Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b28/394029.2ac695.pdf
PDF · 153.25 KB
No categories available
2Cdo/408/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 408/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : L. Á., štátny
občan M., zastúpený JUDr. I. H., advokátom v T., proti ţalovaným : 1/ H., 2/ R., zastúpená
Mgr. Ing. M. R., advokátom v B., o určenie pozemku za predmet dedičstva, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 9 C 321/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn. 15 Co 2/2011
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn.
15 Co 2/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 19. októbra 2010 č. k. 9 C 321/2006-423
zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe pozemok parc. č. X.-zastavaná plocha
a pozemok parc. č. X.-záhrada, ktoré sú zapísané na LV č. X., vedené v Katastri nehnuteľností
pre katastrálne územie R. a ktorých súčasťou je aj rozdelená pôvodná pozemkovokniţná
2
parcela č. X. s výmerou X. mzapísaná na pozemkovokniţnej vloţke č. X. vedenej
v pozemkovej knihe pre územie R., sú v rozsahu priestorovo identickom s pôvodnou
pozemkovokniţnou parcelou č. X. súčasťou (predmetom) dedičstva po zosnulej pôvodnej
vlastníčke rozdelenej pozemkovokniţnej parcely a poručiteľke Š. Á. (rod. B., narodenej X.,
zomrelej X.; naposledy bytom L.). V dedičskom konaní sa z pozemku parc. č. X. a z pozemku
parc. č. X. vyčlenia pozemky v rozsahu priestorovo identickom s pôvodnou
2
pozemkovokniţnou parcelou č. X. a s celkovou výmerou X. m, ktorá je súčasťou
(predmetom) dedičstva po zosnulej pôvodnej vlastníčke rozdelenej pozemkovokniţnej
parcely a poručiteľke Š. Á., rod. B., narodenej v obci R. dňa X.; zomrelej X.; naposledy
bytom L. U..
V odôvodnení uviedol, ţe ţalovaný 1/ sa ujal drţby sporných nehnuteľností účinnosťou
zákona č. 138/1991 Zb., teda od 1.5.1991 a desaťročná doba mu uplynula 1.5.2001. Týmto
dňom by nadobudol vlastníctvo, ak by boli splnené aj ostatné predpoklady vyţadované
ustanovením § 134 OZ. Okrem nepretrţitej drţby počas doby desať rokov sa pre vydrţanie
vyţaduje, aby išlo o spôsobilý predmet vydrţania a aby drţba bola oprávnená. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, ţe i tieto podmienky pre nadobudnutie vlastníctva
ţalovaným 1/ boli splnené. Sporný pozemok je spôsobilým predmetom vydrţania, lebo môţe
byť predmetom vlastníctva a jeho vlastníctvo nie je vyhradené len štátu alebo zákonom
určeným právnickým osobám. Ţalovaný 1/ subjektívne presvedčenie, ţe sporný pozemok mu
patril odvodil od právneho stavu vyvolaného účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., kedy sa ujal
jeho drţby a vykonával ju, resp. toto vlastníctvo prostredníctvom správy ţalovaného 2/.
U ţalovaného 1/ nebolo v konaní preukázané, ţe by pri výkone tohto práva nekonal v dobrej
viere, ţe mu vec vlastnícky patrí a nebolo ani preukázané, ţe počas plynutia vydrţacej
desaťročnej doby sa ţalovanému 1/ stali známe také skutočnosti, ktoré museli alebo mohli
vyvolať u neho pochybnosti o tom, ţe sporná nehnuteľnosť mu patrí. O nárokoch ţalobcu sa
dozvedel z katastrálneho konania, prvýkrát z výzvy doručenej mu katastrálnym úradom dňa
9.4.2003, teda po uplynutí jedenástich rokov a desiatich mesiacov, pokiaľ by desaťročná
lehota bola v zmysle vyššie uvedeného výkladu počítaná od 1.5.1991, alebo po uplynutí desať
rokov a tri mesiace pokiaľ by desaťročná lehota bola počítaná od účinnosti zákona
č. 509/1991 Zb. Ţalobca tvrdil, ţe dobromyseľnosť ţalovaného 1/ bola prerušená uplatnením
vlastníckych nárokov cirkevným R. ţalobou podanou na tunajší súd dňa 27.3.1996
a prejednávanou v konaní pod sp. zn. 14 C 75/2004. S touto námietkou ţalobcu sa nestotoţnil,
pretoţe tento subjekt R. je jednak odlišným subjektom od ţalobcu a existencia dobrej viery
a plynutia vydrţacej doby sa individuálne posudzuje voči kaţdému kto tvrdí, ţe vlastníkom
spornej nehnuteľnosti nie je ţalovaný 1/. Okrem toho skutkovým základom označeného
súdneho konania bol reštitučný nárok, ktorý sám osebe nenarúša dobromyseľnosť drţiteľa,
uznáva, ţe vlastníctvo prešlo na štát a ţiada reparáciu. Ţaloba z tohto konania bola
ţalovanému doručená súdom dňa 12.1.2005. Právoplatne bolo skončené dňa 29.5.2006 tak, ţe
ţaloba bola voči R. zamietnutá.
Základ pre prechod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na štát, vyplýva jednak
z ustanovení Mierovej zmluvy s Maďarskom – čl. 29, jednak z Protokolu medzi vládou ČSSR
a vládou Maďarskej ľudovej republiky o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok
týkajúcich sa nehnuteľného majetku. Deklarovanie prechodu vlastníckeho práva bolo
vykonané rozhodnutím ONV Bratislava – vidiek z 9.12.1969. Správnosť a súlad tohto
rozhodnutia s vtedy platnými predpismi nie je moţné preskúmavať a predmetný právny akt
treba povaţovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p.
vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo
vady, nemoţno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiţ
moţno povaţovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda
nad rámec toho-ktorého orgánu. Predmetné rozhodnutie tak ako to potvrdilo Ministerstvo
financií SR listom zo dňa 4.12.2009 bolo vydané príslušným orgánom.
Vo vzťahu k ţalovanému 2/ dôvodom pre zamietnutie ţaloby je nedostatok pasívnej
legitimácie pre toto konanie. Ţalovaný 2/ ani podľa dokladov z evidencie nehnuteľností a ani
podľa iného právneho titulu nedisponuje vlastníckym právom k spornej nehnuteľnosti.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 19. februára 2013
č. k. 15 Co 2/2011-475 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal náleţité dokazovanie,
v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania, na posúdenie dôvodnosti návrhu ţalobcu,
ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení ţalovaných, ktorí zakladali svoju obranu na tom,
ţe vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudol ţalovaný 1/ vydrţaním, zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým
záverom a na ich základe zaujal vo veci správny právny záver, ţe návrhu ţalobcu nie je
moţné vyhovieť, keď ţalovaný 1/ v konaní preukázal zákonné podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydrţaním a ţalovaný 2/ nie je v konaní pasívne
legitimovaným a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náleţite v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď sa dôkladne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami a relevantnými argumentmi, na ktoré v konaní poukazovali účastníci konania,
a preto v tejto súvislosti ţalobca nedôvodne namieta nepreskúmateľnosť a zmätočnosť
rozhodnutia; súd prvého stupňa podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj
postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil ako
po stránke skutkovej, tak aj po stránke právnej a jeho odôvodnenie je tak dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.
S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, ţe ţalovaný 1/ dostatočne spoľahlivo
preukázal, ţe nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydrţaním a pokiaľ teda
súd prvého stupňa zamietol návrh ţalobcu voči ţalovanému 1/ z tohto dôvodu a voči
ţalovanému 2/ pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní, rozhodol vecne správne
a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ a g/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2
písm.a/ aţ c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretoţe je
nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, pričom odvolací súd hrubo porušil princíp
rovnosti účastníkov konania pri súdnom konaní a rozhodovaní, keď ţalobcovi neposkytol ani
moţnosť vyjadriť sa k tvrdeniam ţalovaného 1/ predloţeným odvolaciemu krajskému súdu.
Vzhľadom na nedostatky druhostupňového konania a rozhodovania navrhol, aby najvyšší súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/, 2/ sa písomne k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p., je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 238 ods. 1 aţ 3
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ nenamietal a ich existencia
v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Dovolateľ namietal vadu konania v zmysle § 237 písm.g/ O.s.p., túto však bliţšie
nekonkretizoval a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov
nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Túto
vadu dovolateľ videl v tom, ţe ani súd prvého stupňa ani odvolací súd mu nedoručil
vyjadrenie ţalovaného 1/ k jeho odvolaniu na vedomie (vyjadrenie na č. l. 461 a nasl.).
Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne
upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným
z prvkov spravodlivého súdneho procesu spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov
konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana musí mať zásadne
moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre úspech jej
poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou
predloţenými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997).
Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania
má za následok vadu konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., pretoţe sa účastníkovi konania
odníma moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania.
Dovolací súd zo spisu zistil, ţe ţalobca napadol rozsudok okresného súdu odvolaním
(č. l. 448 aţ 458). Toto odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie ţalovanému 1/ a právnemu
zástupcovi ţalovaného 2/. Ţalovaný 1/ sa následne podaním zo 7. decembra 2010 k odvolaniu
ţalobcu písomne vyjadril (č. l. 461 aţ 463 a prílohy č. l. 464 aţ 467). Ako vyplýva zo spisu
toto vyjadrenie ţalovaného 1/ ţalobcovi doručené nebolo.
Vzhľadom na to, ţe predmetné podanie ţalovaného 1/ bolo vyjadrením k odvolaniu
ţalobcu, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe právo účastníkov konania na doručenie
procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba tieţ povaţovať za súčasť práva
na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi
konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces
(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06).
Hore uvedená vada je dôvodom, pre ktorú dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie
zrušiť. Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou,
nemôţe byť totiţ povaţované za správne. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd nezaoberal
ďalšou námietkou tvrdenou dovolateľom, ktorú dovolateľ videl v porušení jeho práva
na spravodlivé súdne konanie (nedostatočne odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov,
resp. ich nepreskúmateľnosť).
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v celom rozsahu (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako aj dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová