
plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na
vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe
ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len
vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve.“
9. Okrem uvedenej judikatúry sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutia odvolacích
súdov zaoberajúcich sa možnosťou prieskumu rozhodcovského rozsudku nielen
v exekučnom konaní a s tým súvisiacou prekážkou res iudicata, ako aj otázkou účinkov
právoplatne ukončeného exekučného konania na existenciu samotného hmotnoprávneho
nároku, ktorý sa vymáhal. Ide o rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 12 Co 548/2015
z 31. júla 2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 347/2016-195 z 22. februára
2017, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 140/2015 z 24. júna 2015, uznesenie
krajského súdu sp. zn. 17 Co 635/2015 z 30. júna 2016: „Odvolací súd poukazuje na
rozsudok Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23.04.2014 sp. zn.
31Cdo 3309/2011 (23Cdo 2174/2014) Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý vyvodil, že
ak žalovaný - či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom konaní - splní na základe
právoplatného rozsudku uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto povinnosť podľa
hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením; ak táto povinnosť neexistovala,
získava žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie. To platí bez ohľadu na to, aký
motív (pohnútka) vedie odporcu na splnenie uloženej povinnosti.“ Ide tiež o uznesenie
krajského súdu sp. zn. 17 Co 19/2015 z 30. júna 2016: „... k skúmaniu právomoci
rozhodcovského súdu v tomto smere môže súd pristúpiť nielen v exekučnom konaní, ale
prejudiciálne aj v občianskom súdnom konaní a to v spotrebiteľskej veci aj bez návrhu.“
10. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť späť na ďalšie konanie. Sťažovateľka si
uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo podľa jej
mienky dôjsť tým, že najvyšší súd neidentifikoval, že súdy nižších stupňov sa odklonili
od ustálenej praxe dovolacieho súdu, odmietli sa zaoberať hmotnoprávnou stránkou
sťažovateľkou žalovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka je
toho názoru, že neplatná rozhodcovská doložka spôsobila, že rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol aktom ničotným, preto na jeho základe nemohla žalovaná prijať plnenie,
hoci aj v exekučnom konaní. Vedenie exekučného konania ani skutočnosť, že sťažovateľka
sa v tomto konaní nebránila dostupnými právnymi prostriedkami, podľa sťažovateľky
nezakladajú hmotnoprávny nárok na prijatie plnenia žalovanou, čo bolo súdmi ignorované.
19. Ústavný súd pred samotným posúdením napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu konštatuje, že obsah ústavnej sťažnosti je pomerne široký a spochybňuje skôr právne
posúdenie veci všeobecnými súdmi ako také, nie otázku, či o dovolaní sťažovateľky
rozhodol najvyšší súd spôsobom naplňujúcim záruky v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie udržateľnosti záverov najvyššieho súdu sa ústavný súd
oboznámil aj s dovolaním podaným sťažovateľkou na účely vymedzenia ústavnoprávneho
prieskumu napadnutého rozhodnutia o dovolaní.
20. Sťažovateľka formulovala prípustnosť dovolania existenciou dovolacieho dôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda namietala, že závery odvolacieho súdu sa odklonili
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Konkrétne sťažovateľka rozporovala,
že nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nespôsobuje zánik nárokov
vyplývajúcich z platného hmotného práva. Pasivita spotrebiteľa v rozhodcovskom, ako aj
exekučnom konaní neznamená konvalidáciu nulitného aktu a nemá vplyv na hmotné právo.
Je bez právneho významu, akou formou dôjde k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súdy
nižších stupňov mali vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ako nulitný akt a vecne sa zaoberať
nárokom vyplývajúcim z hmotného práva.
21. Už uvedenú argumentáciu konfrontovala s rozhodnutiami najvyššieho súdu,
jednotlivých krajských súdov a rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré citovala aj v podanej
ústavnej sťažnosti a z ktorých vyvodila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade
neplatnej rozhodcovskej doložky je aktom nulitným, nemožno mu priznať žiadne
hmotnoprávne alebo procesnoprávne účinky. Plnenie získané na základe nulitného aktu je
potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie.
22. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v prvom rade uviedol, čo považuje
za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu poukazom na judikát R 71/2018, pričom
do praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu, jednotlivých krajských
súdov, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu pre ľudské
práva.
23. Ďalej po rozbore rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd akceptoval ako
vlastnú ustálenú rozhodovaciu prax, najvyšší súd zhrnul, že odvolací súd sa neodklonil
od podstaty všeobecných právnych záverov citovaných rozhodnutí. Nepoprel,
že rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky
je nulitným aktom (paaktom), neuviedol, že exekučné konanie môže prebehnúť na podklade
rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľným exekučným titulom, nespochybnil, že platnosť
rozhodcovskej doložky alebo zmluvy musí byť posudzovaná ex offo nielen v exekučnom
konaní, ale aj v iných konaniach (napr. či nezakladá prekážku res iudicata pre civilné
konanie), a ani z ničoho nevyplynulo, že by odvolací súd nemal na zreteli, že ak je
rozhodcovská doložka absolútne neplatná, jej neplatnosť nastáva bez ďalšieho zo zákona
a hľadí sa na ňu akoby nebola uzavretá. Podľa názoru najvyššieho súdu tieto otázky nemali
vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.
24. Najvyšší súd uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom
názore, že neopodstatnenosť podanej žaloby spočívala v nevyužití možnosti domáhať sa
ochrany svojich práv v rozhodujúcom čase a konaní. V prejednávanom spore má zásadný
význam skutočnosť, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky a vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku už bola posúdená exekučným súdom, ktorý prijal záver,
že rozhodcovská doložka nie je neplatná, rozhodcovský súd mal založenú právomoc vydať
rozhodcovský rozsudok a tento má náležitosti vykonateľného exekučného titulu. Táto
podstatná okolnosť podľa odvolacieho súdu bránila tomu, aby tá istá už exekučným súdom
vyriešená otázka bola znovu preskúmavaná, posudzovaná a rozhodnutá v inom konaní,
v ktorom sa sťažovateľka domáha vydania toho, čo jej bolo zexekvované. Tento právny
názor odvolacieho súdu sa podľa názoru najvyššieho súdu neodkláňa od ustálenej praxe
dovolacieho súdu založenej sťažovateľkou označenými rozhodnutiami.
25. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nie sú nelogické, arbitrárne
a ani zjavne neodôvodnené, a preto nie sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani do práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstata prejednávaného sporu spočívala v právnej otázke, ktorú odvolací súd posúdil
určitým spôsobom. Táto otázka nebola predmetom sťažovateľkou namietaných rozhodnutí
dovolacieho súdu. Žiadne z týchto rozhodnutí sa nezaoberalo otázkou, ako posudzovať
nárok na vrátenie plnenia prijatého v rámci exekučného konania, namietané rozhodnutia iba
čiastkovo riešili určité parciálne otázky týkajúce sa účinkov rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských sporoch, resp. v exekučných konaniach. Ústavný súd zaznamenal,
že sťažovateľka argumentovala aj inými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré podobnú
skutkovú situáciu vyriešili odlišne od odvolacieho súdu, a to tak, že deklarovali vznik
bezdôvodného obohatenia prijatého na základe núteného výkonu rozhodnutia z dôvodu,
že nárok z hľadiska hmotnoprávneho oprávnenej nikdy nevznikol a uvedené nebolo možné
konvalidovať ani vedením exekučného konania. Odlišná rozhodovacia prax krajských súdov
dôvod prípustnosti dovolania nezakladá. Sťažovateľka ako dovolací dôvod označila odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dovolací súd viazaný dovolacími
dôvodmi v zmysle § 440 CSP vyhodnotil, že krajský súd sa svojím rozhodnutím
od dovolacej praxe najvyššieho súdu neodklonil. Povinnosť dovolateľa presne špecifikovať
namietaný dovolací dôvod je odôvodnená samotnou povahou dovolacieho prieskumu
súdnych rozhodnutí, keďže ide o súdny prieskum právoplatných rozhodnutí. Tento zásah
do nastolenej právnej istoty je vyvažovaný práve prísnymi požiadavkami na formálnu
stránku podania dovolania, vymedzenia dôvodov jeho prípustnosti a viazanosti týmito
dôvodmi dovolacím súdom. Právo na prístup k súdu nemá absolútny charakter a môže
podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP,
ktoré vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok (I. ÚS 51/2020).
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
27. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, keďže neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľkou označených práv.
28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu