Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 49/2020
PDF · 426.46 KB
No categories available
I. ÚS 49/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou , ,
v mene ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 236/2017 z 25. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 236/2017 z 25. septembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľa (žalobcu), ktorou sa proti (ďalej len „žalovaný
v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) domáhal určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy z 28. júla 2011 týkajúcej sa odplatného prevodu akcií žalovaného v 1. rade
v (ďalej len „akciová
spoločnosť“), na žalovaného v 2. rade pre rozpor s príslušnými kogentnými ustanoveniami
v tom čase účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), Okresný súd Senica (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 167/2011-191 z 29. septembra 2015 rozhodol tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietol ako podanú nedôvodne, keďže kúpna zmluva je platná
a pri jej uzavretí nedošlo k porušeniu ustanovení zákona o majetku obcí, na čo sťažovateľ
v žalobe poukazoval ako na jediný dôvod neplatnosti tejto zmluvy. Okresný súd pri svojom
rozhodovaní okrem iného vychádzal z toho, že najvyšší súd už vo veci návrhu Okresnej
prokuratúry Senica na zrušenie uznesenia Mestského zastupiteľstva mesta Senica (ďalej len
„mestské zastupiteľstvo“) č. 30 zo 17. februára 2011 rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 48/2013
z 1. júla 2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
20 S 22/2011-156 z 9. mája 2013 tak, že žalobu zamietol, keďže napadnuté uznesenie
mestského zastupiteľstva bolo vydané v súlade so zákonom. Najvyšší súd dospel k záveru,
že „v tomto prípade pri predaji akcií prevládajú prvky súkromnoprávneho charakteru nad
prvkami verejnoprávnymi. Nastal tu prípad, keď v súlade so zákonom o majetku obcí bolo
možné postupovať podľa výnimky obsiahnutej v § 9a ods. 11 zákona o majetku obcí a na
prevod akcií bolo potrebné aplikovať prednostne ustanovenia Obchodného zákonníka (ako i
samotných stanov predmetnej obchodnej spoločnosti) ako lex specialis vo vzťahu k
citovanému zákonu o majetku obcí.“.
3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 77/2016-235
zo 17. mája 2017 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP, tvrdiac, že k rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom táto
právna otázka „spočíva v právnom výklade ustanovenia § 9a ods. 11 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obci v znení účinnom od 1. 1. 2011... a v ňom uvedenej výnimky, v zmysle
ktorej obec za istých okolnosti nemusí pri nakladaní s cennými papiermi a majetkovými
podielmi na právnických osobách, dôsledkom ktorého je zmena vlastníctva, postupovať
podľa odsekov 1 až 7 označeného zákona“.
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol ako
nedôvodné podľa § 448 CSP, pričom konštatoval, že dovolaním nastolená právna otázka
skutočne nebola dovolacím súdom riešená, avšak vyjadril sa k nej najvyšší súd ako odvolací
súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 48/2013, teda hierarchicky rovnaký súd.
V napadnutom konaní ide v podstate o totožnú vec, založenú na rovnakom skutkovom
základe týkajúcom za zmluvného prevodu akcií akciovej spoločnosti zo žalovaného
v 1. rade na žalovaného v 2. rade, schváleného uznesením mestského zastupiteľstva
10. a 17. februára 2011. Ak má platiť ústavný princíp právnej istoty a precedenčná povaha
meritórneho rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžo 48/2013, tak aj toto rozhodnutie najvyššieho súdu je záväzné nielen pre podobné
prípady riešené v budúcnosti, ale aj pre najvyšší súd samotný, a to až do okamihu, pokiaľ
nebude aktivizovať postup podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Keďže podľa § 440 CSP
dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný a z iných než dovolateľom uplatnených
dovolacích dôvodov napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže, mal sťažovateľ
dôslednejšie zvažovať, aký dovolací dôvod v dovolaní uplatní, aby dovolací súd presvedčil
o potrebe zmeny judikatúry. Najvyšší súd navyše poukázal na skutočnosť, že podobne
konali aj iné samosprávy, ktoré za obdobných podmienok previedli svoje akcie v akciovej
spoločnosti na žalovaného v 2. rade, resp. na iný subjekt.
6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a napadnutý
rozsudok považuje za nepreskúmateľný, vnútorne si odporujúci, svojvoľný a zjavne
neodôvodnený. Opakujúc argumenty, ktoré vzniesol v konaní pred všeobecnými súdmi,
v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd mu nedal žiadne odpovede na ním
formulované právne otázky spočívajúce vo výklade ustanovenia § 9a ods. 11 zákona
o majetku obcí a ňom uvedenej výnimky, hoci tieto neboli v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho dosiaľ vyriešené.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 236/2017 z 25. septembra 2019 (bod 5).
17. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp.
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
20. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
21. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného
súdu v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je
opodstatnená.
22. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
23. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.
24. Podľa § 448 CSP dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.
25. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského
súdu, jeho dovolanie riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru
o nedôvodnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový
poriadok prostredníctvom § 448 vyslovene umožňuje. Napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká aplikácia
príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu.
26. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) nepatrí právo sporovej strany dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana
predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08). Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
27. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňoval
záver napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu.
29. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
30. V posudzovanom prípade nebola predmetom konania pred ústavným súdom
námietka odmietnutia súdnej ochrany (odopretia prístupu k súdu) sťažovateľovi, pokiaľ ide
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy spôsobilého zasiahnuť
do práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľa. Sťažovateľ žalobou podanou
okresnému súdu napadol platnosť kúpnej zmluvy, ktorej zmluvnými stranami boli subjekty
odlišné od jeho osoby (bod 2).
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu