Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 49/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou , ,

v mene ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. septembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľa (žalobcu), ktorou sa proti (ďalej len „žalovaný

v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) domáhal určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy z 28. júla 2011 týkajúcej sa odplatného prevodu akcií žalovaného v 1. rade

v (ďalej len „akciová

spoločnosť“), na žalovaného v 2. rade pre rozpor s príslušnými kogentnými ustanoveniami

v tom čase účinného o majetku obcí

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), Okresný súd Senica (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -191 z 29. septembra 2015 rozhodol tak,

že žalobu v celom rozsahu zamietol ako podanú nedôvodne, keďže kúpna zmluva je platná

a pri jej uzavretí nedošlo k porušeniu ustanovení zákona o majetku obcí, na čo sťažovateľ

v žalobe poukazoval ako na jediný dôvod neplatnosti tejto zmluvy. Okresný súd pri svojom

rozhodovaní okrem iného vychádzal z toho, že najvyšší súd už vo veci návrhu Okresnej

prokuratúry Senica na zrušenie uznesenia Mestského zastupiteľstva mesta Senica (ďalej len

„mestské zastupiteľstvo“) č. 30 zo 17. februára 2011 rozsudkom sp. zn.

z 1. júla 2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-156 z 9. mája 2013 tak, že žalobu zamietol, keďže napadnuté uznesenie

mestského zastupiteľstva bolo vydané v súlade so zákonom. Najvyšší súd dospel k záveru,

že „v tomto prípade pri predaji akcií prevládajú prvky súkromnoprávneho charakteru nad

prvkami verejnoprávnymi. Nastal tu prípad, keď v súlade so zákonom o majetku obcí bolo

možné postupovať podľa výnimky obsiahnutej v § 9a ods. 11 zákona o majetku obcí a na

prevod akcií bolo potrebné aplikovať prednostne ustanovenia (ako i

samotných stanov predmetnej obchodnej spoločnosti) ako lex specialis vo vzťahu k

citovanému zákonu o majetku obcí.“.

3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -235

zo 17. mája 2017 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

a 2 (ďalej len „“).

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. b) , tvrdiac, že k rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom táto

právna otázka „spočíva v právnom výklade ustanovenia

Zb. o majetku obci v znení účinnom od 1. 1. 2011... a v ňom uvedenej výnimky, v zmysle

ktorej obec za istých okolnosti nemusí pri nakladaní s cennými papiermi a majetkovými

podielmi na právnických osobách, dôsledkom ktorého je zmena vlastníctva, postupovať

podľa odsekov 1 až 7 označeného zákona“.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol ako

nedôvodné podľa , pričom konštatoval, že dovolaním nastolená právna otázka

skutočne nebola dovolacím súdom riešená, avšak vyjadril sa k nej najvyšší súd ako odvolací

súd v konaní vedenom pod sp. zn. , teda hierarchicky rovnaký súd.

V napadnutom konaní ide v podstate o totožnú vec, založenú na rovnakom skutkovom

základe týkajúcom za zmluvného prevodu akcií akciovej spoločnosti zo žalovaného

v 1. rade na žalovaného v 2. rade, schváleného uznesením mestského zastupiteľstva

10. a 17. februára 2011. Ak má platiť ústavný princíp právnej istoty a precedenčná povaha

meritórneho rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.

, tak aj toto rozhodnutie najvyššieho súdu je záväzné nielen pre podobné

prípady riešené v budúcnosti, ale aj pre najvyšší súd samotný, a to až do okamihu, pokiaľ

nebude aktivizovať postup podľa Z. z o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Keďže podľa

dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný a z iných než dovolateľom uplatnených

dovolacích dôvodov napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže, mal sťažovateľ

dôslednejšie zvažovať, aký dovolací dôvod v dovolaní uplatní, aby dovolací súd presvedčil

o potrebe zmeny judikatúry. Najvyšší súd navyše poukázal na skutočnosť, že podobne

konali aj iné samosprávy, ktoré za obdobných podmienok previedli svoje akcie v akciovej

spoločnosti na žalovaného v 2. rade, resp. na iný subjekt.

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a napadnutý

rozsudok považuje za nepreskúmateľný, vnútorne si odporujúci, svojvoľný a zjavne

neodôvodnený. Opakujúc argumenty, ktoré vzniesol v konaní pred všeobecnými súdmi,

v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd mu nedal žiadne odpovede na ním

formulované právne otázky spočívajúce vo výklade ustanovenia § 9a ods. 11 zákona

o majetku obcí a ňom uvedenej výnimky, hoci tieto neboli v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho dosiaľ vyriešené.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa zaručených a 2 a práva zaručeného dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2019 (bod 5).

17. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp.

spravodlivý proces (, ).

20. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

21. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa podľa aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného

súdu v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je

opodstatnená.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. Podľa dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

24. Podľa dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.

25. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského

súdu, jeho dovolanie riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru

o nedôvodnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový

poriadok prostredníctvom § 448 vyslovene umožňuje. Napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká aplikácia

príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich

podstaty a zmyslu.

26. Do obsahu základného práva podľa (resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru) nepatrí právo sporovej strany dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana

predkladá (, , , ). Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia (, , ).

27. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňoval

záver napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

28. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu.

29. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu .

30. V posudzovanom prípade nebola predmetom konania pred ústavným súdom

námietka odmietnutia súdnej ochrany (odopretia prístupu k súdu) sťažovateľovi, pokiaľ ide

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy spôsobilého zasiahnuť

do práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľa. Sťažovateľ žalobou podanou

okresnému súdu napadol platnosť kúpnej zmluvy, ktorej zmluvnými stranami boli subjekty

odlišné od jeho osoby (bod 2).

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu