Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 17/2019
PDF · 250.13 KB
No categories available
I. ÚS 17/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Špirkom, Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 251/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 251/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 251/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Špirka, Nerudova 6, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 17/2019-14 z 9. januára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 251/2013 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) o náhradu škody, v ktorom nebolo ku dňu podania ústavnej sťažnosti meritórne
rozhodnuté. Sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 2. januára 2019.
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popísal priebeh napadnutého konania
chronologickým súpisom procesných úkonov v danej veci. Návrh na vydanie platobného
rozkazu o zaplatenie sumy 1 696,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody sťažovateľ
podal okresnému súdu 12. júla 2013. Posledným úkonom súdu pred podaním ústavnej
sťažnosti bolo vyhlásenie rozsudku na pojednávaní 6. marca 2018. Od tohto dňa súd
nedoručil žalobcovi rozsudok ani zápisnicu z pojednávania a ku dňu podania ústavnej
sťažnosti zostal nečinný.
3. Sťažovateľ uviedol, že 28. novembra 2018 podal sťažnosť na prieťahy predsedovi
okresného súdu v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a sudcoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s tým, že ku dňu podania
ústavnej sťažnosti nedostal na túto sťažnosť odpoveď.
4. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu vznikli v namietanom konaní
zbytočné prieťahy spôsobené činnosťou okresného súdu, ktorý síce vykonával
procesné úkony, tie ale neboli efektívne, a tiež úplnou nečinnosťou súdu v obdobiach
od 26. februára 2014 do mája 2015, od 7. júna 2016 do 13. júla 2017 a následne
po vyhlásení ostatného rozsudku súdu prvého stupňa od 6. marca 2018. Za neefektívny
postup súdu považuje sťažovateľ duplicitné a nadbytočné úkony súdu, ktoré nemožno
považovať za efektívny a relevantný postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa.
Podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval v konaní tak, aby v čo najkratšej dobe
zadovážil dostatok dôkazov pre rozhodnutie.
5. Pokiaľ ide o predmet konania ako jednu z podmienok, splnenie ktorých ústavný
súd skúma v súvislosti s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, sťažovateľ uviedol, že ide o civilnoprávne konanie, žalobu o náhradu škody,
ktorá je bežnou súčasťou sporovej agendy všeobecných súdov. Podľa jeho názoru nie sú
v danej veci prítomné okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajší priebeh konania jeho
zložitosťou. Vec sa nejaví zložitou po právnej stránke. K predmetu konania existuje
ustálená právna úprava a judikatúra.
6. Sťažovateľ je toho názoru, že svojím správaním v namietanom konaní nijakým
spôsobom neprispel k zbytočných prieťahom a vykonal všetky úkony potrebné
na preukázanie skutku. Poukázal na skutočnosť, že vec bola najprv prejednávaná
ako priestupok obcou a všetky dôkazy boli bezprostredne po skutku zdokumentované
policajnými orgánmi. Následne, keď zodpovednosť žalovaného za priestupok zanikla
v dôsledku uplynutia lehoty podľa § 20 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nemal sťažovateľ inú možnosť, len sa obrátiť
so žalobou o náhradu škody na súd. Sťažovateľ uznáva, že medzi dôkazmi, ktoré boli
vykonané v napadnutom konaní, a dôkazmi vykonanými v priestupkovom konaní boli
rozpory, avšak toto pričíta zbytočným prieťahom v konaní na strane súdu.
7. Sťažovateľ tiež opakovane odkazuje na judikatúru ústavného súdu, z ktorej
vyplýva, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci sa pritom právna neistota neodstráni, tá sa vytvára
až právoplatným rozhodnutím. Postup okresného súdu vyhodnotil sťažovateľ ako konanie,
ktoré nesmerovalo k odstráneniu jeho právnej neistoty.
8. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v namietanom konaní a aby okresnému súdu prikázal
v namietanom konaní konať. Zároveň žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 5 000 € a rovnako si uplatnil aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
325,42 €.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
9. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v odpovedi na výzvu
sp. zn. 1 SprO 59 /2019 z 22. januára 2019 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a zároveň k veci samotnej uviedol:
„Na základe Vašej žiadosti zo dňa 10. 01. 2019 doručenej Okresnému súdu Prešov
dňa 14. 01. 2019 Vám oznamujem, že vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/251/2013 vyhlásil
zákonný sudca rozsudok dňa 06.03.2018, expedovaný bol dňa 20. 12. 2018. Keďže postup
zákonného sudcu Mgr. Revického považujeme za porušenie jeho pracovných povinností,
podávam na neho návrh na začatie disciplinárneho konania.
V danom spise bolo podané odvolanie 10.01.2019, prebiehajú procesné úkony
v súvislosti s odvolacím konaním, v súčasnej dobe nie je možné spis zapožičať.“
10. Výzvou z 29. januára 2019 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa,
aby sa vyjadril, či trvá na ústnom pojednávaní, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného
súdu na zaujatie stanoviska.
11. Právny zástupca sťažovateľa podaním z 5. februára 2019 ústavnému súdu
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci samej uviedol:
„Z pripojeného stručného vyjadrenia Okresného súdu Prešov vyplýva, že postupom
zákonného sudcu Mgr. Revického došlo k porušeniu jeho pracovných povinností, preto
podávajú návrh na začatie disciplinárneho konania. S postupom predsedu súdu sa plne
stotožňujeme. V ostatnom sa plne pridržiavame nášho písomného podania s tým, že len
skonštatovanie porušenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením. Preto sťažovateľ
z dôvodov uvedených v podaní považuje za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie
podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.“
III.
K obsahu spisu okresného súdu v napadnutom konaní
12. Ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia veci požiadal okresný súd
o predloženie súdneho spisu, ktorý mu okresný súd doručil na nahliadnutie
19. decembra 2019. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, z vyjadrenia
okresného súdu a ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil takýto stav namietaného konania:
13. Dňa 12. júla 2013 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie
platobného rozkazu o zaplatenie sumy 1 696,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Dňa 12. augusta 2013 vydal na jeho základe okresný súd platobný rozkaz. Po podaní odporu
proti platobnému rozkazu sa v konaní uskutočnilo prvé pojednávanie 26. februára 2014,
ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalovaného, ktorého výsluch
považoval súd za potrebný.
14. Následne došlo opatrením predsedu súdu sp. zn. 1 SprR 5/2014 k zmene
zákonného sudcu z dôvodu zmeny rozvrhu práce dodatkom č. 5. Dňa 15. mája 2014
dal konajúci sudca pokyn na nariadenie pojednávania na 9. september 2014.
No už 11. júna 2014 bol termín pojednávania súdom zrušený z dôvodu zmeny rozvrhu práce
dodatkom č. 8 a došlo opäť k zmene zákonného sudcu. Vec bola pridelená sudcovi
Mgr. Petrovi Revickému.
15. Ďalšie pojednávanie bolo súdom nariadené na 9. jún 2015 až na základe urgencie
právneho zástupcu sťažovateľa zo 6. mája 2015. Ten však obratom požiadal súd o zmenu
termínu hlavného pojednávania z dôvodu kolízie s tromi inými pojednávaniami, ktoré
boli nariadené skôr. Na základe tejto žiadosti zmenil súd termín pojednávania
na 22. september 2015.
16. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 22. septembra 2015, vyplynula
z vykonaného dokazovania (výsluch účastníkov konania) potreba vykonania ďalších
dôkazov a pojednávanie bolo odročené na 10. november 2015. Ďalšie pojednávanie sa
uskutočnilo v uvedený dátum, avšak zo svedeckých výpovedí vyplynula potreba vykonania
ďalšieho dokazovania, pretože svedecké výpovede sa líšili od svedeckých výpovedí
z priestupkového konania. Následne súd vykonal viacero úkonov na zabezpečenie dôkazov
(výzva policajným orgánom objasňujúcim priestupok, výzva príslušnej obci prejednávajúcej
priestupok, výzva právnemu zástupcovi žalobcu na doplnenie dokazovania).
17. Dňa 8. apríla 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd rozhodol
o zamietnutí žaloby. Konajúci sudca požiadal 6. mája 2016 o predĺženie lehoty
na vyhotovenie rozsudku z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Rozsudok bol právnemu
zástupcovi sťažovateľa doručený 23. mája 2016. Právny zástupca sťažovateľa podal
6. júna 2016 proti rozsudku odvolanie, ktoré okresný súd predložil na prejednanie
a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) 9. augusta 2016. Krajský
súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 31. októbra 2017 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis bol okresnému súdu doručený
4. decembra 2017.
18. Okresný súd nariadil obratom hlavné pojednávanie na 9. február 2018 a zároveň
vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhov na vykonanie dokazovania. Právny zástupca
žalovaného však požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu dovolenky v zahraničí.
19. Súd odročil hlavné pojednávanie na základe žiadosti na 6. marec 2018 a vyzval
opäť právneho zástupcu sťažovateľa na upresnenie dôkazných návrhov z dôvodu ich
neurčitosti. Súd vykonal viacero úkonov na zabezpečenie dôkazov (výzva obci
prejednávajúcej priestupok). Následne na hlavnom pojednávaní okresný súd žalobu opäť
zamietol.
20. Rozsudok okresného súdu bol súdom expedovaný až po podaní ústavnej
sťažnosti 20. decembra 2018 a právnemu zástupcovi sťažovateľa bol doručený
2. januára 2019.
21. Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku
odvolanie a vec bola 19. februára 2019 predložená na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý
vo veci stále koná.
IV.
Právomoc ústavného súdu, zákonné a judikatúrne východiská
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
25. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
27. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil aj judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, I. ÚS 132/03).
28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, konštantne vychádza z názoru, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť
taký procesný postup v konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa strana sporu obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
29. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
30. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.
31. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17
CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
32. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva i z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu
a následkoch neprítomnosti strán, ako aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
33. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom
konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
34. Ku kritériu zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že konanie o zaplatenie z titulu
náhrady škody nevykazovalo z právneho hľadiska črty mimoriadnej zložitosti a tvorí bežnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Predseda okresného súdu vo svojom
vyjadrení nepoukázal ani na právnu, ani na skutkovú zložitosť danej veci.
35. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by mali byť
osobitne zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda neprimeraná dĺžka napadnutého konania
pred okresným súdom nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.
36. Napokon ústavný súd pristúpil k hodnoteniu tretieho kritéria, a to samotného
postupu okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,
podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, t. j. takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
37. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s doterajším priebehom napadnutého
konania a zistil, že okresný súd priebežne konal o návrhu sťažovateľa, nariaďoval
pojednávania a dvakrát vo veci rozhodol rozsudkom. Ústavný súd však musí zároveň
konštatovať, že v postupe okresného súdu boli obdobia nečinnosti, ktoré uviedol sťažovateľ
(pozri bod 4). Tieto obdobia nečinnosti spočívali v neefektívnej organizácii práce súdu
či opakovaných zmenách zákonného sudcu.
38. Pokiaľ ide o obdobie nečinnosti označené sťažovateľom medzi 9. augustom 2016
a 31. októbrom 2017, keď vo veci konal krajský súd ako odvolací súd, ústavný súd
konštatuje, že napriek skutočnosti že sťažovateľ nenapadol i postup krajského súdu,
s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť ESĽP, ktorý posudzuje konanie ako celok, ústavný
súd zahrnul uvedené obdobie medzi zbytočné prieťahy v konaní.
39. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že celková doba
konania na prvostupňovom súde (6 a pol roka) je neprimeraná, čo je nezlučiteľné so
sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa ústavy a dohovoru
a judikatúrou ústavného súdu, ako aj ESĽP.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
40. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
41. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
42. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
43. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľa ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že označená
vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
právoplatne skončená a do komplexu úkonov smerujúcich k naplneniu právnej istoty patrí aj
,,porozsudková“ agenda vrátane doručovania súdnych rozhodnutí či rozhodovanie o výške
trov ako integrálnej súčasti súdneho konania (II. ÚS 735/2014, III. ÚS 207/2016).
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
44. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde].
45. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
46. Podľa § 135 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
47. Sťažovateľ žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5 000 € z dôvodu, že právna neistota spôsobená zbytočnými prieťahmi v konaní, v ktorej sa
sťažovateľ dlhodobo nachádza, mu spôsobila materiálnu, ako aj nemateriálnu ujmu.
48. Vychádzajúc z dĺžky napadnutého konania a s ohľadom na zistené obdobia
nečinnosti a neefektívnu činnosť okresného súdu, ústavný súd konštatuje,
že v posudzovanej veci sú dané dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia.
Pri ustálení sumy ústavný súd prihliadal na namietané skutočnosti a celkovú dobu
napadnutého konania, jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých
prieťahoch, ako aj na to, že po prijatí ústavnej sťažnosti okresný súd už meritórne rozhodol.
Zároveň vzal ústavný súd do úvahy správanie sťažovateľa, povahu veci a význam konania
pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že dôkazná situácia sťažovateľa v napadnutom konaní
sa v dôsledku neprimerane dlhého konania zásadným spôsobom zhoršila. Podľa názoru
ústavného súdu konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 1 500 €, tak ako to je uvedené v bode 3
výroku tohto nálezu. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku
nálezu). Ústavný súd vychádzal pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia zo svojej
judikatúry (napr. I. ÚS 4/06, IV. ÚS 275/05 a I. ÚS 139/06).
VI.
Trovy konania
49. Ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi
vznikli v konaní pred ústavným súdom.
50. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
51. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.
52. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti) v sume dvakrát po 153,50 € a režijný paušál v sume dvakrát po 9,21 €. Celková
hodnota náhrady trov konania tak predstavuje sumu 325,42 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
53. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
54. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu