Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 74/2019
PDF · 231.35 KB
No categories available
III. ÚS 74/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
PEhAES, a. s., IČO 00 155 764, Bardejovská 15, Ľubotice, zastúpenej advokátkou
JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 119/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti PEhAES, a. s., na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 119/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C
119/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti PEhAES, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
PEhAES, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur
a dvadsaťšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Martiny Kožárovej Jenčovej,
Slovenská 69, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 74/2019-7 z 29. októbra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti PEhAES, a. s., IČO 00 155 764, Bardejovská 15, Ľubotice (ďalej len
„sťažovateľka), podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 119/2008 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je na základe žaloby
z 18. apríla 2008 stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 119/2008,
v ktorom sa ako žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v katastrálnom území Prešov, vypratania týchto nehnuteľností a vydania bezdôvodného
obohatenia. Okresný súd uznesením zo 4. novembra 2008 konanie prerušil
do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 126/2003.
Následne v roku 2012 pokračoval v konaní a 26. júna 2013 rozhodol vo veci meritórnym
rozsudkom. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd uznesením
z 26. júna 2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd opäť vo veci rozhodol 24. júna 2016 v poradí druhým rozsudkom, ktorý bol
sťažovateľke doručený až 19. júna 2017. Aj tento rozsudok okresného súdu bol na základe
odvolania sťažovateľky zrušený uznesením krajského súdu z 25. januára 2018 a vec bola
vrátená okresnému súdu na nové rozhodnutie. Okresný súd po vrátení veci rozhodol
rozsudkom z 15. mája 2018 o zamietnutí žaloby, písomné vyhotovenie rozsudku však
sťažovateľke do dňa podania ústavnej sťažnosti nedoručil.
3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti najmä uviedla:
„V danej právnej veci je zrejmé, že napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac
ako 10 rokov , nie je doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Je pravdou, že v čase od roku 2008
do roku 2012 bolo konanie prerušené a súd z toho dôvodu nekonal. Poukazujeme však
na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I ÚS 21/2000 z 20.09.2000, podľa ktorého zo žiadneho
ustanovenia Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo
na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Z hľadiska náročnosti nepovažujeme uvedené konanie za náročné. Ide o konanie
o určenie vlastníckeho práva v súvislosti s odstúpením od kúpnej zmluvy. V danom prípade
nie je potrebné ani vykonanie rozsiahleho dokazovania (napr. znalecké dokazovanie,
vypočutie väčšieho množstva svedkov a pod.), ide skôr o právne posúdenie veci, pritom
krajský súd už vyslovil svoj právny názor vo svojich zrušujúcich uzneseniach. Preto nie je
možné dĺžku konania odôvodňovať náročnosťou veci. Poukazujeme na to, že prieťahy
v konaní vznikli predovšetkým v roku 2016, keď súd po vrátení veci z odvolacieho konania
2 roky vo veci nekonal, rovnako tak po vyhlásení v poradí druhého prvoinštančného
rozsudku, ktorého písomné vyhotovenie bolo účastníkom doručené až po roku
a v súčasnosti, keď rozsudok vyhlásený dňa 15.05.2018 doposiaľ nebol vyhotovený v jeho
písomnej forme.
... Vzhľadom na uvedené potom považujeme za dôvodné konštatovať, že viac ako
10 rokov trvajúce rozhodovanie súdu je nutné posudzovať ako neodôvodnené prieťahy
v súdnom konaní, ktoré neboli spôsobené ani zložitosťou veci ani správaním účastníkov,
ale výlučne postupom okresného súdu, ktorý bol vo viacerých obdobiach nečinný, prípadne
aj neefektívnou činnosťou súdu, keďže prvý rozsudok súdu 1. inštancie bol zrušený z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti a druhý z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
... Poukazujeme na to, že v dôsledku dlhotrvajúceho rozhodovania súdu je žalobca už
viac ako 10 rokov stave právnej neistoty. Súdy za takúto dlhú dobu neboli schopné
právoplatne vyriešiť danú situáciu, prvostupňový súd nerešpektuje záväzný právny názor
odvolacieho súdu a opakovane zamieta žalobu z dôvodu premlčania nároku.
Preto považujeme požadované finančné zadosťučinenie za opodstatnené a primerané
s poukazom na dĺžku konania a povahu právnej veci.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení
jej v záhlaví označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní, aby prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a ďalšie podania sťažovateľky
5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprO 1583/2019 zo 4. decembra 2019
doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2019 vyjadril k ústavnej sťažnosti predseda
okresného súdu, v ktorom uviedol: „... v danej veci bol rozsudok vo veci vedenej pod sp. zn.
13C/119/2008 zo dňa 15.05.2018 expedovaný dňa 29.10.2019. Voči Mgr. Petrovi
Revickému som podal návrh na disciplinárne konanie v máji 2019, obsahom ktorého je aj
nenapísanie tohto rozsudku.“
6. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na ústnom
pojednávaní v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti.
7. Právna zástupkyňa sťažovateľky na základe výzvy ústavného súdu reagovala
na vyjadrenie predsedu okresného súdu vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
18. decembra 2019, v ktorom uviedla:
„... vzhľadom na obsah vyjadrenia predsedu Okresného súdu Prešov nezaujímame
žiadne stanovisko k tomuto vyjadreniu. Na podanej ústavnej sťažnosti, aj vzhľadom na toto
vyjadrenie, trváme.“
8. Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň vyslovila súhlas „s prejednaním veci
bez ústneho pojednávania“.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
a to § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
19. V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú
sťažnosť sťažovateľky.
21. Posúdením napadnutého konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel
k záveru, že preskúmavané konanie, ktorého predmetom je návrh na určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, návrh na uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosti (byt)
a návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je po právnej ani skutkovej stránke
zložité, a to aj napriek kumulácii viacerých návrhov. Obdobné spory tvoria štandardnú
súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov. Na doterajšiu dĺžku napadnutého konania
preto nemala vplyv zložitosť veci.
22. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v napadnutom
konaní, ústavný súd nezistil podstatnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní
k zbytočným prieťahom. Na ťarchu sťažovateľky z pohľadu zbytočných prieťahov možno
pripísať len skutočnosť, že nehájila dostatočne svoje práva v napadnutom konaní v zmysle
zásady ,,vigilantibus iura“, keď v jeho priebehu vôbec nevyužila sťažnosť namietajúcu
prieťahy adresovanú predsedovi súdu a tieto namietala až ústavnou sťažnosťou.
23. Ústavný súd v súvislosti so správaním sťažovateľky poukazuje aj na okolnosť,
že priebeh konania pred okresným súdom bol viackrát charakterizovaný využitím
procesných dispozičných oprávnení sťažovateľky, ktoré na strane okresného súdu vyvolali
povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy (čiastočné späťvzatie
žaloby z 3. septembra 2012, rozšírenie žaloby z 5. júna 2013, dôvodne podané odvolania
sťažovateľky proti dvom meritórnym rozsudkom). Podľa právneho názoru ústavného súdu
využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie
a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu
konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné
prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Zároveň dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho
účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných
prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval
bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).
24. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a konštatuje, že vzhľadom
na doterajšiu dĺžku napadnutého konania nepovažoval za potrebné podrobne skúmať postup
okresného súdu, pretože aj skutkovo či právne náročnejšia občianskoprávna vec nesmie
trvať takú dlhú dobu. Z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že návrh
na začatie konania bol okresnému súdu doručený 21. apríla 2008. Uznesením
zo 4. novembra 2008 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 126/2003, predmetom ktorého bolo určenie
neplatnosti časti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. Po právoplatnom skončení
označeného konania (7. decembra 2011) okresný súd konal vo veci v zásade plynulo
a rozsudkom z 26. júna 2013 žalobu zamietol. Tento rozsudok okresného súdu bol
na základe odvolania sťažovateľky zrušený odvolacím súdom a vec bola vrátená okresnému
súdu na nové konanie. Okresný súd bol vo veci dlhodobo nečinný v období po vrátení veci
odvolacím súdom, teda od 24. júla 2014 do 2. júna 2016, keď zaslal vyjadrenie žalovaných
sťažovateľke (teda 22 mesiacov). Následne okresný súd na pojednávaní konanom 24. júna
2016 vyhlásil vo veci ďalší meritórny rozsudok, ktorý bol vypracovaný a zaslaný stranám
sporu až 14. júna 2017, teda po roku od jeho vyhlásenia. Aj tento v poradí druhý meritórny
rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie
(26. februára 2018). Okresný súd na ostatnom pojednávaní konanom 15. mája 2018 vyhlásil
vo veci v poradí tretí meritórny rozsudok, ktorým opäť žalobu zamietol. Pri jeho doručovaní
okresný súd postupoval opäť s prieťahmi, keď ho zaslal stranám až 29. októbra 2019 (teda
po vyše 17 mesiacoch). Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.
25. Z uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní vyplýva,
že okresný súd bol vo veci opakovane dlhodobo nečinný, pričom uvedené obdobia
nečinnosti okresného súdu (v celkovej dĺžke 51 mesiacov) bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Osobitne kriticky v tomto smere
ústavný súd hodnotí dlhodobé otáľanie okresného súdu s písomným vyhotovovaním
rozhodnutí (rozsudok vyhlásený 24. júna 2016 – 12 mesiacov, rozsudok vyhlásený 15. mája
2018 – viac ako 17 mesiacov).
26. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená
a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom)
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho
činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
27. O neefektívnej činnosti okresného súdu svedčí tá skutočnosť, že dva meritórne
rozsudky okresného súdu boli odvolacím súdom zrušené (z toho jeden rozsudok z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti) a aj v poradí tretí meritórny rozsudok napadla sťažovateľka
odvolaním. Vec tak nie je ani po takmer dvanástich rokoch trvania napadnutého konania
právoplatne skončená.
28. Uvedenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní
treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu
netolerovateľné. Ústavný súd preto konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom,
ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním sťažovateľky, ale najmä v dôsledku
postupu okresného súdu. Už samotná dĺžka trvania konania pred okresným súdom (dvanásť
a pol roka) sama osebe signalizuje porušenie základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
29. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie p ráv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
30. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
31. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že označená
vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
právoplatne skončená.
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
33. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
34. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
35. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
36. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € vzhľadom na „dĺžku konania a povahu právnej veci“.
37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
39. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktoré nie je dosiaľ
právoplatne skončené, berúc do úvahy všetky okolnosti zisteného porušenia práv
sťažovateľky, najmä neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu v trvaní 4 rokov a troch
mesiacov, ako aj okolnosť, že v napadnutom konaní sa sťažovateľka nepokúsila chrániť
svoje práva podaním sťažnosti na postup súdu adresovanej predsedovi okresného súdu,
ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € pre sťažovateľku za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde.
VI.
Trovy konania
40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
41. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
42. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 346,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2019 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti)
v hodnote po 163,33 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €. Náhradu
za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému
súdu 18. decembra 2019, ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože obsah doručeného
stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.
43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu