Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 62/2020
PDF · 463.25 KB
No categories available
IV. ÚS 62/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti Future Media Invest, spol. s r. o., Komenského 4, Prešov, IČO 44 871 953,
zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 7, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 42/2019 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Future Media Invest, spol. s r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Future Media Invest, spol. s r. o.,
Komenského 4, Prešov, IČO 44 871 953 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 Cob 42/2019 z 26. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
sporu v procesnom postavení žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 103/2016, predmetom ktorého bol návrh žalobcu
na zaplatenie sumy 250,33 € s príslušenstvom z titulu neuhradených zálohových platieb
za obdobie bližšie špecifikované v žalobnom návrhu.
3. Okresný súd 12. novembra 2018 rozsudkom pre zmeškanie (ďalej len „rozsudok
pre zmeškanie“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 250,33 € s príslušenstvom
do troch dní od právoplatnosti predmetného rozsudku a zároveň priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Sťažovateľka 9. januára 2019 podala na okresnom súde návrh na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie, ktorý odôvodnila tým, že jej zástupca 12. novembra 2018, t. j.
v deň, keď sa na okresnom súde konalo pojednávanie (začiatok o 11.00 h, pozn.), na ktorom
bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, absolvoval v ranných hodinách (o 9.30 h, pozn.)
zákrok u zubára, ktorý spočíval v akútnom a neodkladnom ošetrení zápalu nervov a čistení
nervov v zube. Po absolvovaní zákroku mal opuchnuté okolie zuba, nevedel rozprávať, mal
silné bolesti hlavy a bol nútený ísť domov a užiť antibiotiká kvôli zápalu. Svoju
neprítomnosť na pojednávaní následne 15. novembra 2018 písomne ospravedlnil. Súčasťou
ospravedlnenia bolo potvrdenie od zubného lekára o absolvovaní lekárskeho ošetrenia
v termíne 12. novembra 2018 o 9.30 h.
4.1 Okresný súd uznesením sp. zn. 22 Cb 103/2016 z 26. júna 2019 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie
zamietol.
4.2 Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil
a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sťažovateľkou uvádzaný
dôvod jej neprítomnosti na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie,
nepovažoval za ospravedlniteľný dôvod v zmysle § 277 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
5. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti
vidí v rozhodnutí krajského súdu, ktorý sťažovateľkou uvádzaný dôvod, pre ktorý zmeškala
pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, nepovažoval
za ospravedlniteľný, čím znemožnil sťažovateľke domáhať sa ochrany svojich práv
zákonom ustanoveným spôsobom. V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ nemohol očakávať, že sa jeho zdravotný stav po
absolvovanom zákroku zhorší do takej miery, že nebude schopný zúčastniť sa vytýčeného
pojednávania. Určite išlo o neočakávanú udalosť. Sťažovateľovi výrazne opuchlo okolie
zuba, nebol schopný rozprávať, mal silné bolesti hlavy a bol nútený ísť rovno domov a užiť
antibiotiká kvôli zápalu. Z tohto dôvodu telefonické ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
nebolo možné, nakoľko sa mu nedalo zreteľne rozprávať. U sťažovateľa rozhodne nastala
prekážka nie len účasť na vytýčenom pojednávaní, ale aj ospravedlnení sa v ten deň,
nakoľko mu to zdravotný stav znemožňoval.“
6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Future Media Invest, spol. s r.o. na súdnu a inú
právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Cob/42/2019 zo dňa
26.09.2019 porušené boli.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Cob/42/2019 zo dňa
26.09.2019 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
374,58 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
12. Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Podľa § 277 ods. 2 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh
žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani ústava, ani dohovor
expressis verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces,
nemôže byť spravodlivý“. „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne
popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne
nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup
k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu
hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme
k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“
[pozri k tomu rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
18. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdoch, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro
Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná
každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania
byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí
v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).
Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
19. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
20. Pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože konanie na súde
prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach aj k preskúmaniu
uznesenia okresného súdu, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého uznesenia krajského
súdu.
22. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietol návrh
sťažovateľky na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, v podstatnom uviedol:
«11. Dňa 19.09.2018 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po prejednaní
veci odročené na deň 12.11.2018 o 11:00 hod. za účelom doručenia stanoviska žalobcu
s tým, že prítomný zástupca žalobcu, ako aj žalovaný zobrali termín odročeného
pojednávania na vedomie. Žalovaný sa napriek tomu, že predvolanie na pojednávanie
nariadené na deň 12.11.2018 zobral na vedomie, na toto pojednávanie bez
predchádzajúceho ospravedlnenia nedostavil. Žalobca na pojednávaní do zápisnice súdu
navrhol o žalobe rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, preto súd rozsudkom
žalobe na pojednávaní dňa 12.11.2018 v celom rozsahu vyhovel.
12. Dňa 15.11.2018 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie žalovaného označené
ako „Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní“. Zástupca žalovaného svoju neúčasť
ospravedlnil tým, že dňa 12.11.2018 absolvoval u svojho zubára v ranných hodinách
zákrok, ktorým zubár riešil akútne neodkladné ošetrenie zápalu nervov a čistil nervy v zube.
Bolesť pociťoval už deň predtým a nespal preto celú noc. Po tomto zákroku mu opuchlo
okolie zuba, nevedel rozprávať a bolela ho niekoľko hodín z toho hlava a na pokyn zubára
musel ísť domov liečiť zápal antibiotikami. V dôsledku uvedeného sa nevedel ani pred
začatím pojednávania telefonicky ospravedlniť a až v priebehu dňa 13.11.2018 mu ustúpili
bolesti. Prílohu podania tvorilo lekárske potvrdenie, podľa ktorého sa zástupca žalovaného
dňa 12.11.2018 o 09:30 hod. podrobil lekárskemu ošetreniu.
13. Súd pri skúmaní dôvodnosti návrhu žalovaného posudzoval ospravedlniteľnosť
dôvodu zmeškania pojednávania zo strany žalovaného. Žalovaný dôvodil tým, že v deň
pojednávania absolvoval u svojho zubára v ranných hodinách zákrok. Bolesť pociťoval už
deň predtým a nespal preto celú noc. Po tomto zákroku mu opuchlo okolie zuba, nevedel
rozprávať a bolela ho niekoľko hodín z toho hlava a na pokyn zubára musel ísť domov liečiť
zápal antibiotikami. V dôsledku uvedeného sa nevedel ani pred začatím pojednávania
telefonicky ospravedlniť a až v priebehu dňa 13.11.2018 mu ustúpili bolesti. Vo
všeobecnosti možno skonštatovať, že náhle a nepredvídateľné zdravotné ťažkosti strany
nepochybne predstavujú ospravedlniteľný dôvod pre neúčasť na pojednávaní. V tomto
konkrétnom prípade však žalovaný sám uviedol, že bolesti pociťoval už deň pred
pojednávaním a celú noc nespal. Lekárske ošetrenie podstúpil o 09:30 hod., avšak
pojednávanie bolo nariadené na 11:00 hod. Súd mal za to, že žalovanému objektívne nič
nebránilo riadne realizovať svoje procesné práva a povinnosti a riadne a včas svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlniť, či už deň vopred, alebo v deň pojednávania a to
najneskôr po návrate z lekárskeho ošetrenia, napr. elektronickou formou. Rovnako žalovaný
priznal, že v priebehu dňa 13.11.2018 mu ustúpili bolesti. Napriek tomu žalovaný svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil až dňa 15.11.2018, teda tri dni po nariadenom
pojednávaní a dva dni po ustúpení bolestí.»
23. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v zásadnom uviedol:
„12. Z účelu a povahy tohto procesného inštitútu teda možno vyvodiť, že
ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 277 ods. 2 CSP sú len také okolnosti, ktoré na
strane žalovaného nastali neočakávane (neboli mu vopred známe), boli príčinou, že sa
nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť,
a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania.
Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá žalovanému bola vopred
známa, hoci mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, ak žiadne objektívne
okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil
13. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého uznesenia, že neboli splnené dôvody na zrušenie kontumačného
rozsudku, ktorý vyhlásil na pojednávaní dňa 12.11.2018 na návrh žalobcu a z dôvodu, že sa
žalovaný nedostavil napriek tomu, že termín pojednávania zobral na vedomie uznesením
zo dňa 19.9.2018...
15. Aj keď povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo primárne skúmať a hodnotiť
možnosť žalovaného ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní včas, ale posúdiť
ospravedlniteľnosť uvádzaného dôvodu, pre ktorý žalovaný pojednávanie zmeškal, zároveň
je však nevyhnutné uviesť, že žalovanému nielen nič nebránilo osobnej účasti na
pojednávaní dňa 12.11.2018 o 11.00 hod., keď s ohľadom na vyššie uvedené bol ošetrený už
o 9.30 hod. a uznaný práceschopným, ale ani včasnému ospravedlneniu neúčasti, zvlášť pri
súčasných technických možnostiach (telefonická a emailová komunikácia), pri zvážení, že
tak ošetrenie i pojednávanie boli v Prešove. Nemožno teda konštatovať, že by bol
preukázaný (ospravedlniteľný) dôvod, pre ktorý žalovaný objektívne zmeškal
pojednávanie.“
24. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že posúdenie, či okolnosti
uvádzané a preukázané sťažovateľkou možno považovať za ospravedlniteľný dôvod
neprítomnosti sťažovateľky na pojednávaní, je v právomoci všeobecného súdu,
v konkrétnych okolnostiach veci krajského súdu, ktorý v posudzovanom prípade
preskúmaval v rámci odvolacieho konania názor súdu prvej inštancie.
26.1 Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia, že neboli splnené dôvody
na zrušenie kontumačného rozsudku, stručne poukázal na okolnosti, ktoré sťažovateľka
uviedla ako dôvod jej neprítomnosti na pojednávaní, a následne uviedol dôvody, pre ktoré
argumentáciu sťažovateľky neposúdil ako ospravedlniteľný dôvod jej neúčasti
na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie. K tomu, aby krajský súd
v danej veci potvrdil uznesenie okresného súdu, tak boli splnené všetky náležitosti
relevantného procesnoprávneho predpisu, k čomu ústavný súd dodáva, že základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v civilnom konaní. Takýmto predpisom je v posudzovanej veci
26.2 Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie, ktorá bola obsahovo
na úrovni odvolania proti uzneseniu okresného súdu, a napadnutého uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd by síce za určitých podmienok mohol postupovať tak,
že uzná dôvody práceneschopnosti na strane zástupcu sťažovateľky, ktoré viedli k jej
neprítomnosti na pojednávaní, avšak vzhľadom na všetky súdu známe skutočnosti (najmä
správanie samotného zástupcu sťažovateľky – zdravotné problémy už deň
pred pojednávaním, lekárske ošetrenie v deň pojednávania už o 9.30 h, ustúpenie bolesti
nasledujúci deň, t. j. 13. novembra 2018, ospravedlnenie neúčasti „až“ 15. novembra 2018)
dôvodne dospel k záveru, že sťažovateľke objektívne nič nebránilo riadne realizovať svoje
procesné práva a povinnosti a riadne a včas svoju neprítomnosť na pojednávaní
ospravedlniť, či už deň vopred, alebo v deň pojednávania, a to najneskôr po návrate
z lekárskeho ošetrenia, napr. elektronickou formou.
27. Pretože v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní nevybočil
z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu po právnej i skutkovej stránke a svoje závery
dostatočným spôsobom odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená
sťažnostná argumentácia v ústavnej sťažnosti nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s možným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jej základných práv a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
28. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
29. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
napadnutým uznesením krajského súdu, ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.
g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu