Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 153/2019
PDF · 483.24 KB
No categories available
IV. ÚS 153/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 37 ods. 3
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 61/2016 a jeho uznesením
z 30. marca 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 dohovoru
a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len
„pakt“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 61/2016 a jeho uznesením z 30. marca 2017 (ďalej aj
„uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom
postavení žalobcu domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 321/2006 proti žalovanému v 1. rade mestu Bratislava (ďalej
len „žalovaný v 1. rade“, v citáciách aj „odporca 1“) a žalovanému v 2. rade mestskej časti
Bratislava-Rusovce vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa
2
v súčasnom katastrálnom území s výmerou 1655 mpatria do dedičstva
po poručiteľke .
3. Okresný súd rozsudkom č . k. 9 C 321/2006-423 z 19. októbra 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím v poradí druhým
rozsudkom sp. zn. 8 Co 22/2015 z 24. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
potvrdil rozsudok okresného súdu.
5. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré právne odôvodnil
predovšetkým poukazom na znenie § 237 písm. f) a g), § 240, § 241 ods. 1 a 2 písm. a) až c)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), a žiadal, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Sťažovateľ svoje
dovolanie konkretizoval tým, že odvolací súd rozhodol v jeho veci bez nariadenia
pojednávania a opätovne mu neposkytol možnosť vyjadriť sa tvrdeniam žalovaného
v 1. rade uvádzaným v priebehu odvolacieho konania. Ďalej namietal, že dovolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený
a že senát krajského súdu nebol správne obsadený.
6. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo 61/2016 z 30. marca 2017, ktorým jeho dovolanie ako neprípustné
odmietol.
7. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery
najvyššieho súdu v napadnutom uznesení a je toho názoru, že ústavnou sťažnosťou
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je «celkom zjavne nedostatočne odôvodnené,
dôkazne nepodložené, spisové podklady nezohľadňujúci, formalistický, zmätočné vzhľadom
na skutočnosť, či dovolanie bolo odmietnuté podľa ustanovení „CSP“ alebo O. s. p.,
v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a zároveň arbitrárne, nezákonné a ústavne
neakceptovateľné.». Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd sa „riadne nevyrovnal
s podstatnými a podloženými námietkami a argumentáciou... a to najmä vo vzťahu...
doručenia vyjadrenia odporcu 1 a... rozhodnuti[a] Krajského súdu bez nariadenia
pojednávania“, čo podľa jeho názoru zakladalo „procesnú prípustnosť dovolania podľa...
§ 237 písm.) O. s. p.“. V závere svojej argumentácie sťažovateľ namieta, že najvyšší súd
„nevysvetlil svoje ignorovanie stabilnej... súdnej judikatúry vnútroštátnych súdov
a medzinárodných súdov vrátane judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky...
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva...“.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň práva...
na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... Najvyšší súd Slovenskej
republiky pri konaní a uznesení sp. zn. 2 Cdo 61/2016 zo dňa 30. marca 2017 porušil.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 61/2016 zo dňa 30. marca 2017 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia ...“
9. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej
funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X
bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola predmetná vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prerokovaná vo štvrtom senáte
ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
17. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený
právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade
s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných
ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
18. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
19. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
24. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
25. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
27. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznane týmto dohovorom
́
boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
́
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.
́
28. Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne
rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom
obvinení vznesenom proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
29. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa
v označenom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho dovolacími námietkami a svoje
závery z pozície jeho argumentácie dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ svoju sťažnostnú
argumentáciu ďalej konkretizuje najmä tým, že najvyšší súd sa iba povrchne zaoberal jeho
dovolacou námietkou o nepreukázaní doručenia vyjadrenia žalovaného v 1. rade
zo 7. decembra 2010, ktoré žalovaný v 1. rade zaslal krajskému súdu v priebehu konania
o jeho prvom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, a že krajský súd o jeho odvolaní
rozhodol bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ tiež uviedol, že z obsahu uznesenia
najvyššieho súdu nie je zrejmé, či najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodoval podľa ustanovení
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) alebo podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
30. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení predovšetkým poukázal na to, že keďže
„dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016... postupoval v zmysle... § 470 ods. 2 CSP
a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, §237 ods. 1 a § 238 O. s. p.“, avšak
po preskúmaní veci dospel s poukazom na znenie § 447 písm. c) CSP k záveru, že dovolanie
sťažovateľa „smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné“.
32. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd
s poukazom na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2015 vychádzal zo zistenia, že v okolnostiach danej veci nejde o taký
výnimočný prípad, ktorý by zakladal vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže
dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu „uvádza skutkový stav, ktorý považoval
odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje
právne názory vysvetlené v odôvodnení.“.
33. K námietke sťažovateľa, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia
pojednávania najvyšší súd s poukazom na znenie § 214 ods. 1 OSP uviedol, že z obsahu
spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nariadenie pojednávania podľa
§ 214 ods. 1 OSP, keďže „krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval
ani nezopakoval, súd prvej inštancie nerozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia
pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem a konanie sa
netýkalo zásady rovnakého zaobchádzania.“.
34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie
žalovaného v 1. rade zo 7. decembra 2010 k jeho odvolaniu z 19. novembra 2010, najvyšší
súd uviedol, že „z obsahu spisu vyplýva, že predmetné vyjadrenie spolu s uznesením
Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2014 sp. zn. 2 Cdo 408/2013 prevzal právny zástupca
žalobcu dňa 23. februára 2015.“.
35. Najvyšší súd k námietke sťažovateľa o nesprávnom obsadení senátu krajského
súdu rozhodujúceho o jeho odvolaní uviedol, že z „Rozvrhu práce pre Krajský súd
v Bratislave na rok 2015 v znení Dodatku č. 2 účinnom od 16. marca 2015 do 14. mája
2015... vyplýva, že predsedom senátu zodpovedným za chod senátu bola JUDr. Janka
Gažovičová, ktorú vzájomne zastupovala JUDr. Jana Vlčková a členovia senátu boli
JUDr. Monika Holická a JUDr. Ondrej Krajčo. Podľa bodu VII. ods. 4 Všeobecných zásad
platných pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2015, predseda
senátu zodpovedný za chod senátu zastupuje v prípade neprítomnosti predsedu senátu
zodpovedného za chod senátu; členovia senátu zastupujú členov senátu. Ak je v konkrétnom
senáte aj druhý predseda senátu, tento ako prvý zastupuje predsedu senátu v tomto senáte;
zastupuje tiež člena senátu v zastupujúcom senáte... Vzhľadom na uvedené skutočnosti
možno uzavrieť, že zloženie odvolacieho senátu bolo v súlade s platným rozvrhom práce
a sudcovia JUDr. Jana Vlčková, JUDr. Monika Holická a JUDr. Ondrej Krajčo boli
zákonnými sudcami oprávnenými konať a rozhodnúť predmetnú vec.“.
36. K sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b)
a c) OSP najvyšší súd uviedol, že tieto boli uplatnené „bez toho, aby v obsahu dovolania
uviedol, v akých konkrétnych skutočnostiach vidí uvedené dovolacie dôvody“. Nad rámec už
uvedeného najvyšší súd konštatoval, že „aj v prípade, ak by dovolateľ tieto dôvody bližšie
opísal, dovolací súd ich môže podrobiť prieskumu len v procesne prípustnom dovolaní“.
Keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa vyhodnotil ako procesne neprípustné, týmito
námietkami sťažovateľa sa ďalej nezaoberal.
37. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom
rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci a vychádzal pritom z toho,
že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v procesnej forme
rozsudku s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. a) až g)
OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady prípustnosti podľa § 238 OSP,
na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa proti predmetnému rozsudku
krajského súdu nie je prípustné, a to s poukazom na znenie účinnej právnej úpravy
obsiahnutej v § 447 písm. c) CSP. Z uvedeného jasne vyplýva, aký procesný postup zvolil
najvyšší súd pri prerokovaní dovolania sťažovateľa.
38. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd nezohľadnil jeho dovolaciu
argumentáciu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, je
potrebné nad rámec toho, čo už najvyšší súd konštatoval vo vzťahu k tejto argumentácii
̌
sťažovateľa, uviesť, že pravidla tykajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel zaistiť
́
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej
litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu
odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, a vzhľadom na ich jednoznačné vyjadrenie
dotknute osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla budú aplikovane . Otázku posúdenia
́́́
prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
̌
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viest k záveru
o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidla dovolanie
́
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. Ú S 35/02). Postup všeobecného súdu v súlade
̌
so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľa.
39. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v napadnutom uznesení venoval námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť
a vysporiadal sa s nimi. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní – pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľa poskytol najvyšší súd sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky
jeho argumenty, ktorými odôvodňoval žiadosť o zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku
krajského súdu. Myšlienkové úvahy najvyššieho súdu v uvedených smeroch sú
zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospel k záveru o odmietnutí
dovolania sťažovateľa. Ústavný súd právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa
odmietnutia dovolania sťažovateľa nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,
preto sú ústavne udržateľné.
40. Osobitne k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného
v 1. rade zo 7. decembra 2010 ústavný súd aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (m. m. Stepinska proti Francúzsku,
rozsudok z 15. 6. 2004, č. 1814/02, § 17 – § 20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti
Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, § 89 – § 91)] konštatuje,
že zásada kontradiktórneho konania nemá absolútny charakter a jej rozsah sa môže líšiť
najmä v závislosti od špecifických okolností daného konania a tieto výnimky môžu okrem
iného súvisieť s povahou otázok preskúmavaných všeobecným súdom, mierou možného
vplyvu realizácie tohto práva na výsledok rozhodnutia všeobecného súdu alebo s osobitným
charakterom samotného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu. Jednou z prípustných
výnimiek zo zásady kontradiktórnosti podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď síce
z formálneho hľadiska došlo k jej porušeniu, ale toto porušenie nepredstavovalo
pre dotknutú procesnú stranu žiadnu podstatnú ujmu na jej právach (m. m. Holub proti
Českej republike, rozsudok zo 14. 12. 2010, č. 24880/05).
41. V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že je primárne na všeobecnom súde,
aby v záujme spravodlivého súdneho konania upovedomil dotknutú procesnú stranu o tom,
že mu bolo predložené určité podanie obsahujúce skutkovú alebo právnu argumentáciu
a že sa k nemu môže písomne vyjadriť, a až následne je na zvážení strán sporu, či určité
podanie niektorej z nich vyžaduje repliku alebo nie, pretože iba takéto chápanie
kontradiktórnosti konania v zásade napĺňa vieru strán sporu vo výkon spravodlivosti (m. m.
Milatová a spol. proti Českej republike, rozsudok z 21. 6. 2005, č. 61811/00).
42. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že označené vyjadrenie
žalovaného v 1. rade bolo krajskému súdu doručené v priebehu odvolacieho konania
ukončeného v poradí prvým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 2/2011 z 19. februára
2013, ktorý bol na dovolanie sťažovateľa zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo
408/2013 z 27. novembra 2014, a to práve z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovaného
v 1. rade zo 7. decembra 2010. Z uvedeného možno (aj bez ohľadu na okolnosť uvedenú
v bode 34) urobiť predbežný záver, podľa ktorého sťažovateľ zastúpený právnym
zástupcom disponoval informáciou o skutočnosti, že vo veci bolo podané vyjadrenie
žalovaného v 1. rade, a to už v čase podávania dovolania proti prvému rozsudku krajského
súdu z 19. februára 2013, a teda mal dostatočný časový priestor, aby aj v prípade, ak mu
označené vyjadrenie žalovaného v 1. rade nebolo doručené, sa s jeho obsahom oboznámil
a následne k nemu zaujal svoje stanovisko.
43. Vzhľadom na už uvedené ústavnoprávne relevantné východiská možno
konštatovať, že uvedená námietka sťažovateľa by v zásade sama osebe bola spôsobilá
vyvolať ústavnoprávny prieskum nebyť špecifických okolností danej veci, ktoré odôvodňujú
prijať záver, že aj prípadný procesný nedostatok v postupe krajského súdu v konkrétnych
okolnostiach danej veci nedosiahol intenzitu spôsobilú vyvolať takýto prieskum
sťažovateľovej veci. Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že namietaným postupom
krajského súdu sťažovateľ nebol úplne vylúčený z možnosti sa oboznámiť s podstatným
obsahom skutkovej a právnej argumentácie, ktorú na súde druhej inštancie uplatnil žalovaný
v 1. rade v reakcii na odvolacie námietky sťažovateľa uvedené v jeho prvom odvolaní,
a na tieto námietky žalovaného v 1. rade aj primeraným spôsobom reagovať. Inými slovami
povedané, táto skutočnosť nebola sťažovateľovi neznáma a vzhľadom na uvedené časové
súvislosti sa sťažovateľ nedostal do takej situácie, ktorá by ho obmedzovala v možnosti
proaktívnym spôsobom sa s uvedeným vyjadrením žalovaného v 1. rade náležite oboznámiť
v prípade, ak tvrdí, že mu nebolo zo strany krajského súdu riadne doručené. Z uvedeného
možno urobiť záver, podľa ktorého sa sťažovateľ v dôsledku namietaného postupu
krajského súdu nedostal v rámci konania pred krajským súdom do nevýhodnejšej procesnej
pozície oproti tej, v ktorej sa nachádzal žalovaný v 1. rade.
44. Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve absencia podstatnej ujmy
sťažovateľa bola vo vzťahu k jeho námietke o porušení zásady kontradiktórnosti konania
smerodajná pre záver ústavného súdu o tom, že v konkrétnych okolnostiach danej veci nie
je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo
možné prijať záver o porušení obsahu ním označených práv.
IV.
Záver
45. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej
príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru
a podľa čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 61/2016 a jeho uznesením z 30. marca 2017. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu