Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení

žalobcu domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. proti ,

(ďalej len „žalovaná“), určenia, že výpoveď daná mu žalovanou

listom z 25. mája 2010 je neplatná a že jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou

z 1. apríla 1981 u žalovanej naďalej trvá.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2013 (ďalej len „prvý

rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

4. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) uznesením sp. zn. z 2. júla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) zrušil prvý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2016

(ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil druhý rozsudok okresného súdu.

7. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie podľa § 420 písm. f)

a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

8. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa podľa

zamietol. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, najvyšší súd dospel k záveru,

že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420

písm. f) a sťažovateľove námietky v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnené.

Na základe uvedeného následne najvyšší súd pristúpil k posúdeniu dovolania sťažovateľa

z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, a to nesprávneho právneho posúdenia

veci krajským súdom, keď dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

9. Sťažovateľ k dôvodnosti podaného dovolania podľa namieta,

že sa nemožno stotožniť s názorom najvyššieho súdu, a to že v jeho prípade nedošlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto argumentačnej línii sťažovateľ poukazuje

na porušenie princípu právnej istoty, keď poznajúc právny názor vyjadrený v uznesení

krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil prvý rozsudok okresného súdu, legitímne

očakával, že jeho žalobe bude vyhovené. V tejto súvislosti uvádza: «Navrhovateľ

má za to, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené aj s ohľadom na to, že súd

prvej inštancie nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v skoršom

jeho rozhodnutí sp. zn. zo dňa 2.7.2015, pritom s ohľadom na ustanovenie

( účinného v čase rozhodovania ) mal takto postupovať. Krajský súd

v Košiciach ako odvolací súd uznesením sp. zn. zo dňa 2.7.2015 napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s tým, že vyslovil nasledujúci právny názor: „Ponuka

sa však musí vzťahovať aj na dobu po uplynutí výpovednej lehoty, čím sa však súd 1. stupňa

nezaoberal a v tom je podľa odvolacieho súdu nesprávny výklad ust. § 63 ods. 2 Zákonníka

práce. Po vrátení bude úlohou súdu 1. stupňa náležíte skúmať ponukovú povinnosť

zamestnávateľa v zmysle ust. § 63 ods. 2 vychádzajúc z uvedeného právneho názoru

odvolacieho súdu, podľa ktorého sa ponuková povinnosť musí vzťahovať aj na obdobie

po uplynutí výpovednej lehoty.“ Aj napriek tomuto právnemu názoru odvolacieho súdu súd

prvej inštancie sa pri opätovnom rozhodovaní o žalobnom návrhu po vrátení veci

odvolacím súdom nezaoberal otázkou splnenia ponukovej povinnosti voľných pracovných

miest školy na dobu po uplynutí výpovednej doby a odvolací súd v svojom druhom

rozhodnutí sp. zn. zo dňa 31.5.2017, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil, na prekvapenie navrhovateľa vyslovil iný právny názor: “... splnenie ponukovej

povinnosti zo strany žalovaného nemožno skúmať podľa okolnosti, ktoré nastali až v

budúcnosti, teda až od účinnosti organizačnej zmeny dňa 1.9.2010, čo nie je v rozpore s

názorom v označenom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v danom spore.“

Navrhovateľ práve naopak poznajúc právny názor z prvého rozhodnutia (zrušujúceho)

odvolacieho súdu, očakával, že jeho žalobe bude rozhodnutím súdu prvej inštancie

vyhovené, keďže z vykonaného dokazovania vyplýval záver, že bezprostredne po uplynutí

výpovednej doby boli školou vytvorené voľné miesta, ktoré mohli byť navrhovateľovi

ponúknuté, a keďže sa tak nestalo a škola tieto miesta navrhovateľovi neponúkla ako inú

vhodnú prácu, nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede.»

10. Sťažovateľ vo vzťahu k dôvodnosti ním podaného dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) namieta, že najvyšší súd sa zamietnutím dovolania odklonil od svojej

ustálenej rozhodovacej praxe, a to konkrétne od rozhodovacej praxe vyjadrenej v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. januára 2003. V tejto súvislosti uvádza:

„Všetky kroky žalovanej školy boli robené tak, aby nová organizačná štruktúra

bola pripravená k jej účinnosti, teda k 1.9.2010. Nie je možné vytrhnúť jeden úkon

(výpoveď) a tento vyhodnotiť tak, že dňa 25.5.2010 nemala žalovaná voľné pracovné

miesto. Výpoveď navrhovateľovi bola daná v čase, keď pracovné miesto, ktoré zastával, ešte

nebolo zrušené. Toto bolo zrušené ku dňu 31.8.2010. Na druhej strane v čase dania

výpovede už žalovaná škola ako zamestnávateľ mala platnú (avšak nie účinnú) novú

organizačnú schému školy, veď preto dala výpoveď, a teda vedela o tom, že ku dňu

skončenia výpovednej lehoty má voľné pracovné miesta 2 nočných vychovávateľov a jedno

pracovné miesto vedúceho výchovy. Nebol tu stav dania výpovede a následne počas

výpovednej lehoty vznikla potreba vytvorenia nového miesta.

Formalistický výklad citovaných ustanovení zo strany všetkých

súdov a s tým spojené rozhodnutia súdov, keď v situácii, že miesto zamestnanca

ešte nie je zrušené, ale už dostane výpoveď, aby výpovedná doba uplynula ku dňu účinnosti

rozhodnutia o zrušení miesta a zároveň sa splnenie ponukovej povinnosti skúma

v čase doručovania výpovede, bez ohľadu na stav ku dňu zrušenia miesta a uplynutiu

výpovednej doby, je podľa názoru navrhovateľa arbitrárne v rozpore so znením a účelom

zákona, ako aj v rozpore s článkom II základných zásad ...“

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k.

zo dňa 27.3.2019 porušené.

Zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 27.3.2019 a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov

právneho zastúpenia vo výške 415,51 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra

Kucharčíka, advokáta, Štefánikova 40, Košice v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

12. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prvej argumentačnej línii [vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa , pozn.] spočíva v namietanej skutočnosti

o nesprávnosti názoru najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd uviedol, že nezohľadnením

právneho názoru iného senátu krajského súdu vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa .

21. K uvedenej námietke ústavný súd poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu,

keď najvyšší súd v napadnutom rozsudku, a to konkrétne v bode 23 uviedol, že odvolací súd

nebol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom iného senátu odvolacieho súdu

vysloveným v zrušujúcom uznesení z 2. júla 2015 sp. zn. ,

pretože táto povinnosť mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, čo vedie k záveru

o neporušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa .

22. V prejednávanej veci ústavný súd považuje za potrebné poukázať na viazanosť

odvolacieho súdu svojím vlastným kasačným rozhodnutím, v ktorom vysloví záväzný

právny názor, ktorým je súd prvej inštancie, ako aj on sám v ďalšom konaní viazaný,

pokiaľ nedôjde k zmene v skutkových zisteniach na základe doplneného dokazovania

vykonaného súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom. V spore sťažovateľa

nejde o názor „iného senátu“ odvolacieho súdu, ale o názor odvolacieho súdu,

ktorý bol vyslovený po vrátení veci súdu prvej inštancie. Z príloh pripojených k ústavnej

sťažnosti je zrejmé, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2015

bolo vydané predsedom senátu . Ako vyplýva z Dodatku č. 7 k rozvrhu

práce krajského súdu na rok 2016, z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu sa nápad vecí

s účinnosťou od 16. mája 2016 predsedovi senátu zastavil. V dôsledku

uvedenej skutočnosti sa po podaní odvolania proti druhému rozsudku okresného súdu vec

pridelila inému senátu.

23. V dôsledku uvedenej skutočnosti ústavný súd považuje názor najvyššieho súdu

o neviazanosti krajského súdu právnym názorom vyjadreným v tej istej prejednávanej veci

tým istým krajským súdom (len v inom zložení senátu) bez bližšieho zaoberania

sa podstatou námietok sťažovateľa o odklone od vyjadreného právneho názoru v kasačnom

rozhodnutí za názor na hranici ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku

(napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne

iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia

zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany

orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný, resp. rozhodujúci

dosah (m. m. ). V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje,

že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má automaticky za následok

porušenie , resp. dohovorom garantovaného práva, v danom prípade základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

25. Z ústavnoprávneho hľadiska je pre prípadné vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv podstatné, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi dostal

odpoveď na vo veci podstatnú právnu otázku, keď najvyšší súd pripustil vecný prieskum

podaného dovolania sťažovateľa, avšak nie ako navrhoval sťažovateľ v podanom dovolaní

podľa , ale podľa , keď dospel k názoru,

že sťažovateľom formulovaná právna otázka ešte nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu riešená.

26. Najvyšší súd sa v bodoch 28 až 34 napadnutého rozsudku ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s právnou otázkou, ktorá bola pre vec podstatná,

a to už po zohľadnení sťažovateľom predloženej argumentácii k právnemu názoru,

ktorý zaujal krajský súd v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2017, keď uviedol:

„Ako už najvyšší súd skonštatoval v rozhodnutí z 20. apríla 2011 sp. zn. ,

splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa

je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede, t. j. rozhodujúce

je, či zamestnávateľ má v čase dania výpovede voľné pracovné miesto,

ktoré je pre zamestnanca vhodné. Voľným pracovným miestom je pracovné miesto,

na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať.

Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca

žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať

(pozri R 51/1997). Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63

ods. 2 je teda právne významné iba to, či zamestnávateľ disponuje voľným

pracovným miestom v okamihu, kedy dáva zamestnancovi výpoveď. Skutočnosť,

že zamestnávateľ neskôr príjme do pracovného pomeru iného zamestnanca na pracovné

miesto, ktoré by vzhľadom na svoju kvalifikáciu mohol vykonávať aj zamestnanec,

ktorý dostal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, nie je z hľadiska splnenia ponukovej

povinnosti zamestnávateľa podľa právne relevantná...

... V prejednávanom spore z rozhodnutia riaditeľa žalovanej č. 1/2010

o organizačných zmenách s účinnosťou od 1. septembra 2010 č. j.: 30/10-01, ktoré vstúpilo

do platnosti 19. mája 2010, vyplýva, že v dôsledku tejto organizačnej zmeny došlo

k zrušeniu funkcie zástupcu riaditeľa pre praktické vyučovanie, ktorú u žalovanej na

základe pracovnej zmluvy vykonával žalobca. Žalovaná dala 25. mája 2010 žalobcovi

písomnú výpoveď z pracovného pomeru v zmysle , t. j. z

dôvodu nadbytočnosti. Vo výpovedi uviedla, že na základe schválených organizačných

zmien žalobcovi v zmysle nemohla ponúknuť žiadne iné pracovné miesto,

a to ani na skrátený pracovný úväzok. Podľa výpovede sa mal pracovný pomer žalobcu

skončiť uplynutím 3 mesačnej výpovednej doby, t.j. 31. augusta 2010. V zmysle

uvedenej organizačnej zmeny došlo s účinnosťou od 1. septembra 2010 k vytvoreniu

nových pracovných miest (jedno miesto vedúceho výchovy a dve miesta nočného

vychovávateľa), ktoré žalovaná obsadila inými zamestnancami od 1. septembra 2010,

resp. od 6. septembra 2010. Žalovaná tieto pracovné miesta nemohla žalobcovi v čase

dania výpovede ponúknuť, pretože v danom čase reálne neexistovali, čo bolo v spore

jednoznačne preukázané a žalobca túto skutočnosť v zásade ani nerozporoval.

Poukazovanie žalobcu na skutočnosť, že žalovaná mala vedomosť o tom, že po nadobudnutí

účinnosti prijatej organizačnej zmeny 1. septembra 2010 bude mať k dispozícii pre neho

vhodnú prácu, nemožno z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa §

63 ods. 2 považovať za právne významné, pretože zisťovanie podmienok

stanovených v predmetom ustanovení sa vždy deje podľa stavu v čase dania výpovede...“

27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu