Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 75/2020
PDF · 173.65 KB
No categories available
II. ÚS 75/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Lichner Legal s. r. o., Legionárska 7451/4, Trenčín,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Lichner, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2017 z 30. januára 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo 123/2017 z 30. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Malacky (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 320/2014 o zriadenie vecného bremena spočívajúceho
v práve prechodu a prejazdu cez priľahlé (špecifikované) pozemky, ktorých vlastníkom je aj
sťažovateľ, a to v prospech žalobcu, vlastníka stavby – rodinného domu. Rozsudkom
z 21. apríla 2015 okresný súd zriadil toto vecné bremeno.
3. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 357/2016 z 13. decembra
2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny,
stotožniac sa v celom rozsahu so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho
právnym posúdením.
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, odôvodňujúc jeho
prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“)
tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a opomenutie jej vyriešenia
zo strany odvolacieho súdu má za následok nesprávne právne posúdenie veci.
Argumentoval tým, že žalobcovia disponovali prísľubom zriadenia vecného bremena iba
k pozemkom s podstatne menšou výmerou, vo vzťahu k ostatným pozemkom legitimita
žalobcov k zriadeniu vecného bremena absentuje. Uvedenou námietkou sa odvolací súd
nezaoberal a pripustil tak hrubý zásah do vlastníckeho práva žalobcov.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP s odôvodnením, že právna otázka nebola dovolateľom
správne naformulovaná. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa uvádza:
«Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd
nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu... Ak takáto konkretizácia uplatneného dovolacieho súdu
chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené a založiť svoje rozhodnutie na domnienke o tom, ktorú právnu otázku má
dovolateľ na mysli ...
... tvrdil, že žalobcovia disponovali prísľubom zabezpečenia prístupovej cesty do ich
rodinného domu iba cez pozemky registra „C“ parc. č. 478/246 a pozemok registra „C“
parc. č. 478/168, teda cez pozemky s celkovou výmerou 181 m². V kontexte uvedeného i keď
v úvode žalovaný 1/ dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia
veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., z obsahu jeho
dovolania je však zrejmé, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi
odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/ v tomto prípade namieta nesprávnosť
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však nie
je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ C.s.p. Ako bolo už uvedené vyššie, len samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či
kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 2 C.s.p.»
6. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd pochybil, keď uzavrel, že právna
otázka neriešená odvolacím súdom, od ktorej záviselo právne posúdenie veci, je nesprávne
naformulovaná. V tejto súvislosti argumentuje:
„... mám za to, že uvedenú povinnosť som si v podanom dovolaní splnil, keď som
opakovane v dovolaní poukázal na otázku, ktorú súd I. inštancie i odvolací súd nechali bez
povšimnutia, t.j. otázku legitímnosti požiadavky zriadenia vecného bremena in rem
(spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu) k podstatne iným pozemkom s podstatne inou
výmerou, ako boli tie, vo vzťahu ku ktorým mali mať žalobcovia - podľa odvolacieho súdu,
resp. súdu I. inštancie - prísľub zriadenia prístupovej cesty, na základe ktorého mali
rodinný dom v dobrej viere postaviť, a ktorú som tiež v podanom dovolaní označil za
otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia však, s poukazom na vyššie uvedené, vyplýva nesprávny záver
dovolacieho súdu, že v podanom dovolaní chýba konkretizácia uplatneného dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v dôsledku čoho nemôže uskutočniť jeho meritórny
dovolací prieskum.
Rovnako nesprávny je aj záver dovolacieho súdu, že podané dovolanie nespĺňa
kritériá § 432 ods. 2 CSP, t. j. že som ako dovolateľ neuviedol právne posúdenie veci, ktoré
pokladám za nesprávne a to, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
V podanom dovolaní som jednoznačne špecifikoval, že nesprávne právne posúdenie veci
spočíva práve v nevyporiadaní sa s vyššie uvedenou otázkou legitímnosti požiadavky
zriadenia vecného bremena in rem (spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu)
k podstatne iným pozemkom s podstatne inou výmerou, ako boli tie, vo vzťahu ku ktorým
mali mať žalobcovia - podľa odvolacieho súdu, resp. súdu 1. inštancie - prísľub zriadenia
prístupovej cesty, na základe ktorého mali rodinný dom v dobrej viere postaviť.
V požiadavke žalobcov na zriadenie vecného bremena vo vzťahu k pozemkom 1, 2, 3
a 4 však akákoľvek legitimita absentuje... Vzhľadom k vyššie uvedenému je zjavné, že som
v podanom dovolaní jednoznačne špecifikoval právne posúdenie veci, ktoré som pokladal
za nesprávne a tiež som uviedol v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Zároveň však poukazuje navrhovateľ na zásadnú skutočnosť, ktorou je, že dovolací súd
v bode 12 napadnutého rozhodnutia jasne uviedol, že výlučným dôvodom odmietnutia
podaného dovolania bolo nenaplnenie predpokladov prípustnosti definovaných v § 421
ods. 1 písm. b/ CSP, čo znamená, že ústavný súd pri preskúmavaní tejto sťažnosti musí
vychádzať z toho, že podané dovolanie zodpovedalo kritériám uvedeným v § 432 ods. 2
CSP.“
7. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2017 z 30. januára 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2017
z 30. januára 2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
navrhovateľovi ...“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
13. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Právne posúdenie veci
16. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy
a dohovoru došlo tým, že najvyšší súd v posudzovanej veci nesprávne ustálil, že podmienky
prípustnosti dovolania nie sú splnené.
17. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 159/08,
IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 365/2017) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania
rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti
dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú.
18. Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je zásadne v právomoci najvyššieho súdu, a zohľadňujúc
argumentáciu sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, sa teda úloha ústavného súdu v tejto
veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným
spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania. V opačnom prípade by totiž
ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho súdu, čo s odkazom na už uvedené zjavne nie
je jeho úlohou.
19. Po predbežnom posúdení sťažnostnej argumentácie ústavný súd konštatuje, že
z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa presvedčil, že poskytuje
odpoveď na procesné otázky majúce vplyv na prípustnosť dovolania, sťažovateľovi v tomto
rozsahu boli ozrejmené kľúčové dôvody odmietnutia jeho dovolania, odôvodnenie
nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii procesného práva a zároveň
zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutia procesnej
povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Nad rámec uvedeného
ústavný súd pripomína, že sám sťažovateľ v sťažnosti i dovolaní vytýka krajskému súdu, že
neriešil ním nastolenú právnu otázku a toto opomenutie malo za následok nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom. Predpokladom aplikácie § 421 ods. 1 písm. b) CSP je
však vyriešenie relevantnej právnej otázky odvolacím súdom a jej odôvodnenie, s ktorým
dovolateľ polemizuje, pričom dovolacím súdom dosiaľ riešená nebola. Prípustnosť
dovolania sa totiž vzťahuje na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k záverom
uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu, čo nie je prípad sťažovateľa.
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na to, že bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu