Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-38-2020.pdf
PDF · 127.64 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/38/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: H. F., R. XX, B., zastúpenej A.. E. F., R. XXX, proti žalovanému: J. R..K..S.., A.: XX XXX XXX, J. XX, L., o zaplatenie 5.697,90 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 13.08.2019, č.k. 6C/471/2014-158, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.697,90 eura spolu úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 5.697,90 eura od 20.08.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 13.08.2019, č.k. 6C/471/2014-158, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.697,90 eura spolu s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.697,90 eura od 20.08.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie v časti istiny 0,88 eura a v časti úroku z omeškania zo sumy 5.697,90 eura vo výške 1% od 20.08.2015 do zaplatenia zastavil (výrok II.) a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 02.10.2014 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 4.854,73 eura titulom bezdôvodného obohatenia. Dôvodila, že so žalovaným uzatvorila dňa 28.05.2006 (správne má byť 30.01.2006 - pozn. odvolacieho súdu) zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX (správne má byť zmluva o úvere - pozn. odvolacieho súdu) (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej poskytol úver v sume 663,88 eura (20.000,-Sk). V roku 2006 uhradila žalovanému dve splátky úveru v sume á 108,21 eura (dňa 06.03.2006 a 29.03.2006), ktoré však žalovaný nezapočítal na platby, pričom dňa 14.11.2013 mu zaplatila sumu 1.298,55 eura, čo bola pôvodne dohodnutá pohľadávka žalovaného z pôžičky. Žalobkyňa prevzala dňa 18.11.2013 výzvu žalovaného na zaplatenie sumy 7.231,90 eura ako vyčíslených úrokov z omeškania, ktorú od nej vymáhal i súdny exekútor E.. F., podľa poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX/13083/11, 23Er/2474/2008. Podľa mienky žalobkyne zmluva o úvere, ktorá mala charakter zmluvy spotrebiteľskej, neobsahovala údaj o RPMN, a preto úver poskytnutý na jej základe považovala za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“); na uvedenom základe jej preto vznikol záväzok vrátiť žalovanému len skutočne poskytnutú sumu 663,88 eura. Keďže žalobkyňa uhradila súdnemu exekútorovi ku dňu podania žaloby celkovo sumu 5.257,97 eura, pričom podľa doplnenia žaloby zo dňa 06.10.2014 sa táto suma zvýšila na 5.739,34
eura, z toho v prospech žalovaného pripadala suma 4.777,24 eura, mala za to, že jej žalobný nárok je opodstatnený.
3. Žalobkyňa v priebehu konania navrhla viackrát zmenu žaloby, naposledy podaním zo dňa 19.06.2019 a žiadala žalovaného zaviazať na zaplatenie sumy 5.698,78 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,05% z dlžnej sumy od 20.08.2015 do zaplatenia. Dôvodila, že žalovanému do dátumu 23.03.2010 zaplatila sumu 273,65 eura (2x 108,21 eura + exekútorovi sumu 57,23 eura), v rámci exekučného konania v období od 04.07.2013 do 07.11.2014 zaplatila sumu 5.003,34 eura a trovy exekútora v sume 1.344,03 eura, t.j. spolu uhradila naviac sumu 5.698,78 eura ( 6.621,02 eura - istina 663,87 eura - úroky zo zaplatenej istiny 259,24 eura). Konajúci súd pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 21.06.2019, č.k. 6C/471/2014-145. Následne žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti istiny 0,88 eura a v časti úroku z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 5.697,90 eura od 20.08.2015 do zaplatenia, vo vzťahu ku ktorému dispozičnému úkonu žalobkyne, konajúci súd konanie v uvedenej časti podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) zastavil. Predmetom konania tak ostalo zaplatenie sumy 5.697,90 eura s 8,05% úrokom z omeškania z tejto sumy od 20.08.2015 do zaplatenia.
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 30.01.2006 uzatvorili strany sporu zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalobkyni ako dlžníkovi úver v sume 663,88 eura (20.000,-Sk). Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému túto sumu, zvýšenú o príslušný poplatok v sume 634,68 eura (19.120,-Sk), t.j. celkovo mu zaplatiť sumu 1.298,55 eura (39.120,-Sk), v 12 mesačných splátkach po á 108,21 eura (3.260,-Sk) počnúc dňom 23.02.2006. Zadnú stranu zmluvy o úvere tvorili všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „všeobecné podmienky“), obsahujúce pod bodom 17 rozhodcovskú doložku, podľa ktorej mali byť všetky spory vzniknuté zo zmluvy o úvere riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., V. M. XX, L.. Išlo o vopred predtlačený formulár zo strany žalovaného, ktorého dojednanie nemohla žalobkyňa ovplyvniť, resp. prejavom svojej vôle modifikovať. Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. rozsudkom zo dňa 06.11.2006, sp. zn. SR/5439/2006, zaviazal žalobkyňu na zaplatenie sumy 1.090,09 eura (32.840,-Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 1.082,12 eura (32.600,-Sk) od 28.05.2006 do zaplatenia a trov konania v sume 264,02 eura (7.954,-Sk). Na jeho podklade podal žalovaný dňa 01.02.2007 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky v sume 1.090,09 eura s príslušenstvom; exekúcia začala na základe poverenia na vykonanie exekúcie vydaného Okresným súdom Malacky dňa 01.06.2007, sp. zn. EX/13082/11. Predmetná exekúcia bola vyhlásená uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 01.04.2015, č.k. 23Er/2474/2008-48, za neprípustnú a uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 20.02.2019, č.k. 23Er/2474/2008-155, bola zastavená; uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.03.2019.
5. Podľa vyčíslenia exekúcie súdnym exekútorom predstavoval nárok oprávneného (žalovaného) vymáhaný v rámci exekúcie sumu 8.564,07 eura a pozostával z istiny v sume 1.090,09 eura, úrokov z omeškania v sume 7.000,76 eura, trov konania v sume 264,02 eura, trov exekúcie v sume 139,98 eura, trov predchádzajúceho exekútora v sume 69,22 eura, pričom žalobkyňa z tejto sumy uhradila 5.003,34 eura. Zostatok pohľadávky žalovaného potom predstavoval sumu 3.560,73 eura, trovy exekúcie sumu 2.145,08 eura, z čoho žalobkyňa uhradila sumu 1.344,03 eura, potom zostatok k úhrade trov exekúcie predstavoval sumu 801,05 eura. Exekučná pohľadávka celkovo predstavovala sumu 10.709,15 eura, pričom žalobkyňa z nej uhradila sumu 6.347,37 eura; zostatok predstavoval sumu 4.361,78 eura. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobkyňa uhradila žalovanému dňa 06.03.2006 a dňa 29.03.2006 sumu á 108,21 eura, na účet súdneho exekútora zaplatila dňa 23.03.2010 sumu 57,23 eura, a teda spolu zaplatila do 23.03.2010 sumu 273,65 eura. Po zmene súdneho exekútora, t.j. od 22.10.2010 zaplatila žalovanému sumu 5.003,34 eura, súdnemu exekútorovi trovy v sume 1.344,03 eura, a teda spolu na pohľadávke uhradila sumu 6.621,02 eura.
6. Na základe takto vykonaného dokazovania posúdil súd prvej inštancie zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže ju uzatvorila právnická osoba poskytujúca úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako veriteľ a fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania ako spotrebiteľ. Túto zmluvu podriadil pod ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase jej uzatvorenia, ako aj pod príslušné ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Po vykonaní súdnej
kontroly konajúci súd konštatoval, že zmluva o úvere neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a teda náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., pričom v nej nebola uvedená ani výška RPMN, čo malo za následok, že poskytnutý úver sa v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona považoval za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie doplnil, že žalobkyňa uniesla bremeno tvrdenia, i dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že zmluva o úvere bola čo do jej odplaty (úrokov) v rozpore s dobrými mravmi.
7. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 663,88 eura. Žalobkyňa podľa rozpisu splátok a vyčíslenia exekúcie uhradila žalovanému celkovo sumu 6.621,02 eura, hoci vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola povinná vrátiť žalovanému iba sumu poskytnutej istiny (663,88 eura); tú mu uhradila v termíne do 30.09.2013 (dňa 06.03.2006 a dňa 29.03.2006 uhradila sumu á 108,21 eura, dňa 23.03.2010 uhradila sumu 57,23 eura, dňa 04.07.2013, 07.08.2013, 09.09.2013 uhradila sumu á 70 eura a dňa 30.09.2013 uhradila sumu 252,05 eura). Žalobkyňa potom nad rámec sumy 663,88 eura uhradila žalovanému bez právneho dôvodu sumu 5.957,14 eura (6.621,02 - 663,88). Žalobkyňa bola v omeškaní s platením splátok úveru, preto si od uhradenej sumy odpočítala úrok z omeškania, a to z jednotlivých splátok, s ktorými bola v omeškaní, celkovo sumu 259,24 eura. Túto sumu vypočítala z jednotlivej splátky úveru v sume á 55,25 eura (663 : 12), keď sa dostala do omeškania so sumou 4,83 eura pri splátke od 23.05.2006 do 23.03.2010, so sumou 15,72 eura pri splátke od 23.06.2006 do 23.03.2010, so sumou 1,60 eura ku dňu 04.07.2013, pri splátke od 23.07.2006 do 04.07.2013 v sume 30,73 eura, pri splátke ku dňu 23.08.2006 do 04.07.2013 v sume 7,36 eura a ku dňu 07.08.2013 v sume 27,16 eura, pri splátke ku dňu 23.09.2006 do 07.08.2013 v sume 16,43 eura a ku dňu 09.09.2013 v sume 17,93 eura, pri splátke ku dňu 23.10.2006 do 09.09.2013 v sume 27,08 eura a ku dňu 30.09.2013 v sume 9,13 eura, pri splátke ku dňu 23.11.2006 do 30.09.2013 v sume 35,99 eura, pri splátke ku dňu 23.12.2006 do 30.09.2013 v sume 33,69 eura a pri splátke ku dňu 23.01.2007 do 30.09.2013 v sume 35,12 eura; suma 259,24 eura tak predstavovala žalobkyňou vypočítaný úrok z omeškania v rozsahu zákonnej výšku úroku z omeškania z jednotlivých neuhradených splátok úveru, vždy do dňa úhrady splátok. Žalobkyňa potom na úvere uhradila naviac sumu 5.697,90 eura, ktorá zároveň predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý sa na jej úkon obohatil bez právneho dôvodu, súd prvej inštancie za aplikácie ustanovenia § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4, § 54 ods. 1 a ods. 2, § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. a), g), ods. 4 a ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.697,90 eura žalobkyni.
8. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni spolu s uplatnenou istinou i úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne z uplatnenej sumy 5.697,90 eura od 15.08.2015 do zaplatenia, keď počiatok omeškania viazal na deň doručenia žaloby žalovanému. Pri určení výšky úroku z omeškania vychádzal zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorá ku dňu 15.08.2015 predstavovala 0,05% ročne, pričom úrok z omeškania bol navýšený o 8 percentuálnych bodov, t.j. 8,05% (8% + 0,5%), keďže právny vzťah medzi stranami vznikol pred 01.02.2013 (§ 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka).
9. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovaného o existencii neodstrániteľnej prekážky konania, konkrétne prekážky rozhodnutej veci, ako nedôvodnú. Poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej republike, konkrétne na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 25/2014, v ktorom tento síce uznal, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, avšak nie rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke. Tento názor prezentoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vo veci sp. zn. 3 Cdo 27/2011, sp. zn. 7Cdo 85/2013, sp. zn. 6Cdo 31/2013, sp. zn. 6ECdo 199/2013, sp. zn. 2Cdo 458/2014 a sp. zn. 4MCdo 6/2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky doplnil, že iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Všeobecný súd je pritom oprávnený preskúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) aj v občianskoprávnom súdnom konaní.
10. Vzhľadom na závery súdnej praxe konajúci súd posudzoval rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve o úvere (všeobecných podmienkach), pričom túto vyhodnotil za neplatnú. Uviedol, že
rozhodcovská doložka uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Žalovaný v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil, keďže so žalobkyňou individuálne nedohodol rozhodcovskú doložku; vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je pritom skutočnosť, že táto bola vopred dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeny jej obsahu. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka v prejednávanom prípade koncipovaná a žalobkyni ako spotrebiteľke predložená v rámci všeobecných podmienok zmluvy o úvere, podľa mienky konajúceho súdu nesvedčila o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky, ale skôr o zámernom predkladaní zmluvných podmienok, ktorým žalovaný sledoval vylúčenie tohto dojednania spod režimu súdnej kontroly. Žalovaný nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej zmluvy, resp., že by si žalobkyňa osobitne vymienila jej dojednanie a mohla ho ovplyvniť; bolo pritom zrejmé, že podpisom zmluvy o úvere uzavrela so žalovaným i rozhodcovskú doložku, ktorá sa nachádzala na druhej strany zmluvy. Uvedeným postupom došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, čoho dôsledkom je, že dojednanie o rozhodcovskej doložke napĺňalo podmienku uvedenú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe súd prvej inštancie vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská doložka potom nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, a preto i na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt nemohol založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej.
11. Súd prvej inštancie sa v závere rozhodnutia venoval i vyjadreniu žalovaného v podaní zo dňa 21.08.2015, v ktorom uviedol, že „okrem toho nárok v sume 273,65 eura je premlčaný od roku 2013“. Uvedené vyjadrenie hodnotil ako nezrozumiteľné, ktorého výkladom nemožno dospieť k záveru, čo predmetnou vetou žalovaný myslel. Žalovaný neuviedol, že vznáša námietku premlčania, neuviedol žiadne lehoty pre jej plynutie v spojení so zákonnými ustanoveniami, na základe ktorých by mohol súd prvej inštancie usudzovať, že by jednoznačne uplatňoval hmotnoprávny úkon. Podľa mienky konajúceho súdu on sám nemohol dotvárať obsah nezrozumiteľného podania žalovaného, ktorý z neho jednoznačne nevyplýval, a tým výrazne narušiť princíp rovnosti strán sporu. Žalovaný napokon v žiadnom z nasledujúcich podaní predmetné vyjadrenie nešpecifikoval, súdnych pojednávaní sa nezúčastnil, a preto na jeho neurčité a nezrozumiteľné časti podania v konečnom dôsledku neprihliadal. Na margo veci však súd prvej inštancie dodal, že nárok žalobkyne uplatnený v konaní nepovažoval za premlčaný, nakoľko žalobkyňa uhradila túto sumu v období rokov 2013 a 2014, konkrétne po 30.09.2013, pričom žalobu podala na súd dňa 02.10.2014.
12. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni, ktorej vzniklo právo na náhradu trov konania, tieto nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila a iné trovy jej zo spisu nevyplynuli.
13. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil na nové konanie, príp. ho zmenil a žalobu i v tejto časti zamietol. Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia je súd povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil; odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňalo, čo malo za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.
14. V ďalšom žalovaný namietal, že zmluva o úvere nemala charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., keď spotrebiteľom v čase uzavretia zmluvy bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; zmluva o úvere bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, patrila medzi tzv. absolútne obchody, preto na ňu konajúci súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, príp. i iné zákony slúžiace prioritne na ochranu spotrebiteľa. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že právny poriadok Slovenskej republiky je založený na princípe zákazu retroaktivity, a preto zmluvu o úvere nemožno posudzovať podľa právnych predpisov účinných odo dňa 01.01.2008. Pri posudzovaní zmluvy o úvere nemožno prehliadať ani jeho dobrú vieru, s ktorou ako veriteľ vstupoval do právneho vzťahu so
žalobkyňou. Ak totiž konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa následne táto osoba dovolávať toho, že postavenie spotrebiteľa mala.
15. Vzhľadom na to, že posudzovaná zmluva nemala charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemusela podľa mienky žalovaného obsahovať údaj o RPMN. Vo vzťahu k tejto obsahovej náležitosti zmluvy žalovaný zdôraznil, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z., účinný do 31.12.2007, obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, ktorá skutočnosť povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizovala. Okrem toho, údaj o hodnote RPMN nezahŕňal zmluvné sankcie (ani úrok z omeškania) a z poplatkov zahŕňal len tie, ktoré bol spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru (§ 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z.). Poplatok dojednaný v zmluve o úvere, ktorý predstavoval v 1/3 úrok a v 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, takúto povahu nemal, a preto i nárok na jeho zaplatenie ostal prípadným neuvedením RPMN nedotknutý. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že slovenský právny poriadok pripúšťal poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov, pričom pokiaľ išlo o jeho výšku túto podľa záverov rozhodovacej praxe nemožno u nebankových subjektov odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Vzhľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Ak teda žalobkyňa namietala výšku poplatku - odplaty, zaťažovalo ju dôkazné bremeno preukázania, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu výrazne vybočujúcu z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami. Podľa mienky žalovaného vzhľadom na sumu poskytnutého úveru nebol poplatok za jeho poskytnutie neprimerane vysoký, pričom jeho výšku nenamietala v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ani samotná žalobkyňa, ktorá už pri podpise zmluvy mala vedomosť o cene úveru; takto jasne špecifikovaná cena plnenia potom nemohla byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka.
16. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom konajúceho súdu, ktorý priznal žalobkyni peňažný nárok titulom bezdôvodného obohatenia, vo vzťahu ku ktorého výške (5.698,78 eura) ani nevedel, akým spôsobom k nej žalobkyňa dospela. Žalovaný mal za to, že na jeho strane nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, keď žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, táto nebola nikdy vyhlásená za neplatnú a neodpadol ani dôvod jej plnenia. Okrem uvedeného konštatoval, že nárok v sume 273, 65 eura je už od roku 2013 premlčaný.
17. Pokiaľ išlo o rozhodovanie o určení, že zmluva o úvere, príp. niektorá z jej častí je neprijateľná, resp. o posudzovanie platnosti zmluvných podmienok, bránila takému posúdeniu prekážka veci rozhodnutej. Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., rozsudkom zo dňa 06.11.2006, sp. zn. SR 5439/06, zaviazal žalobkyňu na plnenie zo zmluvy o úvere, konkrétne k zaplateniu sumy 1.090,09 eura (32,840,-Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.082,12 eura (32.600,-Sk) od 28.05.2006 do zaplatenia a k náhrade trov konania v sume 264,02 eura (7.954,-Sk), čím uznal jeho nárok a potvrdil, že zmluva o úvere, vrátane všetkých jej častí, bola uzatvorená platne; išlo teda o platný odplatný právny úkon. V zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) platí, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 citovaného zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je, bola posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva. Okrem tejto argumentácie podporenej judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie vo veci sp. zn. 3Cdo 100/01, sp. zn. 3Cdo 42/2006, sp. zn. 3MCdo 11/2010) žalovaný poukázal i na komunitárne a medzinárodné právo týkajúce sa prekážky res iudicata. Ako vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom (ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského rozhodnutia), smernica rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné právo; ani európske právo teda nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie európskeho práva. Podľa iného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C. G. C. G. O., právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že ak procesné podmienky, medzi ktoré patrí i prekážka res iudicata, neboli splnené, konanie súdu vykazovalo nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto
rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými stranami vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie, a preto v takom prípade mal súd prvej inštancie konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Posudzovanému prípadu nemožno priznať ani naliehavý záujem, nakoľko, ak by tento existoval, žalobkyňa by sa mala možnosť dovolať zrušenia rozhodcovského rozsudku na základe žaloby podanej v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozsudku, čo však neurobila.
18. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.
19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.05.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
20. V prvom rade odvolací súd udáva, že porovnaním obsahu odvolania žalovaného s obsahom jeho vyjadrenia k žalobe zo dňa 21.08.2015 (č.l. 39 a nasl.) možno konštatovať, že je takmer identické, z hľadiska obsahu založené na takmer rovnakej argumentácii, a preto niektorými v ňom uvedenými tvrdeniami žalovaný nereagoval (vždy) na tie myšlienkové úvahy, ako i skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Podrobiac rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolaciemu prieskumu odvolací súd pritom konštatoval, že konajúci súd v odôvodnení v miere postačujúcej uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a argumenty strán, ktoré skutočnosti mal vykonaným dokazovaním za preukázané a z ktorých vychádzal, pričom ozrejmil svoje úvahy pri hodnotení dôkazov a následne vyjadril ako vec posúdil po právnej stránke. Zároveň sa neopomenul zaoberať i námietkami vznesenými zo strany žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto podľa mienky odvolacieho súdu spĺňalo požiadavky stanovené v § 220 C.s.p. Odvolací súd sa zároveň stotožnil i s vecným posúdením uplatneného nároku žalobkyne, ktoré považuje sa správne.
21. Súd prvej inštancie posúdil správne zmluvu o úvere zo dňa 30.01.2006 uzavretú sporovými stranami ako zmluvu spotrebiteľskú, resp. ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, uzavretú podľa zákona č. 258/2001 Z.z., na ktorú sa vzťahovali nielen ustanovenia citovaného zákona, ale i ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Je zrejmé, že zmluva o úvere predstavovala typickú formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred žalovaným pripravená pre neurčitý počet subjektov (žiadateľov o úver). Žalobkyňa pri jej uzavretí vystupovala ako spotrebiteľ (§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., ako i § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka), keď jej úver bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, resp. keď pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný pritom vystupoval ako veriteľ (§ 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z.), resp. dodávateľ (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorý sa evidentne zaviazal poskytnúť žalobkyni dočasne finančné prostriedky formou úveru v sume 663,88 eura, ktoré sa zaviazala žalobkyňa vrátiť a uhradiť žalovanému celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom v sume 1.298,55 eura (§ 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z.); tieto, okrem sumy úveru, zahŕňali i príslušný poplatok v sume 634,67 eura. Z obsahu dojednaní zmluvy o úvere (predná strana podpísaná žalovanou) pritom nie je celkom zjavné, že si strany pre prípad vrátenia peňažných prostriedkov dojednali i zmluvný úrok, ktorý patrí k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy o úvere (dojednanie sa týka „poplatku“). Záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi dohodnutú sumu peňažných prostriedkov totiž korešponduje záväzok dlžníka tieto prostriedky vrátiť spolu s dohodnutým úrokom ako cenou úveru. V tomto smere síce žalovaný uviedol, že 1/3 dojednaného poplatku predstavovala úrok, avšak táto skutočnosť nebola uvedená priamo v zmluve o úvere, ale až v bode 13. všeobecných podmienok, čo mohlo u žalobkyni navodiť dojem, že taká podstatná náležitosť úverovej zmluvy sa v nich nemôže nachádzať, a teda mohlo vyvolať pochybnosti o obsahu a povahe samotnej zmluvy. Vzhľadom na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ako i na formulárový charakter samotnej zmluvy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ zmluvu o úvere vyhodnotil, s ohľadom na jej celkový obsah a dojednania, ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.; táto pritom spĺňala atribúty zmluvy spotrebiteľskej i v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sú spotrebiteľskými zmluvami tie zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Ako bolo uvedené vyššie zmluva o úvere predstavovala typickú formulárovú zmluvu, s vopred predtlačenými údajmi, pričom z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že obdobné zmluvy uzatváral žalovaný so spotrebiteľmi vo viacerých prípadoch.
22. Vzhľadom na zistenie, že zmluva o úvere mala znaky spotrebiteľskej zmluvy o úvere, súd prvej inštancie následne správne skúmal, či táto spĺňala obsahové a formálne náležitosti podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Dospel pritom k správnemu záveru, že v zmluve o úvere úplne absentoval údaj o RPMN (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z.), čo malo za následok, že úver poskytnutý na jej základe, sa bez ďalšieho považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti namietal, že záver o bezpoplatkovosti úveru nemohol mať vplyv a nedotkol sa jeho nároku na poplatok v sume 634,67 eura, jeho argumentácii nemožno priznať úspech. Zákon č. 258/2001 Z.z. totiž stanovil pod poplatkami akúkoľvek platbu, ktorú bol spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi pri poskytnutí úveru, okrem úrokov (§ 2 písm. e) citovaného zákona); je teda evidentné, že záver o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru sa vzťahoval i k poplatku v sume 634,67 eura.
23. Keďže odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá vyvrátiť správnosť záveru konajúceho súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nepovažoval odvolací súd za potrebné sa v ďalšom zaoberať jeho ďalšími námietkami ohľadne výšky poplatku (úroku, resp. odplaty), ktorú žalovaný označil za primeranú, nevybočujúcu z trhového priemeru, nakoľko táto nemala vplyv na správnosť súdom prvej inštancie prijatého záveru.
24. Vzhľadom na posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového vznikol žalovanému nárok len na vrátenie sumy poskytnutého úveru, t. j. 663,88 eura. Žalobkyňa v žalobe, ako i v písomných vyjadreniach zaslaných konajúcemu súdu v priebehu konania uviedla rozhodné skutkové tvrdenia týkajúce sa výšky ňou uhradenej sumy, ktorá podľa posledného podania zo dňa 19.06.2019 predstavovala sumu 6.621,02 eura, od ktorej následne odpočítala poskytnutý úver (663,88 eura) a sumu 259,24 eura, zodpovedajúcu ňou vyčísleným úrokom z omeškania, čím následne dospela k sume 5.698,78 eura; z tejto sumy si po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnila voči žalovanému len sumu 5.697,90 eura spolu s príslušenstvom. Žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia ohľadne nároku na vrátenie sumy 5.697,90 eura podporila i listinnými dôkazmi, a preto odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalovaného o tom, že neozrejmila ako dospela k žalovanej sume, túto nijako nepreukázala, a táto nevyplývala zo žiadnych dôkazov. Treba pritom podotknúť, že žalovaný v priebehu konania, a napokon ani v odvolaní, nijako nespochybnil rozsah plnenia vykonaného žalobkyňou na úver, a preto odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi a ich špecifikáciou, nemohol ani preskúmavať správnosť skutkových zistení konajúceho súdu týkajúcich sa výšky žalobkyňou uhradenej sumy, príp. správnosti výpočtu úroku z omeškania.
25. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobkyňa zaplatila žalovanému titulom úveru celkovo sumu 6.621,02 eura (do 03.07.2013 sumu 273,65 eura, následne v exekúcii sumu 6.347,37 eura), ktoré zistenie, najmä z hľadiska rozsahu plnenia, žalovaný nerozporoval, pričom bola povinná vrátiť mu len sumu poskytnutého úveru (663,88 eura) a zaplatiť mu úroky z omeškania z tých splátok, s ktorými sa dostala do omeškania (v sume podľa vyčíslenia žalobkyňou 259,24 eura), je zjavné, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 5.697,90 eura bez právneho dôvodu, čím na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.
26. Pokiaľ išlo o ďalšie námietky žalovaného, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie zisťoval existenciu podmienok konania a v tomto smere skúmal i prípadnú prekážku veci rozhodnutej v zmysle argumentácie žalovaného, pričom dospel k správnemu záveru, že rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 06.11.2006, sp. zn. SR 5439/2006, takú prekážku nezakladá. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tomto smere (body 29-31), na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
27. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre civilné súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná, čo však nebol daný prípad. V skúmanej veci nebolo predmetom konania určenie (ne)platnosti zmluvy o úvere, ale zaplatenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Stály rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým
žalobkyňu (v procesnom postavení žalovanej) zaviazal na zaplatenie sumy 1.090,09 eura s príslušenstvom, poukazujúc pritom na bod 17 všeobecných podmienok; jeho obsahom bola rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany mali dohodnúť na právomoci rozhodcovského súdu riešiť spory vzniknuté zo zmluvy o úvere. Súdna prax vyvodila, že rozhodcovská doložka/zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6MCdo 9/2012); existenciu slobodnej vôle pritom vylučuje rozhodcovská doložka/zmluva vopred dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeny jej obsahu. Posudzovaná rozhodcovská doložka nemala charakter individuálne, príp. nevýhradne dohodnutej, ktorej predchádzalo poučenie žalobkyne ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch jej uzavretia, so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v jej neprospech v porovnaní so súdnym konaním. Žalovaného i s ohľadom na znenie článku 3, bod 2 smernice rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v tomto smere zaťažovalo bremeno preukázania, že rozhodcovská doložka bola so žalobkyňou individuálne dohodnutá; takú skutočnosť však žalovaný nepreukázal. Je nepochybné, že tak zmluva o úvere, ako aj všeobecné podmienky k nej pripojené, boli vopred pripravené, tzv. formulárového typu, do ktorých obsahu žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť zasahovať, príp. ich nejakým spôsobom meniť. Zároveň z uvedeného dojednania, i keď ho žalovaný mal snahu koncipovať tak, aby po formálnej stránke vyhovovalo záverom súdnej praxe, vyplýva, že v prípade, ak by si uplatnil svoje práva na rozhodcovskom súde, žalobkyňa by bola nútená podriadiť sa rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, čím by došlo k sťaženiu jej prístupu k spravodlivosti; z uvedených dôvodov spôsobovalo dojednanie rozhodcovskej doložky značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2013, sp. zn. 4Cdo 31/2013). Konajúci súd preto nepochybil, keď vyhodnotil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne správne konštatoval jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi sporiacimi sa stranami, a preto ani rozsudok vydaný na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže predstavovať prekážku res iudicata, ako mylne argumentoval žalovaný, i s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane Súdneho dvora Európskej únie, ktorá však na prejednávanú vec nedopadá.
28. A napokon pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že „nárok v sume 273,65 eura je už od roku 2013 premlčaný“, a teda svojim vyjadrením zrejme mienil vzniesť námietku premlčania nároku žalobkyne v časti zaplatenia sumy 273,65 eura, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa zaoberal predmetným vyjadrením žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nejasné a nezrozumiteľné, keďže ho žalovaný bližšie nešpecifikoval. I napriek tejto nejasnosti súčasne vyhodnotil túto námietku žalovaného za nedôvodnú, s ktorým záverom sa možno stotožniť. Je zjavné, že predmetom konania bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa odvíjalo od skutočnosti, že žalobkyňa zaplatila nad rámec poskytnutého úveru viac ako mala, a teda plnila žalovanému bez právneho dôvodu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa uhradila žalovanému platbami v roku 2006, 2010 a 2013, naposledy dňa 30.09.2013 sumu poskytnutého úveru (663,88 eura), čo malo za následok, že všetky následne ňou vykonané platby, t.j. platby počnúc od 01.10.2013 a nasl. predstavovali plnenie žalobkyne bez právneho dôvodu. Za tohto stavu, pokiaľ žalobkyňa podala dňa 02.10.2014 žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhala vydania bezdôvodného obohatenia (za platby vykonané od 01.10.2013), podala ju v rámci plynutia premlčacej doby podľa § 107 Občianskeho zákonníka.
29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou, možno uzavrieť, že žalovaný v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktorými by spochybnil správnosť záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, a preto rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.697,90 eura spolu úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 5.697,90 eura od 20.08.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
30. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).