Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 17/2020
PDF · 411.83 KB
No categories available
I. ÚS 17/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o., Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod,
Česká republika, IČO 29 213 754, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 Co 226/2016 z 31. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 10/2018 z 21. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o.,
Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, IČO 29 213 754 (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 226/2016 z 31. mája 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 10/2018 z 21. decembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 10. apríla 2014, ktorú neskôr
rozšírila, sa sťažovateľka (bez zastúpenia advokátom) podľa § 10 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) domáhala proti
(ďalej len „žalovaný“) zaplatenia náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovaného ako správcu dane pri vyrubení dane
z nehnuteľností právnej predchodkyni sťažovateľky –
, za roky 2004 a 2005 (ďalej len „daňovník“) platobným
výmerom č. 96694/2004 z 11. marca 2004 a platobným výmerom č. 97057/2005 z 27. júna
2005, ktorú daňovník zaplatil v splátkach, v sume, ako bude určená na základe vykonaného
dokazovania. Uplatnený nárok sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaný pri vyrubení dane
z nehnuteľností daňovníkovi nerešpektoval právnu úpravu umožňujúcu zohľadniť pri
vyrubení dane z nehnuteľností miestne podmienky s cieľom zníženia sadzby dane. Žalovaný
inkasoval na dani z nehnuteľností od daňovníka značné finančné prostriedky, no žiadnym
spôsobom pre neho nezabezpečil akékoľvek skvalitnenie a zlepšenie využitia nehnuteľností.
2.1 Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, poukázal na to, že sťažovateľka si
nesplnila zákonnú povinnosť uplatnený nárok predbežne prerokovať so žalovaným (urobila
tak až 11. apríla 2014), a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 71/2014 z 1. februára 2016 žalobu zamietol
ako nedôvodnú.
3.1 V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že vo vzťahu
k platobnému výmeru č. 96694/2004 z 11. marca 2004 nie je možné aplikovať zákon
č. 514/2003 Z. z., pretože tento zákon nadobudol účinnosť až 1. júla 2004, ale ani zákon
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, pretože tento zákon neupravoval zodpovednosť orgánu
územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy. Keďže žalovaný je
právnickou osobou a nárok na náhradu škody je majetkovým nárokom vyplývajúcim
z porušenia práva, ide o vzťah občianskoprávny, ktorý je so zreteľom na žalovaným
vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku potrebné posudzovať podľa
relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poslednú splátku dane z nehnuteľností za rok
2004 daňovník zaplatil 29. decembra 2004, preto 30. decembra 2004 začala plynúť
dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula 30. decembra 2006.
3.2 Vo vzťahu k platobnému výmeru č. 97057/2005 z 27. júna 2005 je možné
aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v § 19 ods. 1 ustanovuje, že právo na náhradu
škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým
bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Poslednú splátku dane
z nehnuteľností za rok 2005 daňovník zaplatil 30. novembra 2005, preto 1. decembra 2005
začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula 1. decembra 2008.
4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka (bez zastúpenia advokátom)
odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd vec nesprávne práve posúdil, keď na daný
prípad neaplikoval § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý ustanovuje, že najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. O vzniku škody sa daňovník
dozvedel až po 10. máji 2012, keď sa na internete dočítal o tom, že ústavný súd na
neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. c) ústavy, ktorým sa domáhali vyslovenia nesúladu niektorých ustanovení
zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych
daniach“) s ústavou, o čom vydal uznesenie č. k. IV. ÚS 248/2012-40 z 10. mája 2012,
ktorým tento návrh poslancov prijal na ďalšie konanie. Podľa názoru daňovníka možno
právne názory skupiny poslancov aplikovať aj na zákon Slovenskej národnej rady
č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov platný v čase
vyrubenia mu dane z nehnuteľností.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil, pričom
zdôraznil, že v danom prípade ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonnými
rozhodnutiami (platobnými výmermi), a nie nesprávnym úradným postupom žalovaného.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne rozhodol v otázke začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie oboch nárokov, keď jej začiatok počítal odo dňa
úhrady poslednej splátky príslušnej daňovej povinnosti uloženej v platobných výmeroch.
Argumentácia sťažovateľky o prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie
uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 248/2012-40 z 10. mája 2012 neobstojí, keďže
uvedené konanie nemôže mať vplyv na verejnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli
v rokoch 2004 a 2005, a už vôbec nie je možné vychádzať z neho pri posudzovaní
subjektívnej premlčacej doby o vedomosti žalobcu o konaní na ústavnom súde.
6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka (zastúpená advokátom)
dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP) tvrdiac, že je
nepreskúmateľný a že súdy nižších inštancií jednoznačne pochybili pri vysporiadaní sa
s otázkou posúdenia okamihu začatia a skončenia plynutia premlčacích dôb, ale aj pri určení
ich dĺžky, ktorú odlišne upravuje Občiansky zákonník a zákon č. 514/2003 Z. z.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 447 písm. c) CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že krajský
súd jasne, zrozumiteľne a správne odôvodnil svoje rozhodnutie, v ktorom uviedol, prečo je
v danom prípade nárok na žalobu premlčaný, a na správne zistený skutkový stav aplikoval
pri posudzovaní námietky premlčania v časti uplatneného nároku na náhradu škody
spôsobenej orgánom územnej samosprávy pri vyrubení dane z nehnuteľností za rok 2004
právnu úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku a v časti uplatneného nároku na náhradu
škody spôsobenej orgánom územnej samosprávy pri vyrubení dane z nehnuteľností na rok
2005 právnu úpravu uvedenú v zákone č. 514/2003 Z. z. Nedôvodná je preto argumentácia
žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu. Okresný súd a krajský súd správne
posúdili uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
územnej samosprávy a v tejto súvislosti námietku premlčania. Otázka, ktorú v dovolaní
sťažovateľka nastolila, t. j. otázka začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
v súvislosti s tým, kedy nastal okamih, keď sa daňovník dozvedel o vzniku škody, nie je
otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, pretože podlieha zisteniu skutkového stavu.
Posúdenie tejto otázky spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení individuálnych,
konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach,
ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu
takáto individuálna otázka ani nemôže mať znaky zásadného právneho významu. V závere
napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal na to, že ústavný súd nálezom sp. zn.
PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014 návrhu skupiny poslancov podľa § 125 ods. 1 písm. a)
ústavy nevyhovel.
8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a v ústavnej sťažnosti vyslovuje názor, že vzhľadom na deň zaplatenia poslednej splátky
dane z nehnuteľností za rok 2004 daňovníkom (29. decembra 2004) mal okresný súd
v prípade prvého nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
územnej samosprávy aplikovať ustanovenia o lehotách vyplývajúcich zo zákona
č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o druhý nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu územnej samosprávy, resp. postupom žalovaného pri vyrubovaní dane
z nehnuteľností za rok 2005 daňovníkovi, okresný súd pochybil pri aplikácii ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. o subjektívnej premlčacej dobe, keď za okamih začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby neopodstatnene považoval deň nasledujúci po dni, v ktorom
bola zaplatená posledná splátka vyrubenej dane, namiesto okamihu skutočného zistenia
právneho predchodcu sťažovateľky o vzniku reálnej škody na majetku. Krajský súd sa
arbitrárnosťou rozsudku okresného súdu, v ktorom chýbali logické, štrukturálne
nadväzujúce argumenty dostatočne odôvodňujúce zvolený právny režim i výrok súdu prvej
inštancie, nezaoberal a do úvahy nevzal ani argumentáciu sťažovateľky. Postup najvyššieho
súdu, ktorý sa stotožnil s postupom súdov nižšej inštancie, je nesprávny a zákonu
odporujúci.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a aby
napadnutý rozsudok krajského súdu a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 226/2016 z 31. mája 2017 (bod 5 v spojení s bodmi
3, 3.1 a 3.2) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 10/2018 z 21. decembra 2018
(bod 7).
16. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobnej veci sťažovateľky už rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 188/2018-13 z 12. apríla
2018, ktorým jej ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 4 C 108/2014 zo 14. apríla 2016 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 411/2016
z 25. apríla 2017 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
a zjavnej neopodstatnenosti.
17. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí pri
ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov známa, nepovažoval
za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd musel v prvom rade
zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti ako jednou z procesných podmienok
jej prípustnosti. Vychádzajúc z § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,
ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu v danej veci za zachovanú.
19. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19.1 Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
21. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05).
22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so
zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
23. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
25. Podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného od 1. júla 2004) územná
samospráva zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú
orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, ktorá bola spôsobená a) nezákonným
rozhodnutím alebo b) nesprávnym úradným postupom.
26. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím..., ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 11, t. j.
starostom obce, ak škodu spôsobil orgán obce.
27. Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie
premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola
spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím
podľa § 7 a § 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
28. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu ústavný súd dospel k názoru, že žalobný návrh sťažovateľky z 10. apríla
2014, ktorým si (podľa jeho obsahu) uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami – platobnými výmermi vydanými žalovaným v rokoch 2004
a 2005 (a nie jeho nesprávnym úradným postupom), má špekulatívny charakter.
V danom prípade niet žiadnych pochybností o tom, že daňovník sa súdneho prieskumu
zákonnosti týchto rozhodnutí, resp. postupu žalovaného podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016) nedomáhal, hoci takéto súdne rozhodnutia
sú po nadobudnutí právoplatnosti spôsobilým predmetom ústavného prieskumu podľa
29. Daňovník údajnú pohľadávku voči žalovanému postúpil sťažovateľke 24. októbra
2013, keď sa mal len niekoľko mesiacov predtým z internetu dozvedieť o existencii
uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 248/2012-40 z 10. mája 2012, a teda aj o vzniku
škody daňovníkovi, domnievajúc sa, že právne názory skupiny poslancov možno aplikovať
aj na zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení
neskorších predpisov platný v čase vyrubenia dane z nehnuteľností daňovníkovi.
30. Napriek skutočnosti, že ústavný súd informácie o svojej rozhodovacej činnosti
v tom čase zverejňoval na svojej internetovej stránke www.concourt.sk, nič nenasvedčuje
tomu, že daňovník, resp. sťažovateľka sa o priebeh, resp. výsledok konania vedeného
ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 248/2012 ďalej zaujímali, a neurobil tak ani právny
zástupca sťažovateľky v dovolacom konaní.
31. Ústavný súd konštatuje, že uzneseniu č. k. IV. ÚS 248/2012-40 z 10. mája 2012
predchádzalo uznesenie č. k. PL. ÚS 5/2012-26 z 11. apríla 2012, ktorým ústavný súd
rozhodol, že návrh skupiny poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu ustanovení
§ 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona
o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2
a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy prijíma na ďalšie konanie, a zároveň rozhodol, že
návrh skupiny poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu napadnutých ustanovení
všeobecne záväzných nariadení obcí Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce
a Čečehov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20
ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy vylučuje na samostatné konanie (ktoré bolo ústavným súdom
vedené pod sp. zn. IV. ÚS 248/2012).
32. Ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy nálezom č. k.
PL. ÚS 5/2012-87 z 22. januára 2014 rozhodol tak, že návrhu skupiny poslancov
nevyhovuje.
33. Ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy uznesením č. k.
IV. ÚS 248/2012-130 z 30. septembra 2014 konanie o návrhu skupiny poslancov zastavil,
pretože napadnuté všeobecne záväzné nariadenia obcí Drahňov, Jastrabie pri
Michalovciach, Iňačovce a Čečehov v čase rozhodovania ústavného súdu o návrhu skupiny
poslancov už stratili platnosť.
34. Predpokladmi vzniku zodpovednosti územnej samosprávy za škodu spôsobenú
pri výkone samosprávy podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sú nezákonné
rozhodnutie orgánu územnej samosprávy vydané pri výkone samosprávy alebo jeho
nesprávny úradný postup pri výkone samosprávy, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu územnej samosprávy vydaným pri výkone
samosprávy alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy a škodou.
35. Sťažovateľka v danom prípade pred všeobecnými súdmi nepreukázala, že
disponuje súdnymi rozhodnutiami, ktorými by boli z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo
zmenené rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutiami ústavného súdu, ktorými by v tejto
súvislosti vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd a súdne rozhodnutia zrušil.
36. S odkazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 5/2012-87
z 22. januára 2014, ako aj uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 248/2012-130
z 30. septembra 2014 ústavný súd konštatuje, že medzi týmito rozhodnutiami ústavného
súdu a platobnými výmermi vydanými žalovaným v rokoch 2004 a 2005 neexistuje
absolútne žiadna súvislosť, ktorá by sťažovateľke zakladala nárok na náhradu škody voči
žalovanému podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
37. Vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti územnej
samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. nie je polemika sťažovateľky v ústavnej sťažnosti týkajúca sa aplikácie
lehôt podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. okresným súdom a krajským súdom spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu o vecnej správnosti rozsudku
okresného súdu. Krajský súd správne konštatoval, že konanie vedené ústavným súdom pod
sp. zn. IV. ÚS 248/2012 nemôže mať vplyv na verejnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli
v rokoch 2004 a 2005, a už vôbec nie je možné vychádzať z neho pri posudzovaní
subjektívnej premlčacej doby o vedomosti žalobcu o konaní na ústavnom súde. Závery
napadnutého rozsudku krajského súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
38. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok.
39. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
40. Ako bolo uvedené, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je
povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž
dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
41. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že pokiaľ sa v rámci
rozhodovania o podanom dovolaní stotožnil s postupom súdov nižšej inštancie, je aj jeho
postup nesprávny a zákonu odporujúci.
42. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd, zaoberajúc sa
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského
súdu, po jeho riadnom preskúmaní nezistil dôvody zakladajúce jeho prípustnosť dovolania,
a preto následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.
43. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu