Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 74/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

PEhAES, a. s., IČO 00 155 764, Bardejovská 15, Ľubotice, zastúpenej advokátkou

JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti PEhAES, a. s., na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

119/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti PEhAES, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť jej

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

PEhAES, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur

a dvadsaťšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Martiny Kožárovej Jenčovej,

Slovenská 69, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-7 z 29. októbra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti PEhAES, a. s., IČO 00 155 764, Bardejovská 15, Ľubotice (ďalej len

„sťažovateľka), podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je na základe žaloby

z 18. apríla 2008 stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa ako žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

v katastrálnom území Prešov, vypratania týchto nehnuteľností a vydania bezdôvodného

obohatenia. Okresný súd uznesením zo 4. novembra 2008 konanie prerušil

do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Následne v roku 2012 pokračoval v konaní a 26. júna 2013 rozhodol vo veci meritórnym

rozsudkom. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd uznesením

z 26. júna 2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd opäť vo veci rozhodol 24. júna 2016 v poradí druhým rozsudkom, ktorý bol

sťažovateľke doručený až 19. júna 2017. Aj tento rozsudok okresného súdu bol na základe

odvolania sťažovateľky zrušený uznesením krajského súdu z 25. januára 2018 a vec bola

vrátená okresnému súdu na nové rozhodnutie. Okresný súd po vrátení veci rozhodol

rozsudkom z 15. mája 2018 o zamietnutí žaloby, písomné vyhotovenie rozsudku však

sťažovateľke do dňa podania ústavnej sťažnosti nedoručil.

3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti najmä uviedla:

„V danej právnej veci je zrejmé, že napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac

ako 10 rokov , nie je doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Je pravdou, že v čase od roku 2008

do roku 2012 bolo konanie prerušené a súd z toho dôvodu nekonal. Poukazujeme však

na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. z 20.09.2000, podľa ktorého zo žiadneho

ustanovenia SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo

na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Z hľadiska náročnosti nepovažujeme uvedené konanie za náročné. Ide o konanie

o určenie vlastníckeho práva v súvislosti s odstúpením od kúpnej zmluvy. V danom prípade

nie je potrebné ani vykonanie rozsiahleho dokazovania (napr. znalecké dokazovanie,

vypočutie väčšieho množstva svedkov a pod.), ide skôr o právne posúdenie veci, pritom

krajský súd už vyslovil svoj právny názor vo svojich zrušujúcich uzneseniach. Preto nie je

možné dĺžku konania odôvodňovať náročnosťou veci. Poukazujeme na to, že prieťahy

v konaní vznikli predovšetkým v roku 2016, keď súd po vrátení veci z odvolacieho konania

2 roky vo veci nekonal, rovnako tak po vyhlásení v poradí druhého prvoinštančného

rozsudku, ktorého písomné vyhotovenie bolo účastníkom doručené až po roku

a v súčasnosti, keď rozsudok vyhlásený dňa 15.05.2018 doposiaľ nebol vyhotovený v jeho

písomnej forme.

... Vzhľadom na uvedené potom považujeme za dôvodné konštatovať, že viac ako

10 rokov trvajúce rozhodovanie súdu je nutné posudzovať ako neodôvodnené prieťahy

v súdnom konaní, ktoré neboli spôsobené ani zložitosťou veci ani správaním účastníkov,

ale výlučne postupom okresného súdu, ktorý bol vo viacerých obdobiach nečinný, prípadne

aj neefektívnou činnosťou súdu, keďže prvý rozsudok súdu 1. inštancie bol zrušený z dôvodu

jeho nepreskúmateľnosti a druhý z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

... Poukazujeme na to, že v dôsledku dlhotrvajúceho rozhodovania súdu je žalobca už

viac ako 10 rokov stave právnej neistoty. Súdy za takúto dlhú dobu neboli schopné

právoplatne vyriešiť danú situáciu, prvostupňový súd nerešpektuje záväzný právny názor

odvolacieho súdu a opakovane zamieta žalobu z dôvodu premlčania nároku.

Preto považujeme požadované finančné zadosťučinenie za opodstatnené a primerané

s poukazom na dĺžku konania a povahu právnej veci.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jej v záhlaví označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní, aby prikázal

okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke

priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a ďalšie podania sťažovateľky

5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. zo 4. decembra 2019

doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2019 vyjadril k ústavnej sťažnosti predseda

okresného súdu, v ktorom uviedol: „... v danej veci bol rozsudok vo veci vedenej pod sp. zn.

zo dňa 15.05.2018 expedovaný dňa 29.10.2019. Voči Mgr. Petrovi

Revickému som podal návrh na disciplinárne konanie v máji 2019, obsahom ktorého je aj

nenapísanie tohto rozsudku.“

6. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na ústnom

pojednávaní v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti.

7. Právna zástupkyňa sťažovateľky na základe výzvy ústavného súdu reagovala

na vyjadrenie predsedu okresného súdu vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

18. decembra 2019, v ktorom uviedla:

„... vzhľadom na obsah vyjadrenia predsedu Okresného súdu Prešov nezaujímame

žiadne stanovisko k tomuto vyjadreniu. Na podanej ústavnej sťažnosti, aj vzhľadom na toto

vyjadrenie, trváme.“

8. Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň vyslovila súhlas „s prejednaním veci

bez ústneho pojednávania“.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

, ).

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení (ďalej len „OSP“),

a to , , a , ktorý platil do 30. júna 2016,

a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

19. V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157

ods. 1 „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú

sťažnosť sťažovateľky.

21. Posúdením napadnutého konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel

k záveru, že preskúmavané konanie, ktorého predmetom je návrh na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, návrh na uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosti (byt)

a návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je po právnej ani skutkovej stránke

zložité, a to aj napriek kumulácii viacerých návrhov. Obdobné spory tvoria štandardnú

súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra všeobecných súdov. Na doterajšiu dĺžku napadnutého konania

preto nemala vplyv zložitosť veci.

22. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v napadnutom

konaní, ústavný súd nezistil podstatnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní

k zbytočným prieťahom. Na ťarchu sťažovateľky z pohľadu zbytočných prieťahov možno

pripísať len skutočnosť, že nehájila dostatočne svoje práva v napadnutom konaní v zmysle

zásady ,,vigilantibus iura“, keď v jeho priebehu vôbec nevyužila sťažnosť namietajúcu

prieťahy adresovanú predsedovi súdu a tieto namietala až ústavnou sťažnosťou.

23. Ústavný súd v súvislosti so správaním sťažovateľky poukazuje aj na okolnosť,

že priebeh konania pred okresným súdom bol viackrát charakterizovaný využitím

procesných dispozičných oprávnení sťažovateľky, ktoré na strane okresného súdu vyvolali

povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy (čiastočné späťvzatie

žaloby z 3. septembra 2012, rozšírenie žaloby z 5. júna 2013, dôvodne podané odvolania

sťažovateľky proti dvom meritórnym rozsudkom). Podľa právneho názoru ústavného súdu

využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie

a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu

konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné

prieťahy (m. m. ). Zároveň dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho

účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných

prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval

bez zbytočných prieťahov (napr. ).

24. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a konštatuje, že vzhľadom

na doterajšiu dĺžku napadnutého konania nepovažoval za potrebné podrobne skúmať postup

okresného súdu, pretože aj skutkovo či právne náročnejšia občianskoprávna vec nesmie

trvať takú dlhú dobu. Z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že návrh

na začatie konania bol okresnému súdu doručený 21. apríla 2008. Uznesením

zo 4. novembra 2008 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo určenie

neplatnosti časti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. Po právoplatnom skončení

označeného konania (7. decembra 2011) okresný súd konal vo veci v zásade plynulo

a rozsudkom z 26. júna 2013 žalobu zamietol. Tento rozsudok okresného súdu bol

na základe odvolania sťažovateľky zrušený odvolacím súdom a vec bola vrátená okresnému

súdu na nové konanie. Okresný súd bol vo veci dlhodobo nečinný v období po vrátení veci

odvolacím súdom, teda od 24. júla 2014 do 2. júna 2016, keď zaslal vyjadrenie žalovaných

sťažovateľke (teda 22 mesiacov). Následne okresný súd na pojednávaní konanom 24. júna

2016 vyhlásil vo veci ďalší meritórny rozsudok, ktorý bol vypracovaný a zaslaný stranám

sporu až 14. júna 2017, teda po roku od jeho vyhlásenia. Aj tento v poradí druhý meritórny

rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie

(26. februára 2018). Okresný súd na ostatnom pojednávaní konanom 15. mája 2018 vyhlásil

vo veci v poradí tretí meritórny rozsudok, ktorým opäť žalobu zamietol. Pri jeho doručovaní

okresný súd postupoval opäť s prieťahmi, keď ho zaslal stranám až 29. októbra 2019 (teda

po vyše 17 mesiacoch). Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.

25. Z uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní vyplýva,

že okresný súd bol vo veci opakovane dlhodobo nečinný, pričom uvedené obdobia

nečinnosti okresného súdu (v celkovej dĺžke 51 mesiacov) bez akýchkoľvek zákonných

dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Osobitne kriticky v tomto smere

ústavný súd hodnotí dlhodobé otáľanie okresného súdu s písomným vyhotovovaním

rozhodnutí (rozsudok vyhlásený 24. júna 2016 – 12 mesiacov, rozsudok vyhlásený 15. mája

2018 – viac ako 17 mesiacov).

26. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená

a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie (dohovorom)

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho

činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. ).

27. O neefektívnej činnosti okresného súdu svedčí tá skutočnosť, že dva meritórne

rozsudky okresného súdu boli odvolacím súdom zrušené (z toho jeden rozsudok z dôvodu

jeho nepreskúmateľnosti) a aj v poradí tretí meritórny rozsudok napadla sťažovateľka

odvolaním. Vec tak nie je ani po takmer dvanástich rokoch trvania napadnutého konania

právoplatne skončená.

28. Uvedenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní

treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu

netolerovateľné. Ústavný súd preto konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom,

ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním sťažovateľky, ale najmä v dôsledku

postupu okresného súdu. Už samotná dĺžka trvania konania pred okresným súdom (dvanásť

a pol roka) sama osebe signalizuje porušenie základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto rozhodnutia.

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

29. Podľa ak porušenie p ráv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

30. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

31. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal

okresnému súdu podľa a

konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že označená

vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

právoplatne skončená.

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

33. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

36. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € vzhľadom na „dĺžku konania a povahu právnej veci“.

37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

39. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktoré nie je dosiaľ

právoplatne skončené, berúc do úvahy všetky okolnosti zisteného porušenia práv

sťažovateľky, najmä neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu v trvaní 4 rokov a troch

mesiacov, ako aj okolnosť, že v napadnutom konaní sa sťažovateľka nepokúsila chrániť

svoje práva podaním sťažnosti na postup súdu adresovanej predsedovi okresného súdu,

ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € pre sťažovateľku za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

VI.

Trovy konania

40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

41. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

42. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 346,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2019 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti)

v hodnote po 163,33 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €. Náhradu

za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému

súdu 18. decembra 2019, ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože obsah doručeného

stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu