Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 80/2020
PDF · 210.16 KB
No categories available
I. ÚS 80/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 194/2017 z 27. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 194/2017 z 27. marca 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení
žalobcu domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 16 C 295/2010 proti ,
(ďalej len „žalovaná“), určenia, že výpoveď daná mu žalovanou
listom z 25. mája 2010 je neplatná a že jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou
z 1. apríla 1981 u žalovanej naďalej trvá.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 295/2010 z 26. apríla 2013 (ďalej len „prvý
rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.
4. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 484/2013 z 2. júla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) zrušil prvý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 295/2010 z 22. januára 2016
(ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.
6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 272/2016 z 31. mája 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil druhý rozsudok okresného súdu.
7. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
8. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa podľa § 448 CSP
zamietol. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, najvyšší súd dospel k záveru,
že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420
písm. f) CSP a sťažovateľove námietky v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnené.
Na základe uvedeného následne najvyšší súd pristúpil k posúdeniu dovolania sťažovateľa
z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, a to nesprávneho právneho posúdenia
veci krajským súdom, keď dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
9. Sťažovateľ k dôvodnosti podaného dovolania podľa § 420 písm. f) CSP namieta,
že sa nemožno stotožniť s názorom najvyššieho súdu, a to že v jeho prípade nedošlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto argumentačnej línii sťažovateľ poukazuje
na porušenie princípu právnej istoty, keď poznajúc právny názor vyjadrený v uznesení
krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil prvý rozsudok okresného súdu, legitímne
očakával, že jeho žalobe bude vyhovené. V tejto súvislosti uvádza: «Navrhovateľ
má za to, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené aj s ohľadom na to, že súd
prvej inštancie nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v skoršom
jeho rozhodnutí sp. zn. 2Co/484/2013 zo dňa 2.7.2015, pritom s ohľadom na ustanovenie
§ 226 O. s. p. ( účinného v čase rozhodovania ) mal takto postupovať. Krajský súd
v Košiciach ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2Co/484/2013 zo dňa 2.7.2015 napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s tým, že vyslovil nasledujúci právny názor: „Ponuka
sa však musí vzťahovať aj na dobu po uplynutí výpovednej lehoty, čím sa však súd 1. stupňa
nezaoberal a v tom je podľa odvolacieho súdu nesprávny výklad ust. § 63 ods. 2 Zákonníka
práce. Po vrátení bude úlohou súdu 1. stupňa náležíte skúmať ponukovú povinnosť
zamestnávateľa v zmysle ust. § 63 ods. 2 vychádzajúc z uvedeného právneho názoru
odvolacieho súdu, podľa ktorého sa ponuková povinnosť musí vzťahovať aj na obdobie
po uplynutí výpovednej lehoty.“ Aj napriek tomuto právnemu názoru odvolacieho súdu súd
prvej inštancie sa pri opätovnom rozhodovaní o žalobnom návrhu po vrátení veci
odvolacím súdom nezaoberal otázkou splnenia ponukovej povinnosti voľných pracovných
miest školy na dobu po uplynutí výpovednej doby a odvolací súd v svojom druhom
rozhodnutí sp. zn. 1 Co/272/2016 zo dňa 31.5.2017, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil, na prekvapenie navrhovateľa vyslovil iný právny názor: “... splnenie ponukovej
povinnosti zo strany žalovaného nemožno skúmať podľa okolnosti, ktoré nastali až v
budúcnosti, teda až od účinnosti organizačnej zmeny dňa 1.9.2010, čo nie je v rozpore s
názorom v označenom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v danom spore.“
Navrhovateľ práve naopak poznajúc právny názor z prvého rozhodnutia (zrušujúceho)
odvolacieho súdu, očakával, že jeho žalobe bude rozhodnutím súdu prvej inštancie
vyhovené, keďže z vykonaného dokazovania vyplýval záver, že bezprostredne po uplynutí
výpovednej doby boli školou vytvorené voľné miesta, ktoré mohli byť navrhovateľovi
ponúknuté, a keďže sa tak nestalo a škola tieto miesta navrhovateľovi neponúkla ako inú
vhodnú prácu, nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede.»
10. Sťažovateľ vo vzťahu k dôvodnosti ním podaného dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP namieta, že najvyšší súd sa zamietnutím dovolania odklonil od svojej
ustálenej rozhodovacej praxe, a to konkrétne od rozhodovacej praxe vyjadrenej v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 130/2003 z 1. januára 2003. V tejto súvislosti uvádza:
„Všetky kroky žalovanej školy boli robené tak, aby nová organizačná štruktúra
bola pripravená k jej účinnosti, teda k 1.9.2010. Nie je možné vytrhnúť jeden úkon
(výpoveď) a tento vyhodnotiť tak, že dňa 25.5.2010 nemala žalovaná voľné pracovné
miesto. Výpoveď navrhovateľovi bola daná v čase, keď pracovné miesto, ktoré zastával, ešte
nebolo zrušené. Toto bolo zrušené ku dňu 31.8.2010. Na druhej strane v čase dania
výpovede už žalovaná škola ako zamestnávateľ mala platnú (avšak nie účinnú) novú
organizačnú schému školy, veď preto dala výpoveď, a teda vedela o tom, že ku dňu
skončenia výpovednej lehoty má voľné pracovné miesta 2 nočných vychovávateľov a jedno
pracovné miesto vedúceho výchovy. Nebol tu stav dania výpovede a následne počas
výpovednej lehoty vznikla potreba vytvorenia nového miesta.
Formalistický výklad citovaných ustanovení Zákonníka práce zo strany všetkých
súdov a s tým spojené rozhodnutia súdov, keď v situácii, že miesto zamestnanca
ešte nie je zrušené, ale už dostane výpoveď, aby výpovedná doba uplynula ku dňu účinnosti
rozhodnutia o zrušení miesta a zároveň sa splnenie ponukovej povinnosti skúma
v čase doručovania výpovede, bez ohľadu na stav ku dňu zrušenia miesta a uplynutiu
výpovednej doby, je podľa názoru navrhovateľa arbitrárne v rozpore so znením a účelom
zákona, ako aj v rozpore s článkom II základných zásad Zákonníka práce...“
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 8 Cdo/194/2017
zo dňa 27.3.2019 porušené.
Zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8 Cdo/194/2017 zo dňa 27.3.2019 a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov
právneho zastúpenia vo výške 415,51 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra
Kucharčíka, advokáta, Štefánikova 40, Košice v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
12. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle
čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prvej argumentačnej línii [vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pozn.] spočíva v namietanej skutočnosti
o nesprávnosti názoru najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd uviedol, že nezohľadnením
právneho názoru iného senátu krajského súdu vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení
nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.
21. K uvedenej námietke ústavný súd poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu,
keď najvyšší súd v napadnutom rozsudku, a to konkrétne v bode 23 uviedol, že odvolací súd
nebol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom iného senátu odvolacieho súdu
vysloveným v zrušujúcom uznesení z 2. júla 2015 sp. zn. 2 Co 484/2013,
pretože táto povinnosť mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, čo vedie k záveru
o neporušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.
22. V prejednávanej veci ústavný súd považuje za potrebné poukázať na viazanosť
odvolacieho súdu svojím vlastným kasačným rozhodnutím, v ktorom vysloví záväzný
právny názor, ktorým je súd prvej inštancie, ako aj on sám v ďalšom konaní viazaný,
pokiaľ nedôjde k zmene v skutkových zisteniach na základe doplneného dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom. V spore sťažovateľa
nejde o názor „iného senátu“ odvolacieho súdu, ale o názor odvolacieho súdu,
ktorý bol vyslovený po vrátení veci súdu prvej inštancie. Z príloh pripojených k ústavnej
sťažnosti je zrejmé, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 484/2013 z 2. júla 2015
bolo vydané predsedom senátu . Ako vyplýva z Dodatku č. 7 k rozvrhu
práce krajského súdu na rok 2016, z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu sa nápad vecí
s účinnosťou od 16. mája 2016 predsedovi senátu zastavil. V dôsledku
uvedenej skutočnosti sa po podaní odvolania proti druhému rozsudku okresného súdu vec
pridelila inému senátu.
23. V dôsledku uvedenej skutočnosti ústavný súd považuje názor najvyššieho súdu
o neviazanosti krajského súdu právnym názorom vyjadreným v tej istej prejednávanej veci
tým istým krajským súdom (len v inom zložení senátu) bez bližšieho zaoberania
sa podstatou námietok sťažovateľa o odklone od vyjadreného právneho názoru v kasačnom
rozhodnutí za názor na hranici ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku
(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne
iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia
zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany
orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca
príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva
a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný, resp. rozhodujúci
dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje,
že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou, resp. dohovorom garantovaného práva, v danom prípade základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 104/2012).
25. Z ústavnoprávneho hľadiska je pre prípadné vyslovenie porušenia sťažovateľom
označených práv podstatné, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi dostal
odpoveď na vo veci podstatnú právnu otázku, keď najvyšší súd pripustil vecný prieskum
podaného dovolania sťažovateľa, avšak nie ako navrhoval sťažovateľ v podanom dovolaní
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď dospel k názoru,
že sťažovateľom formulovaná právna otázka ešte nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu riešená.
26. Najvyšší súd sa v bodoch 28 až 34 napadnutého rozsudku ústavne konformným
spôsobom vysporiadal s právnou otázkou, ktorá bola pre vec podstatná,
a to už po zohľadnení sťažovateľom predloženej argumentácii k právnemu názoru,
ktorý zaujal krajský súd v rozsudku sp. zn. 1 Co 272/2016 z 31. mája 2017, keď uviedol:
„Ako už najvyšší súd skonštatoval v rozhodnutí z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 MCdo 5/2010,
splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa
je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede, t. j. rozhodujúce
je, či zamestnávateľ má v čase dania výpovede voľné pracovné miesto,
ktoré je pre zamestnanca vhodné. Voľným pracovným miestom je pracovné miesto,
na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť zamestnanca zamestnávať.
Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca
žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať
(pozri R 51/1997). Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63
ods. 2 Zákonníka práce je teda právne významné iba to, či zamestnávateľ disponuje voľným
pracovným miestom v okamihu, kedy dáva zamestnancovi výpoveď. Skutočnosť,
že zamestnávateľ neskôr príjme do pracovného pomeru iného zamestnanca na pracovné
miesto, ktoré by vzhľadom na svoju kvalifikáciu mohol vykonávať aj zamestnanec,
ktorý dostal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, nie je z hľadiska splnenia ponukovej
povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce právne relevantná...
... V prejednávanom spore z rozhodnutia riaditeľa žalovanej č. 1/2010
o organizačných zmenách s účinnosťou od 1. septembra 2010 č. j.: 30/10-01, ktoré vstúpilo
do platnosti 19. mája 2010, vyplýva, že v dôsledku tejto organizačnej zmeny došlo
k zrušeniu funkcie zástupcu riaditeľa pre praktické vyučovanie, ktorú u žalovanej na
základe pracovnej zmluvy vykonával žalobca. Žalovaná dala 25. mája 2010 žalobcovi
písomnú výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonník práce, t. j. z
dôvodu nadbytočnosti. Vo výpovedi uviedla, že na základe schválených organizačných
zmien žalobcovi v zmysle Zákonníka práce nemohla ponúknuť žiadne iné pracovné miesto,
a to ani na skrátený pracovný úväzok. Podľa výpovede sa mal pracovný pomer žalobcu
skončiť uplynutím 3 mesačnej výpovednej doby, t.j. 31. augusta 2010. V zmysle
uvedenej organizačnej zmeny došlo s účinnosťou od 1. septembra 2010 k vytvoreniu
nových pracovných miest (jedno miesto vedúceho výchovy a dve miesta nočného
vychovávateľa), ktoré žalovaná obsadila inými zamestnancami od 1. septembra 2010,
resp. od 6. septembra 2010. Žalovaná tieto pracovné miesta nemohla žalobcovi v čase
dania výpovede ponúknuť, pretože v danom čase reálne neexistovali, čo bolo v spore
jednoznačne preukázané a žalobca túto skutočnosť v zásade ani nerozporoval.
Poukazovanie žalobcu na skutočnosť, že žalovaná mala vedomosť o tom, že po nadobudnutí
účinnosti prijatej organizačnej zmeny 1. septembra 2010 bude mať k dispozícii pre neho
vhodnú prácu, nemožno z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa §
63 ods. 2 Zákonníka práce považovať za právne významné, pretože zisťovanie podmienok
stanovených v predmetom ustanovení sa vždy deje podľa stavu v čase dania výpovede...“
27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu