Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 153/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1, Piešťany, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s , a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 37 ods. 3

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. marca 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s , a a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 dohovoru

a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„pakt“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2017 (ďalej aj

„uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom

postavení žalobcu domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. proti žalovanému v 1. rade mestu Bratislava (ďalej

len „žalovaný v 1. rade“, v citáciách aj „odporca 1“) a žalovanému v 2. rade mestskej časti

Bratislava-Rusovce vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa

2

v súčasnom katastrálnom území s výmerou 1655 mpatria do dedičstva

po poručiteľke .

3. Okresný súd rozsudkom č . k. -423 z 19. októbra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím v poradí druhým

rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

potvrdil rozsudok okresného súdu.

5. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré právne odôvodnil

predovšetkým poukazom na znenie § 237 písm. f) a g), § 240, § 241 ods. 1 a 2 písm. a) až c)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), a žiadal, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Sťažovateľ svoje

dovolanie konkretizoval tým, že odvolací súd rozhodol v jeho veci bez nariadenia

pojednávania a opätovne mu neposkytol možnosť vyjadriť sa tvrdeniam žalovaného

v 1. rade uvádzaným v priebehu odvolacieho konania. Ďalej namietal, že dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený

a že senát krajského súdu nebol správne obsadený.

6. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. marca 2017, ktorým jeho dovolanie ako neprípustné

odmietol.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery

najvyššieho súdu v napadnutom uznesení a je toho názoru, že ústavnou sťažnosťou

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je «celkom zjavne nedostatočne odôvodnené,

dôkazne nepodložené, spisové podklady nezohľadňujúci, formalistický, zmätočné vzhľadom

na skutočnosť, či dovolanie bolo odmietnuté podľa ustanovení „CSP“ alebo ,

v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a zároveň arbitrárne, nezákonné a ústavne

neakceptovateľné.». Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd sa „riadne nevyrovnal

s podstatnými a podloženými námietkami a argumentáciou... a to najmä vo vzťahu...

doručenia vyjadrenia odporcu 1 a... rozhodnuti[a] Krajského súdu bez nariadenia

pojednávania“, čo podľa jeho názoru zakladalo „procesnú prípustnosť dovolania podľa...

písm.) “. V závere svojej argumentácie sťažovateľ namieta, že najvyšší súd

„nevysvetlil svoje ignorovanie stabilnej... súdnej judikatúry vnútroštátnych súdov

a medzinárodných súdov vrátane judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky...

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva...“.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , a a podľa

v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň práva...

na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... Najvyšší súd Slovenskej

republiky pri konaní a uznesení sp. zn. zo dňa 30. marca 2017 porušil.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 30. marca 2017 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia ...“

9. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej

funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X

bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola predmetná vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prerokovaná vo štvrtom senáte

ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

17. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

19. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

22. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

24. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

25. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

27. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznane týmto dohovorom

́

boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

́

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.

́

28. Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne

rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom

obvinení vznesenom proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa

v označenom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho dovolacími námietkami a svoje

závery z pozície jeho argumentácie dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ svoju sťažnostnú

argumentáciu ďalej konkretizuje najmä tým, že najvyšší súd sa iba povrchne zaoberal jeho

dovolacou námietkou o nepreukázaní doručenia vyjadrenia žalovaného v 1. rade

zo 7. decembra 2010, ktoré žalovaný v 1. rade zaslal krajskému súdu v priebehu konania

o jeho prvom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, a že krajský súd o jeho odvolaní

rozhodol bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľ tiež uviedol, že z obsahu uznesenia

najvyššieho súdu nie je zrejmé, či najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodoval podľa ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“) alebo podľa ustanovení .

30. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení predovšetkým poukázal na to, že keďže

„dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016... postupoval v zmysle...

a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle , a “, avšak

po preskúmaní veci dospel s poukazom na znenie k záveru, že dovolanie

sťažovateľa „smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné“.

32. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd

s poukazom na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015 vychádzal zo zistenia, že v okolnostiach danej veci nejde o taký

výnimočný prípad, ktorý by zakladal vadu konania podľa , keďže

dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu „uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

právne názory vysvetlené v odôvodnení.“.

33. K námietke sťažovateľa, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia

pojednávania najvyšší súd s poukazom na znenie uviedol, že z obsahu

spisu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nariadenie pojednávania podľa

, keďže „krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval

ani nezopakoval, súd prvej inštancie nerozhodol podľa bez nariadenia

pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem a konanie sa

netýkalo zásady rovnakého zaobchádzania.“.

34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie

žalovaného v 1. rade zo 7. decembra 2010 k jeho odvolaniu z 19. novembra 2010, najvyšší

súd uviedol, že „z obsahu spisu vyplýva, že predmetné vyjadrenie spolu s uznesením

Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2014 sp. zn. prevzal právny zástupca

žalobcu dňa 23. februára 2015.“.

35. Najvyšší súd k námietke sťažovateľa o nesprávnom obsadení senátu krajského

súdu rozhodujúceho o jeho odvolaní uviedol, že z „Rozvrhu práce pre Krajský súd

v Bratislave na rok 2015 v znení Dodatku č. 2 účinnom od 16. marca 2015 do 14. mája

2015... vyplýva, že predsedom senátu zodpovedným za chod senátu bola JUDr. Janka

Gažovičová, ktorú vzájomne zastupovala JUDr. Jana Vlčková a členovia senátu boli

JUDr. Monika Holická a JUDr. Ondrej Krajčo. Podľa bodu VII. ods. 4 Všeobecných zásad

platných pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2015, predseda

senátu zodpovedný za chod senátu zastupuje v prípade neprítomnosti predsedu senátu

zodpovedného za chod senátu; členovia senátu zastupujú členov senátu. Ak je v konkrétnom

senáte aj druhý predseda senátu, tento ako prvý zastupuje predsedu senátu v tomto senáte;

zastupuje tiež člena senátu v zastupujúcom senáte... Vzhľadom na uvedené skutočnosti

možno uzavrieť, že zloženie odvolacieho senátu bolo v súlade s platným rozvrhom práce

a sudcovia JUDr. Jana Vlčková, JUDr. Monika Holická a JUDr. Ondrej Krajčo boli

zákonnými sudcami oprávnenými konať a rozhodnúť predmetnú vec.“.

36. K sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b)

a c) najvyšší súd uviedol, že tieto boli uplatnené „bez toho, aby v obsahu dovolania

uviedol, v akých konkrétnych skutočnostiach vidí uvedené dovolacie dôvody“. Nad rámec už

uvedeného najvyšší súd konštatoval, že „aj v prípade, ak by dovolateľ tieto dôvody bližšie

opísal, dovolací súd ich môže podrobiť prieskumu len v procesne prípustnom dovolaní“.

Keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa vyhodnotil ako procesne neprípustné, týmito

námietkami sťažovateľa sa ďalej nezaoberal.

37. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom

rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci a vychádzal pritom z toho,

že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v procesnej forme

rozsudku s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. a) až g)

. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady prípustnosti podľa ,

na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa proti predmetnému rozsudku

krajského súdu nie je prípustné, a to s poukazom na znenie účinnej právnej úpravy

obsiahnutej v . Z uvedeného jasne vyplýva, aký procesný postup zvolil

najvyšší súd pri prerokovaní dovolania sťažovateľa.

38. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd nezohľadnil jeho dovolaciu

argumentáciu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, je

potrebné nad rámec toho, čo už najvyšší súd konštatoval vo vzťahu k tejto argumentácii

̌

sťažovateľa, uviesť, že pravidla tykajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel zaistiť

́

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej

litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu

odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, a vzhľadom na ich jednoznačné vyjadrenie

dotknute osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla budú aplikovane . Otázku posúdenia

́́́

prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov

̌

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viest k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidla dovolanie

́

nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ). Postup všeobecného súdu v súlade

̌

so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľa.

39. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v napadnutom uznesení venoval námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť

a vysporiadal sa s nimi. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní – pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľa poskytol najvyšší súd sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky

jeho argumenty, ktorými odôvodňoval žiadosť o zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku

krajského súdu. Myšlienkové úvahy najvyššieho súdu v uvedených smeroch sú

zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospel k záveru o odmietnutí

dovolania sťažovateľa. Ústavný súd právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa

odmietnutia dovolania sťažovateľa nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,

preto sú ústavne udržateľné.

40. Osobitne k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného

v 1. rade zo 7. decembra 2010 ústavný súd aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (m. m. Stepinska proti Francúzsku,

rozsudok z 15. 6. 2004, č. 1814/02, § 17 – § 20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti

Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, § 89 – § 91)] konštatuje,

že zásada kontradiktórneho konania nemá absolútny charakter a jej rozsah sa môže líšiť

najmä v závislosti od špecifických okolností daného konania a tieto výnimky môžu okrem

iného súvisieť s povahou otázok preskúmavaných všeobecným súdom, mierou možného

vplyvu realizácie tohto práva na výsledok rozhodnutia všeobecného súdu alebo s osobitným

charakterom samotného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu. Jednou z prípustných

výnimiek zo zásady kontradiktórnosti podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď síce

z formálneho hľadiska došlo k jej porušeniu, ale toto porušenie nepredstavovalo

pre dotknutú procesnú stranu žiadnu podstatnú ujmu na jej právach (m. m. Holub proti

Českej republike, rozsudok zo 14. 12. 2010, č. 24880/05).

41. V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že je primárne na všeobecnom súde,

aby v záujme spravodlivého súdneho konania upovedomil dotknutú procesnú stranu o tom,

že mu bolo predložené určité podanie obsahujúce skutkovú alebo právnu argumentáciu

a že sa k nemu môže písomne vyjadriť, a až následne je na zvážení strán sporu, či určité

podanie niektorej z nich vyžaduje repliku alebo nie, pretože iba takéto chápanie

kontradiktórnosti konania v zásade napĺňa vieru strán sporu vo výkon spravodlivosti (m. m.

Milatová a spol. proti Českej republike, rozsudok z 21. 6. 2005, č. 61811/00).

42. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že označené vyjadrenie

žalovaného v 1. rade bolo krajskému súdu doručené v priebehu odvolacieho konania

ukončeného v poradí prvým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. februára

2013, ktorý bol na dovolanie sťažovateľa zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo

408/2013 z 27. novembra 2014, a to práve z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovaného

v 1. rade zo 7. decembra 2010. Z uvedeného možno (aj bez ohľadu na okolnosť uvedenú

v bode 34) urobiť predbežný záver, podľa ktorého sťažovateľ zastúpený právnym

zástupcom disponoval informáciou o skutočnosti, že vo veci bolo podané vyjadrenie

žalovaného v 1. rade, a to už v čase podávania dovolania proti prvému rozsudku krajského

súdu z 19. februára 2013, a teda mal dostatočný časový priestor, aby aj v prípade, ak mu

označené vyjadrenie žalovaného v 1. rade nebolo doručené, sa s jeho obsahom oboznámil

a následne k nemu zaujal svoje stanovisko.

43. Vzhľadom na už uvedené ústavnoprávne relevantné východiská možno

konštatovať, že uvedená námietka sťažovateľa by v zásade sama osebe bola spôsobilá

vyvolať ústavnoprávny prieskum nebyť špecifických okolností danej veci, ktoré odôvodňujú

prijať záver, že aj prípadný procesný nedostatok v postupe krajského súdu v konkrétnych

okolnostiach danej veci nedosiahol intenzitu spôsobilú vyvolať takýto prieskum

sťažovateľovej veci. Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že namietaným postupom

krajského súdu sťažovateľ nebol úplne vylúčený z možnosti sa oboznámiť s podstatným

obsahom skutkovej a právnej argumentácie, ktorú na súde druhej inštancie uplatnil žalovaný

v 1. rade v reakcii na odvolacie námietky sťažovateľa uvedené v jeho prvom odvolaní,

a na tieto námietky žalovaného v 1. rade aj primeraným spôsobom reagovať. Inými slovami

povedané, táto skutočnosť nebola sťažovateľovi neznáma a vzhľadom na uvedené časové

súvislosti sa sťažovateľ nedostal do takej situácie, ktorá by ho obmedzovala v možnosti

proaktívnym spôsobom sa s uvedeným vyjadrením žalovaného v 1. rade náležite oboznámiť

v prípade, ak tvrdí, že mu nebolo zo strany krajského súdu riadne doručené. Z uvedeného

možno urobiť záver, podľa ktorého sa sťažovateľ v dôsledku namietaného postupu

krajského súdu nedostal v rámci konania pred krajským súdom do nevýhodnejšej procesnej

pozície oproti tej, v ktorej sa nachádzal žalovaný v 1. rade.

44. Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve absencia podstatnej ujmy

sťažovateľa bola vo vzťahu k jeho námietke o porušení zásady kontradiktórnosti konania

smerodajná pre záver ústavného súdu o tom, že v konkrétnych okolnostiach danej veci nie

je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo

možné prijať záver o porušení obsahu ním označených práv.

IV.

Záver

45. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru

a podľa čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2017. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu