Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 17/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o., Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod,

Česká republika, IČO 29 213 754, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 31. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY – X24 CZ, s. r. o.,

Námestie 1. máje 1605, Uherský Brod, Česká republika, IČO 29 213 754 (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. decembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 10. apríla 2014, ktorú neskôr

rozšírila, sa sťažovateľka (bez zastúpenia advokátom) podľa a nasl.

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) domáhala proti

(ďalej len „žalovaný“) zaplatenia náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom žalovaného ako správcu dane pri vyrubení dane

z nehnuteľností právnej predchodkyni sťažovateľky –

, za roky 2004 a 2005 (ďalej len „daňovník“) platobným

výmerom č. 96694/2004 z 11. marca 2004 a platobným výmerom č. 97057/2005 z 27. júna

2005, ktorú daňovník zaplatil v splátkach, v sume, ako bude určená na základe vykonaného

dokazovania. Uplatnený nárok sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaný pri vyrubení dane

z nehnuteľností daňovníkovi nerešpektoval právnu úpravu umožňujúcu zohľadniť pri

vyrubení dane z nehnuteľností miestne podmienky s cieľom zníženia sadzby dane. Žalovaný

inkasoval na dani z nehnuteľností od daňovníka značné finančné prostriedky, no žiadnym

spôsobom pre neho nezabezpečil akékoľvek skvalitnenie a zlepšenie využitia nehnuteľností.

2.1 Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, poukázal na to, že sťažovateľka si

nesplnila zákonnú povinnosť uplatnený nárok predbežne prerokovať so žalovaným (urobila

tak až 11. apríla 2014), a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. februára 2016 žalobu zamietol

ako nedôvodnú.

3.1 V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že vo vzťahu

k platobnému výmeru č. 96694/2004 z 11. marca 2004 nie je možné aplikovať zákon

č. , pretože tento zákon nadobudol účinnosť až 1. júla 2004, ale ani zákon

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, pretože tento zákon neupravoval zodpovednosť orgánu

územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy. Keďže žalovaný je

právnickou osobou a nárok na náhradu škody je majetkovým nárokom vyplývajúcim

z porušenia práva, ide o vzťah občianskoprávny, ktorý je so zreteľom na žalovaným

vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku potrebné posudzovať podľa

relevantných ustanovení . Podľa Občianskeho

zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poslednú splátku dane z nehnuteľností za rok

2004 daňovník zaplatil 29. decembra 2004, preto 30. decembra 2004 začala plynúť

dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula 30. decembra 2006.

3.2 Vo vzťahu k platobnému výmeru č. 97057/2005 z 27. júna 2005 je možné

aplikovať , ktorý v ustanovuje, že právo na náhradu

škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; ak je

podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného

rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým

bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Poslednú splátku dane

z nehnuteľností za rok 2005 daňovník zaplatil 30. novembra 2005, preto 1. decembra 2005

začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula 1. decembra 2008.

4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka (bez zastúpenia advokátom)

odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd vec nesprávne práve posúdil, keď na daný

prípad neaplikoval , ktorý ustanovuje, že najneskôr sa

právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. O vzniku škody sa daňovník

dozvedel až po 10. máji 2012, keď sa na internete dočítal o tom, že ústavný súd na

neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. c) , ktorým sa domáhali vyslovenia nesúladu niektorých ustanovení

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych

daniach“) s , o čom vydal uznesenie č. k. -40 z 10. mája 2012,

ktorým tento návrh poslancov prijal na ďalšie konanie. Podľa názoru daňovníka možno

právne názory skupiny poslancov aplikovať aj na zákon Slovenskej národnej rady

č. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov platný v čase

vyrubenia mu dane z nehnuteľností.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa a (ďalej len „“) potvrdil, pričom

zdôraznil, že v danom prípade ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonnými

rozhodnutiami (platobnými výmermi), a nie nesprávnym úradným postupom žalovaného.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne rozhodol v otázke začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie oboch nárokov, keď jej začiatok počítal odo dňa

úhrady poslednej splátky príslušnej daňovej povinnosti uloženej v platobných výmeroch.

Argumentácia sťažovateľky o prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie

uznesením ústavného súdu č. k. -40 z 10. mája 2012 neobstojí, keďže

uvedené konanie nemôže mať vplyv na verejnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli

v rokoch 2004 a 2005, a už vôbec nie je možné vychádzať z neho pri posudzovaní

subjektívnej premlčacej doby o vedomosti žalobcu o konaní na ústavnom súde.

6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka (zastúpená advokátom)

dovolanie podľa a ) tvrdiac, že je

nepreskúmateľný a že súdy nižších inštancií jednoznačne pochybili pri vysporiadaní sa

s otázkou posúdenia okamihu začatia a skončenia plynutia premlčacích dôb, ale aj pri určení

ich dĺžky, ktorú odlišne upravuje

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že krajský

súd jasne, zrozumiteľne a správne odôvodnil svoje rozhodnutie, v ktorom uviedol, prečo je

v danom prípade nárok na žalobu premlčaný, a na správne zistený skutkový stav aplikoval

pri posudzovaní námietky premlčania v časti uplatneného nároku na náhradu škody

spôsobenej orgánom územnej samosprávy pri vyrubení dane z nehnuteľností za rok 2004

právnu úpravu uvedenú v a v časti uplatneného nároku na náhradu

škody spôsobenej orgánom územnej samosprávy pri vyrubení dane z nehnuteľností na rok

2005 právnu úpravu uvedenú v Nedôvodná je preto argumentácia

žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu. Okresný súd a krajský súd správne

posúdili uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

územnej samosprávy a v tejto súvislosti námietku premlčania. Otázka, ktorú v dovolaní

sťažovateľka nastolila, t. j. otázka začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty

v súvislosti s tým, kedy nastal okamih, keď sa daňovník dozvedel o vzniku škody, nie je

otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, pretože podlieha zisteniu skutkového stavu.

Posúdenie tejto otázky spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení individuálnych,

konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach,

ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu

takáto individuálna otázka ani nemôže mať znaky zásadného právneho významu. V závere

napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal na to, že ústavný súd nálezom sp. zn.

z 22. januára 2014 návrhu skupiny poslancov podľa § 125 ods. 1 písm. a)

nevyhovel.

8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a v ústavnej sťažnosti vyslovuje názor, že vzhľadom na deň zaplatenia poslednej splátky

dane z nehnuteľností za rok 2004 daňovníkom (29. decembra 2004) mal okresný súd

v prípade prvého nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

územnej samosprávy aplikovať ustanovenia o lehotách vyplývajúcich zo zákona

č. Pokiaľ ide o druhý nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu územnej samosprávy, resp. postupom žalovaného pri vyrubovaní dane

z nehnuteľností za rok 2005 daňovníkovi, okresný súd pochybil pri aplikácii ustanovení

o subjektívnej premlčacej dobe, keď za okamih začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby neopodstatnene považoval deň nasledujúci po dni, v ktorom

bola zaplatená posledná splátka vyrubenej dane, namiesto okamihu skutočného zistenia

právneho predchodcu sťažovateľky o vzniku reálnej škody na majetku. Krajský súd sa

arbitrárnosťou rozsudku okresného súdu, v ktorom chýbali logické, štrukturálne

nadväzujúce argumenty dostatočne odôvodňujúce zvolený právny režim i výrok súdu prvej

inštancie, nezaoberal a do úvahy nevzal ani argumentáciu sťažovateľky. Postup najvyššieho

súdu, ktorý sa stotožnil s postupom súdov nižšej inštancie, je nesprávny a zákonu

odporujúci.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a aby

napadnutý rozsudok krajského súdu a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2017 (bod 5 v spojení s bodmi

3, 3.1 a 3.2) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. decembra 2018

(bod 7).

16. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobnej veci sťažovateľky už rozhodol uznesením č. k. -13 z 12. apríla

2018, ktorým jej ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 14. apríla 2016 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. apríla 2017 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

a zjavnej neopodstatnenosti.

17. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí pri

ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov známa, nepovažoval

za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sa ústavný súd musel v prvom rade

zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti ako jednou z procesných podmienok

jej prípustnosti. Vychádzajúc z štvrtej vety , v zmysle ktorej

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,

ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu v danej veci za zachovanú.

19. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

19.1 Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

21. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (m. m. ).

22. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so

zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

23. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konania (m. m. , , ,

).

25. Podľa a (účinného od 1. júla 2004) územná

samospráva zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú

orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, ktorá bola spôsobená a) nezákonným

rozhodnutím alebo b) nesprávnym úradným postupom.

26. Podľa nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím..., ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 11, t. j.

starostom obce, ak škodu spôsobil orgán obce.

27. Podľa , a právo na náhradu škody sa

premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou

uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie

premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo

zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať

rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola

spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím

podľa § 7 a § 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo

dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

28. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu ústavný súd dospel k názoru, že žalobný návrh sťažovateľky z 10. apríla

2014, ktorým si (podľa jeho obsahu) uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnými rozhodnutiami – platobnými výmermi vydanými žalovaným v rokoch 2004

a 2005 (a nie jeho nesprávnym úradným postupom), má špekulatívny charakter.

V danom prípade niet žiadnych pochybností o tom, že daňovník sa súdneho prieskumu

zákonnosti týchto rozhodnutí, resp. postupu žalovaného podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016) nedomáhal, hoci takéto súdne rozhodnutia

sú po nadobudnutí právoplatnosti spôsobilým predmetom ústavného prieskumu podľa

.

29. Daňovník údajnú pohľadávku voči žalovanému postúpil sťažovateľke 24. októbra

2013, keď sa mal len niekoľko mesiacov predtým z internetu dozvedieť o existencii

uznesenia ústavného súdu č. k. -40 z 10. mája 2012, a teda aj o vzniku

škody daňovníkovi, domnievajúc sa, že právne názory skupiny poslancov možno aplikovať

aj na o dani z nehnuteľností v znení

neskorších predpisov platný v čase vyrubenia dane z nehnuteľností daňovníkovi.

30. Napriek skutočnosti, že ústavný súd informácie o svojej rozhodovacej činnosti

v tom čase zverejňoval na svojej internetovej stránke www.concourt.sk, nič nenasvedčuje

tomu, že daňovník, resp. sťažovateľka sa o priebeh, resp. výsledok konania vedeného

ústavným súdom pod sp. zn. ďalej zaujímali, a neurobil tak ani právny

zástupca sťažovateľky v dovolacom konaní.

31. Ústavný súd konštatuje, že uzneseniu č. k. -40 z 10. mája 2012

predchádzalo uznesenie č. k. -26 z 11. apríla 2012, ktorým ústavný súd

rozhodol, že návrh skupiny poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu ustanovení

§ 8 ods. 2 druhej a tretej vety, § 12 ods. 2 druhej a tretej vety a § 17 ods. 2 písm. l) zákona

o miestnych daniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2

a 4, a prijíma na ďalšie konanie, a zároveň rozhodol, že

návrh skupiny poslancov v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu napadnutých ustanovení

všeobecne záväzných nariadení obcí Drahňov, Jastrabie pri Michalovciach, Iňačovce

a Čečehov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20

ods. 1 a vylučuje na samostatné konanie (ktoré bolo ústavným súdom

vedené pod sp. zn. ).

32. Ústavný súd v konaní podľa nálezom č. k.

-87 z 22. januára 2014 rozhodol tak, že návrhu skupiny poslancov

nevyhovuje.

33. Ústavný súd v konaní podľa uznesením č. k.

-130 z 30. septembra 2014 konanie o návrhu skupiny poslancov zastavil,

pretože napadnuté všeobecne záväzné nariadenia obcí Drahňov, Jastrabie pri

Michalovciach, Iňačovce a Čečehov v čase rozhodovania ústavného súdu o návrhu skupiny

poslancov už stratili platnosť.

34. Predpokladmi vzniku zodpovednosti územnej samosprávy za škodu spôsobenú

pri výkone samosprávy podľa a sú nezákonné

rozhodnutie orgánu územnej samosprávy vydané pri výkone samosprávy alebo jeho

nesprávny úradný postup pri výkone samosprávy, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím orgánu územnej samosprávy vydaným pri výkone

samosprávy alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone samosprávy a škodou.

35. Sťažovateľka v danom prípade pred všeobecnými súdmi nepreukázala, že

disponuje súdnymi rozhodnutiami, ktorými by boli z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo

zmenené rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutiami ústavného súdu, ktorými by v tejto

súvislosti vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd a súdne rozhodnutia zrušil.

36. S odkazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu č. k. -87

z 22. januára 2014, ako aj uznesenia ústavného súdu č. k. -130

z 30. septembra 2014 ústavný súd konštatuje, že medzi týmito rozhodnutiami ústavného

súdu a platobnými výmermi vydanými žalovaným v rokoch 2004 a 2005 neexistuje

absolútne žiadna súvislosť, ktorá by sťažovateľke zakladala nárok na náhradu škody voči

žalovanému podľa

37. Vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti územnej

samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona

č. nie je polemika sťažovateľky v ústavnej sťažnosti týkajúca sa aplikácie

lehôt podľa okresným súdom a krajským súdom spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu o vecnej správnosti rozsudku

okresného súdu. Krajský súd správne konštatoval, že konanie vedené ústavným súdom pod

sp. zn. nemôže mať vplyv na verejnoprávne právne vzťahy, ktoré vznikli

v rokoch 2004 a 2005, a už vôbec nie je možné vychádzať z neho pri posudzovaní

subjektívnej premlčacej doby o vedomosti žalobcu o konaní na ústavnom súde. Závery

napadnutého rozsudku krajského súdu nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

38. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

39. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40. Ako bolo uvedené, základné právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa preto nie je

povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

41. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že pokiaľ sa v rámci

rozhodovania o podanom dovolaní stotožnil s postupom súdov nižšej inštancie, je aj jeho

postup nesprávny a zákonu odporujúci.

42. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd, zaoberajúc sa

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského

súdu, po jeho riadnom preskúmaní nezistil dôvody zakladajúce jeho prípustnosť dovolania,

a preto následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.

43. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu